What do you think?
Rate this book
Smiešna osobná dráma
Debut mladej autorky a jej skenovanie sveta naokolo.
Terezino božské krédo – čo najdlhšie si užívať slobodu pred vstupom do života – jej predlžuje bezstarostnú študentskú existenciu. Navyše, aby oddialila utrpenie spojené s písaním diplomovky, uprednostní Erazmus v Istanbule. A tak začne pendlovať medzi Európou a Áziou, behať popri Marmarskom mori, chodiť na predražené pivo s Turkom Anilom a ulievať sa zo seminárov. Po návrate z Turecka ju finančné suchoty donútia brigádovať v Brnianskych papierňach. Prvé stretnutie s reálnym životom ju zavedie do ubíjajúcej reality, medzi ľudí, ktorých pohyb po tlačiarni je jej jediným rozptýlením. Proti tlačiarenskému osadenstvu je v obrovskej výhode – ako brigádnička môže kedykoľvek odísť. Aj bez rozlúčky. Ďalšia brigáda v megakorporácii ju posadí do open spaceu medzi zaujímavé postavičky, ktoré sa vyžívajú v slovičkárení a v šplhaní v rámci korporátnej štruktúry. Samozrejme, všetci sa tvária mega dôležito. Keď ju chcú povýšiť, dá výpoveď. Tereza dosiahla svoju métu, napísala a obhájila diplomovku a namiesto krajších zajtrajškov ju čaká krutá realita – znova nemá prácu!
Roky plynú, vzorce sa čoraz častejšie opakujú. Vianoce sa nezažívajú, Vianoce sa stanú. Aj teraz, veď len teraz boli Vianoce. A za pol roka budú zasa Vianoce. A čo. Zasa ráno, zasa piatok, zasa nedeľa večer. Moje rovesníčky a rovesníci rodia a berú si hypotéky, prerábajú a kupujú byty, makajú štrnásť hodín v práci a ryžujú špinavé lóve. Naši rodičia starnú a umierajú. Moje ideály tvrdnú na – našťastie ešte celkom roztaviteľný – cynizmus a vtip sa pomaly zužuje do irónie. Lebo som tak nejako očakávala, že aj ostatní majú nejaké ideály. Prestávam rozumieť mladším ľuďom, ktorí ovládajú fotošopy lepšie ako handwriting a potrebujú red-bull, aby boli kreatívni. Športujú, aby sa zmestili do značkových gatí a mohli sa v nich na konci leta cvaknúť na instagramy, a nie preto, aby mali obyčajnú kondičku.
Riešia stáže v zahraničí, nechápem, odkiaľ berú peniaz na všelijaké drahé handry, foťáky, ajfóny a vegánske jedlo. Úplne vážne, odkiaľ majú na to prachy? Vie mi to niekto vysvetliť? Sú asi všetci nejakí príliš vyspelí alebo čo. Objavujú a angažujú sa kade-tade and shit. Teda aspoň oni to tak nazývajú, ja to nazývam kolaboráciou, lebo z toho angažovania im aj tak skôr kvapkajú benefity, a vlastne nejde o dosahovanie nejakej reálnej zmeny. A to je nanič.
Terezino božské krédo – čo najdlhšie si užívať slobodu pred vstupom do života – jej predlžuje bezstarostnú študentskú existenciu. Navyše, aby oddialila utrpenie spojené s písaním diplomovky, uprednostní Erazmus v Istanbule. A tak začne pendlovať medzi Európou a Áziou, behať popri Marmarskom mori, chodiť na predražené pivo s Turkom Anilom a ulievať sa zo seminárov. Po návrate z Turecka ju finančné suchoty donútia brigádovať v Brnianskych papierňach. Prvé stretnutie s reálnym životom ju zavedie do ubíjajúcej reality, medzi ľudí, ktorých pohyb po tlačiarni je jej jediným rozptýlením. Proti tlačiarenskému osadenstvu je v obrovskej výhode – ako brigádnička môže kedykoľvek odísť. Aj bez rozlúčky. Ďalšia brigáda v megakorporácii ju posadí do open spaceu medzi zaujímavé postavičky, ktoré sa vyžívajú v slovičkárení a v šplhaní v rámci korporátnej štruktúry. Samozrejme, všetci sa tvária mega dôležito. Keď ju chcú povýšiť, dá výpoveď. Tereza dosiahla svoju métu, napísala a obhájila diplomovku a namiesto krajších zajtrajškov ju čaká krutá realita – znova nemá prácu!
