What do you think?
Rate this book
Barbora, boch & katarzia
„Ako sa stať dobrým človekom, keď sa narodíš do sveta, kde boch, deti aj štetky rozprávajú rovnakým jazykom?“ Romanticko-eklekticko-pankáčsky príbeh o tom, ako Barbora hľadá peknotu, počúva operné árie a chce zažiť katarziu, ako Barborina babka kŕmi vtáčiky, ako Sylvia žije v zdanlivej morálnej špine a má veľké srdiečko a bielu pečeň, ako sú tu aj iní ľudia a láska a ešte asi boch?
- GenresFiction
224 pages, Hardcover
Published December 20, 2016
1 person is currently reading
58 people want to read
About the author
Ivana Gibová
8 books47 followersIvana Gibová vyštudovala odbor slovenský jazyk a literatúra na FF PU. Debutovala zbierkou poviedok Usadenina (2013), ktorá ako rukopis vyhrala v súťaži Debut 2011 a po vydaní zvíťazila v ankete Debut roka. Niektoré poviedky z knihy Usadenina boli preložené do nemčiny a angličtiny. Novela Bordeline (2014) sa stala predlohou pre rovnomennú inscenáciu divadla Stoka a pražského divadla Nekroteatro. V roku 2016 vydala knihu Barbora, boch & katarzia, ktorá bola nominovaná na cenu Anasoft litera 2017; získala cenu René Anasoft litera gymnazistov a bola nominovaná na Cenu Jána Johanidesa za najlepšiu prozaickú knihu autora do 35 rokov. V roku 2020 vyšla komixovo-poviedková kniha Eklektik Bastard.
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 21 of 21 reviews
April 26, 2017
Ivana Gibová je môj obľúbenec. Mám rada jej pridrzlé písanie ostentatívne neposlušného dievčiska, mám rada jej postavy, ktoré práve takýmito ostentatívne neposlušnými dievčiskami sú.
Ale. Už by si to predsa len žiadalo akýsi posun, vývoj, niečo nové. Nie nutne niečo vyššie či rovno katarziu a bo(c)ha, na také si ja až tak nepotrpím... ale niečo, čo by mi naznačilo, že tentokrát čítam inú knihu. Pretože v tomto zmysle je Gibová taký náš Bukowski s vagínou - prečítaš jednu knihu a ako by si ich prečítal všetky. Osvieži, pobaví, zaujme, ale z dlhodobého hľadiska tematizovanie (takmer) rovnakého časom omrzí.
A z tohto pohľadu je jej najsilnejšou knihou Usadenina, možno práve preto, že bola prvá.
Ale. Už by si to predsa len žiadalo akýsi posun, vývoj, niečo nové. Nie nutne niečo vyššie či rovno katarziu a bo(c)ha, na také si ja až tak nepotrpím... ale niečo, čo by mi naznačilo, že tentokrát čítam inú knihu. Pretože v tomto zmysle je Gibová taký náš Bukowski s vagínou - prečítaš jednu knihu a ako by si ich prečítal všetky. Osvieži, pobaví, zaujme, ale z dlhodobého hľadiska tematizovanie (takmer) rovnakého časom omrzí.
A z tohto pohľadu je jej najsilnejšou knihou Usadenina, možno práve preto, že bola prvá.
August 26, 2017
Balansujem tak medzi troma a štyrma hviezdičkami... tak dám že 3 a pol.
Niekto tuto nižie v hodnoteniach, tiež balansujúci medzi tri a štyri, popísal túto knižku ako: "stále dobré, veľmi dobré, ale nie až tak", s čím sa ja viem úplne stotožniť.
Neviem, či to dokážem aj pomenovať, lebo je to skôr o pocite - také to, keď vo vás po dočítaní knihy ešte čosi zostane a postupne to vyprcháva, lebo ešte ste stále jednou nohou a jednou hlavou v nej, no a keď toho vo vás až tak veľa nezostane a vyprchá to rýchlo. Knižka Barbora, boch & katarzia sa v mojom prípade tak akosi sama, bez toho, aby som nad tým musela premýšľať, premietať a rozhodovať, zaradila do skupiny číslo 2.
