Большой кусок моей жизни был связан с биологией, но по прихоти судьбы меня вынесло на другой берег. Те годы оставили значительный след в моей жизни. Это тогда мне открылось родство профессии врача с деятельностью жреца или священника, это оттуда и множество сложнейших вопросов: где границы человеческой свободы и где пролегают границы между здоровьем и болезнью, между жизнью и смертью...
В романе "Казус Кукоцкого" нет ответов на эти вопросы, но есть размышления на эту тему, внутреннее движение в ту сторону, откуда ответы могут прийти. Рано или поздно в жизни каждого человека наступает момент, когда эти размышления оказываются неизбежными.
Lyudmila Ulitskaya is a critically acclaimed modern Russian novelist and short-story writer. She was born in the town of Davlekanovo in Bashkiria in 1943. She grew up in Moscow where she studied biology at the Moscow State University.
Having worked in the field of genetics and biochemistry, Ulitskaya began her literary career by joining the Jewish drama theatre as a literary consultant. She was the author of two movie scripts produced in the early 1990s — The Liberty Sisters (Сестрички Либерти, 1990) and A Woman for All (Женщина для всех, 1991).
Ulitskaya's first novel Sonechka (Сонечка) published in Novy Mir in 1992 almost immediately became extremely popular, and was shortlisted for the Russian Booker Award. Nowadays her works are much admired by the reading public and critics in Russia and many other countries. Her works have been translated into several languages and received several international and Russian literary awards, including the Russian Booker for Kukotsky's Case (2001). Lyudmila Ulitskaya currently resides in Moscow. Ulitskaya's works have been translated into many foreign languages. In Germany her novels have been added to bestseller list thanks to features of her works in a television program hosted by literary critic Elke Heidenreich.
Cronica unei familii ruse ce prezintă mai multe generații din secolul XX, cu emfază pe viața medicului Kukoțki, un profesionist cu o abilitate de ordin aproape supranatural.
Un roman-epopee care oferă mai multe povești de viață adiacente, în care se oglindesc chiar și transformările sociale din URSS, dar și o scriitură ce explorează idei filozofice prin personaje și situații complexe.
Cât de profundă să fie legătura dintre anatomia umană, genetică și minte? Cât de mult putem înțelege sau influența? Ar putea fi dragostea de părinte mai presus de o legătură de sânge?
O lectură care naște întrebarea cine a fost mai întâi? Omul sau destinul?
Чудесни стил, история и герои на Улицкая (неизвестно защо прекръстена на Улицка), но за мое съжаление краят на романа не ми хареса, очаквах доста повече. Но пък е всеизвестно, че често децата на обущаря ходят боси.
Попрескочих и малко от средната мистично-библейска част, никак не са по вкуса ми подобни религиозни залитания, които обаче са чести гости в съвременната руска литература. След разпада на СССР имам чувството, че религията много успешно замести съветското и не мисля, че това е за добро. Защото дяволът чете Евангелието, както му отърва. Та така правят и бившите соц хора...
"Децата на Медея", книгата за Шурик и "Сонечка. Бедни роднини", ми харесаха много повече.
Step 1: Start this book. Step 2: Finish this book (I have to say that it took me almost a month to do this). Step 3: Wait for Ludmila Ulițkaia to receive her well deserved Nobel Prize in Literature.
The words he said to me are still between us, and I don't know if I will ever be able to forget them. "You are not a woman. You don't have that organ." It's true. Why do I feel so offended?
The Doctor’s Kukotsky Case by Ludmila Ulitskaya is vast, gripping, shattering, thrilling, abstract, complex, life grounded and yet the list of essential attributes is still open for me to add on. I think I know what I saw and how I felt whilst diving deep into this book, though eventually the written words are now only a light shadow of that wealth of impressions that will remain for longer within my body.. After the dice were cast and the outcome told me that I should start reading this book, I really thought that I was rid of Tolstoy and Chekhov :D I don’t mean it as they are a plague to be rid of, but I hoped for a change or break from their influence. To my big surprise my dear Ludmila is highlighting once more how important these two writers are for all of us, and especially to her the impact of Tolstoy. This book brings on the scene some important categories of doctors , some essential matters that affect the life of women, especially when it’s about abortions. From this single thread the novel is spreading into a lot of branches, like a tree blossoming into spring, and we get to know so many, even minute details, of the lives of some of novel’s most important characters, that portrait the humans’ hardships and struggles during an interval of time starting with mid ‘30 and ending with mid ’80 of last century. Off the record, I didn’t figure out why the title of the novel is in English, The Enigma of doctor’s Kukotsky , , because ‘the enigma’ is maintained just for a short time under the monitor’s light, afterwards even the character himself slides a bit under a sort of mistiness. Anyways, that’s not why I chose to read the book :) The main protagonist, Pavel Alekseevici Kukotsky, is a solid man of science and in his daily work a very good gynecologist who wants to save the women’s lives from going through unsafe, illegal abortions, so he had submitted a grand project to public authorities to allow it be done legally. Of course, during Stalin’s regime this was out of mind, or out of question. He met resistance, obstacles and even his “idea” is thrown to the garbage bin. Meantime, he has a small family and one day he said a most stupid thing to his wife, whom he was loving dearly. The story develops further by inviting other interesting characters into the big picture of the Russian life and so we get to know things that might not impress one of present time so much but only someone who lived those extremely difficult years…We don’t get straightforward answers still the dialogue of the main characters is very seducing from logic point of view and raises thoughtful reflections about our life, too. It’s always the same circle of issues that affect humans…
The book is structured in 4 parts, and while parts 1,3 and 4 are telling the narrative of the novel in an appropriate manner, part 2 seemed to me completely out of space, alien, or something like from a black hole. In part 2 one would expect to see a follow-up from part 1, isn’t it?! Instead, part 2 is something like a science fiction short story where a group of people are in search for an unknown destination, but supposedly one of them, the leader, knows where he is heading to. The distorted names of these people should give us a clue that they are actually the same with the ones introduced in part 1. I was shocked initially and thought that the printer/ editor missed something or mixed it up with another manuscript. Eventually the light started to shed its fine rays and I began to make some sense of the story again. I was not very thrilled about it till by the end of it I was given a very fine closure. It was something similar with the dialogue between Ricardo Reis and Fernando Pessoa in Jose Saramago’s masterpiece The Year of the Death of Ricardo Reis . Here, instead of such contemporary men, we have instead the glorious Lev Nikolaevici Tolstoy and the celebrated doctor who are discussing a bit about life, love, genius, creation and books. There is introduced a funny but at same time a harsh complaint from Tolstoy side: he feels he never said anything the right way and only confused people, whilst he somehow gave up on every thing he felt he had before some strong convictions about. The doctor reminded Tolstoy that his works are really worthwhile and his ideas on love always were conveyed profoundly to his readers. How about that? I haven’t yet forgotten his Calendar of Wisdom , I mean his own quotes, but now it feels much better, and especially if we can imagine that even for Tolstoy it was difficult to say what one understands from and through love..
