What do you think?
Rate this book
To søstre
An alternative cover edition exists here.
Historien om to ungjenter fra Bærum som reiser til Syria og en desperat far som forsøker å finne dem. En oktoberdag i 2013 kommer ikke de to tenåringsjentene, Ayan og Leila, hjem til vanlig tid. Senere på kvelden kommer sjokkmeldingen: De er på vei til Syria. På jakt etter døtrene tar faren seg inn i det borgerkrigsherjede landet, en reise som skal føre ham inn i områder kontrollert av Den islamske staten (IS). Dette er bare starten. I "To søstre" går Åsne Seierstad, den bestselgende og kritikerroste forfatteren av "Bokhandleren i Kabul" og "En av oss", løs på et av de viktigste og mest kompliserte spørsmål i vår tid. Hvorfor radikaliseres muslimsk ungdom oppvokst i Vesten? Hva førte de to søstrene fra Kolsås til Kalifatet? Hvem er Ayan og Leila? Som få andre makter Åsne Seierstad å komme tett på personene hun skriver om. "To søstre" er både historien om jentene som dro, et land i krig og om en familie som splintres. Det er også en fortelling om oss, i Norge i dag.
Historien om to ungjenter fra Bærum som reiser til Syria og en desperat far som forsøker å finne dem. En oktoberdag i 2013 kommer ikke de to tenåringsjentene, Ayan og Leila, hjem til vanlig tid. Senere på kvelden kommer sjokkmeldingen: De er på vei til Syria. På jakt etter døtrene tar faren seg inn i det borgerkrigsherjede landet, en reise som skal føre ham inn i områder kontrollert av Den islamske staten (IS). Dette er bare starten. I "To søstre" går Åsne Seierstad, den bestselgende og kritikerroste forfatteren av "Bokhandleren i Kabul" og "En av oss", løs på et av de viktigste og mest kompliserte spørsmål i vår tid. Hvorfor radikaliseres muslimsk ungdom oppvokst i Vesten? Hva førte de to søstrene fra Kolsås til Kalifatet? Hvem er Ayan og Leila? Som få andre makter Åsne Seierstad å komme tett på personene hun skriver om. "To søstre" er både historien om jentene som dro, et land i krig og om en familie som splintres. Det er også en fortelling om oss, i Norge i dag.
490 pages, Hardcover
First published January 1, 2016
447 people are currently reading
6297 people want to read
About the author
Åsne Seierstad
17 books1,039 followersÅsne Seierstad is a Norwegian freelance journalist and writer, best known for her accounts of everyday life in war zones – most notably Kabul after 2001, Baghdad in 2002 and the ruined Grozny in 2006.
She has received numerous awards for her journalism and has reported from such war-torn regions as Chechnya, the Balkans, Afghanistan, and Iraq.
She is fluent in five languages and lives in Norway.
She has received numerous awards for her journalism and has reported from such war-torn regions as Chechnya, the Balkans, Afghanistan, and Iraq.
She is fluent in five languages and lives in Norway.
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 30 of 531 reviews
October 30, 2016
Two Somalian sisters, Ayan and Leila, grown up in Norway, take off to Syria at 19 and 16 years old. They want to help ISIS with their cause and live in a proper Muslim state. What could possibly have motivated them to do such a thing? How could the parents not notice?
This is a shockingly relevant story and Ayan and Leila's parents are brave to share it, maybe it can help someone else. The book gives deep insight into the family dynamics. It also show the gradual radicalization of Ayan and Leila through their Quran teacher and Islam.net. Before they were normal teenagers with Norwegian friends and revealing clothing. Before long, Ayan and Leila show up to school in niqab. They refuse to participate in gym. They lose touch with their Norwegian friends.
When relevant and necessary the story paints the larger picture of the history of the Syrian civil war and how things went so desperately wrong in Iraq after Saddam Hussein.
The author does her best, but I still find it difficult to understand how two young women brought up in the safety of Scandinavia could get so brainwashed that they prefer to move to a war zone. This is also unfathomable to their family. It eventually becomes abundantly clear that Ayan and Leila have left by their own free will and by their own free will refuse to ask for help to return. Good riddance. Poor parents.
There is no happy ending.
There is certainly a lot to think about. How do you stop radicalization without infringing on religious freedom? How do you even approach the subject without encouraging xenophobia, or more precisely, islamophobia?
This is a shockingly relevant story and Ayan and Leila's parents are brave to share it, maybe it can help someone else. The book gives deep insight into the family dynamics. It also show the gradual radicalization of Ayan and Leila through their Quran teacher and Islam.net. Before they were normal teenagers with Norwegian friends and revealing clothing. Before long, Ayan and Leila show up to school in niqab. They refuse to participate in gym. They lose touch with their Norwegian friends.
When relevant and necessary the story paints the larger picture of the history of the Syrian civil war and how things went so desperately wrong in Iraq after Saddam Hussein.
The author does her best, but I still find it difficult to understand how two young women brought up in the safety of Scandinavia could get so brainwashed that they prefer to move to a war zone. This is also unfathomable to their family. It eventually becomes abundantly clear that Ayan and Leila have left by their own free will and by their own free will refuse to ask for help to return. Good riddance. Poor parents.
There is no happy ending.
There is certainly a lot to think about. How do you stop radicalization without infringing on religious freedom? How do you even approach the subject without encouraging xenophobia, or more precisely, islamophobia?
May 31, 2017
Denne boken burde være obligatorisk lesning for alle. Den er usedvanlig lærerik på så mange nivåer.
En av tingene som overrasket meg mest, var hvor ofte radikaliseringen har en ingrediens av godt gammeldags tenåringsopprør. Det hadde aldri slått meg at niquab-bruk, og et liv under strenge religiøse normer, kan være et uttrykk for opprør (mot foreldre og familie) snarere enn undertrykkelse. Noe av retorikken til disse tenåringsjentene som dro til Syria for å delta i jihad, var rett og slett gjenkjennelig.
For hvem husker ikke hvor lett det er å romantisere en eller annen person eller idé når man er tenåring?
Boken er også utrolig spennende, og den hadde noen sånne sjeldne partier som får meg til å glemme at jeg sitter og leser. Det gjaldt spesielt chattesamtalene mellom søstrene i kalifatet i Syria og deres bror her hjemme i Norge, som var blitt ateist av alle ting! Hinsides fascinerende!
Anbefales til absolutt alle!
En av tingene som overrasket meg mest, var hvor ofte radikaliseringen har en ingrediens av godt gammeldags tenåringsopprør. Det hadde aldri slått meg at niquab-bruk, og et liv under strenge religiøse normer, kan være et uttrykk for opprør (mot foreldre og familie) snarere enn undertrykkelse. Noe av retorikken til disse tenåringsjentene som dro til Syria for å delta i jihad, var rett og slett gjenkjennelig.
For hvem husker ikke hvor lett det er å romantisere en eller annen person eller idé når man er tenåring?
Boken er også utrolig spennende, og den hadde noen sånne sjeldne partier som får meg til å glemme at jeg sitter og leser. Det gjaldt spesielt chattesamtalene mellom søstrene i kalifatet i Syria og deres bror her hjemme i Norge, som var blitt ateist av alle ting! Hinsides fascinerende!
Anbefales til absolutt alle!
Read
October 28, 2020"What causes two girls, who are good students, who are ambitious, and who fled from war when young, to seek out way again and submit to the strict control of the Islamic State?" (p.447)
This is the question, almost closing this book, which actually launches it as Åsne Seierstad investigates the story of two teenaged sisters, here called Ayan and Leila who 19 and 16 years old respectively left their family and set off to Syria to join the group which would later become as Islamic State. The family was Somali and had been settled in Norway for some years. The children had been going to Norwegian schools and the the two eldest girls had been doing well there.
The book traces their path to radicalisation or self radicalisation, but since they did not respond to Seirstad's requests to get involved in her book project, they drop out of the account and never tell their side of the story, we are left grasping at the details that Seierstad uncovers. Thereafter the story picks up the father's attempts to 'rescue' his daughters from Syria.
It is a compelling and fascinating tale, I am not sure that it has changed my intuitive answer to Seierstad's question but I was amused to note that the radical Islamists analysis of the wrongs of western society seemed largely to match the analysis of the further right who tended to be anti-Islamic: too much feminism, drugs, homosexuality, and a general want of discipline are causing the destruction of society and the only answer is old time religion. Fortunately so far both groups regard each other as savage infidels, which saves us from living under an Abrahamic theocracy.
It strikes me that compared to some cases in the media that the radicalisation of the sisters was relatively slow, there were also other girls in their social circle who seemed to be on much the same path as them but who did not reach the same destination. Finally that the aspirations of the girls were in a way domestic, and even family orientated. The lives they led in the Islamic State are as housewives, they transition from wanting to help out in the Syrian civil war to making pancakes for their husbands to eat with nutella . They tell their brother that they are given a house with white goods and that healthcare is state provided - ie much the same kind of life they could have had in Norway if they had married early . From this we can sense that psychology, in particular their motivation and the branding of Islamic State is the crucial factor, certainly they believed that if they died in Syria that not only would they go to Paradise themselves but they could also co-opt seventy others to join them there. They could frame their action of running away from their family as a sacrifice which would save their family and their friends from perdition.
Seierstad's book though offers no conclusion, and no analyses, she simply lays out the results of her investigations and research, though naturally it points in certain directions. I don't think this is a book that offers easy answers, it is above all a very sad tale, and a sad tale's best for winter.
This is the question, almost closing this book, which actually launches it as Åsne Seierstad investigates the story of two teenaged sisters, here called Ayan and Leila who 19 and 16 years old respectively left their family and set off to Syria to join the group which would later become as Islamic State. The family was Somali and had been settled in Norway for some years. The children had been going to Norwegian schools and the the two eldest girls had been doing well there.
The book traces their path to radicalisation or self radicalisation, but since they did not respond to Seirstad's requests to get involved in her book project, they drop out of the account and never tell their side of the story, we are left grasping at the details that Seierstad uncovers. Thereafter the story picks up the father's attempts to 'rescue' his daughters from Syria.
It is a compelling and fascinating tale, I am not sure that it has changed my intuitive answer to Seierstad's question but I was amused to note that the radical Islamists analysis of the wrongs of western society seemed largely to match the analysis of the further right who tended to be anti-Islamic: too much feminism, drugs, homosexuality, and a general want of discipline are causing the destruction of society and the only answer is old time religion. Fortunately so far both groups regard each other as savage infidels, which saves us from living under an Abrahamic theocracy.