Páčilo sa mi, že bola knižka prerývaná autorkinými ilustráciami, ktoré som mala občas chuť vymaľovať. Páčila sa mi zápletka, boch i pointa príbehu. Páčila sa mi tá akási drzosť a inakosť prítomná v celom diele. Páčilo sa mi že "Barbora si dvestodvakrát zopakuje, že všetko, čo si zopakuje dvestodvakrát, sa stane pravdou". No na záver musím skonštatovať, že: "stále dobré, veľmi dobré, ale nie až tak".
Niekto tuto nižie v hodnoteniach, tiež balansujúci medzi tri a štyri, popísal túto knižku ako: "stále dobré, veľmi dobré, ale nie až tak", s čím sa ja viem úplne stotožniť.
Neviem, či to dokážem aj pomenovať, lebo je to skôr o pocite - také to, keď vo vás po dočítaní knihy ešte čosi zostane a postupne to vyprcháva, lebo ešte ste stále jednou nohou a jednou hlavou v nej, no a keď toho vo vás až tak veľa nezostane a vyprchá to rýchlo. Knižka Barbora, boch & katarzia sa v mojom prípade tak akosi sama, bez toho, aby som nad tým musela premýšľať, premietať a rozhodovať, zaradila do skupiny číslo 2.
Páčilo sa mi, že bola knižka prerývaná autorkinými ilustráciami, ktoré som mala občas chuť vymaľovať. Páčila sa mi zápletka, boch i pointa príbehu. Páčila sa mi tá akási drzosť a inakosť prítomná v celom diele. Páčilo sa mi že "Barbora si dvestodvakrát zopakuje, že všetko, čo si zopakuje dvestodvakrát, sa stane pravdou". No na záver musím skonštatovať, že: "stále dobré, veľmi dobré, ale nie až tak".
February 10, 2017
Je dobré proste len tak niečo napísať? Sadnúť si za mašinu, vygenerovať obyčajnú postavu a postupne do nej vkladať vlastnosti. Pomocou nich riešiť situácie a spomínať, plánovať, mať konflikty. Urobiť postavu tak obyčajnú, že jediné čo vie je "trtkať" a mať babku a vyšinutú matku a bordel v minulosti. Nie taký naozajstný, ale nárazový. Že si čas od času na niečo spomenie a z toho jej zahrabe. Na pár strán, čo je sympatické. Spomenul som si na Jacka Nicholsona ako v Osvietení psychopaticky prevracal strany s jedinou vetou. Aj obyčajná hrdinka Ivany Gibovej postupne prepadáva šialenstvu a často sa stratí v toku jedinej vety. Nahlodáva ju tak vlastná prítomnosť ako stopy matkinej minulosti. Práve v nich sa začína identifikovať, lebo jej chodidlá do tých matkiných zapadajú až príliš.
Nad cielenou fádnosťou plynutia času v realite hlavnej hrdinky visí slovo boch na ktorého sa čas od času pýta aby si pomohla, možno iba samotným hľadaním entity. Trochu ale tuší, že ten pravý boh sa zvykne premávať oblečený po chodníku a občas trepne poriadnu hlúposť. Chce sa stať jeho súčasťou aj s tým máličkom čo má a dosiahnuť pomyselné spasenie spolu s takými obyčajnými postavami ako je ona sama.
Je dobré proste si iba sadnúť a niečo napísať. Záleží koho to osloví a či to máličko bude stačiť. Ja som už z kurvičiek, bezdomovcov, mileniek a lezbičiek trošku unavený. To ale nevadí, Ivana Giblová má aj vedľajšie postavy a tie boli veľmi silné. Práve kvôli nim jej tvorbu začnem intenzívnejšie sledovať.
Nad cielenou fádnosťou plynutia času v realite hlavnej hrdinky visí slovo boch na ktorého sa čas od času pýta aby si pomohla, možno iba samotným hľadaním entity. Trochu ale tuší, že ten pravý boh sa zvykne premávať oblečený po chodníku a občas trepne poriadnu hlúposť. Chce sa stať jeho súčasťou aj s tým máličkom čo má a dosiahnuť pomyselné spasenie spolu s takými obyčajnými postavami ako je ona sama.