It’s odd to say but I have finished by loving part 2 better than all the rest, while also loving all the rest too :) In there, it happened the perfect reconciliation of the two lovers, but sadly this took place only in a dream like state of consciousness and not in their real life. They accepted each other wounds and all that’s been said and done, and now this doesn’t mean that all that past didn’t happen, it just means that Everything is subject to change: thoughts and feelings, bodies and souls. Even the small bodies still untangled, small projects possible in the future, left to the twisted and bloody events of life, which brutally interrupt their earthly path...
Just as they had settled down happily and willingly into each other, soul in soul, hand in hand, word in word, they had felt that there was a Third among them. The woman recognized it first. The man, a moment later. - So it was you? he asked - Me, followed the answer. - Merciful God, what an idiot I was ... the man began to moan. - It's nothing scary, the voice he had known from his youth reassured him. Nothing was scary...
Farmecul s-a încheiat imediat după jumătate, când lumina nu a mai căzut exclusiv pe Pavel Alekseevici Kukoțki și teoriile sale privind etica biomedicală, și s-a reluat puțin spre final când ne este prezentat un caz medical ca în serialul „House”.
Partea cea mai interesantă a fost momentul când s-a adus vorba despre o idee la care m-am gândit uneori, fără să fi auzit de biologul Jean-Baptiste de Lemarck și de teoria lui, lamarckismul, conform căreia părinții pot transmite copiilor caracteristici căpătate în timpul vieții, iar aici Ludmila Ulițkaia a avut inspirația s-o lege de versul genial al lui Osip Mandelștam: „Poate că șoapta s-a născut înaintea buzelor, și înaintea pomilor a fost foșnetul frunzelor...”
•„Marea deșteptăciune fără nume stătea în faptul că dintr-o singură celulă formată din ovulul aproape imobil și ușor umflat, înconjurat de cununa strălucitoare a celulelor foliculare, și din spermatozoidul cu vârful ascuțit, în formă de fus, și coada vibratilă, ieșea inevitabil o ființă omenească de jumătate de metru, de trei kilograme, care urla lipsită complet de rațiune, iar din ea, supunându-se aceleiași legi, creștea un geniu, o scursură de om, o femeie frumoasă, un criminal sau un sfânt...”
•„-Tolstoi? Îl recitești? De ce? -Sincer, nu știu. Mă atrage. Fac asta în fiecare an, neapărat vara. Uite aici, pe plajă. În tren... În parc, în grădina de zarzavat... E ca și cum îmi vizitez o rudă. Din datorie. Dar și din iubire. E și plictisitor, și necesar.
•„Tania avea doi ani când apăruse în viața lui, era frumoasă și tandră, blândă și încrezătoare, iar fărâma asta de om, aproape un mic nimic, nu se străduise să-l cucerească, pur și simplu se făcuse stăpâna pe inima lui încă din ziua când venise pe lume, și el se desfăta privind-o când Tania îi facea baie, când îi atingea piciorușele înroșite... Era un sentiment firesc, care nu trebuie demonstrat și explicat: așa își iubește leul puiul de leu, lupul – puiul de lup, vulturul – puiul de vultur... Tocmai în punctul ăsta pedagogia se dovedește a fi aiureală, un fel de a gândi la rece. Acolo unde începe pedagogia, se termină cu sentimetul firesc, profund, cu iubirea animalului pentru puiul său. Un sentiment primar printre atâtea sentimente înalte...”
Красиво написана история - при Улицка всяко изречение е наслада и емоция.
Цялата книга е просмукана от необятната космическа и метафизична тъга на руската душа. В най-тъжните моменти пламва упорството на живота, а пък в най-щастливите се прокрадва сянката на края и завлича всичко в мрака. Всяко щастие се превръща в нещастие, а нещастието е начин на живот. Героите извървяват, с няколко кратки разведряващи изключения, пътя от тихата примирена ежедневна тъга до пълната физическа и духовна разруха. Пътищата към нея са доволно разнообразни и минават през сложния инструментариум на науката и стремежа към един по-добър свят на бъдещето, през безцелния бунт срещу света на настоящето, през бетонираното религиозното суеверие, през парализата на бездействието и конформизма. Всеки герой се саморазрушава по свой собствен неповторим начин, живеейки, и живее, саморазрушавайки се. Душите си остават сираци докрай, в сивото съветско общество на 20 век. В него Дарвиновата еволюция е с обратен знак - оцеляват само най-незначителните и безлични представители на вида хомо советикус.
***
Макар писането на Улицка да е изключително, сюжетът е крайно неравномерен, с пробойни на места. Метафизиката и обърканите сънища на Елена направо ги прескочих, останаха ми пълна загадка. Краят ми дойде много слаб.
