Zadné izby

by Alena Sabuchová

Zbierka poviedok Zadné izby je debut autorky Aleny Sabuchovej. Predstavuje deväť tematicky prepojených príbehov, ktoré sa sústredia okolo priestoru v jeho fyzickej aj metaforickej podobe. Postavy si do svojich vnútorných zadných izieb odkladajú veci aj ľudí, s ktorými sa nedokážu rozlúčiť, hoci by mali. V poviedkach však nejde len o lásku a vzťahy. Autorka so svojským humorom a nadhľadom reflektuje svet aj ľudí okolo seba.

Genres: Short Stories, Fiction

144 pages, Hardcover

First published January 1, 2016

About the author

Alena Sabuchová vyštudovala filmovú a televíznu scenáristiku a dramaturgiu na VŠMU v Bratislave. Za svoj literárny debut Zadné izby získala Cenu Ivana Kraska aj Cenu Nadácie Tatra banky v kategórii Mladý tvorca. Vďaka svojej v poradí druhej knihe s názvom Šeptuchy si nesmierne obľúbila Podlasie – kraj, ktorý by nikto nevymyslel. Za román získala Cenu Anasoft litera za najlepšiu prózu za rok 2019.

Má intenzívny vzťah k príbehom, výtvarnému umeniu a dobrému jedlu. Za všetkým z vymenovaného je ochotná dlho kráčať, niekedy aj bežať.

Reviews

[Filip Struhárik · Rating 4 out of 5]

"Mali sme jabloň, na ktorej sa jablká nikdy dlho neudržali. Každým rokom opadávali rýchlejšie a lístie zoschlo zo dňa na deň. Chceli sme ju vyťať, ale povedala som, že je presne ako my. Netrpezlivá a aj tak zo života veľa nemá. Jablká stačilo poobkrajovať. Ak ste ich pozbierali rýchlo, nemali červy, boli iba obité. Udreté časti boli mäkké ako bolesť, ktorá z nás neodíde, a vždy keď z nej odkrojíte, niečo vám bude chýbať. Stmavnuté miesto, ktoré vznikne, keď duša spadne z výšky, a ak z nej odrežete, zostanú ostré hrany."

Alenka patrila medzi mojich najobľúbenejších blogerov. Hovorím "patrila", pretože už nebloguje a ani ja už systematicky blogy nečítam. Každopádne, jej texty mi boli vždy niečím blízke a nejakým spôsobom sa mi prihovárali. Možno to bolo aj preto, lebo som im asi nikdy úplne neporozumel. A asi aj preto, lebo boli o úplne iných životoch, ako je ten môj: boli o ženách, ktoré som nepozýval ani na prvé rande, o vzťahoch, aké som nepoznal, o čaroch, vešticiach a zvykoch, o ktorých som nič netušil. Jej texty obsahovali ten druh cynizmu, aký som v sebe ne(vy)pestoval.

Teraz Alenka vydala svoju prvú knihu - Zadné izby. Útla dielko, deväť poviedok, podľa očakávaní dobré čítanie. Odporúčam, aj keď som dlhšie nevedel nájsť vhodnú hudbu, ktorú si k nej pustiť.

Texty sú opäť o ženách, ktorým nerozumiem, ale zaujíma ma, čo si myslia. A najmä, ako to formulujú. Je aj o starších príbuzných, ktorí sú úplne iní ako tí moji. U nás v rodine asi príliš často pozeráme téátrojku, nepoznáme toľko babských receptov a nezapaľujeme v oknách sviečky pre mŕtvych. Neviem, ktorá čiara na dlani je čiarou života a ktorá čiarou srdca. Ale tieto postavy to vedia a možno aj preto vidia svet inak ako ja.

"Ľudia si radi myslia, že niekoho milujú, a ešte radšej, že niekto miluje ich. A občas veria, že keď sa ráno zobudia, všetko bude naozaj. Radi si klamú a ešte radšej tým klamstvám veria. Aby potom mohli hovoriť, že pravda bolí..."

Kým z blogískov si pamätám skôr opis gýčového obchodíku s anjelikmi v Ružomberku, v knižke už je cítiť naše (veľko)mesto, Prahu aj New York - a asi aj trochu viacej smútku. Darmo, hrdinky sú už staršie, niektoré obavy sa im naplnili. Majú jazvy. Alebo ich už nebaví čakať.