Je dobré proste si iba sadnúť a niečo napísať. Záleží koho to osloví a či to máličko bude stačiť. Ja som už z kurvičiek, bezdomovcov, mileniek a lezbičiek trošku unavený. To ale nevadí, Ivana Giblová má aj vedľajšie postavy a tie boli veľmi silné. Práve kvôli nim jej tvorbu začnem intenzívnejšie sledovať.
June 8, 2018
H r o z n é .
Knižku som si požičala od triednej po tom, čo bola u nás v škole samotná autorka na besede. Jej vystupovanie a rozprávanie ma veľmi zaujalo, bohužiaľ to nemôžem povedať o tvorbe. Chápem že v knihe chcela zobraziť všetku tú špinu sveta a ľudstva, ale vedela by som si to predstaviť lepšie spracované. Dokonca sa mi aj niektoré časti páčili, no iné zas vyzerali prišli nasilu napísané nejakým filozofickým alebo "neslušným" jazykom.
Skončila som okolo strany 150 a naozaj nemala sily dočítať to ale keďže to je viac ako 50% knihy tak si to započítam ako prečítané xd ..mimochodom toto je prvá kniha ktorú som sa naozaj rozhodla nikdy nedočítať.
Knižku som si požičala od triednej po tom, čo bola u nás v škole samotná autorka na besede. Jej vystupovanie a rozprávanie ma veľmi zaujalo, bohužiaľ to nemôžem povedať o tvorbe. Chápem že v knihe chcela zobraziť všetku tú špinu sveta a ľudstva, ale vedela by som si to predstaviť lepšie spracované. Dokonca sa mi aj niektoré časti páčili, no iné zas vyzerali prišli nasilu napísané nejakým filozofickým alebo "neslušným" jazykom.
Skončila som okolo strany 150 a naozaj nemala sily dočítať to ale keďže to je viac ako 50% knihy tak si to započítam ako prečítané xd ..mimochodom toto je prvá kniha ktorú som sa naozaj rozhodla nikdy nedočítať.
January 19, 2023
Knihu som odložila po s. 89 a zbežne prelistovala dopredu. Nie som ani puritán, ani rigidná ani nič, ale aj na môj vkus už toto bola priveľmi pozérska literatúra. Oceňujem dielo o schizofrénii, zmienky o porne - ok, fajn, zaujímavé zamyslenia, ale potom už priveľmi cynické. Nie som krvná skupina čitateľa tejto knihy, ale tak určite si nájde svojich. Od Ivany mám Eklektik bastarda, takže s ňou nekončím a možno, ak bude chuť, dočítam aj toto.
September 26, 2021
V prvom rade mám po prečítaní určite srdiečko plné peknoty a šťastia a hviezdne nebo nad sebou. Ale v ponímaní I. G., takže mám koniec koncov asi všetko, len nie srdiečko plné peknoty a šťastia a hviezdne nebo nad sebou. A už viac túto vetu nezopakujem, lebo to tu možno niektorým polezie na nervy. Opakovačky v texte sú silná a pôsobivá záležitosť, no na mňa už toho bolo všetkého veľa, aj tých pekných experimentov. Lebo nie každý ma oslovil.
January 10, 2018
Číta sa to dobre, autorka má dobrý flow. Ide v podstate o príbeh, ako byť sám sebou, v bizarných kulisách (sexuálne zneužívanie, schíza, meditácie), občas to pôsobí lacno, ale nápad je pekný (keď sa tie bizarné situácie rozpletú, teda, ak som ich dobre pochopil; najmä myšlienka s deťmi, že do troch rokov je nám jedno, čo si kto o nás myslí, potom potrebujeme potvrdzovanie od iných. Autorka tak isto ako hlavná postava rediguje ženské romány, nejaké klišovité vety sa jej dostali aj do tejto knihy. Taký typický príklad súčasnej slovenskej literatúry, s nenormálnym jedincom, ktorý sa nezdravo zaoberá sám sebou, ale je schopný citov (bože, to je klišé!).