Ludmila Ulițkaia este un fenomen în literatura rusă contemporană, grație talentului fenomenal și a gândirii analitice de care dă dovadă în fiecare volum pe care-l creează. Adevărul este că s-ar putea să fiu subiectivă, deoarece îi ador maniera cu care ia subiecte deja tatonate istoric și le transformă în cărți care smulg lacrimi chiar și din mințile cele mai raționale. Munca Ludmilei Ulițkaia a intrat în vizorul criticii literare ruse în anii 1990, grație povestirii „Sonecika”, aceasta fiind inclusă pe lista premiului Booker în 1993. Deși, lucrările ei sunt tirajate și publicate la cele mai mari edituri din Federația Rusă, autoarea încă nu a fost pe deplin înțeleasă la ea acasă, fiind, în egală măsură, admirată și criticată pentru stilul ei pe alocuri dur. Apropo, după o analiză a surselor mediatice ruse, am observat că aceasta a fost învinuită până și de favoritism față de evrei. Fondate sau nefondate, învinuirile aduse nu i-au știrbit din talentul de narator desăvârșit, care i-a adus și titlul de Tostoi al secolului XXI. Romanul realist „Cazul doctorului Kukoțki” abordează un subiect sensibil pentru societatea rusă, un episod pe care până și contemporanii încearcă să-l treacă sub tăcere, documentele despre acesta fiind păstrare cu titlul de secret de stat: politica de combatere a avorturilor ilegale în Uniunea Sovietică. Trecând de la ilegalitate absolută la efectuarea procedurii doar în cadrul spitalelor, femeile s-au pomenit că efectiv nu au cum să păstreze o sarcină nedorită și au continuat să apeleze la serviciile moașelor clandestine. Eroul principal, chirurgul și obstetricianul Pavel Alekseevici Kukoțki este un medic cu har de la Dumnezeu, deși nu acceptă orice fel de apartenență la Divin, fiind un ateu convins și un comunist get beget. Acesta militează pentru nașteri naturale și pentru înlăturarea avorturilor ilegale, încercând în fel și chip să spună marilor nomenclaturiști despre aceste necesități stringente. Soția acestuia, Elena Gheorghievna, este și ea una dintre pacientele salvate din mâna morții, pe care Kukoțki o îndrăgește ca pe lumina ochilor. Prezentul roman este unul de atmosferă, impecabil gândit, perfect pentru publicul care își dorește să cunoască fenomenele sociale din perioada anilor 1930 - 1950, în Uniunea Sovietică. Să nu uităm că această perioadă reprezintă saltul de final al epocii staliniste și începutul unui crescendo al URSS din faza de stat militarizat și agricol într-un popor al industriei. Practic, se pun bazele unei revoluții utilitare. Dar cum rămâne cu obscurantismul, cu religia, cu credința? Sunt oare ele doborâte de pecetea roșie? Personajele lui Ulițkaia sunt colorate, trasate prin linii decise și conturate în cadrul societății. N-avem de a face cu clasica muncitorime sovietică, ci dimpotrivă cu o burghezie intelectuală, care își câștigă existența din procese intelectuale. Un subiect primordial, de fapt în jurul căreia este construit romanul, e cel al tragediei pe care o traversează ingineria genetică. Persecutată, neînțeleasă, dată anatemei pe fundalul altor ramuri științifice, aceasta încearcă să devină indispensabilă pentru oamenii sovietici. Kukoțki este martorul epocii, omul care vede cum mașinăria de represalii și de manipulare șterge atroce de pe fața pământului pe cei care nu-și apleacă fruntea și truda întru cauza generală a poporului sovietic. De ce acest roman merită atenția publicului mare? În primul rând, o să descoperiți esteticul limbajului autoarei, plăcerea de a o citi pe nerăsuflate și de a-i simți scopurile. Da, Ulițkaia este una dintre autorii contemporani de o ritmicitate demnă de invidie. Arareori poți găsi un autor care să-ți păstreze atenția constantă de-a lungul întregii cărți și mai ales să te facă să meditezi îndelung asupra unor aspecte. În al doilea rând, aveți ocazia de a vă iniția într-un nou fel de roman, unul format din realism pur, dramă istorică și cel psihologic pur. Ulițkaia jonglează cu mintea cititorului, ba oferindu-i detalii din belșug, ba zgârcindu-se și cerându-i acestuia să ghicească în ce cotloane sunt semnele prin care poate să-i înțeleagă scopul. Și nu în ultimul rând, o să vă delectați cu un volum introspecție în care se găsesc de toate: fidelitate, durere și credință într-o cauză nobilă.
Страхотна, великолепна, впечатляваща Улицка! За пореден път си давам сметка, колко много ми харесва стила и - богат, руски, подробен, разкошен! Харесвам всичко у нея и най-вече всяка малка подробност, която описва от живота на героите си и многото сюжетни линии, които развива в романите си.
“Казусът Кукоцки” е книга, която дълго отлагах и бях се зарекла да чета зимата, когато дърветата са отрупани със смяг и почти успях. Поне я започнах насред снежна пролет.
Това е една впечатляваща и мащабна семейна сага от онзи руски тип, който най-много харесвам! В центъра е Павел Александрович Кукоцки - потомствен лекар и изключителен акушер гинеколог. Улицка ни потапя в семейния живот на П.А. и стремежа и борбата му да се легализира аборта в Русия, за да се сложи край на криминалните такива, които завършват с жесток и фатален край за много жени.
Улицка умело описва множество интересни медицински събития от живота на главния ни герой, като ни превежда и през трансформациите на отношенията му с любовта на живота му Елена и другата главна героиня в романа - дъщеря им Таня.
Въпреки очакванията ми това да е най-силната книга на Улица и въпреки че страшно много ми хареса, мой абсолютен фаворит си остава “Медея и нейните деца”.
Od mene 3+, ali ću staviti 4 zvezdice zbog čitljivosti (koju, inače, ne smatram nekim bitnim činiocem za vrednovanje), uprkos tome što oduvek dižem obrvu na knjige u kojima je akcenat na radnji. Nekako me uvukla, pa eto, progledaćemo kroz prste. Ukratko: ruski klasik, pisan u vremenu bez inspiracije, te vrlo bledo realizovan, uz očuvanje osnovnih sastojaka. Propast jedne porodice, zlikovci staljinistički, mnogo votke i još više čaja, jurodivi hrišćani i nekakvi njihovi sveti zamotuljci, umobolne žene, malo botanike, ginekologije, genetike i džeza. Tamo gde bi se očekivalo da se, na primer, Nečastivi obrati Ivanu Karamazovu, čitalac silazi u nekakvo čistilište, koje je, kompoziciono, nesretna interpolacija. Sadržajno, to mesto je prilično nejasno, alegorijski, nespretno očijuka čas sa Novim Zavetom, čas sa nekim SF-om iz domena genetike. A u malenom šumarku toga sveta, u drvenoj kućici, sam, međ' gomilom drevnih knjiga, živi Tolstoj koji je, avaj, svestan da je sve što je napisao - skroz bezveze. Onda neka deca/larve/balončići od sapunice, jezerca i mostići, slepice sa kiklopskim očima, životodrodne zeke/dabrovi i tako, jedna budibogsnama galerija koje čega. Bez mnogo smisla, ako mene neko pita.
