Cestovanie na žobráka nie je len podnázov knihy. Je to drsný a nebezpečný štýl našich ciest. Prepotené sedačky v žigulíku, smradľavé tričká a ponožky, spávanie na zemi pri aute, špina až za ušami. Varíme na ohni a kakáme zásadne do trávy, nejeden okresný hygienik by zaplakal. Príbeh o našej africkej ceste je skoro obyčajný denník, každodenné zápisky z cesty. Maroko, Západná Sahara, Mauretánia, Senegal, Guinea, Libéria a Pobrežie Slonoviny. To všetko na tridsaťročnej ilegálnej Lade 2105, zvanej Vasiľ. Ako sa nám vôbec podarilo prejsť takú cestu, kde sa nám pokazilo auto a kde sme ho pokazili my, kde sme museli platiť niekoľko sto dolárové úplatky, alebo ako sme ukecávali na mol opitých colníkov. Takéto a ešte lepšie historky môžete očakávať.
Vzhľadom na žáner možem porovnávať iba s Brysonom. A tak to možno utrpí horšie hodnotenie. Lebo Bryson to nie je... avšak kniha má svojský štýl, atmosféru sa jej darí navodiť celkom presne a viem si to mnohokrát predstaviť celkom živo. Možno aj vďaka tomu, že som mal tú čest v žiguli sa aj voziť. Nejaký ten fakt, dve navyše k miestu, kde sa práve nachádzali(alebo prečo si ako zastávku vybrali práve to miesto) by sa mne zišiel.
Super kniha ktorá je zaujímavá ale hlavne aj vtipná. Páčilo sa mi celé dobrodružstvo do Afriky aj keď cely jejich výlet strávili v Lade a páčilo by sa mi keby viacej času strávili v krajinách ktorých boli na nejakých pamiatkach alebo prírodných zaujímavostiach ale možno to je tým že sú v Afrike ale aj napriek tomu je kniha zaujímavá. Absolútne má prekvapilo množstvo úplatkom a policajných stretnutí ktorými si prešli kniha by sa kľudne mohla volať: Ako (ne)priamo pomôcť Afrike . Ale bolo to niečo nové neviem či by som osobne zvládol všetky tie policajné potýčky. Inak táto kniha potom čo som ju prečítal dáva dojem že 75% cesty zo Slovenska do Libérie boli iba úplatky a problémy s dorozumievanim sa s policajtmi. Ale aj napriek tomu to je skvelá kniha ktorá vás zaručene motivuje prestať sedieť na gauči a vydať sa dakde. V knihe sú aj obrázky a ilustrácie ktoré sa oplatí spomenúť. Obrázky sú super naozaj približujú celu tuto cesto a dávajú pocit že si autor nevymýšľa. A celkovo celá táto kniha je veľmi ľahká na oči a úžasné spracovaná.
Dodatočný názov „Cestovanie na žobráka” plne vystihuje štýl, akým sa traja kamaráti z Kysúc vybrali na starej červenej žiguli do Afriky. Nechýbala im odvaha, veľa, veľmi veľa šťastia, pevné nervy a tvrdohlavá neochota platiť úplatky na dobre známych skorumpovaných colných prechodoch.
Fabo, Béreš a Junior (autor) ťa vezmú na bláznivú jazdu naprieč šiestimi krajinami (siedmimi, ak rátame deň v okolí letiska na Pobreží Slonoviny) plnú vyhrotených i komických situácií.
Kapitoly sú ohraničené jedným kalendárnym dňom, na boku je zvýraznená krajina, v ktorej sa momentálne nachádzajú. Nechýba bohatá obrazová dokumentácia, v strede dokonca aj vo farebnom prevedení na inom type papiera ako textová časť knihy.
Je časť textu postavená na jednoduchom, priam primitívnom, niekedy až nekorektnom humore? Áno. A presne takéto odľahčené cestopisy mám najradšej. Nie všetky knihy potrebujú mať hlboké posolstvo typu „ako som na ťažkej ceste našiel svoje životné poslanie ... objavil som svoje jadro...” Aj knihy so smradľavými degešmi cestujúcimi ako sociálne prípady (sorry, chalani) majú v širokom spektre publikácií svoje miesto. A v mojom srdci tiež.
Čítala sa mi dobre, ľahko, viackrát som sa schuti nahlas zasmiala. Páčili sa mi aj špecifické gramaticky nesprávne názvy, ktoré autor v knihe použil (na začiatku nechýbalo varovanie pre striktných “gramma nazis”).
Teším sa na ďalšie cestopisy zo série “Lada svetom”. Cesta do Himalájí ma už čaká na poličke.
Svojské a zábavné čítanie. Občas slovné hračky a vtípky idú na úkor dynamiky deja, ale inak svižné a svieže čítanie. Prijal by som viac fact-boxíkov o krajinách a miestach, kade chalani prechádzali.