„Každý večer, keď myslím na svojich drahých, ktorí už nežijú, si hovorím: Ako si to mohla prežiť? Sama neviem. Bolo to naozaj iba o šťastí a náhode.“
To sú slová Violy Fischerovej, ženy, ktorá prežila Mengeleho pokusy, štyri koncentračné tábory a nakoniec nacistom utiekla.
Tá hrozná doba stvorila množstvo príbehov. Príbehov o odvahe, statočnosti, láskavosti a obetovaní sa, ale aj o zlobe, podlosti a obludnom ponižovaní iných ľudských bytostí. Príbeh Violy Fischerovej je však výnimočný. Ona totiž okrem toho, že prežila peklo táborov smrti a našla v sebe silu na riskantný útek, dokázala ešte niečo. Vďaka nej chytili brutálnu dozorkyňu z Birkenau.
Po vojne sa náhodou stretla so svojou veľkou láskou. Mužom, o ktorom roky nevedela, či ešte žije. Ale nakoniec sa vydala za niekoho iného. Rytiera. Skutočného novodobého rytiera, ktorý získal toto vyznamenanie od francúzskeho prezidenta za statočnosť v boji na strane Spojencov.
Viola Fischerová po rokoch zverila svoje spomienky reportérke Veronike Homolovej Tóthovej. Táto kniha zaznamenáva jej osud i osudy iných ľudí, ktoré by nemali upadnúť do zabudnutia.
Včera mi knižka prišla a nevedela som prestať čítať. Nevedela som prestať plakať. Príbeh Slovenky, ktorá prežila 4 koncentračné tábory je skutočný. Spomienky na obdobie pred druhou svetovou vojnou, počas nej i po nej, rozpráva s odstupom rokov tak, ako si ich pamätá. Bolesť, strach, hnus, nekonečný smútok. Táto kniha je krutá, bolestivá a strašná... bolí ma z toho srdce... toto je skutočný horor, čo ľudia ľudom dokázali (a dokážu) urobiť... V anotácii je povedané veľa. Len doplním, že obdivujem štýl, akým je kniha napísaná. A od autorky si rada prečítam aj iné. Všetko to prežívam spolu s pani Violou... neviem si predstaviť, aké to bolo to počúvať, nieto ešte zažiť... nechcem si to predstavovať, ale musím...No ten začiatok je taký krásny - spomínané dobro a lásku som cítila až cez stránky. Preto je to taký šok neskôr... a aká je pani Viola láskavá a ohľaduplná... napr. nechce menovať učiteľa, čo bol nepríjemný na ňu v škole, aby ho nespoznala jeho rodina... atď. proste takéto detaily robia knihu výnimočnou. Čo sa dialo v táboroch, nebudem hovoriť. Možno ste čítali knihy s touto tematikou (napr. Karika: Na smrť II - píše o niečom podobnom). Ja osobne už mám na dlhý čas dosť a budem sa orientovať na iný žáner kníh, nie na skutočné horory. Som až po oči smutná...
Čau čau! Teď trochu z jiného soudku - přečetl jsem totiž strašlivou blbost, ale je to o holokaustu a ta stará pani, která ten příběh vypráví prožila strašlivý peklo. Takže nemůžu jen tak napsat, že je to blbost. Teda vlastně můžu.
Kdyby jakákoli romantická písnička Richarda Krajča byla kniha o holokaustu, tak by to byla tadle kniha.
Tak já zase jdu. 4/10. Jo a Mengele byl jen clickbait, vyskytuje se v příběhu totiž stejně dlouho jako český fotbalový kluby v lize mistrů.
napísať nejaký koment na túto knihu je ťažké. bol to príbeh s krásnym a nevinným začiatkom a krásnym a bolesťou poznačeným koncom. to medzi tým bol príbeh, ktorý bol plný bolesti, hrôz, krutostí a zverstiev, ktoré niekto napáchal na niekom len preto, že bol iný. človek číta rôzne knihy, filmy z tohto obdobia a prostredia, ale vždy je tam niečo domysleného. toto bola krutá realita tej doby od prvej po poslednú stranu. človek možno nevie alebo nechce veriť, že sa niečo takéhoto naozaj stalo.
