Tudle končím svoje dlhé retro bratislavské obdobie v koži Deža Ursínyho, ktoré nemožno hodnotiť hviezdičkami, lebo jeho zámerom nebola literatúra, ale oddaná, bolestná a do značnej miery egoistická láska v normalizačnom prostredí na scenáristickej katedre, ktorá sa odvtedy bohvieako nezmenila. Jedinú výtku smerujem editorom textu. Nemyslím si, že je natoľko funkčné neuviesť aspoň nejaké pozadie reálnych ľudí, ktorí v knihe vystupujú a to pomerne často. Malý register ich zamestnania alebo aspoň dátumy ich života by mi prišli hodnotnejšie ako trápne ospravedlnenie - svet ako ho poznal Dežo aj s prezývkami, ktoré používal. Aha, takže táto kniha o 100 rokov bude zrejme iba 590 strán mien a udalostí, ktoré nikto nedešifruje. Aj dnes mám pocit, že možno mladšia generácia (ako 50+) nemusí poznať Vichtu, Bahnu, možno ani Mitanu (snáď hej).
Namaste, teším sa na tie Evine. Snáď ich Jakub raz vytiahne zo zásuvky.
Publikovať pre širokú verejnosť a čítať tak vysoko osobnú vec ako cudzie zamilované listy mi príde mimoriadne nesprávne a chladné. Ak by si Ursiny prial aby jeho listy videli viac očí ako tie v Rosenbaumovej tvári, tak by ich publikoval sám. Snáď si aspoň teda vydavatelia skrz vystavovanie Dežových osobných vecí na verejnosť zarobili a sú so sebou spokojní. Ja osobne verím, že súkromie má ostať súkromím, či už je človek celebritou alebo bežným Jankom.
Dlhé, repetívne, málo o hudbe. Tak som vnímal Dežove listy zo začiatku. Potom sa to ale zlomilo a ku koncu mi bolo ľúto, že toho nebolo viac. Intenzívny vnor do duše mladého rozháraneho génia, ktorý mi pomohol pochopiť jeho hudbu a vnímať ju taká, aká je. Správy o dobe minulej, správy o láske večnej.
P.S Prečo sa nakoniec rozišli s Evou? Ako sa dali dohromady?