Stilski, latento šizofreno, da ne mogu da se otmem utisku da je delove pisao muškarac, a redigovala žena - i obrnuto. Nekad baš uspelo, nekad ispod svakog kriterijuma.
Jeste "staljinizam ruskoj duši naneo nenadoknadivu štetu", znaju i vrapci, ali, zar iz toga baš nikako ne može da se izađe?
Osnova ideja je, valjda, sloboda izbora (na abortus i sopstvenu misao), ali mi je i ona sumnjiva, jer slobodan izbor ne donosi spas zato što je sve izopačeno, na čelu sa evolucijom, koja opstanak dozvoljava samo moralno gipkima, pritvornima i licemernima. A sve je Staljin sjeb'o, naravno, iako sa delom oko abortusa ni crkva nije bez putera na glavi.
Dakle, ovo nikako nije "jedan od najznačajnijih romana svetske književnosti modernog doba" kako je recenzent napisao, ali nije baš ni potpuni promašaj. Recimo, solidan trojkaš.
Na kraju još ne znam da li da za to što Herkul čisti konjske štale i za menjanje toponima kroz padeže u množini zahvalim piscu ili prevodiocu.
Fanovi Enkvista i Kundere - napred. Ostali - stoj!
Странен и многопластов "семеен" роман, в който почти няма роднински връзки. Потресаващо начало, будеща недоумение втора част и силен финал. Всичко това на фона на събитията в сталинско време и пост-сталиниската епоха, с доста връщания и в дореволюционна Русия. Най-интересен ми беше образът на Таня, макар че неконформиската й настройка ми стоеше леко пресилена и преекспонирана в началото. Впоследствие обаче някак си я разбрах....... Изобщо, всеки един от героите тук е уникален и адски интересен по своему. Дискусиите, ситуациите, отношенията - абсолютно всичко ми беше много интересно и майсторски поднесено. Не ме разочарова Улицкая и с този си роман.
”Caso Kukótski” é um romance da aclamada escritora russa Lyudmila Ulítskaya (n. 1943). ”Caso Kukótski” está dividido em quatro partes. Na Primeira Parte a história segue a vida de Pável Alekséevitch Kukótski e dos seus familiares, um jovem médico-cirurgião e obstreta - descendente de uma família ligada à medicina -, antes da década de 1960 e que possui um dom. Tem uma visão de tipo radiológico que lhe permite ver qual a doença dos seus pacientes, proporcionando-lhe fazer diagnósticos mais precisos e eficazes. No entanto, este dom que não tem explicação científica desaparece sempre que Pável Kukótski tem relações sexuais com uma mulher. Em 1942 encontra Elena Guerórguievna num hospital na Sibéria entre a vida e a morte. Mais tarde Elena virá a ser a sua mulher e Tánetchka/Tânia, a sua filha adoptiva. Simultaneamente, junta-se à família Kukótski, a governanta Vassilissa Gavrílovna e, posteriormente, a órfã Toma Polossúkhina. Na Segunda Parte - um capítulo invulgarmente estranho -, é descrito um sonho longo e surreal de Elena, enquanto esta paira entre a vida e a morte. A Terceira Parte decorre após 1960, com a narrativa a centrar-se novamente na família Kukótski e a Quarta Parte surge na forma de um breve Epílogo. Pável Kukótski começa a testemunhar os efeitos nefastos da prática de abortos ilegais, efectuados de uma forma clandestina, sem as mínimas condições sanitárias e médicas. A este facto ainda se associa a vertente criminal, quer para a vítima, quer para quem executa essa prática ilícita. Nesse seu projecto Pável Kukótski pretende legalizar o aborto por decreto, visando revogar a resolução de Stálin de Julho de 1936 que proibia os abortos e os considerava ilegais. No entanto, acaba por se incompatibilizar com a sua mulher Elena e a sua governanta Vassilissa. Ambas as mulheres consideram a ideia absolutamente imoral. Lyudmila Ulítskaya expõe as mudanças que ocorreram na Rússia através da vida das diferentes personagens, numa abordagem incisiva e intensa, com descrições exaustivas e, por vezes, científicas, mas nunca cansativas, sobre as questões directamente relacionadas com a prática médica numa perspectiva religiosa e social. Igualmente interessante é a forma pragmática como aborda a questão do alcoolismo; uma realidade problemática que se mantém na actualidade russa. Na sua essência ”Caso Kukótski” é um retrato irrepreensível, cativante e inspirador, sobre um conjunto de personagens que perduram num período conturbado da Rússia, uma narrativa geracional que explora a memória individual e colectiva, sobre inúmeras temáticas e vivências civilizacionais com destaque para a família, a medicina, a ética, o misticismo, a religiosidade exacerbada e o amor de Pável Alekséevitch Kukótski pela sua família, desde a era stalinista até aos tempos modernos. Neste ”Caso Kukótski” o que é mais marcante é a inevitabilidade do amor e da esperança que sustenta Pavel e Elena durante décadas de silêncio e a forma sombria e metafórica com que Lyudmila Ulítskaya descreve os horrores, a arbitrariedade dramática, os contornos trágicos e irracionais da repressão do stalinismo.
„… все още не знаеше нищо за пожизненото бреме на майчинство, за безусловната и често до болезненост променяща женската психика връзка с детето…“
Поредно потвърждение – Людмила Улицкая е в кръга на големите съвременни писатели. А „Казусът Кукоцки“ наистина е семейна история. Бях се набрала пак да се ядосвам на „комунизма“ в СССР. Пак си беше така, няма начин. Но в центъра на вниманието за мен бяха героите - на фона на познатите безобразия от 1917 г. до 60-те. По-специфичен елемент в „Казусът Кукоцки“ е науката в съветско време (нали и Улицкая е биолог, личи си, а и от музика разбира), изразен най-често в разговорите между доктор Кукоцки и жилавия евреин Голдберг (винаги в книгите на Улицкая има евреи, но и арменци, украинци и т.н…)
„Последната идея на Голдберг, който след три излежани присъди беше изгубил вроденото си интелигентско чувство за вина пред народа, обществото и родната съветска власт, беше, че социогенетичната единица, носила преди – преди революцията – названието „съветски народ“, през почти петдесетте години съветска власт е престанала да съществува като реалност и че днешното население на Съветския съюз, носещо гордото име „съветски народ“, наистина се явява нова социогенетична единица, коренно различна от изходната по редица параметри – физически, психофизически и нравствени…“
Но действително героите са силата на романа, за мен този път всички са главни. Еднакво важен ми беше всеки – Паша и Иля, Василиса и Тома(как да не ги „сложа“ заедно заради онова съкрушително отърваване от сиротни деца, а Вася си е направо архетипен образ), Таня и Елена разбира се…
Най-често, особено в първата част, ги опознавах не чрез обикновено редене на думи от страна на Улицкая, а чрез умерено литературно „разкрасяване“– точно толкова, за да не бъде стилът ѝ „обикновено писане“, но и да не е досадно изчанчен.
