What do you think?
Rate this book
History and Memory
In this brillant meditation on conceptions of history, Le Goff traces the evolution of the historian's craft. Examining real and imagined oppositions between past and present, ancient and modern, oral and written history, History and Memory reveals the strands of continuity that have characterized historiography from ancient Mesopotamia to modern Europe.
288 pages, Paperback
First published January 1, 1982
25 people are currently reading
413 people want to read
About the author
Jacques Le Goff
172 books284 followersA prolific medievalist of international renown, Le Goff is sometimes considered the principal heir and continuator of the movement known as Annales School (École des Annales), founded by his intellectual mentor Marc Bloch. Le Goff succeeded Fernand Braudel in 1972 at the head of the École des hautes études en sciences sociales (EHESS) and was succeeded by François Furet in 1977. Along with Pierre Nora, he was one of the leading figure of New History (Nouvelle histoire) in the 1970s.
Since then, he has dedicated himself to studies on the historical anthropology of Western Europe during medieval times. He is well-known for contesting the very name of "Middle Ages" and its chronology, highlighting achievements of this period and variations inside it, in particular by attracting attention to the Renaissance of the 12th century.
Since then, he has dedicated himself to studies on the historical anthropology of Western Europe during medieval times. He is well-known for contesting the very name of "Middle Ages" and its chronology, highlighting achievements of this period and variations inside it, in particular by attracting attention to the Renaissance of the 12th century.
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 17 of 17 reviews
October 14, 2024
Read in French. Four texts by Jacques Le Goff, one of the most famous French historians of the second half of the 20th century, texts that highlight essential characteristics of the historian's profession. It are articles that previously appeared in 1977 in an Italian historical encyclopedia. They are all mixed informative-essayist texts, with the advantages and disadvantages that come with that. The informative aspect mainly illustrates the enormous erudition of Le Goff, who presents, among other things, a history of historiography off the cuff. The essayistic aspect illustrates Le Goff's pragmatic attitude in the principled discussions that dominated historiography at that time (1970s-1980s). Because of this mixed approach, this book lacks a clear line of thought, but it remains pleasant and interesting reading. More in my History account on Goodreads: https://www.goodreads.com/review/show....
Read
October 21, 2024Within historiography, there are few themes that recur as often as the question of whether or not the study of history is a science. Even the Marquis de Condorcet devoted a short discussion to it as early as 1794, in his extensive essay Sketch for a Historical Picture of the Progress of the Human Mind: Library of Ideas, which I recently read. In the 19th century positivism and classical Rankeanism firmly established historiography as a real science, but that immediately provoked great opposition and nuances, followed by continuous back-and-forth debates throughout the 20th century.
Jacques Le Goff (1924-2014), just about the best-known French medievalist, ventured his own position in 1977, in a few articles for an Italian encyclopedia. And that position is particularly notable for its pragmatism: for Le Goff historiography is a science, but of a very special kind. Both in method and form, historiography by definition differs from the natural and social sciences, because the object of study (the past) is only indirectly accessible to the researcher, and the study result can almost exclusively be presented trough a narrative. In other words, Le Goff was averse to positivism, and also to the structuralism that was so popular in his time. Nevertheless, he swears by a rigorous application of the historical method, as an unambiguous scientific instrument. And he also sees a place for discovering trends or regularities in history, but not laws: “historical work is to be done with intelligence in the historical process and this intelligence leads to the reconnaissance of regularities in historical evolution.”
Also his position on the form of historiography testifies to his pragmatism: Le Goff distances himself from his colleague Paul Veyne, another luminary of French historiography, who believed that the study and the writing of history was a literary genre. Yes, historiography revolves in the narrative sphere, Le Goff admits, but it does not have the freedom that fiction has (as some extreme postmodernists claim): the past does exist, it is also accessible, but it has its rights, which means that a historian cannot simply do as he pleases. And that forces Le Goff to conclude: “I think that history definitively is the science of the past, but on the condition that this knowledge of the past becomes the object of permanent questioning.”