V knihe sa dá jednoznačne oceniť pravý príbeh, no na opačnej strane redaktorka, čo to spracovala nedodala do písania žiadnu iskru. Časté opakovanie viet a faktov, zbytočnosti a naopak skracovanie zaujímavých vecí. Jednoznačne som už čítala lepšie napísané knihy, ktoré ma väčšmi zaujali, hoci som šťastná za príspevok a výpoveď samotnej ženy, čo to prežila. Škoda len, že to nepísal niekto iný, možno by to bolo iné.
Prečítala som veľa kníh. A veľa kníh ešte určite prečítam. Ale tak, ako sa ma dotkla táto kniha sa ma ešte nikdy predtým (a asi ani potom) už žiadna kniha nedotkne. To, čo niektorí ľudia si museli vytrpieť, len kvôli tomu, že mali iné náboženstvo, alebo že ich starý otec bol Žid...to je strašné.
"Každý večer, keď myslím na svojich drahých, ktorí už nežijú, si hovorím: Ako si to mohla prežiť? Sama neviem. Bolo to naozaj iba o šťastí a náhode."
Toto je jedna z najsilnejších kníh, aké som kedy čítala. Je to až neuveriteľné, akých hrôz je človek schopný. A presne preto je dôležité, aby sa písali takéto knihy. Aby sme nezabudli. Aby sme to nedopustili znova.
Četla už jsem hodně knížek s tematikou holocaustu a lidi to o mě ví. A tak se občas stane, že dostanu další takovou knihu jako dárek - takhle to bylo i v případě Mengeleho děvčete. Nevím, jestli je to tím, že v současnosti nezažívám dobré životní období nebo stylem psaní, který autorka používá, ale na to, co jsem se dočetla, jsem prostě připravená být nemohla. Věděla jsem přece dobře, do čeho jdu, ale přesto na mě příběh zapůsobil ze všech knih nejsilněji. Často se stávalo, že jsem musela přestat číst, abych vůbec dokázala pochopit, čeho všeho jsou lidé schopní a nebo jsem naopak brečela dojetím nad láskou mezi členy rodiny nebo i člověkem a psem.
Viola měla úplně normální život jako každý z nás - s radostmi i problémy. Do té doby, než si někdo řekl, že zrovna ona a její rodina jsou ti špatní, na které je nejdříve třeba si ukázat prstem, poté omezit jejich život a nakonec je zlikvidovat úplně. Nikomu neublížili, ale prostě se jen tak někdo rozhodl, že zrovna oni nemají právo žít. Celý příběh je doplněn vyprávěními vedlejších postav, která bohužel nejsou o nic méně plná utrpení a bezmoci jako v případě Violy.
Název knihy je trochu zavádějící, protože Viola měla to štěstí, že se s Mengelem setkala jen asi dvakrát a rozhodně nepatřila mezi jeho hlavní "objekty zájmu".
Na závěr jsem chtěla napsat, že bych knihu nedoporučila slabým jedincům, ale bohužel je nutné, abychom o tom, co se dělo všichni věděli, i když si ani zdaleka neumíme představit, co tito lidé zažili. Třeba pak budeme více ohleduplní k jakýmkoli menšinám a lidem, kteří nezapadají do škatulky většinové společnosti.
Toto nie je prvá a určite ani poslená kniha ktorú som na tému holokaustu čítala a aj tak ma vždy znova dokáže šokovať a znechutiť to, čo dokázal robiť človek inému človeku. Viola bola neskutočne silný človek. Dokázala v mladom veku prežiť veci, ktoré si ani po prečítaní knihy nevieme (alebo radšej ani nechceme) predstaviť. Trochu ma mrzí že kniha nie je o pár strán dlhšia. Chcela by som viac vedieť o jej neskoršom živote.
Čoraz častejšie sa stretávam s názorom, že by média mali prestať primomínať holokaust, neustále pripomínať 6 mil mrtvych židov....... Ja tieto názory nechápem. Naopak. Na tieto údalosti by sa nikdy nemalo zabudnúť. Mengeleho dievča, Utiekol som z osvietimi, V pekle plynových komôr mnoho dalších by malo byť v povinnej literatúre. Určitú skupinu ľudí, ktorá úplne popiera holokaust, radšej nebudem komentovať.
Jedna z nejpůsobivějších knih o holocaustu, které jsem kdy četl. Kniha se těžko odkládá, ale stejně těžko bere do rukou zpět neboť zejména pasáže s Mengelem a dětmi jsou emocionálně velmi náročné. Zvlášť když pokud zároveň máte vlastní malé děti. Přesto bych knihu zájemcům o téma totalitních režimů a druhé světové války velmi doporučil.