„Има много причини, които пречат на хората да постигнат близост: стестнителността, страхът от намеса, равнодушието, физическото отвращение в крайна сметка. Но има и противоположен поток, който влече, привлича до най-голямата, до невъзможната близост. Къде е тази граница? Доколко е реална? След като очертае условния си магически кръг – по-голям или по-малък, - всеки живее в клетката, която си е направил сам, и отношението му към това умозрително пространство също е различно. Едни ценят въображаемата си клетка като съкровище, други се измъчват от нея, трети искат да пуснат в личното си пространство избраните си любими и да прогонят онези, които напират да влязат в нея…“
„Най-тежките обиди са тъкмо защото най-близките помежду си хора прокарват външните и вътрешните радиуси на личността си по различен начин. На някой просто му трябва жена му да го попита сто пъти: „Защо си такъв бледен? Да не ти е зле?“ Други път възприемат дори един по-внимателен поглед като посегателство срещу свободата си…“
До различната втора част бях взела живота на героите толкова присърце, и особено постепенните промени в семейството, че успях да приема почти всичко от нея. Дори още повече се подсили това, което преживях заради отношенията между съпрузите. Представих си втората част не като мистична фантасмагория (най-много като т.нар. магически реализъм), а като пренебрегваната част от нашия живот – спиране, оглеждане, пречистване. Насред секналата любов и повсеместния блокаж на обичта.
„Всички трябва да се родят отново. Да родят отново себе си…“
„Беше млада и лека. […] Всичко случващо се не отговаряше на забравените ѝ сега очаквания, беше в разрез и с дрънканиците на вярващите бабички, и със сложните умопостроения на различните мистици и визионери, но пък беше в съзвучие с ранните ѝ детски предчувствия.“
„Но това изобщо не означаваше, че миналото е станало неминало – знаеха те, мъжът и жената.“
След това в третата част разказването ми се стори по-скоро обикновено – като изреждане на събития, преки обяснения от авторката кой какъв е. По-често се появяваше недоверие от моя страна – това възможно ли е, онова възможно ли е... Но надделяваше доверието и „наученото от живота“: всичко е възможно. За съжаление или за радост – всякакви промени са възможни.
Четвъртата част за мен беше най-претупана и се изненадах от Людмила Евгениевна. Не бях „съгласна“ изобщо с развитието и в края на третата част. А и на други места из имах чудения (SPOILER: за Флотов възможно ли е това и реакцията може ли да бъде чак такава; братята Голдберг чак толкова спокойни за Женя… и т.н.; а някои герои останаха забравени – не беше ли нужно малко повече да знаем за Томачка по-късно, какво стана с вътревзора на Кукоцки. Но най-вече – втория път в Одеса – нееее…).
Реших да преспя и да видя какво ще ми е отношението цялостно към романа след този финал. За неприемливото реших, че авторите могат да правят каквото смятат за нужно, а то и „животът“ прави така; за претупването – чела съм и други романи, в които последното поколение вече не е толкова „интересно“ – просто се маркира какво става с внуците и правнуците. Най-често „има надежда“ за бъдещето и може би е обичайно да се набляга на предишните поколения – те ни стават най-близки, там ври и кипи всичко.
Но за мен най-голямата сила на романа е свързана с жената, по-точно женската утроба – благодат и бреме (включително във връзка със забранените аборти до 50-те и големите трагедии с „криминалните“ аборти). Затова започнах с такова първо изречение. Освен с „женска психология“, Улицкая се е проявила и с чиста биология, но не като с отблъскваща или сложна физиология или медицина, а като умел писател.
Ето го любимия ми цитат – без подхилкване като при петокласниците, без засрамване като при религиозните, без преекспониране като сексолюбците.
„…Павел Алексеевич от десетилетия наблюдаваше все един и същ обект, разтваряше бледите му двери с пъхнатата си в гумена ръкавица лява ръка, вкарваше вътре огледалцето с извита дръжка и внимателно се взираше в бездънното отверстие на света. Оттам беше дошло всичко живо, това бяха истинските порти на вечността – нещо, за което всичките тези момичета и жени, селски стринки и градски дами, които доверчиво разчекваха краха пред него, изобщо не се замисляха.“
„А бременната жена, поне през втората половина на бременността, е всъщност затворен космос за друго човешко същество.“
Изобщо, силна за мен книга и заради засягането на първичността – това, което често крием или забравяме.
„…горестен звук на новия живот.“
„И в тази точка ставаше ясно, че цялата педагогика е измислица и студен рационализъм и че когато започва педагогиката, отслабва природното чувство, дълбокото, животинското чувство на любов към рожбата…“
„…онзи миг, в който моят жива и топла баба се беше превърнала в странна и ненужна вещ, която трябва да се махне възможно по-далече възможно по-бързо, да се скрие дълбоко под земята.“
„… безболестен, непосрамен, мирен свършек.“
И другото, което винаги ме удря мощно в емоциите – самичките деца (както в книгите на Светлана Алексиевич).
„А аз? А ти? Всички сме сирачета.“
Припомних си защо харесвах Людмила Улицкая преди години (отдавна не бях я чела, като се изключи неотдавна издадения роман „Даниел Щайн, преводач“, но той е съвсем различна книга – тип „колаж“). Освен някои неправдоподобни моменти обаче ме изненада залагането на „дебела“ и „грозна“ като символ непременно на „гадна“ – на няколко места имаше синоними на тези изрази все в такъв смисъл. Преводът считам за отличен – в унисон с това, което е искала да изрази авторката (включително в моментите с хумор), тук-там само ми се набиваше неуместно звучене, но може би е било работа на редактора да го изглади.