February 6, 2017
Ivana Gibová má nesporne talent, ľahké pero, nápady. Má aj sklon k trochu monotematickému písaniu a k zakaždým rovnakým hrdinkám, ktoré možno s trochou zlomyseľnosti onálepkovať ako neurotičky (Usadenina), bipolárne (Borderline) alebo schizofreničky (Barbora, boch a katarzia). Jej písanie ma baví a otravuje zároveň. (Viac baví, treba priznať.) Faktom však zostáva, že najlepšou Gibovej knihou - najprecíznejšou, najbrisknejšou a v neposlednom rade aj najvtipnejšou – je jej debut Usadenina.
August 8, 2018
I appreciate completely different style of this book... after several sentences, you will find out, that it is not the book for so called mainstream reader. Simply you have to read it, to know, what makes the difference... You will find out psychological insight into the mind of one woman, you will be completely lost in her thoughts... Every time I closed the book, I was thinking about the words written there, how it could be written in such way... when it is not based on the true story....and in the time of reading you feel like the main character, you feel what she feels, you start thinking in her way, and then some situations that follow, seems predictable to you... I like also several "quotes", that added flavor to the text... as e.g. if you would like to know, how the things are, you should hyperbolize them...
July 17, 2024
Na úvod priznávam, že som nedočítala do konca. Skončila som asi v dvoch tretinách.
Prvá tretina ma mega bavila. Drzý jazyk, špecifický štýl písania, postava s rozdvojenou osobnosťou. Takých kníh veľa nečítam.
No stranu po strane to začínalo byť až otravné, už som to nečítala s ľahkosťou, už som sa do toho nútila, lebo sa tam v zásade nič nedialo, len sa ten jazyk, štýl a postava neustále opakovali. Až som to vzdala.
Ale s autorkou to nevzdávam, ešte dám nejakej knihe zase šancu, až sa otrepem z tejto.
Prvá tretina ma mega bavila. Drzý jazyk, špecifický štýl písania, postava s rozdvojenou osobnosťou. Takých kníh veľa nečítam.
No stranu po strane to začínalo byť až otravné, už som to nečítala s ľahkosťou, už som sa do toho nútila, lebo sa tam v zásade nič nedialo, len sa ten jazyk, štýl a postava neustále opakovali. Až som to vzdala.
Ale s autorkou to nevzdávam, ešte dám nejakej knihe zase šancu, až sa otrepem z tejto.
February 16, 2023
Smiešne, silné a smutné zároveň. Kniha o hľadaní toho pekného napriek všetkým škaredostiam. O tom, aké ľahké je byť dobrý aj zlý zároveň a čo všetko má vplyv na prepínanie týchto pólov. Nie je to kniha pre každého, ale kto je tak trochu pankáč, ten ju určite zhltne 🙂
"Ako sa stať dobrým človekom, keď sa narodíš do sveta, kde boch, deti aj štetky rozprávajú rovnakým jazykom?"
"Ako sa stať dobrým človekom, keď sa narodíš do sveta, kde boch, deti aj štetky rozprávajú rovnakým jazykom?"
March 10, 2019
Táto kniha ma pobavila a znepokojila zároveň. Brala sa vážne? Boch vie. Niečo sa mi veľmi páčilo, niečo ma hrozne sralo. Všetko vlastne zhrnuli recenzie predo mnou.
January 22, 2021
Som nahnevaná ako to skončilo. Ale okrem toho, pravdivé, rýdze a napísané o stoke zo stoky. Bohéma, neexistencia zmyslu, večná prítomnosť nezmyslu a túžba po naplnenom srdiečku a živote.
April 25, 2025
Predstavujem si, aké by to bolo skvelé, keby Gibová načítala tieto svoje knihy a púšťali by ich v MHD. A špeciálne túto. Stále sa smejem na tom CH namiesto H a ten boch je taký ozajský, uveriteľný. Taký, čo niekedy zatvorí dvere a nevšimne si dobiehajúceho človeka.
November 8, 2022
Pri Gibovej je ťažké napísať, ktorá kniha je najlepšia. Všetky (zatiaľ) vydané majú určitú úroveň. Môj subjektívny názor je, že táto je najlepšia.