That a man of practice adopts such a pragmatic position is not surprising. And that same pragmatism is also evident in many other areas in this collection. In this way we also see Le Goff explicitly distancing himself from the craze for the historiography of remembrance (Pierre Nora) and of presentism (the explicit departure from the present to look at the past). There is therefore a great deal of interesting information to be found in this collection. Only, regularly the line of thought of Le Goff is drowned in lengthy explanations that mainly display erudition, and the references mentioned are almost all from the period 1960-1980, so slightly outdated. But reading Le Goff, including his actual historical works, remains very enjoyable and fascinating.
Jacques Le Goff (1924-2014), just about the best-known French medievalist, ventured his own position in 1977, in a few articles for an Italian encyclopedia. And that position is particularly notable for its pragmatism: for Le Goff historiography is a science, but of a very special kind. Both in method and form, historiography by definition differs from the natural and social sciences, because the object of study (the past) is only indirectly accessible to the researcher, and the study result can almost exclusively be presented trough a narrative. In other words, Le Goff was averse to positivism, and also to the structuralism that was so popular in his time. Nevertheless, he swears by a rigorous application of the historical method, as an unambiguous scientific instrument. And he also sees a place for discovering trends or regularities in history, but not laws: “historical work is to be done with intelligence in the historical process and this intelligence leads to the reconnaissance of regularities in historical evolution.”
Also his position on the form of historiography testifies to his pragmatism: Le Goff distances himself from his colleague Paul Veyne, another luminary of French historiography, who believed that the study and the writing of history was a literary genre. Yes, historiography revolves in the narrative sphere, Le Goff admits, but it does not have the freedom that fiction has (as some extreme postmodernists claim): the past does exist, it is also accessible, but it has its rights, which means that a historian cannot simply do as he pleases. And that forces Le Goff to conclude: “I think that history definitively is the science of the past, but on the condition that this knowledge of the past becomes the object of permanent questioning.”
That a man of practice adopts such a pragmatic position is not surprising. And that same pragmatism is also evident in many other areas in this collection. In this way we also see Le Goff explicitly distancing himself from the craze for the historiography of remembrance (Pierre Nora) and of presentism (the explicit departure from the present to look at the past). There is therefore a great deal of interesting information to be found in this collection. Only, regularly the line of thought of Le Goff is drowned in lengthy explanations that mainly display erudition, and the references mentioned are almost all from the period 1960-1980, so slightly outdated. But reading Le Goff, including his actual historical works, remains very enjoyable and fascinating.
April 19, 2021
O KNIHE
Kniha Pamäť a dejiny je súborom štyroch esejí na témy ako história, pamäť, staré/moderné či minulosť a prítomnosť. Podľa jeho slov ide o celistvú úvahu o histórii. Jedná sa históriu histórie, históriu historických postupov, historických mentalít, históriu historikovho remesla. Premýšľa nad vzťahmi objektívnych dejín (to, čo sa naozaj stalo) a historickou disciplínou (to, čo popisujú historické práce). Dodám len, že je to dielo náročné a komplexné, vyžadujúce predošlé znalosti z dejín dejepisu alebo filozofie.
Začína tak, že študuje vzťahy medzi pamäťou a históriou. Tieto pojmy sa stotožňujú, ba pamäť sa vyzdvihuje nad históriu ako “pravdivejšia”. Le Goff uznáva, že história podlieha manipuláciám, spoločenským, ideologickým a politickým štruktúra, v ktorých his. pracuje. Pravdou je aj to, že tieto manipulácie sú často vedomé - propaganda, nacionalizmus. Dôležité je poznamenanie, že úlohou histórie histórie je z časti rozpoznať a študovať väzby medzi historickou produkciou a jej dobovými kontextami a kontextami období nasledujúcich, ktoré jej zmysel pozmeňujú.
Úlohou historika je však podľa neho stále hľadať pravdu a objektivitu a pamäť treba považovať za surovinu histórie. A keďže pamäť pracuje väčšinou neuvedomelo (lebo si neuvedomujeme, čo si zapamätáme a čo nie), je náchylnejšia na manipulácie času a spoločnosti, ktoré ju svojim pôsobením vytvárajú. Historická veda je a mala by byť voči týmto vplyvom odolnejšia. Historik tu musí byť preto, aby na tieto spomienky a tieto zabudnutia upozornil, aby ich premenil v mysliteľnú surovinu a urobil z nich predmet štúdia.