Очаквам и следващи книги на писателката-генетик от Башкирия.
A good family saga. An old-fashioned Russian novel with all the great themes specific to that wonderful tradition: the role of the individual in history, freedom, responsibility, humanism, nature vs. nurture, knowledge vs. morality. It is a multi-faceted book and I haven't found an overarching message that would summarize it, but then again, Ulitskaya herself said in an interview that the novel doesn't give any answers but only maps out some questions. She also said, about this novel, that it is her attempt to settle accounts with science - she received an education in genetics. However, given the indeterminacy floating in the book, not much was settled.
One issue brought up in the book is eugenics. Goldberg, an eccentric ambitious genetics scientist with bold research projects argues that totalitarian communist regime has impoverished the nation's gene pool: on the one hand, through the deportation and execution of the bright and courageous free thinkers, and on the other hand, by creating a situation favorable to the survival of docile mediocrities (at some point in the novel it is said that the more fear and The question of freedom inevitable follows from such a theory: is, then, the average Soviet citizen condemned to intellectual torpor and moral insensitivity? It's noteworthy that the characters in the book don't really struggle with moral dilemmas: they always know what is there to do. It's true that they may not always have the freedom to act as they know they should (it was, after all, a totalitarian regime), but in general they follow convictions that, as it seems, have always been part of them. Some of them do change their minds, quite radically, too, but that's not a question of conversion. Tania, for instance, quits science because something is brought to her attention, something that she did not notice before, but once she becomes aware of the problem, it takes her a moment to make her decision. Come to think about it, all the salient features of any character are emphasized as somehow natural and fundamental, not consciously acquired. At the same time, there is a sense in which some people are better than others, and some actions and attitudes are wrong and others right, so responsibility is not out.
Care and bonding is another important topic. In some cases kinship doesn't enhance any type of interest or affection between people, and other times people with no blood relation build strong family ties (there's quite a bit of adoption and quasi-adoption going on). The best characters are the ones with a large horizon, with an openness for other people, with a sensitivity to the needs of others. Again, there is no clear statement on whether this horizon is fixed by genes and early education or whether it can expand. Unfortunately, there is no case of moral conversion in the book to help us make out the author's position; in fact, there is a case of a failed one: Toma is adopted by a warm, respectable family at the age of 12, but grows up to be a proud, selfish botanist. And finally: the latest offspring of the Kukotsky clan that we are introduced to - a responsible and altruistic young woman called Evghenia (!!) - was educated by her principled and loving grandfather until the age of 10, after which she was delivered to her father, who certainly was a good-natured man.
Nu întâmplător romanul este numit "Cazul doctorului Kukotki". In jurul acestui personaj central, ni se dezvăluie treptat toate tipologiile de caracter ale ființei umane. Nu intenționez să dezvălui mai mult din acest roman, spun doar că realitatea crudă, nebunia, sărăcia, credința și arta se împletesc nefiresc de bine in acest roman.
Mai jos un citat din roman:
"Evoluția speciei umane are drept țel supraviețuirea, rezistența biologică, și avem tot dreptul să ne întrebăm care sunt calitățile care au dat individului mai multe șanse de supraviețuire. Mintea? Talentul? Cinstea? Sentimentul demnității personale? Tăria morală? Nu! Toate calitățile acestea au împiedicat supraviețuirea.. Ce fel de însușiri au dat individului șansa să supraviețuiesca? Prudența. Disimularea. Fățărnicia. Lipsa coloanei vertebrale. Lipsa sentimentului demnității personale. Și-n general, orice calitate pregnantă care l-a făcut vizibil pe om și l-a pus în primejdie. Omul șters, mediocru, codaș la învățătură s-a aflat într-o poziție privilegiată". Pag 291
Писането на Улицка, както винаги, е блестящо, с едно изключение - втора част, може би 60-70 страници. Разбирам защо е написала тази част така - за да представи обърканото съзнание на човек, болен от деменция, обаче трудно се издържа на чак такава обърканост върху чак толкова страници. След като две поредни вечери заспивах над този текст и заспивайки, не си бях отбелязвала докъде съм стигнала, и след това не можех да го намеря, понеже нищо не помнех, накрая се отказах и прескочих тази част. Както и да е, там е загубила баланса според мен. Писала съм вече за Улицка, не искам да се повтарям. Това за мен е авторът, който създава психологически най-пълните образи, поне от съвременниците. Всъщност има и други автори, които създават плътни образи, но различното при нея е, че героите, през чиято гледна точка се развива действието, са няколко и съвсем различни и тя пресъздава въпрешния им свят много убедително, така че когато гласовете им зазвучават заедно в този роман, се получава внушителна картина. Другото предимство на романа е, че очертава много пълно цяла една епоха - съветската, че дори края на предшестващата я, дореволюционната - на моменти с епичен размах, на моменти с вглеждане в най-дребните детайли, но се получава изключително правдиво. Романът е увлекателен (с изключение на втората част), чете се бързо, финият хумор често-често избива в текста. Става въпрос за трагични събития, но четенето не ми подейства депресиращо, както очаквах. Така че горещо ви препоръчвам романа, а ако и вие затънете във втората част, смело прескачайте, няма да загубите нишката.
Mi-a plăcut enorm această carte excepțională, care dezvăluie evenimentele dramatice a familiei medicului obstetrician Kukoțki din Rusia, un specialist excelent care deținea și darul vederii pătrunzătoare identificând boala pacientului. Un roman superb, captivant, prin care se explorează o multitudine de teme: iubirea, libertatea, nașterea, avortul ilegal, știința, medicina, birocrația, moralitatea, credința. M-au copleșit o sumedenie de emoții, de la bucurie până la tristețe, am reflectat asupra nedreptăților din viața personajelor, m-au enervat unele personaje și am cunoscut multe lucruri interesante din domeniul medicinei. M-a cucerit stilul Ulițkaia, autoarea are o scriere remarcabilă, atât de profund realizează prezentarea fiecărui personaj și dezvoltarea unor personaje care aparent nu sunt importante, reușește să impresioneze prin redarea relațiilor dintre generații, despre sensul vieții și importanța alegerilor. Recomand cu drag, această capodoperă ❤️
Само ми није јасно која је функција оног ужасног другог дела, визије/сновиђења/чега-већ, које је потпуно дисфункционално и без икакве (смислене) повезаности са остатком књиге.
