What do you think?
Rate this book


Peter Krištúfek v novom románe Telá testuje rozličné spôsoby rozprávania príbehov našich intímnych vzťahov. Telesnosť mu slúži ako základ na vnímanie netelesných súvislostí života.
Román o telách a telesnosti v rozličných podobách, rozdelených do piatich T: Ticho, Teplo, Tekutiny, Tíšenie bolesti a Transport. Štyri postavy, ktorých príbehy sa mimovoľne prelínajú v dnešnej Bratislave. Režisér Viktor, jeho sestra Barbara, filmová kostymérka Lucia a jej brat Filip. A ako vnímate svoje telo vy?
160 pages, Hardcover
Published January 1, 2016
Peter Krištúfek was a Slovak novelist, short story writer, poet, screenwriter and film director. He attended Film and Television Faculty at Academy of Performing Arts Bratislava, where he received a degree in Film and Television Directing. He has directed authorial feature-length documentary Momentky about Slovak musician Dežo Ursíny, feature-length television movie Dlhá krátka noc and more than twenty authorial documentary films made for television. Most recently, he has written and directed psychological drama Viditeľný svet (Visible World), his feature film debut.
Three-time finalist of both Slovak short story competition Poviedka (in 2000, 2002 and 2004) and the most prestigious literary award Anasoft litera (in 2009, 2011 and 2013), Peter Krištúfek was an author of three short story collections, four novels, one novella and one collection of poems. Excerpt from his satirical novel Šepkár (The Prompter) was featured in an annual anthology Best European Fiction 2010, edited by Aleksandar Hemon. English translation of his novel Dom hluchého (The House of the Deaf Man) was published by Parthian in summer 2014.
His writing has appeared in various newspapers and magazines in Slovakia (Denník N, SME, Pravda, RAK, Romboid, etc.), Czech Republic (Babylon, Revue Labyrint) and Poland (Tekstualia). He has also contributed to numerous Slovak and foreign anthologies (Miniromány; Kleine Sprachen, Grosse Literaturen 2011; Den Spiegel Bewegen etc.).
Po troch knihách, ktoré by sa dali žánrovo označiť za historické prózy, sa trojnásobný finalista ceny Anasoft litera Peter Krištúfek vracia svojím novým románom Telá do 21. storočia. Súčasnosť však tentoraz nezobrazuje cez tajomné a často absurdné príbehy na pomedzí fantastiky a realizmu, ako vo svojich poviedkových zbierkach Nepresné miesto,Voľným okom a Mimo času, ani optikou nadčasovej politickej satiry svojho debutového románu Šepkár, ale prostredníctvom intímnych príbehov príslušníkov jednej generácie, ktoré rámuje téma tela a telesnosti v jej rozmanitých podobách.
Téma tela v rôznych medziľudských vzťahoch sa tiahne románom ako leitmotív, no vždy sa objavuje v nových súvislostiach: “vášnivé a lákavé” telá milencov Barbary a Filipa, ktorí sa celkom náhodou zoznámia na párty, starnúce telo chradnúceho otca kostýmovej výtvarníčky Lucie, ktoré je len tieňom niekdajšej krásy, telo Luciinho chorého manžela, ktoré temne hučiace lekárske prístroje krájajú na kúsky, aby z nich pozliepali celú pravdu, a dokonca i telo náhodného samovraha, ktoré raz bude pre režiséra Viktora iba obyčajná “pekná príhoda na strýkovej sedemdesiatke”. S motívom tela sa rafinovane pohráva aj vizuálna stránka knihy od grafického dizajnéra Pala Bálika.
