What do you think?
Rate this book


400 pages, Hardcover
First published March 6, 2018
Skôr vyznieva ako dielo šikovného autodidakta bez náležitého poznania, utápajúceho sa vo vlastnej domýšľavosti.
Čo je teda fašizmus, táto úžasná myšlienka, ktorá sa zrodila v lebke muža guľatej ako nábojnica, ktorý tak ohromil Gándhího, že ho vyhlásil za "spasiteľa nového Talianska"?
Hoci Hitler nevrlo pripúšťa, že „praktické predmety" sú potrebné, tento polotalentovaný maliar, amatérsky historik a milovník opery tvrdí, že „humanistické predmety" stoja vyššie. V krátkosti: všetko, v čom bol Hitler zlý, by sa malo obmedziť alebo zakázať, a všetko, čo mal rád, by sa malo podporovať - sen znudených školákov všade na svete.
HOCI KAŽDÝ DIKTÁTOR v tejto knihe viedol rušný život, Mao bohužiaľ do svojich početných obletov okolo slnka napchal toho viac než dosť. Keďže ho marxistické svetlo osvietilo v živote dosť neskoro v porovnaní s takým Leninom či Stalinom, nemárnil čas, pustil sa hneď do diela a strávil nasledujúce zhruba tri desaťročia v bojoch občianskych vojen, prežil Stalinovu paranoju, otriasol sa po katastrofálnych porážkach, prekabátil svojich rivalov v strane, bojoval proti Japoncom a viedol darebácke komunistické miništáty, než sa stal konečným víťazom boja o kontrolu nad celou Čínou.
Francova autorská stratégia pri vydávaní kníh prezrádza, že to bol jeden z najsebavedomejších spisovateľov-diktátorov, skutočný nacionalista, spokojný s tým, že nudí iba svoje domáce čitateľstvo a necháva ostatný svet na pokoji.
Problémom je, že je to naskrze hrozná kniha, dokonca aj podľa mimoriadne nízkych štandardov diktátorskej literatúry. Môj výtlačok Zelenej knihy má iba 173 strán, pričom tento počet Kaddáfí dosahuje použitím veľmi veľkého fontu. V knihe nie sú citáty a ani žiadne náznaky, či vôbec Kaddáfí niekedy nejakú knihu prečítal (hoci možno čítal nejaké novinové články). Zelená kniha je nielen nudná, banálna, repetitívna, nezmyselná, hoci nepochybne všetko toto o nej platí. Je jednoducho tupá a ako taká sa vari s výnimkou Mein Kampfu nedá porovnať so žiadnou inou knihou nejakého diktátora. Napriek tomu ju Kaddáfí takmer štyridsať rokov vnucoval svojmu národu a rozširoval po svete prostredníctvom inštitútov zameraných na jej propagáciu. Ak nedosiahla Maovu úroveň všadeprítomnosti, tak nie preto, že by sa o to nesnažil. Čo je teda v nej?
Priklad: Ženy sú ženy a muži sú muži. Podľa gynekológov ženy menštruujú každý mesiac, kým muži, súc mužmi, nemenštruujú a nemajú isté obdobie v mesiaci bolesti. Žena, súc ženou, prirodzenou cestou každý mesiac krváca. Ak nekrváca, je tehotná. Ak je tehotná, stáva sa, vďaka tehotenstvu, menej aktívnou zhruba na jeden rok, čo znamená, že sú vážne znížené všetky jej prirodzené aktivity, kým neporodí. Keď' porodí dieťa alebo potratí, prežíva ťažké šestonedelie, ktoré nasleduje po pôrode alebo potrate. Muž nemôže otehotnieť, nie je tak uspôsobený ako ženy, aby prežíval také ťažkosti. Potom žena dojčí dieťa, ktoré porodila. Dojčenie trvá asi dva roky. Dojče nie znamená, že žena nie je oddeliteľná od svojho dieťaťa a že jej aktivita je tým vážne znížená. Stáva sa priamo zodpovednou za inú osobu, ktorej pomáha v jej biologických funkciách; bez tejto pomoci by dotyčná osoba zomrela. Na druhej strane muž nielenže nemôže počať, ale ani nedojčí. Koniec gynekologického hlásenia!
Ale uhasínanie revolučného zápalu neznamenalo, že starnúci vodcovia prestali generovať texty. Naopak, bolo potrebné chrliť knihy a nimi dokazovať kontinuitu s minulosťou, demonštrovať, že sa stále podieľajú na tradíciách, započatých zakladateľmi viery. Väčšina týchto kníh bola ukážkovým príkladom ultranudy, hoci svet komunistického písania nebol ešte celkom mŕtvy. Teda väčšinou mŕtvy bol, to áno a vždy ukrutne prázdny, no na okraji tejto mohutnej epidémie,teoretickej" slovnej hnačky bolo ešte možné zazrieť mutantné formy, prízračných hrbáčov a trojchvostých psov, behajúcich bez obojka za mestskými hradbami, nie už celkom v dosahu moci Moskvy.
Sarcasm, parody, absurdism and irony are great ways to strip off stuff’s mask and show the unpleasant reality behind it. The problem is that once the rules of art are debunked, and once the unpleasant realities the irony diagnoses are revealed and diagnosed, “then” what do we do? Irony’s useful for debunking illusions, but most of the illusion-debunking in the U.S. has now been done and redone. Once everybody knows that equality of opportunity is bunk and Mike Brady’s bunk and Just Say No is bunk, now what do we do? All we seem to want to do is keep ridiculing the stuff. Postmodern irony and cynicism’s become an end in itself, a measure of hip sophistication and literary savvy. Few artists dare to try to talk about ways of working toward redeeming what’s wrong, because they’ll look sentimental and naive to all the weary ironists. Irony’s gone from liberating to enslaving. There’s some great essay somewhere that has a line about irony being the song of the prisoner who’s come to love his cage.-- David Foster Wallace, in Burn, Stephen J (ed.), Conversations with David Foster Wallace, p. 48.
In the United States, however, it seems that we are forever standing on the edge of a political precipice, that a new Hitler or Stalin is forever waiting in the wings to impose tyranny as soon as he is able. The carelessness with which extreme historical analogies are drawn and the frequency with which apocalyptic prophecies are uttered might be amusing were they not so exhausting and did these jeremiads not have so detrimental an effect upon thinking about what is actually happening in the world.In summary, an OK book that could have been a lot better.