Am ascultat această carte cu o deosebită plăcere și în același timp cu un fel de neliniște în suflet. Simțeam că tragicul avea să urmărească această familie, că inevitabilul avea să își pună amprenta pe soarta doctorului și a celor dragi lui. Ceea ce m-a surprins însă, a fost momentul ales pentru ca acesta să se producă și tumultul de evenimente și stări sufletești prin care au trebuit să treacă personajele până la acel punct culminant. Aș vrea să punctez frumusețea și incomoditatea temelor abordate de autoare în acest roman: când o femeie devine femeie și ce o face să fie una- organele lor specifice sau o stare sufleteacă? Când avortul este crimă și când acesta este salvare și cine decide acest fapt? Când Dumnezeu știe mai bine asupra cui să își lase mâna lui milostivă? Evolția unui popor pe parcursul câtorva decenii este redată între paginile acestei cărți, cu luptele lui politice și ideologice, cu grăuntele științei ce se lupta să iasă de sub plapuma groasă a comunismului, cu o familie în care s-au întâlnit niște suflete atât de diferite, încât te întrebi ce ițe miraculoase o țin legată. De-o sensibilitate aparte este istoria Elenei, caietele ei și călătoria ei într-o lume paralelă- simboluri și sensuri ascunse în fiecare frază, care vor intra în inimă.
2.5/5* Vodka. Stalin. Abortion. More vodka. Genetics. Family drama. Vodka. Vodka. Vodka.
Every now and again, I try reading a Russian lit book. I don't know why, it's probably a masochistic thing. I have never really liked Russian literature (The Master and Margarita is an exception). The so-called "Russian soul" makes me want to cut my eyes out. Everything is sad sad sad, there is never any joy. These people need a collective therapy session.
Kukoțki was part of a challenge for this month, I was supposed to read a Russian literature book which also talked about secrets. It had good reviews and the synopsis promised magical realism elements, so I was intrigued. Oh well, at least I finished the challenge. It took me a very long time to read, because my eyes just wanted to close after just a few pages, so the torture lasted a long time. I am more than ready for something cheerier now.
Let me just start by mentioning the thing that most disappointed me. The book was supposed to be about a doctor who has this magical ability to "see" inside his patients' bodies and identify what ails them. He may have this ability, but it's only talked about in the first few pages and then entirely forgotten, so that magical realism part I was promised is mainly inexistent. So the thing that would have made this book interesting was simply forgotten by the author, despite being used as a publicity aspect.
Now for the rest... yes, the book follows doctor Kukoțki, but in reality it's a family saga which focuses in turn on multiple characters - his wife Elena, his daughter Tania, their maid, the Jewish best friend and so on. Everything intertwined with a lot of random facts and rants about science in general, abortion and genetics as more discussed topics. Plus, everything takes place in a time of great turmoil in the history of Russia, starting from the 1917 revolution and going through the Stalinist period up until the 1960s, with the epilogue taking place probably in the 80s.
It's a stew of a book. Too may things are thrown in and tackled, some in detail, but others just thrown in for the fun of it, mentioned in passing and never heard of again, and everything well-accompanied with vodka... because one needs a digestive after eating a heavy, complicated meal with too many ingredients.
I did not really like the fast-forward approach either. The fist 95 pages cover 10 years and the rest of the ~450 pages are no better. There are a lot of time jumps and events the author only mentions in passing, instead focusing on endless philosophical discussions about science - not all of them uninteresting, but most of them excruciatingly long. Lyudmila Ulitskaya worked in the field of genetics and biochemistry and by golly, did she insist to show us how knowledgeable she is... I don't intend to demean her achievements, by all means, but it was a little bit too much for my taste.
I believe the author wanted to answer some questions, but in the end nothing is really resolved. There are no answers, just endless open threads that never close in a satisfying manner.
It's not all bad, though. Ulitskaya did a great job at character building, each of them having their own unique voice and personality which determine their road in life. Decisions are explained and the characters are truly relatable, despite me not agreeing with everything they do or even liking them all that much. Science and religion are pit against each other every step of the way to show two different worlds that would never agree on important aspects, each influencing people in a certain way.
The novel is also a case study on imperfect relationships and how lack of communication leads to the total annihilation of these relationships. Marriage is analysed from multiple perspectives, be it based on love, lust or necessity. I was also engaged in the historical aspect of this book and how political changes impact the lives of ordinary people (especially since I come from a country that was behind the Iron Curtain and went through some of the same political changes, though maybe to a lesser extent).
However, these aspects did not help with the general impression about the book, which is that I want to burn it.
P.S. And WTF is with part 2? I needed alcohol just to be able to get through it. I understand what she tried to do there, but... just skip it if you like your sanity.
Грандиозен роман, дело на колос, абсолютно осакатен от крайно некадърен, неграмотен и деструктивен превод. Иван Тотоманов да отиде да се гръмне някъде и да не се докосва повече до текстове на такова ниво.
Románová freska osudov jednotlivých členov rodiny doktora Kukuckého. Román nielen zachytáva veľké časové obdobie histórie Ruska v 20. storočí, ale prináša čitateľovi obraz myslenia a života mnohých typov ľudí. Ich konanie a správanie ovplyvňujú spoločenské, kultúrno-historické, umelecké, vedecké a iné skutočnosti, ktoré Ulická zachytáva veľmi realisticky. Hlavný hrdina si zničí svoju lekársku kariéru obhajobou práva ženy na legálny a lekárom vykonaný potrat. Táto téma sa v anotácii knihy prezentuje ako light motív celej knihy. Nie je ním ale. Doktor Kukocký si svoj názor, napriek nespočetným ľudským tragédiách neobháji nielen pred vysokým štátnym úradníkom, ale ani vo vlastnej rodine. V jednom momente stráca lásku a dôveru svojej ženy, ale aj oddanosť slúžky, ktorá žije v jeho rodine a stáva sa z neho alkoholik. Jeho manželka sa čoraz viac prepadáva do sveta nepomenovanej choroby, ktorá je v náznakoch a opisoch druhej časti knihy pravdepodobne Alzheimerovou chorobou. Tá ju akoby zdánlivo chráni pred realitou vzťahu s doktorom, s adoptívnou dcérou a všetkých udalostiach, ktoré sa udejú počas nasledujúcich rokov. V rodine Kukockých medzitým dospievajú dve mladé, veľmi rozdielne ženy. Obe v začiatkoch priťahuje veda a poznanie. Dcéra Táňa je mladým človekom silno ovplyvneným liberárnejším chápaním sveta 60- tych rokov. Jej vzťahy sú vášnivé, aj racionálne. Osudová láska medzi ňou a jazzovým hudobníkom je ako hudba, ktorú počúva a jej partner hrá. Je plná improvizácií, náhlych rozhodnutí, nepredvídateľnosti a vášne, ktorá bliká v príbehu ako kontrolka pred blížiacou sa tragédiou. Motívov v knihe je veľmi veľa, Ulická necháva každej postave priestor, dáva ich do ostrého kontrastu. Plnokrvná, radosťou, šťastím, láskou a materstvom naplnená mladá Táňa, asketická, ponurá, do choroby sa uzatvárajúca, ošumtelá slúžka Vasilisa, do duševnej choroby sa prepadávajúca Jelena a adoptívna nefarbená Toňa.