"Nerada hovorím, že to nebolo ako dnes. Že všetko bolo iné. Lebo ľudia boli rovnakí, len popri tom museli prať plienky a odpísať si odchody autobusov, alebo si kúpiť informátor. Ľudia sa nezmenili, doba možno, ale ľudia sa vždy budú deliť iba na tých, ktorí to tu celé presrali, a na tých, ktorí v tom v rámci možností našli nejaký zmysel. Oboje vám tak či tak zoberie veľa energie."

Knihu odporúčam, aj keď som k autorke neobjektívny.

PS: Nakoniec som pri čítaní počúval Daria Marianelliho a jeho soundtrack k Jane Eyrovej (2011).

[Daniela Tabakovič · Rating 4 out of 5]

Sa mi nuka reakcia, jedno nedavno precitane: “Uz si nemozme dovolit vybrat to, co bolo v minulosti dobre a jednoducho to nazvat nasim dedicstvom, a to zle odlozit, povazovat to za mrtvu zataz, ktoru cas sam pochova do zabudnutia” Hannah Arendt, Povod totalitarizmu, 1950.

Dovolim si preto iba v jednej veci oponovat, tak ako v architekture ma vsetko svoj rad, cas, miesto, historicku hodnotu s odkazom, podobne aj v byti, vsetko prezite, precitene, odsmutene a aj to v niektorych pripadoch chvalabohu neuskutocnene, meni poradie zo zadnych na predne, z vedlajsich na hlavne. Formativne, neopakovatelne a nezabudnutelne.

[Pavol Hardos · Rating 4 out of 5]

Veľmi pekné poviedky. Strašne nemám rád frázu, že niečo „vonia človečinou“, lebo mi evokuje skôr verejné záchody, ale tieto poviedky sú voňavé a ľudské. Nie príliš ľudské, tak akurát; ani premúdrelé, ani banálne. Názov zodpovedá, celý čas som mal pocit, že som v cudzom byte, nie nepozvaný, ale predsa v súkromí, intímnejšom, než v jedálni pre hostí; v niekoho izbe preberám veci so zvedavosťou malého dieťaťa, prekutrávam sa cez drevený nábytok navoňaný nánosmi lakov, tabakového dymu a naftalínu, stará komoda s tretkami, vekom ožltnutý ľanový obrus, dvíham do rúk starožitnosti, ktoré mi nič nehovoria, ale jednako cítim v rukách ťažobu cudzích spomienok. Taký ten pocit, že nie celkom všetkému rozumiete, ale veľmi sa vám to páči.

Nemusíme všetkému rozumieť, ani prečo sa nám to páči. Je dobré si to občas pripomenúť.

[Peter F. L. Jílek · Rating 2 out of 5]

Prvotina Aleny Sabuchovej neprináša z poetologického hľadiska do súčasnej slovenskej literatúry nič nové, a to je zrejme i jej devízou. Celá recenzia

[Dominik Hudec · Rating 3 out of 5]

*2.5
Nesadol mi velmi ten ton, trochu ako od starsieho surodenca, ktoreho trefnost, uvahy a humor padaju tak nejak trosicku mimo. Mozno to zasadene do hipsterskych realii, ktore su pre mna urcite prilis blizko na odosobnenie sa. Take presytene frazami s nadhladom, vela z nich sice aj dobrych, ale ten ton proste!

[Hana Zet · Rating 5 out of 5]

"Vášeň a smrť sa v živote stávajú pomerne často, asi preto, že majú niečo spoločné, len to prvé náš občas zabije rýchlejšie a viackrát, to druhé chodí iba raz."

Veľmi vydarená prvotina Aleny Sabuchovej, v ktorej je cítiť, ako dobre sa zahrievala na Šeptuchy. A ako je cítiť aj v Šeptuchách, Alenka si nevyberá slniečkové témy, lacné romantické zápletky, ale skôr sa zamýšľa nad zákonitosťami a zložitosťami ľudskej povahy i života. V tejto knihe to robí do veľkej miery cez vzťahy a opäť ponúka viac než dosť zaujímavých postáv, ich vnútorné i viditeľné životy.

"Ľudia spolu súvisia a nie vždy je to výhra. Raz budú obaja hovoriť pred inými, že už nemilujú tých, čo boli pred nimi. Na chvíľu uľavia svojmu svedomiu a napokon to možno začne byť pravda."