It strikes me that compared to some cases in the media that the radicalisation of the sisters was relatively slow, there were also other girls in their social circle who seemed to be on much the same path as them but who did not reach the same destination. Finally that the aspirations of the girls were in a way domestic, and even family orientated. The lives they led in the Islamic State are as housewives, they transition from wanting to help out in the Syrian civil war to making pancakes for their husbands to eat with nutella . They tell their brother that they are given a house with white goods and that healthcare is state provided - ie much the same kind of life they could have had in Norway if they had married early . From this we can sense that psychology, in particular their motivation and the branding of Islamic State is the crucial factor, certainly they believed that if they died in Syria that not only would they go to Paradise themselves but they could also co-opt seventy others to join them there. They could frame their action of running away from their family as a sacrifice which would save their family and their friends from perdition.
Seierstad's book though offers no conclusion, and no analyses, she simply lays out the results of her investigations and research, though naturally it points in certain directions. I don't think this is a book that offers easy answers, it is above all a very sad tale, and a sad tale's best for winter.
July 16, 2018
This is the story of two sisters who left their home in Norway to join the jihad in Syria. Asne Seierstad describes them, their families, and their life in an out of school. Other Norwegian Moslem activists are profiled. Seierstadt shows how the distraught family responds and the efforts of the father to bring the girls back.
I’ve often wondered how the children of immigrants cope with the dynamics of high school in their adopted countries. One of the best chapters (in this book of very good chapters) shows the coping of the sisters and their friends. Most of this group can check two boxes for their outsider status: Muslim and non-white. It seems that they use their religion as both a justification and a motivation for fighting against the non-Moslem world which they do not feel part of.
In the lower grades the sisters did well but were aloof from their peers. They had what seemed to be well rounded childhoods. Once in high school (Ayan was selected for one of the best schools), their primary social life revolved around the Mosque and their “religious education” which was provided by young men who are barely literate.
Perhaps in the Moslem community it is not unusual to see daughters who once played soccer become fully covered and self-righteously pray 5 times a day. In their online lives the girls sound like any other teenagers, with no awareness of the fire they are playing with. In the course of this book, in their social set, a girl/woman is beaten to death (actually she dies of a heart attack while being beaten in something that looks like an exorcism), a baby is similarly beaten to death and others become casualties of the jihad.
If the story of the “friends” in Norway isn’t spectacular (and it is) the story of the father’s journey to get them back is. In it you learn a bit of border crossing and the smuggling trade. The brutality of his daughters’ “protectors” is so bad, you just wonder: “Why don’t they just kill him?” There are schemes and deals and the father sinks deeper and deeper in debt. All the while there are intermittent calls and texts from the daughters extolling life in the caliphate. They are living in what sounds like luxury houses abandoned by those who fled. They boast of modern appliances and that electricity and everything else is free. The women live together and help each with cooking and children while the men are away fighting the infidels.
The mother cried and cried and retreated with the two youngest boys to her family in Somaliland. A brother, Ismael, whom I remember as being between the two girls in age, has integrated into Norwegian life and is shown to be using the opportunities an open society provides. He challenges his sisters in pithy and pungent text messages that his sisters answer in platitudes.
You can’t help but feel for this father who brought his family to Norway for a better life as he sees his daughters throw it away, and perhaps their lives as well. He sees his wife in a catatonic state before taking the two younger boys away from the good education they would have in Norway to Hargeisa where school is not a priority and they play football with a plastic bottle.
Years ago I read the author’s The Bookseller of Kabul. I see she has since written about Anders Breveik and those who lived through the Milosevic regime. Both my Seierstad reads (Two Sisters and Bookseller) stand out, suggesting I need to read more of her work.
I’ve often wondered how the children of immigrants cope with the dynamics of high school in their adopted countries. One of the best chapters (in this book of very good chapters) shows the coping of the sisters and their friends. Most of this group can check two boxes for their outsider status: Muslim and non-white. It seems that they use their religion as both a justification and a motivation for fighting against the non-Moslem world which they do not feel part of.
In the lower grades the sisters did well but were aloof from their peers. They had what seemed to be well rounded childhoods. Once in high school (Ayan was selected for one of the best schools), their primary social life revolved around the Mosque and their “religious education” which was provided by young men who are barely literate.
Perhaps in the Moslem community it is not unusual to see daughters who once played soccer become fully covered and self-righteously pray 5 times a day. In their online lives the girls sound like any other teenagers, with no awareness of the fire they are playing with. In the course of this book, in their social set, a girl/woman is beaten to death (actually she dies of a heart attack while being beaten in something that looks like an exorcism), a baby is similarly beaten to death and others become casualties of the jihad.
If the story of the “friends” in Norway isn’t spectacular (and it is) the story of the father’s journey to get them back is. In it you learn a bit of border crossing and the smuggling trade. The brutality of his daughters’ “protectors” is so bad, you just wonder: “Why don’t they just kill him?” There are schemes and deals and the father sinks deeper and deeper in debt. All the while there are intermittent calls and texts from the daughters extolling life in the caliphate. They are living in what sounds like luxury houses abandoned by those who fled. They boast of modern appliances and that electricity and everything else is free. The women live together and help each with cooking and children while the men are away fighting the infidels.
The mother cried and cried and retreated with the two youngest boys to her family in Somaliland. A brother, Ismael, whom I remember as being between the two girls in age, has integrated into Norwegian life and is shown to be using the opportunities an open society provides. He challenges his sisters in pithy and pungent text messages that his sisters answer in platitudes.
You can’t help but feel for this father who brought his family to Norway for a better life as he sees his daughters throw it away, and perhaps their lives as well. He sees his wife in a catatonic state before taking the two younger boys away from the good education they would have in Norway to Hargeisa where school is not a priority and they play football with a plastic bottle.
Years ago I read the author’s The Bookseller of Kabul. I see she has since written about Anders Breveik and those who lived through the Milosevic regime. Both my Seierstad reads (Two Sisters and Bookseller) stand out, suggesting I need to read more of her work.
September 18, 2019
Zpochybňovat zavedené pravdy bylo harám.
Ještě že kruhy kolem SPD/Bloku proti islamizaci nečtou, jinak by si ze Dvou sester selektivním výběrem (znáte to, v Bibli i Koránu najdete argumenty pro cokoli) mohli vypreparovat pádné (a doložitelné) protiislámské argumenty. Ano, Norsko bylo/je liberální až na hranu zdravého rozumu a ano, nad některými případy/rozhodnutími/souběhem událostí zůstává rozum (natož ten zdravý) stát. Každopádně vynikající záležitost, která je svým způsobem volným pokračováním autorčina předchozího titulu Jeden z nás. S ohledem na téma, se to sice nezdá, ale v jádru opět pátrá po tom, jak v liberální a všemu otevřené západní zemi dojde k radikalizaci (jedno zda politické či náboženské) u někoho, u koho by to rodina ani okolí nečekalo a „rozhodně nic (ehm ehm) tomu nenasvědčovalo“. Autorce se procedurálně krok po kroku podařilo popsat proces toho, jak několik slušných (nikoli úslužných) vůbec ne hloupých mladých somálských dívek vyrůstajících v Norsku v ne nutně tradiční islámské výchově „k echt radikálnímu výkladu Koránu došlo“, proč podlehly vábení rigidního Islámského státu; a co to jejich s rodinou, okolím i Norskem jako takovým udělalo. K tomu je hodně prostoru věnováno i situaci Sýrii, životu v Islámském státu, jednotlivým mocenským skupinám, politice, historii.
Autorka opět používá svůj svébytný přístup, kdy nejprve stovky hodin zpovídá všechny zainteresované od rodiny přes učitele až po řidiče taxíku, který dotyčnou vezl z porodnice (to je sice nadsázka, ale ne až tak veliká), nemluvě o bezpočetných kvantech přečtených e-mailů a dokumentů, mapování kroků zoufalého otce hledajícího své dcery v Sýrii za pomocí teroristických buněk, spolužáků snažících se pochopit „proč?“ či macho fungování islámské zájmové organizace.
Specifičnost pramení v tom, že tuto hnidopišskou investigativní práci pojme následně formou beletrie, kde sice každý mail odpovídá skutečnosti a každý rozhovor co nejvěrněji replikuje vzpomínky účastníků, ale… Ale že navzdory vší té pečlivé mravenčí práci o čistou dokumentaristiku nejde, to jistě cítíte. Byť tady to aspoň tolik nebije do očí jako v Jednom z nás, kde byly i předsmrtelné myšlenky obětí; to už bylo výrazně na pováženou. Minule to sedlo, protože díky tomu to bylo nebývale emocionálně silné, ale tady to až takové opodstatnění nemá.
Ovšem za přečtení to stojí; tématem je to harám, ale zpracováním nepochybně halál. Ať již jako příběh tragédie jedné rodiny, varování, udělání si přehledu o zájmových stranách v Sýrii, kam až sahají hranice liberálnosti apod. Málokterá kniha je v Evropě právě nyní tak aktuální a nejedna země mající problémy s inkluzí druhé generace imigrantů, kteří v sobě mnohdy ten rozkol dvou zcela odlišných kultur chtě nechtě mají, by zde našla mnoho zajímavého, na co se zaměřit a na co si dát pozor.
Ještě že kruhy kolem SPD/Bloku proti islamizaci nečtou, jinak by si ze Dvou sester selektivním výběrem (znáte to, v Bibli i Koránu najdete argumenty pro cokoli) mohli vypreparovat pádné (a doložitelné) protiislámské argumenty. Ano, Norsko bylo/je liberální až na hranu zdravého rozumu a ano, nad některými případy/rozhodnutími/souběhem událostí zůstává rozum (natož ten zdravý) stát. Každopádně vynikající záležitost, která je svým způsobem volným pokračováním autorčina předchozího titulu Jeden z nás. S ohledem na téma, se to sice nezdá, ale v jádru opět pátrá po tom, jak v liberální a všemu otevřené západní zemi dojde k radikalizaci (jedno zda politické či náboženské) u někoho, u koho by to rodina ani okolí nečekalo a „rozhodně nic (ehm ehm) tomu nenasvědčovalo“. Autorce se procedurálně krok po kroku podařilo popsat proces toho, jak několik slušných (nikoli úslužných) vůbec ne hloupých mladých somálských dívek vyrůstajících v Norsku v ne nutně tradiční islámské výchově „k echt radikálnímu výkladu Koránu došlo“, proč podlehly vábení rigidního Islámského státu; a co to jejich s rodinou, okolím i Norskem jako takovým udělalo. K tomu je hodně prostoru věnováno i situaci Sýrii, životu v Islámském státu, jednotlivým mocenským skupinám, politice, historii.