Kniha má výborný doslov prekladateľky Aleny Machoninovej. Ludmila Ulická: " Lidé čtou knihy špatně, špatne jim rozumí, rychle je zapomínají a z přečteného si neberou vubec žádné poučení." "...Knihy jsou účinné očkovaní proti ubohosti života."
Много ми хареса, с изключение на сънят и божествената част, която я минах през ред два, но въпреки всичко Улицка си е Улицка! Жив класик! Ревюто ще е тея дни, че имам 3-4 чакащи...
Ulicka vie výborne rozprávať rodinné ságy a prepletať ich so spoločenskými a historickými súvislosťami tak, že poukáže na to, aké vplyvy mali na rodiny a jednotlivcov. Prechádzame tak takmer celým storočím a zastavujeme sa v niektorých obdobiach dlhšie, v ktorých sa možno nič zásadné nestane, ale dôsledky sa ukazujú až následne v malých udalostiach s veľkým dopadom na jednotlivých ľudí. Kniha je plná postáv, ktoré predstavujú kontrasty, pre mňa najlepší kontrast bol medzi doktorom Kukockým a genetikom Goldbergom. Goldbergova naivita a idealizmus ho niekoľkokrát dostanú do väzenia a nútené práce. Kukocký sa radšej stane alkoholikom, než by mal sa mal postaviť režimu. Ani jeden ani druhý postoj nemožno hodnotiť zle alebo dobre, každý z nich vyplýva z charakterov postáv aj okolností ich životov. A takéto kontrasty bez samotného hodnotenia dobrého a zlého sú naprieč celou knihou. Ak sa dá niekto nalákať na tému legalizácie interrupcií v ZSSR, bude skôr sklamaný, táto téma opäť len slúži na vykreslenie charakteru. Výrazne problematická pasáž je niekde v polovici snový svet Jeleny - Kukockého ženy. 50 strán som musela prehrýzť, celé to dáva zmysel až na konci, kedy už človek zabudol niektoré malé postavy. Český preklad má aj výborný doslov.
Ludmila Ulitskaya weaves a tale meshing the complexity of characters making up the Kukotsky household. Despite annoyances or disagreements, great and small, the family never stops caring for one another. Ulitskaya also starkly and poignantly portrays Elena who is descending into the lonely world of Alzheimer's (or some similar disease).
Only Part Two of the novel proved to be a hiccup on the journey. At first, I thought Part Two was dealing with Elena and her impaired reality, but parts were told from Pavel's POV, making this impossible. Just when I concluded that Elena and Pavel both must have died and were in some sort of afterlife, Part Two ends and Part Three begins with Elena alive. I'm still not quite sure what Part Two was all about (aside from a premonition of Sergei's place in their family). For me, personally, the novel would have worked better without Part Two.
I truly cared about each member of the Kukotsky family (even Tanya, who despite being everyone's darling was my least favorite). Everyone has their faults, but each were well-meaning and cared about each other, just like a real family.
Това е третият роман, който чета на Улицка и този ѝ най ме стисна за гърлото буквално и преносно. Образите на героите са толкова истински, че оживяха изпод страниците и ме направиха съпричастна към съдбата им. Семейство Кукоцки определено ме спечелиха с малките си и прости радости в живота, но и с толкова понесената им от живота болка и несправедливост. Вярата и продължението на неизбежното, съвършеното, новото съвместно с упадъка, смъртта, пиянството, болестта и забравата преплетени майсторски
Iš vaikystės atsimenu vieno filmo ištrauką. Seno, sovietinio. Mažas berniukas pabėgo iš namų ir išėjo į gatves bastytis. Ir lyg jau ir temsta ir lyg jau nebesmagu. Gal kiek ir alkana. Kažkuriame iš kiemų sutinka moterį. Būdama maža sunkiai supratau kas tai per moteris, bet vaiko akimis ji man pasirodė tokia pijokelė. Moteris pasiūlo berniukui obuolių “jabloček xočeš? Idiom so mnoj”. Ir aš taip apsidžiaugiau, galvoju bent obuolių vaikas gaus ir nebus alkanas. Bet atėję pas moterį ten jokių obuolių nebuvo. Toliau neatsimenu, ar jos vyras viską pragėrė ar kažkas negero ten atsitiko, gal net mirė kažkas (mano kaip vaiko akimis kažkas atsitiko baisaus ir visi šie variantai panašūs), bet faktas obuolių nėra. O berniukas mindžikuoja. “Ne budet malčik jablok. Idi idi”. Toliau nieko neatsimenu. Bet ši scena vis išplaukia iš atminties. Tikiu, kad ko gero ne taip ten viskas net buvo. O štai jausmas liko. Slogus, beviltiškas, liūdnas. Tokius jausmus patirdavau ir skaitydama - graudu, liūdna, nejauku, slogu.
Nežinau ar patiko. Nežinau ar nepatiko. Nežinau ar skaityčiau 2 kartą. Nežinau ar neskaitysiu dar kelis kartus.
Nieko nežinau. Negaliu ir vertinti. Bet obuolių čia negavo niekas. Visi taip ir bastosi alkani po gatves.