Le Goff si v práci kladie hlavne týchto šesť otázok/problémov, na ktoré sa štyri témy snažia odpovedať:
(a) aký je vzťah medzi žitými, prirodzenými, objektívnymi dejinami ľudských spoločností a vedeckým úsilím opísať tento vývoj; existencia filozofie dejín ako hranice; historiografia;
(b) aký vzťah má história k času, travniu (cyklický čas) alebo čas jednotlivca a spoločnosti; kalendár;
(c) zdá sa, že dialektiku dejín vystihuje dialóg minulosti a prítomnosti; moderné/staré, pokrok/reakcia;
(d) história nedokáže predvídať/predpovedať budúcnosť; prestáva byť vedeckou, ak sa jedná o počiatok a koniec dejín, eschatológia, ideológia dejín, kritika myšlienky počiatku (namiesto toho pojem genéza);
(e) historikov sklon rozlišovať rôzne historické trvania (po strete s inými spol. vedami); záujem o udalosť, perspektíva dlhého trvania, kategória štruktúry, hypotéza nehybných dejín (antropológia), aký je vzťah medzi históriou a štrukturalizmom?
(f) predstavou histórie už nie je históriou človeka, ale veda o ľuďoch v spoločnosti. Neexistuje však aj história prírody?
Okrem toho ponúka špecifickú "históriu histórie" od antického grécka, až po súčasnosť, dôležité mená, pojmy, smery a hlavne problémy, ktorým historická veda čelila a čelí.
HODNOTENIE
Na to, ako je Jacques Le Goff ospevovaný a obdivovaný, tak pre mňa je táto kniha sklamaním. Áno, Le Goff sa naozaj vyzná, má toho veľa načítaného, jeho rozhľad a prehľad je famózny a pridáva práci na kvalite. Jeho štýl je miestami pútavý, no miestami však prechádza do prílišného akademizmu v zmysle, že mnohé veci už nevysvetľuje, mnohé spomínané problémy akoby čitateľovi mali byť už bytostne známe, pojmoslovie zas jeho bežnou rečou. Vyžaduje obrovskú dávku úsilia prečítať to, čo značí jednak, že to môže byť dobrá kniha, pretože čitateľ pravdepodobne bude na nižšej úrovni ako autor v momente, keď ju začne čítať (bežný študent histórie napr.). Keď však ani po dlhej dobe nejakým spôsobom nedokážete "come to terms" s autorom, problém je, podľa mňa, trochu aj na strane autora. Zároveň mám pocit, že je to akosi typická záležitosť francúzskych intelektuálov písať eseje "od buka do buka", ale veď nech. To je dôvod, prečo beriem jednu hviezdičku. Obsahovo veľmi bohatá kniha, ktorá určite prispeje k poznaniu dejín dejepisectva a zároveň načrtne, akým spôsobom sa minimálne v istom období uvažovalo o dejinách.
Kniha Pamäť a dejiny je súborom štyroch esejí na témy ako história, pamäť, staré/moderné či minulosť a prítomnosť. Podľa jeho slov ide o celistvú úvahu o histórii. Jedná sa históriu histórie, históriu historických postupov, historických mentalít, históriu historikovho remesla. Premýšľa nad vzťahmi objektívnych dejín (to, čo sa naozaj stalo) a historickou disciplínou (to, čo popisujú historické práce). Dodám len, že je to dielo náročné a komplexné, vyžadujúce predošlé znalosti z dejín dejepisu alebo filozofie.
Začína tak, že študuje vzťahy medzi pamäťou a históriou. Tieto pojmy sa stotožňujú, ba pamäť sa vyzdvihuje nad históriu ako “pravdivejšia”. Le Goff uznáva, že história podlieha manipuláciám, spoločenským, ideologickým a politickým štruktúra, v ktorých his. pracuje. Pravdou je aj to, že tieto manipulácie sú často vedomé - propaganda, nacionalizmus. Dôležité je poznamenanie, že úlohou histórie histórie je z časti rozpoznať a študovať väzby medzi historickou produkciou a jej dobovými kontextami a kontextami období nasledujúcich, ktoré jej zmysel pozmeňujú.