Autorka opět používá svůj svébytný přístup, kdy nejprve stovky hodin zpovídá všechny zainteresované od rodiny přes učitele až po řidiče taxíku, který dotyčnou vezl z porodnice (to je sice nadsázka, ale ne až tak veliká), nemluvě o bezpočetných kvantech přečtených e-mailů a dokumentů, mapování kroků zoufalého otce hledajícího své dcery v Sýrii za pomocí teroristických buněk, spolužáků snažících se pochopit „proč?“ či macho fungování islámské zájmové organizace.
Specifičnost pramení v tom, že tuto hnidopišskou investigativní práci pojme následně formou beletrie, kde sice každý mail odpovídá skutečnosti a každý rozhovor co nejvěrněji replikuje vzpomínky účastníků, ale… Ale že navzdory vší té pečlivé mravenčí práci o čistou dokumentaristiku nejde, to jistě cítíte. Byť tady to aspoň tolik nebije do očí jako v Jednom z nás, kde byly i předsmrtelné myšlenky obětí; to už bylo výrazně na pováženou. Minule to sedlo, protože díky tomu to bylo nebývale emocionálně silné, ale tady to až takové opodstatnění nemá.
Ovšem za přečtení to stojí; tématem je to harám, ale zpracováním nepochybně halál. Ať již jako příběh tragédie jedné rodiny, varování, udělání si přehledu o zájmových stranách v Sýrii, kam až sahají hranice liberálnosti apod. Málokterá kniha je v Evropě právě nyní tak aktuální a nejedna země mající problémy s inkluzí druhé generace imigrantů, kteří v sobě mnohdy ten rozkol dvou zcela odlišných kultur chtě nechtě mají, by zde našla mnoho zajímavého, na co se zaměřit a na co si dát pozor.
January 10, 2021
في هذا العمل، تتناول الكاتبة آسني سييرستاد، القصة الحقيقية لأختين من النرويج من أصول صومالية، حيث قررتا ترك النرويج للالتحاق بالخطوط الأمامية للحرب في سوريا مع تنظيم داعش، ومحاولات والدهما إعادتهما إلى النرويج.
وتبدأ القصة في 2013، عندما تقرر الأختان أيان البالغة من العمر 19 عاماً وأختها ليلى 16 عاماً، مغادرة منزلهما في أوسلو والسفر إلى سوريا للانضمام إلى تنظيم الدولة الإسلامية (داعش)؛ حيث تتزوجان من اثنين من مقاتلي داعش هناك في سوريا.
خلال استعراض هذه الرحلة، تعرض الكاتبة آسني سييرستاد الظروف التي ساهمت في غسل دماغ الفتاتين كما وتطرقت إلى تشكيل الجماعات الأصولية المتطرفة في النرويج والتي كانت تدعو للتكفير وتشجع الشباب للسفر للجهاد في سوريا.
كما وتعرض أيضاً لبدايات تشكيل تنظيم الدولة الإسلامية وممارساتهم الإرهابية في كل من العراق وسوريا. إضافة لتناولها موضوع الصراع بشكل عام في سوريا، حيث غدت سوريا مكانًا يأتيه ما يسمون أنفسهم المجاهدون الذين يتجندون في صفوف الفصائل المختلفة التي تقاتل بعضها البعض، مما حول سوريا إلى ساحة للنزاع، وقتل المدنيين وتهجيرهم.
عليَّ القول أن قراءة هذا العمل قد أرهقتني نفسياً، ذهنياً، وجسديًا أيضاً. الطريقة التي تحولت بها طريقة تفكير الأختين وغيرهما أيضاً من الفتيات والرجال الذين ذهبوا للموت في سوريا كانت مخيفة؛ الطريقة المتشددة في التفكير، تكفير الآخرين، والممارسات الأصولية والسلفية الأخرى في الجوانب المختلفة كانت بحق مرعبة، إذ جعلني هذا العمل أفكر ما الذي يقوم به هؤلاء المتشددون تحديدًا حتى يقنعوا شخصاً أن يكره الآخرين فقط لأنهم غير مسلمين، وأن يقنعوهم أن الموت المجاني وقتل الآخرين يمكن أن يكون تأشيرة دخولهم "الجنة".
في كثير من تفاصيل العمل، عندما بدأت الأختان قبل سفرهما لسوريا بإظهار العداء للآخرين من النرويجيين، كانت تصرفاتهن متعصبة جداً ومجحفة، لدرجة شعرت في بعض الأحيان بكرهٍ لهن، حيث أن النرويج التي بدأن بإظهار العداء لها ولأهلها، كانت الدولة التي احتضنت عائلتها ومنحتها اللجوء عندما هربت من براثن الحرب الأهلية في الصومال.
هذه التصرفات من قبل البعض تدفعني للتساؤل، لماذا على الإنسان أن يكون ناكرًا للجميل وجاحداً تجاه من أنقذوه من ويلات الحروب.. كما ويدفعني أيضاً للتساؤل في ما ذكرته سابقاً، أيُّ شيطان هو الذي يغسل أدمغة الشباب ويجعل منهم تأشيرات رخيصة للموت العبثي والمجاني؟!
وتبدأ القصة في 2013، عندما تقرر الأختان أيان البالغة من العمر 19 عاماً وأختها ليلى 16 عاماً، مغادرة منزلهما في أوسلو والسفر إلى سوريا للانضمام إلى تنظيم الدولة الإسلامية (داعش)؛ حيث تتزوجان من اثنين من مقاتلي داعش هناك في سوريا.
خلال استعراض هذه الرحلة، تعرض الكاتبة آسني سييرستاد الظروف التي ساهمت في غسل دماغ الفتاتين كما وتطرقت إلى تشكيل الجماعات الأصولية المتطرفة في النرويج والتي كانت تدعو للتكفير وتشجع الشباب للسفر للجهاد في سوريا.
كما وتعرض أيضاً لبدايات تشكيل تنظيم الدولة الإسلامية وممارساتهم الإرهابية في كل من العراق وسوريا. إضافة لتناولها موضوع الصراع بشكل عام في سوريا، حيث غدت سوريا مكانًا يأتيه ما يسمون أنفسهم المجاهدون الذين يتجندون في صفوف الفصائل المختلفة التي تقاتل بعضها البعض، مما حول سوريا إلى ساحة للنزاع، وقتل المدنيين وتهجيرهم.
عليَّ القول أن قراءة هذا العمل قد أرهقتني نفسياً، ذهنياً، وجسديًا أيضاً. الطريقة التي تحولت بها طريقة تفكير الأختين وغيرهما أيضاً من الفتيات والرجال الذين ذهبوا للموت في سوريا كانت مخيفة؛ الطريقة المتشددة في التفكير، تكفير الآخرين، والممارسات الأصولية والسلفية الأخرى في الجوانب المختلفة كانت بحق مرعبة، إذ جعلني هذا العمل أفكر ما الذي يقوم به هؤلاء المتشددون تحديدًا حتى يقنعوا شخصاً أن يكره الآخرين فقط لأنهم غير مسلمين، وأن يقنعوهم أن الموت المجاني وقتل الآخرين يمكن أن يكون تأشيرة دخولهم "الجنة".
في كثير من تفاصيل العمل، عندما بدأت الأختان قبل سفرهما لسوريا بإظهار العداء للآخرين من النرويجيين، كانت تصرفاتهن متعصبة جداً ومجحفة، لدرجة شعرت في بعض الأحيان بكرهٍ لهن، حيث أن النرويج التي بدأن بإظهار العداء لها ولأهلها، كانت الدولة التي احتضنت عائلتها ومنحتها اللجوء عندما هربت من براثن الحرب الأهلية في الصومال.
هذه التصرفات من قبل البعض تدفعني للتساؤل، لماذا على الإنسان أن يكون ناكرًا للجميل وجاحداً تجاه من أنقذوه من ويلات الحروب.. كما ويدفعني أيضاً للتساؤل في ما ذكرته سابقاً، أيُّ شيطان هو الذي يغسل أدمغة الشباب ويجعل منهم تأشيرات رخيصة للموت العبثي والمجاني؟!
February 6, 2020
Four and a half stars, rounded up.
The radicalization process can be compared to a tunnel. Either you go through the tunnel and come out radicalized on the other side, or you turn around and get out in the direction you originally came from.
Åsne Seierstad’s book Two Sisters turned out touch me at a much more personal level, than I thought it would. I expected it to be a book about the war in Syria. It wasn’t. Instead, it was a book about the process of radicalization.
I have a younger Jewish relative, who back in the days struggled a little in life. School was too hard, and she didn’t really know what to do with her life. One day, she suddenly decided to become a Zionist, went to Israel to live in a kibbutz, and attended training in both krav maga and machine-gun-shooting. That went on for a while. Her parents weren’t amused. Then there was a conflict with Lebanon. Bombs and grenades started to fall. Suddenly Zionism wasn’t as interesting anymore. She packed her things and went home again. Today she eats pork without hesitation.
Ayan and Leila Juma, two ordinary Norwegian-Somali sisters, didn’t make the same choice. They came out on the other side of the tunnel. After gradually being radicalized in Norway, through contacts with a Quran teacher and an Islamic youth organization, they one day decided to run away in order to join ISIS in Syria.
Their family didn’t see this coming and is of course devastated, and the father decides to go to Syria to convince them to come back. He doesn’t succeed. To Ayan and Leila, Syria is the only place where they could live the sort of life the Quran dictated for women.
“We want so much to help Muslims, and the only way we can really do this is by being with them in both suffering and joy … and help out there as best we can.”
The girls were not typical for people who are radicalized. They did well in school, and had friends. For them it seemed to have been more of a fanatic religious awakening. Normally, between 60 and 70 percent of the ISIS recruits have a criminal background. Many of them lack education, and think ISIS can give them a fresh start in life. Push and pull - the mechanism or radicalization. Pushed out from one way of life, pulled into another.
Everything about this story is so heart-breaking and sad, even if the book is written in a very non-emotional way. Seierstad is just observing, not judging. She has reconstructed the whole chain of events through interviews, chat conversations with their brother and friends, and internet research. Who are Ayan and Leila? What really went on in their minds? What made them leave the security of a small Norwegian town for Syria and ISIS? The reader can also follow the family back in Norway as they fall deeper into mental and financial decay.
I watched some clips from the Norwegian television to find out what happened to Ayan and Leila after the book was published. The last time the family heard from them was in August 2016. Since then ISIS territory has been heavily bombed. Their father has never lost hope, but their brother says he thinks they are probably dead. “Maybe that would be the best thing. We need to get closure and get on with our lives.”