Uf. Asi nič, čo som prečítala o holocauste a druhej svetovej vojne, vo mne nezanechalo takú hlbokú stopu ako táto kniha. Slova sú takmer zbytočná. Nutné prečítať. Moje srdce sa niekoľkokrát zlomilo počas čítania, no napriek tomu som nemala silu ju odložiť.
Skutečný příběh ženy, která přežila čtyři koncentrační tábory. Tato kniha zaznamenává vzpomínky paní Violy a osudy nejen její rodiny, ale i dalších lidí.
Hned na úvod musím říct, že tato kniha je jedna z nejsilnějších s tímto tématem. Oproti jiným knihám, kde také vypráví přeživší své vzpomínky, tak tato je daleko víc čtivější, poutavější a vtáhne Vás do příběhu. Díky tomu prožíváte vyprávění velice osobně a je to pak opravdu hodně náročné čtení.
Do příběhu se ponoříte hned od prvních řádků, kdy Vás chytne a nepustí. Už na straně 14 jsem si pobrečela a rozhodně to nebylo naposledy. Během vyprávění o životě před tím, než se Viola dostala do koncentračního tábora, to bylo velice milé čtení, připadalo mi, jako kdyby mi babička vyprávěla svůj život. Ovšem po uvěznění je to hodně drsné a rozhodně nedoporučuji slabším povahám. Chvílemi jsme to musela rozdýchávat a dávat si při čtení pauzy.
Knížka ve Vás vyvolá spoustu emocí – smutek, vztek, soucit, bezmoc…. A to je to, co od knihy očekávám. Je to rozhodně jedna z těch knih, na které jen tak nezapomenu a pokud máte rádi příběhy podle skutečných událostí a příběhy z druhé světové války, tak jednoznačně doporučuji.
Nebyť februárovej čítacej výzvy, Mengeleho dievča by skončilo zabudnuté v poličke. Je to totiž jediná kniha od slovenského autora, ktorá popisuje skutočný príbeh a ja som sa prinútila prečítať si ju.
Musím priznať, že ma tento príbeh nudil. Jasné, že bol krutý a skutočný a v úvode nám autorka chcela Violu priblížiť. Ale nemusela na to použiť väčšinu knihy. Mňa fakt nezaujíma, ako bolo na tancovačke a kde chodila na prechádzky. Dodáva to príbehu hĺbku, ale v tomto prípade to zabralo väčšinu knihy.
Potom je tu fakt, akoby autorka čerpala z utrpenia iných a chcela knihu ,,predať” cez trpiace a mŕtve deti. Som krutá, ale tak som sa cítila. Ako matke sa mi tieto pasáže čítali ťažko, ale popravde sa samotnej Violy nijako netýkali. Áno, takéto zverstvá sa diely a treba ich ukázať, aby sa ich ľudia už nedopúšťali, ale stále ostávam pri tom, akoby cez tieto cudzie príbehy ,,predala” aj Violin príbeh.
Stále som presvedčená, že aj keď Violin osud nebol rozhodne ľahký, mnohí iní si zažili strašnejšie veci a ona na tom bola ešte pomerne dobre vzhľadom na situáciu.
Ja nemám slov. Jedna z najvýraznejších kníh za tento rok... Naozaj vám však neviem opísať moje pocity a dojmy. Jediné, čo vám poviem je to, že sú hlboké a silné. A že som, nazvyme to, vďačná, že spomienka na osoby, ktoré chcela zachytiť aj Violka môžem niesť ďalej.
Kniha neobsahuje trigger warning, ale ja vám ho dám: obsahuje opisy sexuálneho násilia a nepredstaviteľného mučenia detí, žien a mužov.
Neviem asi viac, čo k tomu dodať. Čo by sa k tomu vôbec dalo dodať?
Akurát by ma zaujímalo, či za ten počet preklepov, ktoré sa objavili v druhej polovici textu mohlo to, že korektor/ka bola rozhodená z obsahu.
Aj rozumiem, aj nerozumiem zároveň tomu, že táto kniha je povinným čítaním pre stredoškolskú mládež. Akože, áno, história, poučenie, a tak. Ale podľa mňa môže spôsobiť aj traumu.