Štruktúra románu vychádza zo zásad prvej pomoci, známych ako 5T, každá časť tak motivicky odkazuje na jednu z nich – Teplo, Tíšenie, Transport, Ticho a Tekutiny. Výnimku tvorí len záverečná Antifóna, ktorá sa svojim názvom symbolicky vracia k ďalšej dôležitej téme románu – hudbe. Text na predsádke sľubuje “štyri postavy, ktorých príbehy sa mimovoľne prelínajú v dnešnej Bratislave”, mohlo by sa preto zdať, že Telá sú akousi literárnou variáciou populárnych “skladačkových filmov”, napríklad Andersonovej Magnólie , alebo kaleidoskopickým románom v štýle Pulitzerovou cenou ovenčenej Návštěvy bandy rváčů od Jennifer Eganovej. Ešte tu síce nájdeme stopy formálneho experimentovania (napokon, pôvodne malo ísť o ďalší konceptuálny román akým bolo autorovo posledné dlhšie dielo, netradične poňatý Atlas zabúdania), každá časť románu napríklad obsahuje fotografiu, kapitolu napísanú v PowerPointe však od Krištúfka nečakajte. Oveľa bližšie než k postmodernému eskamotérstvu súčasnej literatúry má k odkazu modernistov dvadsiateho storočia, viac než skladanie zložito komponovaného príbehu ho zaujímajú zákutia ľudskej psychiky. Telá sú síce románom o telesnosti, no rovnako dobre by mu svedčal aj názov Duše.
Pamäť je jednou z veľkých tém Krištúfkovej tvorby. Predchádzajúce prózy s námetmi so slovenskej histórie mu poskytli ideálny priestor na tematizovanie toho, ako človek formuje a deformuje spomienky. V košatom románe Dom hluchého spomínal protagonista Adam na život svojho otca, ktorým sa prehnalo dvadsiate storočie a všetky jeho režimy. Kniha s príznačným názvom Atlas zabúdania, koláž faktov, umeleckej fikcie, literárnych alúzií a spisovateľovej mystifikácie, oživovala spomienky na uplynulých sto rokov aj prostredníctvom priložených dobových fotografií, starých pohľadníc alebo papierovej stokorunáčky. Desaťročný Šimon z útlej novely Ema a Smrtihlav trávi celé dni v maštali, kam ho ukryla jeho matka, pôvodom židovka, zo strachu pred transportmi. Chlapcovým jediným útočiskom pred jednotvárnou, no i nebezpečnou realitou sú denné sny, ktoré stvorila jeho fantázia zo starých časopiseckých reklám a náhodne začutých útržkov piesní.
Aj štyria protagonisti Tiel sa často strácajú v spomienkach, predstavách alebo snoch a nechávajú svoje myšlienky voľne blúdiť. Stačí aj ten najnenápadnejší impulz – vôňa matne zapamätaná z detstva, rinčanie skla nad ránom, niekoľko tónov klavíra alebo neplánovaná zastávka vlaku na trati Praha – Berlín, a myseľ spustí reťaz nečakaných asociácií. Niektoré pasáže, napríklad Viktorovo rozjímanie na Ondrejskom cintoríne, pripomínajú takmer až prúd vedomia. Je možno paradoxné, že scenárista a režisér v románe uplatnil takúto výsostne literárnu techniku, ale filmára v sebe nedokázal úplne zaprieť. Druhé povolanie Petra Krištúfka cítiť v jeho zmysle pre atmosféru a vizuálnu kvalitu scén. Keď sa čitateľ spolu s Filipom ocitne v byte jeho nedávno zosnulého otca, na účinné vystihnutie pocitu prázdnoty a odcudzenia stačí Krištúfkovi montáž niekoľkých filmových „veľkých detailov“.
Tak ako v ľudských telách tvoria jeden funkčný celok mikroskopické časti, aj románové Telá sú zložené z fragmentov každodennej reality. Krištúfek rozprávanie nevystaval na prekvapivých zvratoch, ale okolo celkom obyčajných okamihov, “ďalších dní v živote, na ktoré si už nikto nespomenie, zostane po nich prázdne miesto”. Jeho román je veľmi introspektívny, no práve vystihnutie naoko nepodstatných detailov, z ktorých sa skladá život, z neho robí mimoriadne pôsobivé literárne dielo.