Edit: Ayan’s friend Aisha survived, and is now in the the Al-Hol camp. Her son is seriously ill in cystic fibrosis. The political conflict, whether to bring them back or not, has brought down the Norwegian coalition gevernment.
The radicalization process can be compared to a tunnel. Either you go through the tunnel and come out radicalized on the other side, or you turn around and get out in the direction you originally came from.
Åsne Seierstad’s book Two Sisters turned out touch me at a much more personal level, than I thought it would. I expected it to be a book about the war in Syria. It wasn’t. Instead, it was a book about the process of radicalization.
I have a younger Jewish relative, who back in the days struggled a little in life. School was too hard, and she didn’t really know what to do with her life. One day, she suddenly decided to become a Zionist, went to Israel to live in a kibbutz, and attended training in both krav maga and machine-gun-shooting. That went on for a while. Her parents weren’t amused. Then there was a conflict with Lebanon. Bombs and grenades started to fall. Suddenly Zionism wasn’t as interesting anymore. She packed her things and went home again. Today she eats pork without hesitation.
Ayan and Leila Juma, two ordinary Norwegian-Somali sisters, didn’t make the same choice. They came out on the other side of the tunnel. After gradually being radicalized in Norway, through contacts with a Quran teacher and an Islamic youth organization, they one day decided to run away in order to join ISIS in Syria.
Their family didn’t see this coming and is of course devastated, and the father decides to go to Syria to convince them to come back. He doesn’t succeed. To Ayan and Leila, Syria is the only place where they could live the sort of life the Quran dictated for women.
“We want so much to help Muslims, and the only way we can really do this is by being with them in both suffering and joy … and help out there as best we can.”
The girls were not typical for people who are radicalized. They did well in school, and had friends. For them it seemed to have been more of a fanatic religious awakening. Normally, between 60 and 70 percent of the ISIS recruits have a criminal background. Many of them lack education, and think ISIS can give them a fresh start in life. Push and pull - the mechanism or radicalization. Pushed out from one way of life, pulled into another.
Everything about this story is so heart-breaking and sad, even if the book is written in a very non-emotional way. Seierstad is just observing, not judging. She has reconstructed the whole chain of events through interviews, chat conversations with their brother and friends, and internet research. Who are Ayan and Leila? What really went on in their minds? What made them leave the security of a small Norwegian town for Syria and ISIS? The reader can also follow the family back in Norway as they fall deeper into mental and financial decay.
I watched some clips from the Norwegian television to find out what happened to Ayan and Leila after the book was published. The last time the family heard from them was in August 2016. Since then ISIS territory has been heavily bombed. Their father has never lost hope, but their brother says he thinks they are probably dead. “Maybe that would be the best thing. We need to get closure and get on with our lives.”
Edit: Ayan’s friend Aisha survived, and is now in the the Al-Hol camp. Her son is seriously ill in cystic fibrosis. The political conflict, whether to bring them back or not, has brought down the Norwegian coalition gevernment.
November 11, 2022
To zaskakujące, ile szkód i jakie spustoszenie w umysłach może przynieść radykalizm i ślepe posłuszeństwo... no właśnie komu? Bogu? Religii? Poczuciu misji? Ta książka świetnie pokazuje, że "Człowiek nie budzi się pewnego dnia jako ekstremista, tylko stopniowo zmierza w tym kierunku". I tak też się stało w przypadku dwóch sióstr, które powoli zagłębiały się w Koran, a coraz bardziej oddalały od rodziny i społeczeństwa, które je przyjęło. To smutne, kiedy z dziewczyn mających marzenia i ambicje, bohaterki przeistoczyły się w kobiety, które jak mantrę powtarzają, że ich jedynym celem życia i powinnością jest wydawanie na świat małych dżihadystów. Warto zauważyć, że za radykalizacją sióstr nie stała żadna organizacja czy ugrupowanie, to był ich własny wybór i chyba właśnie to jest w tym wszystkim najbardziej zatrważające.
November 10, 2020
Åsne Seierstad napísala reportážnu knihu takým spôsobom, že máte pocit, že čítate fikciu. Využila veľké množstvo zdrojov, špeciálne sa mi páčili výpovede spolužikov a spolužiačiek (prepisy chatov). Vďaka tomu, že sa nezamerala len na dve sestry, ale popísala viacero osudov žien a mužov, pokryla tému radikalizácie európskych občanov v mnohých aspektoch. Knihu som prečítala na jeden dych. V kombinácii s dokumentárnymi filmami týkajúcimi sa Sýrie na práve prebiehajúcom festivale Jeden svet to bola riadna emočná nakladačka.
January 5, 2019
Výborná! Veľmi oceňujem aj záverečnú kapitolu, ktorá popisuje, ako celá kniha vznikla.
August 17, 2018
Už sa mi stalo, že som niektoré knihy od Absyntu nedočítala, ale toto bolo veľmi fajnové. Isto si to dajte. A ak náhodou viete, čo je s tými dievčatami teraz, dajte mi vedieť.
September 21, 2019
Tato kniha je docela tlustá a má zhruba pět set stran a bez problémů jsem ji přečetl za necelý týden. A ač je kniha reportážní román a řeší poněkud těžké téma, tak se četla velmi dobře a čtení Dvou sester se dost podobalo čtení hodně dobré severské sci-fi. A to musím říct, že reportážní literatury mám opravdu načteno dost.
— Kniha popisuje příběh dvou norských dívek somálského původu, které utečou do Sýrie aby pomáhali teroristům z Daeš a jejich otce, který se je snaží dostat zpátky do Norska ke zbytku rodiny. Na tyto tři postavy se pak nabalují příběhy jejich matky, jejich sourozenců, spolužáků, učitelů a mnoha dalších lidí. Autorka jde do historie všech členů rodiny, prokládá příběh úryvky internetové komunikace mezi sestrami a jejich sourozenci, mezi otcem a pašerákem ze Sýrie, který mu pomáhal se k dívkám dostat a stejně tak i komunikace mezi bývalými spolužačkami dívek v Norsku.
— Autorka v hrubých rysech popisuje události, které vedly ke zrodu Daeš, důležité okamžiky války s terorismem, drobné portréty významných islámských teroristů i ideologů a verbířů v Norsku. Nevím, zda byly drsnější pasáže popisující věznění otce dívek během jeho mise v Sýrii, kdy se vydal dívky osvobodit a nebo popis toho, jak odchod dívek psychicky rozložil celou rodinu a zejména otce, poté co se mu několikrát nepodařilo své dcery osvobodit.
— Dvě sestry je naprosto skvělá kniha a ten přerod dívky, která je víceméně drzá a sebevědomá feministka v radikální islamistku je velice strašidelné. Autorka má vše perfektně ozdrojované, fakta v knize zmiňovaná jsem četl v jiných respektovaných reportážích o válce v Sýrii. Åsne se čtenáři nepokouší nic podsouvat, nikoho hodnotit ale prostě se jen snaží zjistit co nejvíce informací o jednom otci, který utekl před jednou krvavou válkou do cizí země aby pak jeho dcery dobrovolně utekly do jiné války v cizí zemi, aniž by rodiče do té doby vůbec něco tušili.
— Kniha popisuje příběh dvou norských dívek somálského původu, které utečou do Sýrie aby pomáhali teroristům z Daeš a jejich otce, který se je snaží dostat zpátky do Norska ke zbytku rodiny. Na tyto tři postavy se pak nabalují příběhy jejich matky, jejich sourozenců, spolužáků, učitelů a mnoha dalších lidí. Autorka jde do historie všech členů rodiny, prokládá příběh úryvky internetové komunikace mezi sestrami a jejich sourozenci, mezi otcem a pašerákem ze Sýrie, který mu pomáhal se k dívkám dostat a stejně tak i komunikace mezi bývalými spolužačkami dívek v Norsku.
— Autorka v hrubých rysech popisuje události, které vedly ke zrodu Daeš, důležité okamžiky války s terorismem, drobné portréty významných islámských teroristů i ideologů a verbířů v Norsku. Nevím, zda byly drsnější pasáže popisující věznění otce dívek během jeho mise v Sýrii, kdy se vydal dívky osvobodit a nebo popis toho, jak odchod dívek psychicky rozložil celou rodinu a zejména otce, poté co se mu několikrát nepodařilo své dcery osvobodit.
— Dvě sestry je naprosto skvělá kniha a ten přerod dívky, která je víceméně drzá a sebevědomá feministka v radikální islamistku je velice strašidelné. Autorka má vše perfektně ozdrojované, fakta v knize zmiňovaná jsem četl v jiných respektovaných reportážích o válce v Sýrii. Åsne se čtenáři nepokouší nic podsouvat, nikoho hodnotit ale prostě se jen snaží zjistit co nejvíce informací o jednom otci, který utekl před jednou krvavou válkou do cizí země aby pak jeho dcery dobrovolně utekly do jiné války v cizí zemi, aniž by rodiče do té doby vůbec něco tušili.
April 1, 2018
Ayan, 19, and Leila, 16, two young Somali Muslim girls, living an outwardly happy and ordinary life in Oslo, walked out of their home as on any other school morning but on this occasion never came back. They later contacted their parents to say that they were on their way to Syria to help ISIS. In a compelling account, which reads much of the time like a thriller, Seierstad explores how it came about that two much-loved daughters, living a very westernized life-style, became so radicalized that they were willing to risk all for their new-found cause. The girls had become radicalised over a number of months and although their parents were aware that they were becoming stricter in their beliefs and religious practices had no idea they had been brainwashed to such an extent. Their father followed them to try to rescue them, putting himself in great danger, but they didn’t want to be rescued, and to date (April 2018) they remain somewhere in the region. Islamic State has collapsed and the fighters and their families scattered. The girls were last heard of in Raqqa. No one has heard from them for some time.
This is a really fascinating exploration of how radicalisation works, and tries to explain the attraction for so many young people who have become disillusioned by secular society and tempted by what they see as a better and purer way of living. Written with the full cooperation of the Juma family, we see how their devastated parents and siblings cope with the fall-out from the girls’ defection and the effect it has had on each of them. Although their family were practising Muslims, they never held extreme beliefs and only in retrospect could they see that anything was wrong. Seierstad’s research is meticulous and thorough. She remains on the outside looking in and the reader can make their own conclusions. She offers no explanations but just the facts. The author doesn’t judge and it became increasingly clear to me that I couldn’t judge the family either. The nightmare that began on that morning in 2013 continues. This is an important and very relevant book and will be of interest to anyone who finds fundamentalist Islam – or indeed any fundamentalism – bewildering and largely inexplicable. The book gives us a glimpse into a world that we usually only get to know in the headlines. Extreme Islam is not open to argument or debate and we fail to acknowledge that to our peril. This book can at least help us understand it a little better.