Mám pocit, že samotné téma dělá z každé podobné knihy bestseller a nemusí se to vždy odrážet v celkové kvalitě. Začátek je dost rozvláčný, z později popisovaných hrůz mrazí a budu je mít v paměti ještě dlouho, a konec je takový podivně neuvěřitelný heppáč z béčkového románu. Ale život takový možná je.. Každopádně vystřelená do vesmíru jsem z knihy nebyla..
Hogyan lehetne minősíteni egy ilyen könyvet? 5 csillagot adjak? Az mit jelent? Hogy kellőképpen érdekes volt? Vagy szórakoztató? Végig fenntartotta a figyelmemet? Stilisztikailag tökéletes? Nem tudtam szünetek nélkül végigolvasni. A borzalmakat időnként ki kellett szellőztetnem a fejemből. Persze én megtehettem, míg Ibolya (Viola) ilyet nem tehetett. Neki mindezt át kellett élnie, nap, mint nap. Szóval nem tudom, hány csillagot adjak a könyvre. Azért adok végül négyet, mert számomra ebben a kategóriában, ha egyáltalán lehet ilyet mondani, Eva Eger A döntés című könyve az etalon. Mindenképpen ajánlom elolvasni, hiszen a haláltáborok életének egy kevésbé ismert szegmensét mutatja be. A kísérletekről viszonylag keveset olvashatunk, annál többet Ibolya és családja tábor előtti életéről. Ha valakit a kísérletek és a tábori élet érdekel leginkább, az csalódni fog.
Po prečítaní tejto knihy musím uznať, že je to jedna z najkrajších kníh, aké som kedy čítala! Bola plná mnohých smutných a tiež ohavných činoch dopúšťaných na bezbranných ľuďoch, no na druhej strane aj plná lásky a porozumenia. A keby som mala možnosť, dám aj 10 hviezdičiek! Jednoznačne by si ju mal prečítať každý, aby zdravý rozum vždy zvíťazil!
It is hard to rate this book. Reading the stories from a first person of view is hard and difficult and I don't think it has to be described further. I devoured the book in 4 days which says a lot in my case. But then there are things that bothered me: * the first 1/4 was speedread and the historic depiction of Lucenec was more captivating than the romantic story (I know the city) * Mengeles girl was meant more figuratively than literally - the book could be called I survived 4 concentration camps * something in the writing just bothered me - some repetition, jumping around, finishing parts earlier as they should
Najhoršia kniha akú som kedy čítala. Ale nie v tom zmysle, že sa mi nepáčila. Tak sa vyjadriť o tejto knihe nedokážem. Myslím skôr to, čo obsahuje. Ani neviem spočítať, koľkokrát som mala počas tejto knihy slzy v očiach alebo koľkokrát som cítila úzkosť, až sa mi chcelo vracať. Častokrát som mala chuť preskočiť odstavce, ale neurobila som to. Je dôležité, aby človek o vedel o tom, aké boli skutočne koncentračné tábory; aká bola vojna. Táto kniha vám to popíše. Dopodrobna. A otvorí vám oči. A zlomí srdce. Odporúčam ju každému. Pretože toto sa naozaj stalo.
Odporúčam prečítať každému, no obzvlášť tým našim "expertom", ktorí popierajú holokaust a hovoria, že toto sa nikdy nestalo. Veľmi dojemný a strhujúci príbeh...
Kniha Mengeleho děvče je mimořádně silným svědectvím, které zachycuje nejen hrůzy koncentračního tábora, ale celý životní příběh Violy. Nejde tedy jen o popis utrpení v Osvětimi, ale i o vyprávění o dětství, první lásce, škole a snech o budoucnosti, které brutálně přervala válka. O to silněji pak působí kontrast mezi normálním životem mladé dívky a nepochopitelnými hrůzami, které následovaly.
Knihu sepsala novinářka na základě Violina vyprávění. Je obdivuhodné (lépe řečeno hluboce lidsky cenné), že si Violeta dokázala uchovat tolik vzpomínek, ať už na chvíle šťastné, nebo na okamžiky naprostého zoufalství. Sdílí i detaily z dopisů a příběhy dalších lidí, čímž její vyprávění nabývá ještě větší hloubky.