Do zadných izieb domov i ľudských duší nás autorka pozve v deviatich poviedkach a ja som pri nich pociťovala jemnú melanchóliu, kde tu však prebleskol aj Alenkin príjemný humor, čo vytvorilo fajnový čitateľský zážitok z celej knihy. Už tu je cítiť, aký veľký talent má, v každej poviedke akoby ho len vybrusovala. Osobne sa mi najviac páčili Dora a Rado (áno, nie nadarmo je vám meno Dor(ot)a povedomé :-)), Ostrov popadaných jabĺk a Na Duchárně, ale v každej som si našla niečo magické.
Písanie Aleny Sabuchovej ma skrátka baví.

"Rado vykupoval staré postele. Alebo mohli byť aj novšie, napríklad po ročnom manželstve, čo sa pretransformovalo do 60-eurového rozvodového kolku a nikto nebol ochotný nechať si posteľ, na ktorej sa ešte prednedávnom milovali z najväčšej lásky, alebo si to aspoň mysleli."

[Ivana Hofbauer · Rating 5 out of 5]

V poslednej dobe si všímam jednu vec – často prečítam najnovšiu knihu autora, a až potom sa vraciam k tým starším. To isté sa stalo v prípade Aleny Sabuchovej. Začala som Šeptuchami, teraz som si prečítala Zadné izby. Viac kníh zatiaľ nenapísala. Dúfam, že len zatiaľ.
Zistila som jednu podstatnú vec. Páči sa mi jej štýl písania – mierne ironický, až sarkastický, sucho humorný, trochu tajomne (ne)uveriteľný, trochu chaotický, ale vždy originálny, svojský, zvnútornený. V Šeptuchách mi nesadla téma, v Zadných izbách rovnomenná prvá poviedka. Som rada, že som napriek tomu vytrvala, lebo ďalej to už bolo len lepšie a lepšie. Príbehy žien s rôznymi životnými skúsenosťami, spomienkami a pohľadmi na svet prinášajú množstvo materiálu na premýšľanie o ľuďoch, živote a o tom, čo je v ňom podstatné. Rôznorodé, zaujímavé s (dnes už, žiaľ) výnimočným citom pre jazyk a možnosťami hrať sa s ním.
Ku knihe sa ešte určite viackrát vrátim, určite ešte bude čo objavovať. A teším sa na ďalšiu. Dúfam, že nebudem čakať dlho.

[Nina · Rating 2 out of 5]

"Mali sme jabloň, na ktorej sa jablká nikdy dlho neudržali. Každým rokom opadávali rýchlejšie a lístie zoschlo zo dňa na deň. Chceli sme ju vyťať, ale povedala som, že je presne ako my. Netrpezlivá a aj tak zo života veľa nemá. Jablká stačilo poobkrajovať. Ak ste ich pozbierali rýchlo, nemali červy, boli iba obité. Udreté časti boli mäkké ako bolesť, ktorá z vás neodíde, a vždy keď z nej odkrojíte, niečo vám bude chýbať. Stmavnuté miesto, ktoré vznikne, keď duša spadne z výšky, a ak z nej odrežete, zostanú ostré hrany."

Prvotina Aleny Sabuchovej je veľmi vydarená. Prečítala som ju za ani nie 24 hodín. Poviedky tak akurát dlhé, veľmi zaujímavé a bohaté na krásne myšlienky. Odporúčam.

[Dagmik · Rating 1 out of 5]

Poviedky ma vôbec nezaujali, dokonca si žiadnu ani nepamätám, o čom bola, iba poslednú matne. Jazykovo mi to prišlo, že autorka sa pokúša až priveľa - bol to taký mix novodobého jazyka s poetickými prídavkami. Priestor na predstavivosť žiadny, gradovanie tiež nie. Ale odpúšťam, bol to predsa debut a treba sa nájsť. Šeptuchy si nedám ujsť už len kvôli posúdeniu posunu autorky.

[Diana von Dzurilla · Rating 4 out of 5]

Zadné izby sa ako pojítko objavujú iba v pozadí, no je zjavné, a to má potešilo, že Sabuchová mala svoj štýl a dokonca aj postavy, ktoré rozpracovala neskôr v Šeptuchách. Asi je šťastie, že nemá viac kníh. Mohli by sa jej reflexie začať opakovať a stratili by dôležitosť.

[Oxana Ripela · Rating 5 out of 5]

“Posledné stádium lásky je pokoj. Nezálezi
na tom, aké boli predchádzajúce stádiá. Vsetko sa môze stat, vsetkých môzete sklamat, vsetkým ublízit. No ak príde pokoj, mozno to neznamená, že ste si odpustili, ale že ste sa so vsetkým zmierili. A to je niekedy najviac, co sa nám môze stat.”