Obzri sa v hneve, Mate
Keď v roku 1956 anglický dramatik John Osborne napísal divadelnú hru Obzri sa v hneve, vytvoril v nej v postave Jimmyho Portera „rozhnevaného mladého muža“. Podobne ako Osborne, ani Matej nedokončil strednú školu, nie však pre nedostatok intelektu, čo je zrejmé z jeho vyjadrovania, ale pre vášne všetkého druhu a spupnosť, ktorú označuje ako asi najcharakteristickejší rys svojej osobnosti. Tesne pred maturitou ho zo školy vyhodili a odvtedy je gastarbajtrom, nomádom sťahujúcim sa za prácou. Z textu je zrejmé, že hoci je sčítaný, baví ho fyzická práca a spoznávanie ľudí z nižších vrstiev spoločnosti. K spupnosti by som teda k črtám jeho osobnosti pridal aj zvedavosť. Matej je permanentne „nasratý““ romantik – ako Jimmy. (Najradšej mám takú tú nasratosť, ktorá sa mieša so žiaľom – ako zavytie. str. 92). Rád sa cíti ako chlap, čo je v podľa neho fyzická sila, adrenalín, pôžitkárstvo, v knihe sa však často predvádza. Okrem toho je však, ako sám hovorí, národný socialista – nacista. Začínal ako konzervatívec, čítal Domino fórum a .týždeň, neskôr sa „našiel“ v ideológii národného socializmu. Komunikácia medzi ním a Gálom začala, keď mal dvadsaťtri rokov, a s prestávkami trvá desať rokov. Už v prvom liste naznačí, že k dialógu s jeho oponentom ho viedol pocit vystrašeného sveta, kde sa zbabelo a prízemne myslí, nieto ešte koná (str. 101), resp. odmietanie uverenia (str. 7). Odmietaním uverenia myslí to, že aj inteligentní ľudia obľubujú konšpiračné teórie o jedenástom septembri a holokauste a pýta sa, prečo je to tak. Tu sa dostáva k slovu jeho spupnosť a neváham ho označiť za advocata diaboli. Gála považuje za človeka, ktorý nikdy nezažil, ako sa cíti chudobný človek v demokracii a konfrontuje jeho humanizmus. (Prečo je lepšie kúpiť práčku a „bojovať proti násiliu“ ako vytiahnuť jedno dieťa zo sračiek? str. 105). Chudoba je Matejova veľká téma. Vyčíta svojmu adresátovi, že spomína totalitné režimy z minulosti ale nezaujíma ho TU A TERAZ. Židov vníma ako prospechárov, ale obdivuje Izrael, lebo spĺňa jeho definíciu NÁROD = KRV + PÔDA. Rómov neznáša, viac ako osud Natálky, ktorá po útoku neonacistov utrpela ťažké popáleniny, ho zaujímajú osudy útočníkov po tomto čine, ale trápi ho pohľad na deti, ktoré vyrastajú s nulovou perspektívou do budúcnosti.
Väčšinu ľudí považuje za plebs a nevadila by mu vláda tvrdej ruky. Pýta sa aké sú hodnoty našej civilizácie, na čo mu Gál odpovedá, že je to aj práve sloboda prejavu, o ktorej často hovorí. Iste, je rozdiel medzi deklarovanou a skutočnou slobodou prejavu a prehnaná politická korektnosť je problémom. Naozaj by však Matej chcel žiť v totalite? Nebolo by pre neho lepšie venovať svoju energiu na riešenie problému konkrétneho človeka? Aj tu sa ich postoje rozchádzajú. Gál pomáha Natálkinej rodine, ktorú predtým nepoznal. Matej, hoci s neustálym pocitom existenčného ohrozenia, radšej rozvíja svoje teórie (na internete som sa od Fedora Gála dočítal, že pomáha svojmu ťažko chorému kamarátovi, bolo by zaujímavé prečítať si po rokoch, aký to na neho malo vplyv). Jeho náprotivok mu pripomína, že v dnešnom otvorenom svete ľudia bojujú so slobodou a o slobodu, ktorá je ťaživým bremenom a osobnou zodpovednosťou (str. 80). Matej odmieta kognitívne vedy a tvrdí, že mechanizmy moci sú nadradené nejakým smiešnym intelektuálnym princípom (str. 42). K spupnosti a chudobe teda pridávam aj fascináciu mocou ako ďalšiu jeho tému.
Matej síce tvrdí, že viaceré svoje názory postupom času zrevidoval, na mňa však pôsobí len menej agresívne. Je dobrým rečníkom, ale svoju krutosť neskryje. Jeho pichľavé názory sú často provokujúce a sám Gál priznáva, že je dobrým oponentom.
Obzrieť sa v hneve je dôležité. Je tu šanca, že človek nakoniec urobí dobrú vec. Myslím, že ak aj vzájomná komunikácia nezmenila Matejove často extrémne názory, táto kniha môže pomôcť iným hľadajúcim sa ľuďom vybrať si inú cestu, ako neproduktívny hnev.