Josef Mengele se v knize sice objevuje jen několikrát, ale i tak jeho jméno a přítomnost vyvolávají strach. Hlavním těžištěm knihy je ale životní zkušenost – cesta od dětství, přes tábor až po návrat domů a pokus znovu začít žít. To dává vyprávění rozměr, který přesahuje pouhé historické fakta: je to svědectví o ztrátě, bolesti, ale i síle přežít.
Četla jsem už několik knih s podobnou tematikou, například Fotograf z Osvětimi nebo Knihovnice z Osvětimi, ale žádná z nich na mě nezapůsobila tak silně. Mengeleho děvče je syrové, autentické a niterné vyprávění, které zasahuje čtenáře v celé šíři lidského života.
O knize se nedá říct, že by se mi „líbila“ – to by k takovému tématu ani nebylo vhodné. Mohu ale říct, že na mě zapůsobila nesmírně silně a že si jí vážím jako důležitého svědectví, které by si měl přečíst každý, aby se na hrůzy války nikdy nezapomnělo.
Mengeleho děvče je hodně silný příběh týkající se holocaustu. Navíc je psaný podle skutečnosti což je snad ještě horší. Člověk nedokáže pochopit, že jedna slečna (nyní už paní) si toho v životě dokázala vytrpět tolik. Tolik bolesti, smutku a ztrát by za život neměl zažít nikdo. Některé kapitoly byly obzvlášť silné, především kapitoly, které se týkaly malých dětí. Člověk se až zaráží co za zrůdy toto dělalo. Viola je za mě jedna z nejstatečnějších osob, o kterých jsem, kdy slyšela. Neumím si vůbec představit, že bych v životě zažila tolik hrozných věcí co ona. Tato žena má můj obdiv. V době kdy ona prožívá svá utrpení, své ztráty a bolesti většina jiných žen poznává své životní lásky, zakládají rodiny a zažívají pocit radosti a štěstí. Tato kniha byla psána tak lidsky, že člověk prožíval každé jedno slovo. Během knihy jsem měla několikrát slzy v očích, protože to prostě ani jinak nešlo. U tak silného příběhu ty slzy přijdou samy. Nyní musím vstřebat všechny ty pocity z této knihy. Tuto knihu doporučuji naprosto všem. Myslím si, že takovou knihu by si měl přečíst každý člověk na této planetě, aby se takové věci v budoucnu neopakovaly. Protože nikdo nechce, aby si jeho blízký člověk zažil tolik špatných věcí.
včera jsem dočetla tuto knížku. musím říct, že na ni musím myslet ještě teď. knížka byla hrozně krásně napsaná, byla ale hlavně drsná a pravdivá. to, co se dělo v té době si nikdo z nás nedokáže představit. z knihy mi bylo někdy hodně smutno a úzko. sama jsem před navštívila koncentrační tábor Osvětim a když to člověk vidí na vlastní oči a potom čte o tom, co tam lidé museli zažívat, je to hrozné a o to horší, že tohle dokáže člověk udělat člověku. knížku určitě doporučuji, moc se mi líbilo, že byla doplněna fotografiemi. jsem ráda, že autorka a hlavní hrdinka této knihy, se stihla se svým příběhem podělit. protože jak jsem si po dočtení hledala, hlavní hrdinka zemřela roku 2017 a roku 2016 byla kniha vydaná na Slovensku. na tuhle dobu by se nemělo zapomínat a i když bylo pro hlavní hrdinku těžké svůj příběh vyprávět, zůstala po ní památka, kterou si můžete připomenout, co lidé zažili a jaká doba se snad už nebude opakovat.
Velmi silny pribeh prezivsej holokaustu. Narozdiel od inych knih ktore som na tuto temu precitala, Viola jedina do detailov opisuje aj obdobie ktore mu predchadzalo. Ako sa zilo madarskym zidom v Lucenci v obdobi pred WW2, ake opatrenia postupne zavadzala vlada proti zidom. Ako sa menil postoj ludi v ich okoli k nim samotnym, ako sa susedia v priebehu par tyzdnov zmenili na nepriatelov. Velmi silny pribeh. Svoje zazitky opisuje tak citlivo a do takych detailov, ze z toho boli srdce, zoparkrat som si poplakala. Knihu velmi odporucam, dokonca si myslim ze by mala patrit do povinneho citania, aby ludia co dokadu tvrdit ze holokaust sa nikdy nestal, otvorili oci.