Úlohou historika je však podľa neho stále hľadať pravdu a objektivitu a pamäť treba považovať za surovinu histórie. A keďže pamäť pracuje väčšinou neuvedomelo (lebo si neuvedomujeme, čo si zapamätáme a čo nie), je náchylnejšia na manipulácie času a spoločnosti, ktoré ju svojim pôsobením vytvárajú. Historická veda je a mala by byť voči týmto vplyvom odolnejšia. Historik tu musí byť preto, aby na tieto spomienky a tieto zabudnutia upozornil, aby ich premenil v mysliteľnú surovinu a urobil z nich predmet štúdia.
Le Goff si v práci kladie hlavne týchto šesť otázok/problémov, na ktoré sa štyri témy snažia odpovedať:
(a) aký je vzťah medzi žitými, prirodzenými, objektívnymi dejinami ľudských spoločností a vedeckým úsilím opísať tento vývoj; existencia filozofie dejín ako hranice; historiografia;
(b) aký vzťah má história k času, travniu (cyklický čas) alebo čas jednotlivca a spoločnosti; kalendár;
(c) zdá sa, že dialektiku dejín vystihuje dialóg minulosti a prítomnosti; moderné/staré, pokrok/reakcia;
(d) história nedokáže predvídať/predpovedať budúcnosť; prestáva byť vedeckou, ak sa jedná o počiatok a koniec dejín, eschatológia, ideológia dejín, kritika myšlienky počiatku (namiesto toho pojem genéza);
(e) historikov sklon rozlišovať rôzne historické trvania (po strete s inými spol. vedami); záujem o udalosť, perspektíva dlhého trvania, kategória štruktúry, hypotéza nehybných dejín (antropológia), aký je vzťah medzi históriou a štrukturalizmom?
(f) predstavou histórie už nie je históriou človeka, ale veda o ľuďoch v spoločnosti. Neexistuje však aj história prírody?
Okrem toho ponúka špecifickú "históriu histórie" od antického grécka, až po súčasnosť, dôležité mená, pojmy, smery a hlavne problémy, ktorým historická veda čelila a čelí.
HODNOTENIE
Na to, ako je Jacques Le Goff ospevovaný a obdivovaný, tak pre mňa je táto kniha sklamaním. Áno, Le Goff sa naozaj vyzná, má toho veľa načítaného, jeho rozhľad a prehľad je famózny a pridáva práci na kvalite. Jeho štýl je miestami pútavý, no miestami však prechádza do prílišného akademizmu v zmysle, že mnohé veci už nevysvetľuje, mnohé spomínané problémy akoby čitateľovi mali byť už bytostne známe, pojmoslovie zas jeho bežnou rečou. Vyžaduje obrovskú dávku úsilia prečítať to, čo značí jednak, že to môže byť dobrá kniha, pretože čitateľ pravdepodobne bude na nižšej úrovni ako autor v momente, keď ju začne čítať (bežný študent histórie napr.). Keď však ani po dlhej dobe nejakým spôsobom nedokážete "come to terms" s autorom, problém je, podľa mňa, trochu aj na strane autora. Zároveň mám pocit, že je to akosi typická záležitosť francúzskych intelektuálov písať eseje "od buka do buka", ale veď nech. To je dôvod, prečo beriem jednu hviezdičku. Obsahovo veľmi bohatá kniha, ktorá určite prispeje k poznaniu dejín dejepisectva a zároveň načrtne, akým spôsobom sa minimálne v istom období uvažovalo o dejinách.
Read
January 25, 2016Read for school. :)
January 5, 2023
První tři části této eseje se četly velmi dobře, a i když zde byl velmi značný důraz na insterdisciplinaritu, vše bylo podáno velmi čitelně a pochopitelně. Poslední část, která zabírá podstatnou část knihy, již tolik čtivá nebyla. Nejde přitom o nedostatek Le Goffovy práce. Mezi knihami, které jsem od tohoto autora přečetla, patří Paměť a dějiny mezi ty trochu víc náročné, ale velmi dobře napsané a strukturované k dané problematice.
July 9, 2020
Un clásico cuya condición de clásico es merecida.