This is a really fascinating exploration of how radicalisation works, and tries to explain the attraction for so many young people who have become disillusioned by secular society and tempted by what they see as a better and purer way of living. Written with the full cooperation of the Juma family, we see how their devastated parents and siblings cope with the fall-out from the girls’ defection and the effect it has had on each of them. Although their family were practising Muslims, they never held extreme beliefs and only in retrospect could they see that anything was wrong. Seierstad’s research is meticulous and thorough. She remains on the outside looking in and the reader can make their own conclusions. She offers no explanations but just the facts. The author doesn’t judge and it became increasingly clear to me that I couldn’t judge the family either. The nightmare that began on that morning in 2013 continues. This is an important and very relevant book and will be of interest to anyone who finds fundamentalist Islam – or indeed any fundamentalism – bewildering and largely inexplicable. The book gives us a glimpse into a world that we usually only get to know in the headlines. Extreme Islam is not open to argument or debate and we fail to acknowledge that to our peril. This book can at least help us understand it a little better.
February 12, 2018
Rodičia ich z vojny vytiahli a ony sa do vojny dobrovoľne vrátili. Dve sestry. Vynikajúco napísaná kniha o Sýrii, radikalizácii, islame aj demokracii.
"Po teroristických útokoch v USA z 11. septembra 2001 mnohí cítili, že muslimom bude odteraz ťažšie. Islam sa stal novou tvárou nepriateľa. Skepsa voči prisťahovalectvu sa premenila na kritiku islamu. Potreba nájsť spojenca začala byť nástojčivejšia. Muslimská identita dôležitejšia. Niektorí tínedžeri hádzali všetky neúspechy a trápenia s dospievaním do jedného vreca: To preto, že som muslim. Mysleli si, že médiá proti nim broja, že majú voči nim predsudky a nerozumejú im, že západná spoločnosť ich chce urážať."
Åsne Seierstad rozpovedala príbeh muslimskej rodiny, ktorá prišla o dve svoje deti. Hľadala odpovede, prečo sa to stalo a kto za to môže. Rodičia? Škola? Štát? Systém? Odpoveď nechala na čitateľovi. Z môjho pohľadu to do veľkej miery zavinila ich mama, ktorá sa v Nórsku odmietla integrovať, naučiť sa jazyk a po ich odchode ušla späť do Somálska. Dievčatá v nej pravdepodobne nevideli vzor tak ako ho videl ich brat v otcovi, ktorý ani v tej najväčšej kríze nezanevrel na Nórsko a namiesto úteku chcel svoju rodinu udržať pohromade.
Kniha Dve sestry takisto vysvetľuje komplikovaný osud Sýrie bez toho, aby ste museli gúglovať a hľadať kto je kto, kde sa čo stalo. Jej dej dokonca zahŕňa aj teroristické útoky v Paríži.
Seierstad takisto približuje osudy niektorých obyvateľov Sýrie, ktorým sa síce ťažko žilo s Asadom, ale ešte ťažšie s islamistami.
"Keď sa Sadiq zhováral s obyčajnými Sýrčanmi, mal pocit, že sú na smrť unavení z džihádistov, ktorí k nim prišli, aby tu viedli svoju vojnu. Brutálni, arogantní a neotesaní dorazili s obyčajnými z európskych veľkomiest alebo z vyšších vrstiev v Zálive, aby si vytvorili vlastný štát, Boží štát na zemi. Tu u nich. (...) Toto nemalo s islamom nič spoločné, nemalo to nič spoločné s džihádom. Zo všetkého najmenej to malo čosi spoločné s Bohom. Pretože Boh je milosrdný. Na to zabudli."
Jedna z najlepších absyntoviek, podobne výborná ako kniha Jeden z nás pre tému, štýl, spracovanie aj jazyk. Nevedela som ju pustiť z ruky a čítala by som ju aj počas chôdze, keby vonku stále nesnežilo.
"Po teroristických útokoch v USA z 11. septembra 2001 mnohí cítili, že muslimom bude odteraz ťažšie. Islam sa stal novou tvárou nepriateľa. Skepsa voči prisťahovalectvu sa premenila na kritiku islamu. Potreba nájsť spojenca začala byť nástojčivejšia. Muslimská identita dôležitejšia. Niektorí tínedžeri hádzali všetky neúspechy a trápenia s dospievaním do jedného vreca: To preto, že som muslim. Mysleli si, že médiá proti nim broja, že majú voči nim predsudky a nerozumejú im, že západná spoločnosť ich chce urážať."
Åsne Seierstad rozpovedala príbeh muslimskej rodiny, ktorá prišla o dve svoje deti. Hľadala odpovede, prečo sa to stalo a kto za to môže. Rodičia? Škola? Štát? Systém? Odpoveď nechala na čitateľovi. Z môjho pohľadu to do veľkej miery zavinila ich mama, ktorá sa v Nórsku odmietla integrovať, naučiť sa jazyk a po ich odchode ušla späť do Somálska. Dievčatá v nej pravdepodobne nevideli vzor tak ako ho videl ich brat v otcovi, ktorý ani v tej najväčšej kríze nezanevrel na Nórsko a namiesto úteku chcel svoju rodinu udržať pohromade.
Kniha Dve sestry takisto vysvetľuje komplikovaný osud Sýrie bez toho, aby ste museli gúglovať a hľadať kto je kto, kde sa čo stalo. Jej dej dokonca zahŕňa aj teroristické útoky v Paríži.
Seierstad takisto približuje osudy niektorých obyvateľov Sýrie, ktorým sa síce ťažko žilo s Asadom, ale ešte ťažšie s islamistami.
"Keď sa Sadiq zhováral s obyčajnými Sýrčanmi, mal pocit, že sú na smrť unavení z džihádistov, ktorí k nim prišli, aby tu viedli svoju vojnu. Brutálni, arogantní a neotesaní dorazili s obyčajnými z európskych veľkomiest alebo z vyšších vrstiev v Zálive, aby si vytvorili vlastný štát, Boží štát na zemi. Tu u nich. (...) Toto nemalo s islamom nič spoločné, nemalo to nič spoločné s džihádom. Zo všetkého najmenej to malo čosi spoločné s Bohom. Pretože Boh je milosrdný. Na to zabudli."
Jedna z najlepších absyntoviek, podobne výborná ako kniha Jeden z nás pre tému, štýl, spracovanie aj jazyk. Nevedela som ju pustiť z ruky a čítala by som ju aj počas chôdze, keby vonku stále nesnežilo.
January 7, 2018
Akákoľvek náboženská radiklazácia je des. Táto kniha to celkom detailne opisuje. Asne Seisrstad píše výborne. Prerozprávať príbeh odchodu dvoch mladých nórsko-somálskych dievčat do Sýrie za ISIS do do detailov a košatosti, ako sa jej podarilo v tomto prípade, je naozaj robota, ktorú nevidno za každou druhouho knihou. Podobne ako Jeden z nás (o Breivikovi), je aj tento text výborné čítanie, vtiahne do deja, nechce to človek pustiť z ruky.
Vadili mi dve veci. Obdobie radikalizácie dievčat autorka preletela s veľkou ľahkosťou. Jedno leto bola staršia moderná a otvorená a potom sa to zrazu zlomí. Mladšia sestra ostala nevysvetelená ešte viac, škoda. Zároveň sa mi zdal slovenský preklad v niektorých momentoch nie úplne najlepší.
V každom prípade, stojí za prečítanie. Škoda, že o slovenskej spoločnosti niekto takto nepíše.
Vadili mi dve veci. Obdobie radikalizácie dievčat autorka preletela s veľkou ľahkosťou. Jedno leto bola staršia moderná a otvorená a potom sa to zrazu zlomí. Mladšia sestra ostala nevysvetelená ešte viac, škoda. Zároveň sa mi zdal slovenský preklad v niektorých momentoch nie úplne najlepší.
V každom prípade, stojí za prečítanie. Škoda, že o slovenskej spoločnosti niekto takto nepíše.
January 6, 2018
Ayan a Leila. Dve dospievajúce sestry. Narodili sa v Somálsku, vyrastajú v Nórsku. Zo dňa na deň, v októbri 2013, opúšťajú svoju rodinu a vydávajú sa na cestu do Sýrie s jediným cieľom – pomôcť v džiháde. Veria, že sa podarí vybudovať kalifát, Islamský štát, ktorý ovládne celý svet.
Ich rozhodnutie však neprišlo cez noc. Postupne v nich dozrievalo. Z týždňa na týždeň posúvali hranice toho, čo je normálne. Začalo sa to videami a článkami na internete, pokračovalo učiteľom, ktorý selektívne vykladal Korán a bol trochu extrémnejší v názoroch. Leila v lete rada nosila farebný hidžáb s odhalenou tvárou, o rok neskôr sa už dievčatá na okolitý svet pozerali cez nikáb, čierny odev zahaľujúci všetko okrem očí. Aktivity v každodennom živote sestier podliehali prísnym kritériám, či sú halál, Allahom povolené alebo harám, zakázané. Aké randenie je halál? Tip na Youtube bol priamočiary – There is no such thing as halal dating, it's called marriage.
Otec Sadiq, mama Sara a brat Ismael sa s ich odchodom vysporiadavajú každý po svojom. Sadiq je odhodlaný ich zachrániť a viackrát sa vydáva čo najbližšie k nim. Riskuje svoj život. Opisy zážitkov z týchto výprav patria k najnapínavejším pasážam z celej knihy. Neďaleko prechodného bydliska sestier, sýrskeho mesta Rakka, sa v piesočných dunách natáčajú hrôzostrašné videá, ktoré obletia celý svet. Kľačiaci zajatci v oranžových kombinézach sú hlavnými hrdinami vo filme, v ktorom určite nechceli hrať. Mikrofóny pripnuté na odeve, aby posledné vety pred smrťou bolo výrazne počuť. O profesionálne nasvietenie a natočenie vražednej scény sa postaralo mediálne oddelenie teroristického štátu.