Roky plynú, vzorce sa čoraz častejšie opakujú. Vianoce sa nezažívajú, Vianoce sa stanú. Aj teraz, veď len teraz boli Vianoce. A za pol roka budú zasa Vianoce. A čo. Zasa ráno, zasa piatok, zasa nedeľa večer. Moje rovesníčky a rovesníci rodia a berú si hypotéky, prerábajú a kupujú byty, makajú štrnásť hodín v práci a ryžujú špinavé lóve. Naši rodičia starnú a umierajú. Moje ideály tvrdnú na – našťastie ešte celkom roztaviteľný – cynizmus a vtip sa pomaly zužuje do irónie. Lebo som tak nejako očakávala, že aj ostatní majú nejaké ideály. Prestávam rozumieť mladším ľuďom, ktorí ovládajú fotošopy lepšie ako handwriting a potrebujú red-bull, aby boli kreatívni. Športujú, aby sa zmestili do značkových gatí a mohli sa v nich na konci leta cvaknúť na instagramy, a nie preto, aby mali obyčajnú kondičku.
Riešia stáže v zahraničí, nechápem, odkiaľ berú peniaz na všelijaké drahé handry, foťáky, ajfóny a vegánske jedlo. Úplne vážne, odkiaľ majú na to prachy? Vie mi to niekto vysvetliť? Sú asi všetci nejakí príliš vyspelí alebo čo. Objavujú a angažujú sa kade-tade and shit. Teda aspoň oni to tak nazývajú, ja to nazývam kolaboráciou, lebo z toho angažovania im aj tak skôr kvapkajú benefity, a vlastne nejde o dosahovanie nejakej reálnej zmeny. A to je nanič.
176 pages, Hardcover
First published December 16, 2016
40 people want to read
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 8 of 8 reviews
March 22, 2018
Keďže si Terez Šimovú dovolím nazvať kamarátkou, Smiešnu osobnú drámu som otvárala s malou obavou menom Čo-ak-to-nebude-dobré. Stopercentne objektívna nemôžem byť, takisto to nebola najprelomovejšia kniha môjho života, no päť hviezdičiek napovie, že sa obava nenaplnila, pfu!
Hoci som túto 170-stranovú knižku čítala päť dní (čo je pri mne slimačie tempo), nebolo to preto, že by som s ňou bojovala, práve naopak- dávkovala som si ju každý deň pekne po ďobkách.
Často mám v dnešnej slovenskej literatúre taký jemne trápny pocit z používania jazyka- namiesto pružnej súčasnosti je strojene spisovný alebo naopak kŕčovito cool- ako keď v dabovaných filmoch zloduch nadáva jazykom mojej babky. Tu sa to chvalabohu nedeje- Terezin jazyk je hravý a osobitý, znie ako elegantný prepis ľudí ktorých môžeš stretnúť v noci vo Fuge. No a dostávam sa k pointe- hlavným dôvodom tých mojich piatich hviezdičiek je generačná výpoveď, ktorou Smiešna osobná dráma je. Veľké slová, čo? Ak raz budem mať deti a keď budú mať po dvadsiatke, toto im dám prečítať- Aha, (aj) takto to bolo, keď sme dospievali a spytovali sme sa, kto vlastne sme a na čo tu sme.
Hoci som túto 170-stranovú knižku čítala päť dní (čo je pri mne slimačie tempo), nebolo to preto, že by som s ňou bojovala, práve naopak- dávkovala som si ju každý deň pekne po ďobkách.
Často mám v dnešnej slovenskej literatúre taký jemne trápny pocit z používania jazyka- namiesto pružnej súčasnosti je strojene spisovný alebo naopak kŕčovito cool- ako keď v dabovaných filmoch zloduch nadáva jazykom mojej babky. Tu sa to chvalabohu nedeje- Terezin jazyk je hravý a osobitý, znie ako elegantný prepis ľudí ktorých môžeš stretnúť v noci vo Fuge. No a dostávam sa k pointe- hlavným dôvodom tých mojich piatich hviezdičiek je generačná výpoveď, ktorou Smiešna osobná dráma je. Veľké slová, čo? Ak raz budem mať deti a keď budú mať po dvadsiatke, toto im dám prečítať- Aha, (aj) takto to bolo, keď sme dospievali a spytovali sme sa, kto vlastne sme a na čo tu sme.
November 16, 2016
Potrebovala som knihu, ktora by ma naplno zaujala, na zahnanie svojej citatelskej krizy a lepsie som si ani nemohla vybrat. Mega citave. A zaujimave. A ok, tak trochu (dost) psycho.
Teraz potrebujem, aby si to precitalo co najviac ludi, aby som mala nezavisle hodnotenie a zistila, ci je to objektivne dobre, alebo ci som ovplyvnena konexiami.
Teraz potrebujem, aby si to precitalo co najviac ludi, aby som mala nezavisle hodnotenie a zistila, ci je to objektivne dobre, alebo ci som ovplyvnena konexiami.
June 27, 2019
“alebo čo.”