February 16, 2024
Tak toto ma fakt bavilo a tie ilustrácie, ktoré sa bojíš uverejniť na sociálnych sieťach, aby ťa nezablokovali. Páčila sa mi tá temná stránka aj humor a odteraz si všetko budem opakovať dvestokrát, aby sa to splnilo. Bodka.
April 24, 2024
ľahké pero, ťažké porno, málo punku, priveľa štylizácie...
March 7, 2018
Pomáham si krátkymi kritikami z literárneho centra, recenziami laických čitateľov (tým som aj ja) a retrospektívou do času, keď som cez obedné prestávky sedával v rohu v kantíne, a občas skrivil kútiky úst. Takže viac rešeršujem, ako recenzujem.
Toto je moja prvá Ivana Gibová. Neviem, čo bolo predtým a netrúfam si povedať, čo bude nasledovať. Žiadny kontext s predošlou tvorbou. Ďalej je treba povedať, že som nedávno dočítal Aksál. Takto ľahko, celkom zadarmo, získala Ivana Gibová v mojich očiach obrovskú výhodu: bol som si istý, že ma už nič horšie nečaká. Ale o Cigánovej láske naopak inde.
Zdá sa, že autorka chvíľami prepadá sebadeštrukcii. Štýlom i jazykovými prostriedkami miestami pôsobí, akoby zámerne rozbíjala kontinuum. Možno je to len taká maniera. Nihilistické sklony, myslím si, vychádzajú s latentného ignoranstva. Treba s tým bojovať.
Niektorý z odborníkov spomína klišovité sekvencie. Pravdepodobne tam aj boli, no ja som si ich neuvedomoval.
Spočiatku som mal problém rozlišovať persóny Barbory a Silvie, no to je vec dekoncentrácie. Explicitné dieliky sexuality evidentne Silvii neprekážajú, naopak, sa niekde v Barborinom záhlavy objavujú v kolonke „Priestor na zlepšenie“. Nie som si však istý, či predimenzované prasačinky stoja na reálnych základoch, či nie sú samoúčelným nástrojom.
To, čo ma pohladilo, je jazyková hra. Kdesi som čítal reakcie, že ak niekto niečo dvestokrát zopakuje, je to unavujúce a predovšetkým nefunkčné. To samo o sebe dáva logiku. V tomto konkrétnom prípade však budem namietať, prišlo mi to vhod. Ak chcela autorka podčiarknuť Barborine autosugescie, robila to na hulváta, kontinuálne na niekoľkých stranách. Nečítal som, samozrejme, dve stovky rovnakých, za sebou idúcich viet. Zjazdil som ich zrakovým šusom. A šli mi pod kožu. Dokonca som mal v takých okamihoch pocit, že účelová repetícia je niečo, čo sa mi na Barboru podobá.
Imponoval mi pán Vrchovský, ktorý v kontraste s pochybnou Silviou vyznieval dojemne. Hriala ma predstava, že sa k nemu naratív bude vracať. Nestalo sa, no aj tak dobre.
A krčmové happeningy. Najmä situácia s párikom mestských elít. Priam spoločenský delikt, s ktorým sa možno stretnúť na dennej báze. Nebolo treba nič vymyšľať, len si všimnúť v dave. Elity: „Sme vynikajúci, všetko je v poriadku, sme konštantou tohto vesmíru.“ a Barbora: „Nikdy never ľuďom, ktorí po deviatej večer v krčme pijú čaj.“
Bez knihy v ruke by som sa už sotva rozpamätal, je to už pár týždňov. Napísal som mestskej knižnici, či si ju môžem prolongovať. Mohol som. Jej znovuotvorenie mi bolo milou udalosťou a jasným dôkazom, že čítanie nebolo márne.
Toto je moja prvá Ivana Gibová. Neviem, čo bolo predtým a netrúfam si povedať, čo bude nasledovať. Žiadny kontext s predošlou tvorbou. Ďalej je treba povedať, že som nedávno dočítal Aksál. Takto ľahko, celkom zadarmo, získala Ivana Gibová v mojich očiach obrovskú výhodu: bol som si istý, že ma už nič horšie nečaká. Ale o Cigánovej láske naopak inde.