„Načo byť druhotriednym Nórom, ak môžeš byť prvotriednym muslimom?“
Nórska spisovateľka Åsne Seierstad v rozhovore pre Denník N uvádza zaujímavú skutočnosť. Radikálni islamisti sú vždy z druhej generácie imigrantov. Nie je to prvá ani tretia, vždy druhá – deti tých, ktorí sem prišli. Tí, čo prichádzajú ako prvá generácia, bojujú, aby si nejako usporiadali život, dostanú len tú najhoršiu prácu, ale robia ju. Ich deti už rozumejú jazyku, vidia, že ich rodičia sú diskriminovaní, ponižovaní, cítia odmietnutie spoločnosti.
Kniha Dve sestry nie je len príbeh o jednej konkrétnej rodine, ktorej dcéry odišli do Sýrie. Autorka sa snaží popísať pohnútky mladých ľudí, potomkov prisťahovalcov, ktorí vyrástli v Európe, no na prahu dospelosti sa radikalizujú a odchádzajú bojovať za svojho boha.
Vďaka vydavateľstvu Absynt je to už druhá výborná kniha Åsne Seierstad preložená do slovenčiny. Ako prvý vyšiel titul Jeden z nás o fanatickom útoku Andersa Breivika na ostrove Utøya, pri ktorom zavraždil 77 ľudí.
Čítať si tieto náročné príbehy nie je jednoduché, pomáha nám však pochopiť, prečo zlo vzniká a ako mu predchádzať.
„Musíme rodiť viac detí. Ak sa vojna pretiahne, budeme potrebovať nových bojovníkov.“
„Ženy boli perly. Také krásne, také cenné. Najlepšie zamknuté v šperkovnici.“
„Malí chlapci, ktorí preukázali nadanie, mali tú česť a smeli podať katom nôž, ktorým odrezali obetiam hlavu, v niektorých prípadoch sami smeli vykonať popravu.“
Ich rozhodnutie však neprišlo cez noc. Postupne v nich dozrievalo. Z týždňa na týždeň posúvali hranice toho, čo je normálne. Začalo sa to videami a článkami na internete, pokračovalo učiteľom, ktorý selektívne vykladal Korán a bol trochu extrémnejší v názoroch. Leila v lete rada nosila farebný hidžáb s odhalenou tvárou, o rok neskôr sa už dievčatá na okolitý svet pozerali cez nikáb, čierny odev zahaľujúci všetko okrem očí. Aktivity v každodennom živote sestier podliehali prísnym kritériám, či sú halál, Allahom povolené alebo harám, zakázané. Aké randenie je halál? Tip na Youtube bol priamočiary – There is no such thing as halal dating, it's called marriage.
Otec Sadiq, mama Sara a brat Ismael sa s ich odchodom vysporiadavajú každý po svojom. Sadiq je odhodlaný ich zachrániť a viackrát sa vydáva čo najbližšie k nim. Riskuje svoj život. Opisy zážitkov z týchto výprav patria k najnapínavejším pasážam z celej knihy. Neďaleko prechodného bydliska sestier, sýrskeho mesta Rakka, sa v piesočných dunách natáčajú hrôzostrašné videá, ktoré obletia celý svet. Kľačiaci zajatci v oranžových kombinézach sú hlavnými hrdinami vo filme, v ktorom určite nechceli hrať. Mikrofóny pripnuté na odeve, aby posledné vety pred smrťou bolo výrazne počuť. O profesionálne nasvietenie a natočenie vražednej scény sa postaralo mediálne oddelenie teroristického štátu.
„Načo byť druhotriednym Nórom, ak môžeš byť prvotriednym muslimom?“
Nórska spisovateľka Åsne Seierstad v rozhovore pre Denník N uvádza zaujímavú skutočnosť. Radikálni islamisti sú vždy z druhej generácie imigrantov. Nie je to prvá ani tretia, vždy druhá – deti tých, ktorí sem prišli. Tí, čo prichádzajú ako prvá generácia, bojujú, aby si nejako usporiadali život, dostanú len tú najhoršiu prácu, ale robia ju. Ich deti už rozumejú jazyku, vidia, že ich rodičia sú diskriminovaní, ponižovaní, cítia odmietnutie spoločnosti.
Kniha Dve sestry nie je len príbeh o jednej konkrétnej rodine, ktorej dcéry odišli do Sýrie. Autorka sa snaží popísať pohnútky mladých ľudí, potomkov prisťahovalcov, ktorí vyrástli v Európe, no na prahu dospelosti sa radikalizujú a odchádzajú bojovať za svojho boha.
Vďaka vydavateľstvu Absynt je to už druhá výborná kniha Åsne Seierstad preložená do slovenčiny. Ako prvý vyšiel titul Jeden z nás o fanatickom útoku Andersa Breivika na ostrove Utøya, pri ktorom zavraždil 77 ľudí.
Čítať si tieto náročné príbehy nie je jednoduché, pomáha nám však pochopiť, prečo zlo vzniká a ako mu predchádzať.
„Musíme rodiť viac detí. Ak sa vojna pretiahne, budeme potrebovať nových bojovníkov.“
„Ženy boli perly. Také krásne, také cenné. Najlepšie zamknuté v šperkovnici.“
„Malí chlapci, ktorí preukázali nadanie, mali tú česť a smeli podať katom nôž, ktorým odrezali obetiam hlavu, v niektorých prípadoch sami smeli vykonať popravu.“
August 18, 2017
Between the guilty pleasure fiction and mysteries I love reading non-fiction. There were years where that’s all I read and I’ve come to have a particular taste when it comes to it. It needs to flow and it needs to feel like a story. It needs to feel personal and close.
Unfortunately, this didn’t.
The story is about two sisters from Somalia, growing up in a small town outside Oslo in Norway who become radicalized and flee to Syria to join the Islamic state. Since I myself come from this small town and I went to the same school as these girls, I was intrigued, who wouldn’t be?
Now I see all praises go out to this author by the norwegian media and by all means, I recognize the massive task it must have been to piece together all the details of this story. She’s interviewed many people, read through countless correspondence and laid out an objective and factual map of accounts. And that’s exactly what it feels like. A factsheet. There is little to none emotion in this book, if not for the desperate father chasing his daughters down and trying to get them home. Unfortunately, his material is scarce and the rest is just boring.
But do I still have faith in this book? Yes, I do. I believe this book is useful and excellent in trying to help family, friends and society as a whole keep their eyes open and know what to look for.
It’s not like these girls were radicalized in a day and just left. They had been planning this for a whole year! They knew what they were doing! The school noticed, the teachers, the friends, the community and the family, but nobody did anything, and why not? Or why should they? Just because people start acting differently, what are you supposed to do about it?
This book is great for giving you the warning signals, now it’s up to us to figure out what to do when we see them.
Unfortunately, this didn’t.
The story is about two sisters from Somalia, growing up in a small town outside Oslo in Norway who become radicalized and flee to Syria to join the Islamic state. Since I myself come from this small town and I went to the same school as these girls, I was intrigued, who wouldn’t be?
Now I see all praises go out to this author by the norwegian media and by all means, I recognize the massive task it must have been to piece together all the details of this story. She’s interviewed many people, read through countless correspondence and laid out an objective and factual map of accounts. And that’s exactly what it feels like. A factsheet. There is little to none emotion in this book, if not for the desperate father chasing his daughters down and trying to get them home. Unfortunately, his material is scarce and the rest is just boring.
But do I still have faith in this book? Yes, I do. I believe this book is useful and excellent in trying to help family, friends and society as a whole keep their eyes open and know what to look for.
It’s not like these girls were radicalized in a day and just left. They had been planning this for a whole year! They knew what they were doing! The school noticed, the teachers, the friends, the community and the family, but nobody did anything, and why not? Or why should they? Just because people start acting differently, what are you supposed to do about it?
This book is great for giving you the warning signals, now it’s up to us to figure out what to do when we see them.
November 10, 2018
Tries to be an inside look at radicalization, although since the two sisters did not cooperate with the project, the insights into the process are limited. The book was also at least a hundred pages too long, as the author felt she needed to include every single bit of research she did along with many repetitive conversations. Certainly not the “thriller” promised by the book jacket. 2.5 stars.
February 6, 2017
Radikaliseringsprocess.
Push and pull - ut ur en gemenskap och in i en annan.
Det är effektivt att beskriva radikaliseringsprocessen via två förvisso invandrade men också väl integrerade tonårsflickor som rymmer hemifrån sin trygga och ordnade och lovande tillvaro i Norge för att ansluta sig till IS mitt i inbördeskrigets sönderslitna Syrien.
Effektivt, för det är både bekant och främmande. Liksom det är både bekant och främmande att se vänner och bekanta radikaliseras, myrsteg för myrsteg, in i en allt djupare paranoid konspirationsteoretisk främlingsfientlighet och varsebli hur det inte längre bara är ord, utan kryper allt närmare handling för varje steg som tas.
Push: Jag - och många med mig - reagerar starkt och fördömande på våra vänners förändring.
Pull: Den spretiga rörelse vars flaggskepp heter Sverigedemokraterna och som med öppna armar tar emot våra vänner och erbjuder sig att bekräfta - och bejaka - denna radikalisering.
Klimathotet är en bluff. Södertälje är laglöst land. Sverige har infört sharialagar. Världen styrs av en hemlig, judisk organisation. Chemtrails. SVT indoktrinerar i hemlighet Sveriges befolkning med socialistiska/kommunistiska värderingar via Kulturnyheterna och Karl-Bertil Jonsson.
Det spelar ingen roll hur galet eller t.o.m. självdestruktivt det är - det som förenar är den djupa misstron mot den rådande ordningen och det som spelar roll är att man sett Sanningen och att man äntligen funnit sina likar.
Push: Att jag ovan beskriver dessa människor som galna, självdestruktiva, paranoida konspriationsteoretiker.
Pull: Att paraplyorganisationen SD inte gör det, utan istället nickar instämmande och kräver att SMHI får minskade anslag för sin osunda opinionsbildning för klimatbluffen.
Fakta biter inte längre. Tåget är satt i rullning. Snöbollen växer stadigt.
Två systrar har förvandlats från självständiga unga kvinnor till barnaföderskor åt IS. Villigt. Deras bror försöker resonera, men de är inte mottagliga. Lyssnar knappt till vad han säger - svarar med inlärda fraser. Som ett random SD-troll på Twitter.
Det är samma process. Radikalisering. Samma svårtydda utveckling. Synlig först när det är försent? Eller om det handlar om att veta vilken sorts radikalisering man letar efter...
Vi leker med tanken på att runt var femte röstberättigade person i Sverige tillhör det politiska alternativet för den som på allvar menar att klimathotet är en bluff, att SVT och alla medier - utom de alternativa alternativ som den typen av person tar del av - vinklar, ljuger och propagerar för någon dold agenda och så vidare. Vi leker med den tanken och föreställer oss vidare att detta politiska alternativ får reell makt att påverka. Då leker vi samtidigt med tanken på vilka konsekvenser det kan få när faktaresistens blir kännetecknande för förd politik.