October 11, 2019
kniha pre ludi, ktori nezabudli na vysokoskolske casy. spomienky na Erazmus sa v jemnejsej miere objavili aj u mna :). a potom brigada vo fabrike, znie mi to povedome. ako by terezia pisala o mojich minulych zazitkoch. popri humornych scenach isla autorka aj do hlbky. osobne pocity a neistoty sa nebala ukazat. a za to ju obdivujem. dufam, ze sa niekedy dostanem aj k dalsej knihe.
January 9, 2020
smiešne a ku koncu patetiš, ale taká bola doba.
August 21, 2021
Predlho rozčítaná, rýchlo dočítaná.
Zanechala šrilión pocitov. Chcem čítať pokračovanie
Zanechala šrilión pocitov. Chcem čítať pokračovanie
June 17, 2018
prečítané asi za dve hodinky s pauzou, ale nasmiala som sa a súznim s témami.
posledná tretina knihy je ale hodne patetická, čo je škoda.
teraz čítam súčasne aj novú knihu Davida Graebera - Bullshit jobs, takže je to príjemná náhoda. A to nol ten moment, kedy som si hovorila, že celej knihe chýba politický rozmer.
Škoda preškoda.
,,Keďže som veľmi nedisciplinovaná, prvých asi päť hodín robím presne nič (..). V tomto časovom období využívam stratégiu rýchleho a chaotického preklikávania okien na počítači, keď sa niekto priblíži, aby som vyzerala, že ťažko makám. To bola jedna z prvých vecí, ktoré som sa tu naučila."
a toto:
,,Prestávam rozumieť mladším ľuďom, ktorí ovládajú fotošopy lepšie ako handwritinga potrebujú redbull, aby boli kreatívni. Športujú, aby sa zmestili do značkových gatí a mohli sa v nich na konci leta cvaknúť na instagramy, a nie preto, aby mali obyčajnú kondičku. Riešia stáže v zahraničí, nechápem, odkiaľ berú peniaz na všelijaké drahé handry, foťáky, ajFóny a vegánske jedlo. Úplne vážne, odkiaľ majú na to prachy? Vie mi to niekto vysvetliť? Sú asi všetci nejakí príliš vyspelí alebo čo. Objavujú a angažujú sa kade-tade and shit. Teda aspoň oni to tak nazývajú, ja to nazývam kolaboráciou, lebo z toho angažovania im aj tak skôr kvapkajú benefity, a vlastne nejde o dosahovanie nejakej reálnej zmeny. A to je nanič.
Alebo nie? Neviem. Mne je to vlastne úplne jedno, lebo ja mám chuť utiecť niekam do hôr, hore, na skaly, tam načisto zdivieť, nech ma tam ošľahá dážď a vietor."
posledná tretina knihy je ale hodne patetická, čo je škoda.
teraz čítam súčasne aj novú knihu Davida Graebera - Bullshit jobs, takže je to príjemná náhoda. A to nol ten moment, kedy som si hovorila, že celej knihe chýba politický rozmer.
Škoda preškoda.
,,Keďže som veľmi nedisciplinovaná, prvých asi päť hodín robím presne nič (..). V tomto časovom období využívam stratégiu rýchleho a chaotického preklikávania okien na počítači, keď sa niekto priblíži, aby som vyzerala, že ťažko makám. To bola jedna z prvých vecí, ktoré som sa tu naučila."
a toto:
,,Prestávam rozumieť mladším ľuďom, ktorí ovládajú fotošopy lepšie ako handwritinga potrebujú redbull, aby boli kreatívni. Športujú, aby sa zmestili do značkových gatí a mohli sa v nich na konci leta cvaknúť na instagramy, a nie preto, aby mali obyčajnú kondičku. Riešia stáže v zahraničí, nechápem, odkiaľ berú peniaz na všelijaké drahé handry, foťáky, ajFóny a vegánske jedlo. Úplne vážne, odkiaľ majú na to prachy? Vie mi to niekto vysvetliť? Sú asi všetci nejakí príliš vyspelí alebo čo. Objavujú a angažujú sa kade-tade and shit. Teda aspoň oni to tak nazývajú, ja to nazývam kolaboráciou, lebo z toho angažovania im aj tak skôr kvapkajú benefity, a vlastne nejde o dosahovanie nejakej reálnej zmeny. A to je nanič.
Alebo nie? Neviem. Mne je to vlastne úplne jedno, lebo ja mám chuť utiecť niekam do hôr, hore, na skaly, tam načisto zdivieť, nech ma tam ošľahá dážď a vietor."
December 29, 2016
I liked first two chapters very much (witty, very easy to read) - 4 stars. Then it slowly started to be quite a different book - not bad, just different and less funny.
Displaying 1 - 8 of 8 reviews