April 7, 2007
DOCUMENTO-MONUMENTO
La intervención del historiador que escoge el documento, extrayéndolo del montón de datos del pasado, prefiriéndolo a otros, atribuyéndole un valor de testimonio que depende al menos en parte de la propia posición en la sociedad de la época y de su organización mental, se injerta sobre una condición inicial que es incluso menos "neutra" que su intervención. Es el resultado ante todo de un montaje, consciente o inconsciente, de la historia, de la época, de la sociedad que lo han producido, pero también de las épocas ulteriores durante las cuales han continuado viviendo, acaso olvidado, durante las cuales ha continuado siendo manipulado, a pesar del silencio. El documento es una cosa que queda, que dura y el testimonio, la enseñanza que aporta, deben ser en primer lugar analizados desmitificando el significado aparente de aquél. El documento es monumento. Es el resultado del esfuerzo cumplido por las sociedades históricas por imponer al futuro -queriendo o no queriéndolo- aquella imagen dada de sí mismas. En definitiva, no existe un documento-verdad. Todo documento es mentira. Corresponde al historiador no hacerse el ingenuo. Los medievalistas que tanto han trabajado por elaborar una crítica -siempre útil por cierto- de lo falso, deben superar esta problemática porque cualquier documento es al mismo tiempo verdadero -comprendidos, y tal vez ante todo, los falsos- y falso, porque un monumento es, en primer lugar, un disfraz, una apariencia engañosa, un montaje. Es preciso ante todo desmontar, demoler ese montaje, desestructurar esa construcción y analizar las condiciones en las que han sido producidos esos documentos-monumentos (...) El nuevo documento, ampliado más allá de los textos tradicionales, transformado -allí donde la historia cuantitativa es posible y pertinente- en dato, debe ser tratado como un documento-monumento. De aquí la urgencia por elaborar una nueva doctrina capaz de transferir este documento-monumento desde el campo de la memoria al de la ciencia histórica.
JACQUES LE GOFF, El orden de la memoria. Ed. Paidós, 1991.
La intervención del historiador que escoge el documento, extrayéndolo del montón de datos del pasado, prefiriéndolo a otros, atribuyéndole un valor de testimonio que depende al menos en parte de la propia posición en la sociedad de la época y de su organización mental, se injerta sobre una condición inicial que es incluso menos "neutra" que su intervención. Es el resultado ante todo de un montaje, consciente o inconsciente, de la historia, de la época, de la sociedad que lo han producido, pero también de las épocas ulteriores durante las cuales han continuado viviendo, acaso olvidado, durante las cuales ha continuado siendo manipulado, a pesar del silencio. El documento es una cosa que queda, que dura y el testimonio, la enseñanza que aporta, deben ser en primer lugar analizados desmitificando el significado aparente de aquél. El documento es monumento. Es el resultado del esfuerzo cumplido por las sociedades históricas por imponer al futuro -queriendo o no queriéndolo- aquella imagen dada de sí mismas. En definitiva, no existe un documento-verdad. Todo documento es mentira. Corresponde al historiador no hacerse el ingenuo. Los medievalistas que tanto han trabajado por elaborar una crítica -siempre útil por cierto- de lo falso, deben superar esta problemática porque cualquier documento es al mismo tiempo verdadero -comprendidos, y tal vez ante todo, los falsos- y falso, porque un monumento es, en primer lugar, un disfraz, una apariencia engañosa, un montaje. Es preciso ante todo desmontar, demoler ese montaje, desestructurar esa construcción y analizar las condiciones en las que han sido producidos esos documentos-monumentos (...) El nuevo documento, ampliado más allá de los textos tradicionales, transformado -allí donde la historia cuantitativa es posible y pertinente- en dato, debe ser tratado como un documento-monumento. De aquí la urgencia por elaborar una nueva doctrina capaz de transferir este documento-monumento desde el campo de la memoria al de la ciencia histórica.
JACQUES LE GOFF, El orden de la memoria. Ed. Paidós, 1991.
December 4, 2008
The book is a collection of essays on, go figure, "History" and "Memory" and the different ways these have been conceived of over time. Le Goff primarily focuses on Western historiography, but takes some examples from Africa in order to illustrate his points. He offers some particularly interesting commentary on medieval and Enlightenment historiographies. I primarily was interested in it for his discussion of archival memory, which was fascinating.