Och den tanken är tyvärr förbehållen oss som inte redan radikaliserats. Vi som fortfarande väger konsekvenser istället för att bara agera på känsla.
Vad ska vi göra? Vad kan vi göra?
Push and pull - ut ur en gemenskap och in i en annan.
Det är effektivt att beskriva radikaliseringsprocessen via två förvisso invandrade men också väl integrerade tonårsflickor som rymmer hemifrån sin trygga och ordnade och lovande tillvaro i Norge för att ansluta sig till IS mitt i inbördeskrigets sönderslitna Syrien.
Effektivt, för det är både bekant och främmande. Liksom det är både bekant och främmande att se vänner och bekanta radikaliseras, myrsteg för myrsteg, in i en allt djupare paranoid konspirationsteoretisk främlingsfientlighet och varsebli hur det inte längre bara är ord, utan kryper allt närmare handling för varje steg som tas.
Push: Jag - och många med mig - reagerar starkt och fördömande på våra vänners förändring.
Pull: Den spretiga rörelse vars flaggskepp heter Sverigedemokraterna och som med öppna armar tar emot våra vänner och erbjuder sig att bekräfta - och bejaka - denna radikalisering.
Klimathotet är en bluff. Södertälje är laglöst land. Sverige har infört sharialagar. Världen styrs av en hemlig, judisk organisation. Chemtrails. SVT indoktrinerar i hemlighet Sveriges befolkning med socialistiska/kommunistiska värderingar via Kulturnyheterna och Karl-Bertil Jonsson.
Det spelar ingen roll hur galet eller t.o.m. självdestruktivt det är - det som förenar är den djupa misstron mot den rådande ordningen och det som spelar roll är att man sett Sanningen och att man äntligen funnit sina likar.
Push: Att jag ovan beskriver dessa människor som galna, självdestruktiva, paranoida konspriationsteoretiker.
Pull: Att paraplyorganisationen SD inte gör det, utan istället nickar instämmande och kräver att SMHI får minskade anslag för sin osunda opinionsbildning för klimatbluffen.
Fakta biter inte längre. Tåget är satt i rullning. Snöbollen växer stadigt.
Två systrar har förvandlats från självständiga unga kvinnor till barnaföderskor åt IS. Villigt. Deras bror försöker resonera, men de är inte mottagliga. Lyssnar knappt till vad han säger - svarar med inlärda fraser. Som ett random SD-troll på Twitter.
Det är samma process. Radikalisering. Samma svårtydda utveckling. Synlig först när det är försent? Eller om det handlar om att veta vilken sorts radikalisering man letar efter...
Vi leker med tanken på att runt var femte röstberättigade person i Sverige tillhör det politiska alternativet för den som på allvar menar att klimathotet är en bluff, att SVT och alla medier - utom de alternativa alternativ som den typen av person tar del av - vinklar, ljuger och propagerar för någon dold agenda och så vidare. Vi leker med den tanken och föreställer oss vidare att detta politiska alternativ får reell makt att påverka. Då leker vi samtidigt med tanken på vilka konsekvenser det kan få när faktaresistens blir kännetecknande för förd politik.
Och den tanken är tyvärr förbehållen oss som inte redan radikaliserats. Vi som fortfarande väger konsekvenser istället för att bara agera på känsla.
Vad ska vi göra? Vad kan vi göra?
December 16, 2017
Chilling story about one real family who went through a real nightmare. I've read a Czech translation which is really good - the book brings a picture of parents who did their best and still their daughters find themselves in radical version of islam and without letting their family know they traveled to the Syria to join the IS. The author is skilled journalist and she is writing with light hand about heavy topics. The book is perfectly balanced between the personal story of Juma family and the facts about the origin and activities of the so called Islamic state.
I was so moved by the life stories of actors, by the death of kids and by the fate of the parents and siblings of Ayan and Leila.
The book has a lot of to tell even though the existence of the IS is slowly fading into the past. And I am wondering if the girls and their kids are still alive.
A great piece for everyone who is interested in radicalization, question of intergration of immigrants, political islam and actual war in Syria.
I was so moved by the life stories of actors, by the death of kids and by the fate of the parents and siblings of Ayan and Leila.
The book has a lot of to tell even though the existence of the IS is slowly fading into the past. And I am wondering if the girls and their kids are still alive.
A great piece for everyone who is interested in radicalization, question of intergration of immigrants, political islam and actual war in Syria.
December 26, 2016
Side 126, skolen:
Ayans mangfoldige hijab-abaya-niqab-ting roter seg sammen og hun sitter fast i dem.
Gutt i klassen: Hvorfor har du egentlig på deg de greiene?
Ayan: Fordi jeg vil at folk skal se intellektet mitt, ikke kroppen min.
Gutt: Hvorfor skal de ikke se kroppen din?
Ayan: Fordi dere bør være interessert i hjernen min.
Læreren: Da bør du i tilfelle begynne å bruke den snart, så det er noe å bli kjent med der!
Mic drop.
Ayans mangfoldige hijab-abaya-niqab-ting roter seg sammen og hun sitter fast i dem.
Gutt i klassen: Hvorfor har du egentlig på deg de greiene?
Ayan: Fordi jeg vil at folk skal se intellektet mitt, ikke kroppen min.
Gutt: Hvorfor skal de ikke se kroppen din?
Ayan: Fordi dere bør være interessert i hjernen min.
Læreren: Da bør du i tilfelle begynne å bruke den snart, så det er noe å bli kjent med der!
Mic drop.
July 4, 2021
Znając już poprzednie książki Åsne Seierstad oczekiwania miałem bardzo duże i całe szczęście nie musiałem się rozczarowywać. Autorka podobnie, jak w reportażu o Breiviku stara się dotrzeć do każdej dostępnej informacji na temat dwóch dziewczynek, które postanowiły dołączyć do IS. Oprócz tego śledzimy historię, rodem z kinowych ekranów, o ojcu który chwyta się wszystkiego, aby sprowadzić je do domu, co czyta się niczym najlepszy thriller.
July 3, 2021
Miałam chyba za duże oczekiwania co do tej książki. Historia Ayan i Leili zupełnie do mnie nie trafiła, nie przejął mnie zbytnio ich los,l. Desperackie próby odzyskania córek przez ojca, nie wzbudziły też większych emocji. Całej opowieści czegoś mi brakowało, i może dlatego wydawała mi się zwyczajnie nudna.
May 28, 2018
[cztery i pół gwiazdki tak naprawdę]
To była dla mnie strasznie fascynująca lektura, choć miejscami frustrująca (o tym chwilę dalej). Fabularnie jest to książka opowiadająca prawdziwą historię dwóch norweskich dziewcząt somalijskiego pochodzenia, które w 2013 roku opuściły rodzinę, żeby pojechać do Syrii i tam przyłączyć się do tworzenia Państwa Islamskiego. Jest to też opowieść o tym, co było przed – o radykalizacji i nieoczywistej drodze od feminizującej piętnastolatki do dziewiętnastolatki, która uznaje całkowite poddaństwo względem męża, którego nawet dobrze nie zna – i o tym, co stało się potem – i z dziewczętami (choć tego jest tu najmniej) i z rodziną, którą zostawiły (reakcje są różne i czasem nieoczywiste). W tle jest też solidnie nakreślona krótka historia najgorszej wojny ostatnich lat, która mi mocno pomogła, bo, choć trochę wstyd się przyznać, w morzu informacji medialnych o tym, które miasto kto aktualnie bombarduje i jak bardzo cierpią cywile, straciłam trochę z oczu sens tego, jakie tam są strony konfliktu i dlaczego. Poznawczo jest to szalenie interesujące – daje wgląd w mnóstwo rzeczy – i somalijską diasporę w Norwegii, i strukturę norweskiej edukacji, i różnice miedzy różnymi szkołami islamu, i w końcu realia życia na syryjskim pograniczu (są tam wspaniałe sceny – na przykład ta, gdy ojciec dziewcząt jedzie za nimi do Syrii i wkraczając do tego kraju musi dla własnego bezpieczeństwa przedstawić się wszystkim stronom konfliktu po kolei, a jest ich dużo, i uzyskać od nich „zabezpieczenie” bezpiecznego pobytu). Do tego dostajemy też pogłębiony portret rodziny, której błędy nie są do końca oczywiste, i którą odejście córek fundamentalnie zmienia (i to nie na lepsze). Sam portret ojca rodziny, dla którego odzyskanie córek staje się powoli obsesją, która właściwie niszczy mu życie, i popycha go też do działań, które trudno pochwalać, jest wart przeczytania. To, co mnie przy czytaniu frustrowało też nie jest winą książki tylko nieuniknionym efektem ubocznym czytania o prawdziwych ludziach, którzy nie chcą dostosować się do mojej logiki – książka przytacza na przykład sporo autentycznych rozmów, które jedna z przebywających już wtedy w Syrii sióstr odbywała przez Internet ze swoim szybko ateizującym się bratem – w całości są to rozmowy o tym, czy bóg istnieje czy nie, i czy religia ma sens i brat usiłuje przekonywać siostrę do zmiany zdania wyłącznie na tym quasi-egzystencjalnym polu, gdy ja w tle frustruję się ogromnie tym, że on nie pyta nawet o to, jak ona może żyć na cudzej śmierci i krzywdzie i gdzie jest jej jakiś fundamentalne człowieczeństwo. Wszystkich odpowiedzi oczywiście ta książka nie daje - nie wiem, czy w ogóle się da - ale autorka wykonała ogromną pracę i zrobiła wszystko, żeby pokazać nam kontekst i paralele. Nie jest to też historia o "typowej" czy "reprezentacyjnej" radykalizacji (ta jest zazwyczaj męska), ale to też w sumie czyni ja bardziej interesującą i bolesną w czytaniu (bolesną, bo paradoksalnie, wśród kilkunastu czynników, które doprowadziły do tego, że siostry znalazły się tam, gdzie są, jest na przykład też to, że ojciec rodziny wychował córki z nietradycyjną swobodą, która pozwoliła szczególnie starszej przekuć zaradność i pewność siebie w skuteczny plan ucieczki).
