Odložím si tu zopár myšlienok z knihy:
"Ale taký už je svet: čo pre jedného predstavuje hľadanie zmyslu života, je pre druhého iba rámusom a mrhaním. V ľudkom svete je očividne ťažké nájsť rovnováhu a zdá sa, že sa nikdy nepriblížime k vzájomnému porozumeniu. Možno vôbec nezáleží, koľko jazykov sa naučíme, lebo nesúlad, predsudky a nedorozumenie sú, zdá sa, pevnou súčasťou ľudskej reči, ako burina číhajú v každom slove, blízki sme si pravdepodobne len v hudbe. Do nej vkladáme vlastné sny, túžbu po lepšom živote, po krajšom svete, sen o tom, že by sme sa mohli zbaviť našich nedostatkov, závisti, nestálosti a malichernosti."
"Sú udalosti, ktoré všetko zmenia. Niekto umrie a ty začneš úplne inak rozmýšľať o planétach slnečnej sústavy, o kvetoch skláňajúcich hlávky v daždi, niekto ťa pobozká alebo nepobozká, a jazyk zbadáš v úplne inom svetle. Svet sa neustále mení, nemá jedno správne vydanie a nevieme ani, akými očami sa naň pozerá Boh, ako preňho vyzerajú hory, či sú fialovými bylinami alebo pradávnymi ružami, Božie oči určite všetko vnímajú inak než my, z neba možno obrovské sekvoje na západnom pobreží Spojených štátov pripomínajú vysokých anjelov. A isté udalosti všetko zmenia - ako sa na veci dívame, čo vidíme, cítime, ako počúvame..."
"Plačeme preto, lebo jazyk nie je dokonalý a nedosiahne až na samotné dno života, ba ani len do polovice tých najhlbších priepastí, začínajú sa slzy tam, kde končia slová, sú snáď odkazom z hlbín, z nedotknutých hlbín?"
"Umierame, keď bolesť prevýši život."
"Raz za čas určite každý potrebuje uniknúť zo všedností a urobiť niečo ľahkovážne, na chvíľu sa zbaviť zodpovednosti, bezstarostnosť pomôže zmierniť únavu a napraviť magnetickú chybu životného kompasu: kto nikdy neustúpi, časom prestane počuť hlas vlastného vnútra."
"Máme toho tak veľa: Boha, modlitby, hudbu, techniku, vedu, na každý deň nové objavy, dokonalejšie mobilné telefóny, výkonnejšie teleskopy, potom však niekto umrie a nezostane nič, tápaš po Bohu, siahneš po sklamaní, po jeho kávovej šálke, kefe plnej jej vlasov, nechávaš si ich ako útechu, ako čaro, ako slzy, ako niečo nenávratné. Čo na to povedať, pravdepodobne nič, život je nepochopiteľný, nespravodlivý, no predsa ho žijeme, nemôžeme sa mu vyhnúť, nemôžeme inak, život je jediné, čo máme s istotou, klenot či bezcenná haraburda. Po živote už nie je nič. A predsa sa všetko začalo smrťou...Smrť je Bohov nedostatok argumentov, niečo, čo vzniklo, keď Boh, možno v zúfalstve spojil krutosť a stratu, lebo sa zdalo, že pasians stvorenia nevyjde. V každej smrti sa však ukrýva nový život..."
"Všetci hlboko vo vnútri nosíme sen o nepremožiteľnej láske, nič ju nerozpoltí, ten sen živí a posilňuje prúd populárnych pesničiek a filmov s ešte náruživejšími bozkami, ich oheň sa rozhorí v každodennom živote, vzplanie, zmení sa na dobrodružstvo. Stal sa obsah pesničiek, filmov a ľúbostných básní podvedome normou nášho života, vysokými horami, ktoré sa na nás neskôr môžu zrútiť aj so svojimi tieňmi, sklamaniami, životunebezpečnými balvanmi? No náš život, ktorým sa zavše ťažko prechádza, je vzdialený šťastiu pesničiek, niet v ňom horúcich citov či zábleskov, takých, čo svetu vyrazia dych. Snáď pre toto sú podaktorí neverní, aby mohli opäť zažiť tie záblesky, iskry života, akoby bola nevera vojenským ťažením proti všednosti, hromadiacim sa rokom, hoci záblesk dokáže popáliť, zmeniť sa na ničivý oheň?"