April 30, 2022
Esse livro é uma coletânea de ensaios que discutem os conceitos de História e Memória através do tempo. Eles podem ser lidos separadamente, o que facilita a discussão temática.
Le Goff foca principalmente na historiografia ocidental com ênfase no período Medieval e no Iluminismo - como não poderia deixar de ser já que ambas são fases marcantes para a área.
Há discussões sobre os conceitos de Antigo e Moderno, Passado e Presente, Progresso e Reação. Esses comentários são particularmente interessantes já que remetem a Heidegger - no qual a História é a compreensão do Passado pelo Homem Presente.
Piaget aparece em vários capítulos desde que sua teoria psicogenética foi adotada pela Escola dos Annales para fundamentar a ideia de que toda História é Evolução.
Eu gostei particularmente dos textos sobre o Calendário (uma invenção para planejamento futuro que foi apropriada para datação cronista) e sobre a relação entre Monumento e Documento.
É um ótimo livro, mas bem teórico. Vá preparado.
Le Goff foca principalmente na historiografia ocidental com ênfase no período Medieval e no Iluminismo - como não poderia deixar de ser já que ambas são fases marcantes para a área.
Há discussões sobre os conceitos de Antigo e Moderno, Passado e Presente, Progresso e Reação. Esses comentários são particularmente interessantes já que remetem a Heidegger - no qual a História é a compreensão do Passado pelo Homem Presente.
Piaget aparece em vários capítulos desde que sua teoria psicogenética foi adotada pela Escola dos Annales para fundamentar a ideia de que toda História é Evolução.
Eu gostei particularmente dos textos sobre o Calendário (uma invenção para planejamento futuro que foi apropriada para datação cronista) e sobre a relação entre Monumento e Documento.
É um ótimo livro, mas bem teórico. Vá preparado.
November 5, 2020
It is an interesting book, a very good material of reference that I read at university to finish my course.
November 7, 2021
Good Book
Read
August 28, 2024hfh
October 7, 2023
Jacques Le Goff, um dos historiadores referência da escola dos Annales, debruça-se em dois volumes sobre a teoria e o método de pensar e fazer história, analisando com detalhe e teorizando brilhantemente diferentes conceitos determinantes (como tempo, memória, documento-monumento ou calendário) para a prática historiografica, ou para quem tem no passado histórico a sua ferramenta de trabalho.
Para mim, uma obra fundamental que gosto sempre de revisitar para melhor investigar história.
Para mim, uma obra fundamental que gosto sempre de revisitar para melhor investigar história.
February 14, 2015
Δύσκολο στην πρόσληψη βιβλίο. Για καλλιεργημένους και συγκεντρωμένους αναγνώστες. Πολύτιμο ωστόσο για να κατανοήσει κανείς τα ρεύματα της ιστοριογραφίας του 20ου αιώνα. Δεν προσφέρεται ωστόσο για διδακτικό εγχειρίδιο για το πανεπιστήμιο. Είναι πολύ ανώτερο από το επίπεδο του μέσου φοιτητή. Ωραία έκδοση, ελκυστική, αλλά με αρκετές γλωσσικές αβλεψίες.
December 24, 2016
Interessante livro que discorre sobre as diversas possibilidades de se entender História. Ensaios distintos que podem ser lidos separadamente. Escrito no quarto final do século passado, merecia uma revisão em alguns aspectos.
October 28, 2007
encyclopedia articles/musings originally in italian by the annales school master... doing archeology on terms born and made in Europe: present/past, ancient/modern, memory, history.
Read
October 16, 2018Eu li capítulos desse livro no primeiro ano da minha graduação em história e me interessei em terminar. É brasicamente uma obra de referencias, não um livro propriamente dito, que descorre sobre as relações entre historiografia e a memória, e também sobre a evolução desses dois conceitos ao longo dos séculos. O Le Goff escreve de um jeito fácil de entender, e ele aborda vários conceitos históricos básicos e importantíssimos para nós, e no fim acaba se tornando um grande guia para a vida toda de um historiador, seja para pesquisar ou para preparar aulas.
Displaying 1 - 17 of 17 reviews