To była dla mnie strasznie fascynująca lektura, choć miejscami frustrująca (o tym chwilę dalej). Fabularnie jest to książka opowiadająca prawdziwą historię dwóch norweskich dziewcząt somalijskiego pochodzenia, które w 2013 roku opuściły rodzinę, żeby pojechać do Syrii i tam przyłączyć się do tworzenia Państwa Islamskiego. Jest to też opowieść o tym, co było przed – o radykalizacji i nieoczywistej drodze od feminizującej piętnastolatki do dziewiętnastolatki, która uznaje całkowite poddaństwo względem męża, którego nawet dobrze nie zna – i o tym, co stało się potem – i z dziewczętami (choć tego jest tu najmniej) i z rodziną, którą zostawiły (reakcje są różne i czasem nieoczywiste). W tle jest też solidnie nakreślona krótka historia najgorszej wojny ostatnich lat, która mi mocno pomogła, bo, choć trochę wstyd się przyznać, w morzu informacji medialnych o tym, które miasto kto aktualnie bombarduje i jak bardzo cierpią cywile, straciłam trochę z oczu sens tego, jakie tam są strony konfliktu i dlaczego. Poznawczo jest to szalenie interesujące – daje wgląd w mnóstwo rzeczy – i somalijską diasporę w Norwegii, i strukturę norweskiej edukacji, i różnice miedzy różnymi szkołami islamu, i w końcu realia życia na syryjskim pograniczu (są tam wspaniałe sceny – na przykład ta, gdy ojciec dziewcząt jedzie za nimi do Syrii i wkraczając do tego kraju musi dla własnego bezpieczeństwa przedstawić się wszystkim stronom konfliktu po kolei, a jest ich dużo, i uzyskać od nich „zabezpieczenie” bezpiecznego pobytu). Do tego dostajemy też pogłębiony portret rodziny, której błędy nie są do końca oczywiste, i którą odejście córek fundamentalnie zmienia (i to nie na lepsze). Sam portret ojca rodziny, dla którego odzyskanie córek staje się powoli obsesją, która właściwie niszczy mu życie, i popycha go też do działań, które trudno pochwalać, jest wart przeczytania. To, co mnie przy czytaniu frustrowało też nie jest winą książki tylko nieuniknionym efektem ubocznym czytania o prawdziwych ludziach, którzy nie chcą dostosować się do mojej logiki – książka przytacza na przykład sporo autentycznych rozmów, które jedna z przebywających już wtedy w Syrii sióstr odbywała przez Internet ze swoim szybko ateizującym się bratem – w całości są to rozmowy o tym, czy bóg istnieje czy nie, i czy religia ma sens i brat usiłuje przekonywać siostrę do zmiany zdania wyłącznie na tym quasi-egzystencjalnym polu, gdy ja w tle frustruję się ogromnie tym, że on nie pyta nawet o to, jak ona może żyć na cudzej śmierci i krzywdzie i gdzie jest jej jakiś fundamentalne człowieczeństwo. Wszystkich odpowiedzi oczywiście ta książka nie daje - nie wiem, czy w ogóle się da - ale autorka wykonała ogromną pracę i zrobiła wszystko, żeby pokazać nam kontekst i paralele. Nie jest to też historia o "typowej" czy "reprezentacyjnej" radykalizacji (ta jest zazwyczaj męska), ale to też w sumie czyni ja bardziej interesującą i bolesną w czytaniu (bolesną, bo paradoksalnie, wśród kilkunastu czynników, które doprowadziły do tego, że siostry znalazły się tam, gdzie są, jest na przykład też to, że ojciec rodziny wychował córki z nietradycyjną swobodą, która pozwoliła szczególnie starszej przekuć zaradność i pewność siebie w skuteczny plan ucieczki).
October 22, 2018
Tytułowe siostry będą mi się śnić teraz po nocach.
July 30, 2019
Kiedy Seierstad pisze, nie da się przejść obojętnie koło jej książek. "Dwie siostry" są jednak moim zdaniem mniej powalające niż "Księgarz" czy "Jeden z nas". Dobra lektura, bardzo szeroko opisany problem, próba zrozumienia bez stygmatyzacji. Jednocześnie mało kto powoduje, że naprawdę wczuwam się w historię. Naprawdę irytowały mnie postaci sióstr, ich słowa oraz podejmowane działania, zakładam, że jest to wynik naprawdę dobrego warsztatu by "ożywić" niejako swoich bohaterów.
July 15, 2020
Knihy vydavatelství Absynt jsou sázkou na jistotu. Titul je skutečným příběhem o dvou somálských sestrách, žijících dlouhodobě v Norsku. Otec Sadiq s rodinou ze Somálska před několika lety utekl, dívky (dříve toužící být součástí západní kultury a zapadnout) se ale postupně zradikalizovaly a samy se rozhodly z domova utéct a být součástí džihádu (protože jedině tak se bude mít člověk v posmrtném životě dobře a nepřijde do pekla). Příběh je vyprávěn z několika pohledů, vychází z různých pramenů - například z rozhovorů s blízkými či z písemných konverzací, které sestry se svým bratrem, který zůstal v Norsku, vedly. Autorka v knize několik jmen na přání změnila, otec sester Sadiq ale vystupuje veřejně a své jméno si tudíž změnit nepřál.
Autorka se v knize snaží být nestranná a vychází jen z poskytnutých informací, které dává do příběhu. Svým dílem se snaží alespoň trochu vysvětlit, co může vést dnešní mladé lidi k tomu, aby se stali členy ISIS - v případě mužů za něj i s nasazením vlastního života bojovali. Mluví také o tom, jak jsou potomci těchto imigrantů k fanatické víře a pravidlům ISIS vychováváni už od útlého dětství, účast na popravách či samotné jejich vykonávání není výjimkou.
Pro mě to byl zajímavý vhled do pro mě úplně neznámé a nepochopitelné touhy být součástí ISIS. Určitě doporučuji.
Autorka se v knize snaží být nestranná a vychází jen z poskytnutých informací, které dává do příběhu. Svým dílem se snaží alespoň trochu vysvětlit, co může vést dnešní mladé lidi k tomu, aby se stali členy ISIS - v případě mužů za něj i s nasazením vlastního života bojovali. Mluví také o tom, jak jsou potomci těchto imigrantů k fanatické víře a pravidlům ISIS vychováváni už od útlého dětství, účast na popravách či samotné jejich vykonávání není výjimkou.
Pro mě to byl zajímavý vhled do pro mě úplně neznámé a nepochopitelné touhy být součástí ISIS. Určitě doporučuji.
November 12, 2018
Zásadní informace pro mne byla, že kufr znamená arabsky bezvěrectví. To znamená že Čmaňa byl po deseti letech na obrazovce stažen z provozu, aby ho někdo nezterorizoval! Nebo možná naopak! Jak by asi dopadl díl, kde by Pavel Zedníček představoval předmět, který zaslal Abdul z Kábulu!! Svatá prostoto! Vokamuro, ještě žes to všechno zatrhnul! Tolik vykřičníků v prvním odstavci!
Tak se zase uklidníme pečivko. Dvě sestry jsou pokračování Sestry od Topola a prequel ke Třem sestrám od Lou Fanánka Čechova a popisují, jak se dvě sestry somálského původu, žijící v Norsku, dostanou na zcestí a zběhnou k Islámskýmu státu.
Absynt i tentokrát přesvědčil víc než jakákoli písnička o Kovárně v Bráníku a i tady servíruje pěkně orosenou desítku z deseti. Kniha je reportáž o celé sedmičlené rodině a mapuje dospívání dívek, jejich sociální okolí a vlivy na jejich názory. Autorka strávila hodně času s rodiči, sourozenci, přáteli a tak dále pana krále, aby seslala velmi čtivé svědectví toho co se v naši společnosti děje a co bohužel není černobílé a na co neexistuje jednoduché řešení. Pokud teda člověk má v hlavě kousek mozku a nevolí Tomia.
Tak se zase uklidníme pečivko. Dvě sestry jsou pokračování Sestry od Topola a prequel ke Třem sestrám od Lou Fanánka Čechova a popisují, jak se dvě sestry somálského původu, žijící v Norsku, dostanou na zcestí a zběhnou k Islámskýmu státu.
Absynt i tentokrát přesvědčil víc než jakákoli písnička o Kovárně v Bráníku a i tady servíruje pěkně orosenou desítku z deseti. Kniha je reportáž o celé sedmičlené rodině a mapuje dospívání dívek, jejich sociální okolí a vlivy na jejich názory. Autorka strávila hodně času s rodiči, sourozenci, přáteli a tak dále pana krále, aby seslala velmi čtivé svědectví toho co se v naši společnosti děje a co bohužel není černobílé a na co neexistuje jednoduché řešení. Pokud teda člověk má v hlavě kousek mozku a nevolí Tomia.
April 13, 2018
Спочатку мені дуже не сподобалася ця книжка. Десь перші 50-60 сторінок виглядали як стандартний набір scarecrow для західних консервативних бабульок. Іммігранти-мусульмани радикалізуються, мріють про джихад і рекрутять усіх навколо себе. Потім вони їдуть в Сирію і вбивають одне одного, залишаються на Заході і вбивають норвезьких і французьких дітей... Таке собі.
Але поволі книжка перестала бути одновимірною. Асне Сейєрстад описує радикалізацію мусульман з усіх можливих точок зору. Вона робить ґрунтовне журналістське дослідження, і воно якось примудряється бути об'єктивним, детальним, документальним і лірично-щемливим водночас. Загалом Сейєрстад намагається зрозуміти--і використовує для цього усі можливі джерела і перспективи--що змушує жінок кидатися в оте саме пекло війни і добровільно залишатися там.
Як бонус, у книжці багато історичних, аналітично-політологічних вставок, які пояснюють конфлікт у Сирії і околицях--від встановлення режиму Асада, через те, як американці напартачили в Іраку, і аж до формування Ісламської Держави з усіма її моторошними штуками.
Але поволі книжка перестала бути одновимірною. Асне Сейєрстад описує радикалізацію мусульман з усіх можливих точок зору. Вона робить ґрунтовне журналістське дослідження, і воно якось примудряється бути об'єктивним, детальним, документальним і лірично-щемливим водночас. Загалом Сейєрстад намагається зрозуміти--і використовує для цього усі можливі джерела і перспективи--що змушує жінок кидатися в оте саме пекло війни і добровільно залишатися там.
Як бонус, у книжці багато історичних, аналітично-політологічних вставок, які пояснюють конфлікт у Сирії і околицях--від встановлення режиму Асада, через те, як американці напартачили в Іраку, і аж до формування Ісламської Держави з усіма її моторошними штуками.
Read
December 7, 2016Mer spennende enn de de fleste romaner jeg har lest i høst.
Displaying 1 - 30 of 531 reviews