Zdá sa, že autorka chvíľami prepadá sebadeštrukcii. Štýlom i jazykovými prostriedkami miestami pôsobí, akoby zámerne rozbíjala kontinuum. Možno je to len taká maniera. Nihilistické sklony, myslím si, vychádzajú s latentného ignoranstva. Treba s tým bojovať.
Niektorý z odborníkov spomína klišovité sekvencie. Pravdepodobne tam aj boli, no ja som si ich neuvedomoval.
Spočiatku som mal problém rozlišovať persóny Barbory a Silvie, no to je vec dekoncentrácie. Explicitné dieliky sexuality evidentne Silvii neprekážajú, naopak, sa niekde v Barborinom záhlavy objavujú v kolonke „Priestor na zlepšenie“. Nie som si však istý, či predimenzované prasačinky stoja na reálnych základoch, či nie sú samoúčelným nástrojom.
To, čo ma pohladilo, je jazyková hra. Kdesi som čítal reakcie, že ak niekto niečo dvestokrát zopakuje, je to unavujúce a predovšetkým nefunkčné. To samo o sebe dáva logiku. V tomto konkrétnom prípade však budem namietať, prišlo mi to vhod. Ak chcela autorka podčiarknuť Barborine autosugescie, robila to na hulváta, kontinuálne na niekoľkých stranách. Nečítal som, samozrejme, dve stovky rovnakých, za sebou idúcich viet. Zjazdil som ich zrakovým šusom. A šli mi pod kožu. Dokonca som mal v takých okamihoch pocit, že účelová repetícia je niečo, čo sa mi na Barboru podobá.
Imponoval mi pán Vrchovský, ktorý v kontraste s pochybnou Silviou vyznieval dojemne. Hriala ma predstava, že sa k nemu naratív bude vracať. Nestalo sa, no aj tak dobre.
A krčmové happeningy. Najmä situácia s párikom mestských elít. Priam spoločenský delikt, s ktorým sa možno stretnúť na dennej báze. Nebolo treba nič vymyšľať, len si všimnúť v dave. Elity: „Sme vynikajúci, všetko je v poriadku, sme konštantou tohto vesmíru.“ a Barbora: „Nikdy never ľuďom, ktorí po deviatej večer v krčme pijú čaj.“
Bez knihy v ruke by som sa už sotva rozpamätal, je to už pár týždňov. Napísal som mestskej knižnici, či si ju môžem prolongovať. Mohol som. Jej znovuotvorenie mi bolo milou udalosťou a jasným dôkazom, že čítanie nebolo márne.
March 8, 2017
aspon teda myslim, ze 4/5, ale je mozne, ze sa mylim, ze to je v skutocnosti 3/5, lebo tam bolo viac veci co ma sralo, ale aj napriek nim to bolo dobre a ivana gibova je ivana gibova a servitku pred usta si neberie a to nieco znamena, ale niekedy to zase neznamena nic okrem zlej vychovy a potom, ku koncu, to zrazu vsetko znamena katarziu a som ochotny odpustit slovo "boch", aj fialovu farbu textu, aj nekonecne 202-nasobne opakovanie viet a tesi ma hladanie a tesia ma hyperboly a tesi ma nach.adzanie.
edit(8.3.17): po dlhej úvahe je to predsa len 3/5, stále dobré, veľmi dobré, ale nie až tak
edit(8.3.17): po dlhej úvahe je to predsa len 3/5, stále dobré, veľmi dobré, ale nie až tak
March 6, 2017
Ivana Gibová vie písať. ale mňa už nebaví ten istý štýl narácie, tá istá použitá lexika, tá istá postava s narušeným vnímaním sveta. jednoducho viem, že to Ivana vie aj lepšie. :)
April 5, 2017
ked uz od dobroty nebudem co mat citat, tak to docitam. ale teraz nemam naladu na tieto vyexponovane existencialne uvahy.
Displaying 1 - 21 of 21 reviews