Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa

by Pavel Vilikovský

Vo svojej novej próze nás Pavel Vilikovský zasväcuje do ľúbostného príbehu mladého pracovníka reklamnej agentúry Ivana, až kým odrazu s prekvapením nezistíme, že je to vlastne postava z románu bezmenného slovenského spisovateľa. Ivan sa svojmu tvorcovi vymkne z rúk a proti jeho vôli začne viesť nezávislý život. Vilikovský ukazuje spisovateľa ako bežného občana, ktorý sa pohybuje vo svete všedných starostí, no zároveň ako autor žije vo vymyslenom svete a čoraz ťažšie sa mu darí tieto dva svety rozlíšiť. V oboch sa musí vyrovnávať s dotieravými pochybnosťami i trpkým poznaním. Pavel Vilikovský odhaľuje zákulisie tvorivého procesu a stavia pred seba i čitateľa otázky o rozličných polohách a podobách skutočnosti, ktoré si v zhone súčasného života na vlastnú škodu zabúdame položiť.

Genres: Fiction

184 pages, Hardcover

First published January 1, 2017

About the author

Pavel Vilikovský sa narodil 27. júna v Palúdzke (dnes súčasť Liptovského Mikuláša), vyrastal v Bratislave. Matka Júlia, rod. Bárdošová (1909 – 1984), bola učiteľkou angličtiny a slovenčiny, otec Jan Vilikovský (1904 – 1946) vysokoškolský pedagóg, literárny historik staršej českej a slovenskej literatúry, brat Ján (1937) je anglista a prekladateľ. V školskom roku 1958/59 študoval filmovú réžiu na pražskej FAMU, v rokoch 1960 – 1965 angličtinu a slovenčinu na FF UK v Bratislave. Pracoval ako redaktor v mesačníku Slovenské pohľady (1964, 1966 – 1970), po nútenom odchode z časopisu na začiatku normalizácie sa zamestnal ako redaktor vydavateľstva Tatran, v rokoch 1976 – 1996 pracoval ako redaktor v časopise Romboid, v 90. rokoch aj v slovenskej redakcii Readers´s Digest. Okrem vlastnej prozaickej tvorby sa venuje prekladu. Žije v Bratislave.

„S ľahkosťou pera som zatiaľ nemal tú česť, u mňa je všetko číra drina. Tým sa nechválim, ani nad tým nenariekam – napokon, ak je výsledok dobrý, čitateľovi je srdečne jedno, či sa dosiahol hravo, alebo lopotne, a ak je zlý, nepomôže, že autor sa pri ňom nadrel ako kôň. Redaktorská, korektorská skúsenosť iste nie je pri vlastnom písaní na škodu, ale pravdu povediac, ani veľmi na osoh – opravovať iných je totiž oveľa ľahšie ako opravovať seba, a štylistická zručnosť nie je pri písaní to najdôležitejšie. Podobne je to s prekladaním: vôbec nie je ľahké, ale predsa len ľahšie je prekladať z jedného jazyka do druhého, než prekladať zo skutočnosti do jazyka, ako je to pri písaní.
S písaním je to tak: píšem cez seba, ale nie o sebe. Ja som len tá citlivá emulzia na filme, na ktorú svetlo vpisuje vonkajší obraz. Usilujem sa, aby emulzia bola čo najcitlivejšia, ale moja „reálna“ osoba pri tom nehrá nijakú úlohu. Pravdaže, čerpám z vlastných vnemov, postrehov, zážitkov, ináč to nejde, ale chcem hovoriť o každom a za všetkých. O človeku a za ľudí.“

(Z rozhovoru s Ľubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13.)

Reviews

[Dominika Erhart Braná · Rating 4 out of 5]

Je pravda, že som trochu zaujatá a neobjektívna čitateľka, pretože od Vilikovského by sa mi zrejme páčil aj spísaný nákupný zoznam - jeho štýl písania je mi teda blízky, srdce plesá nad pôvabnou štylistikou, človek nad textom fakt pookrie. A to je pocit pomerne návykový, čo si budeme.

Aj keď som z "KSKV", ako som si túto knihu pracovne/voľnočasovo nazvala, nebola tak odpálená ako kedysi z Letmého snehu, ktorý bude pre mňa navždy momentom, keď som do sveta Vilikovský slastne spadla, veľmi sa mi páčilo viacero tochu bizarných príbehových rovín, ktoré sa príbehom prelínali, aby sa napokon (je to iste nečakané, ale) spojili. Autorom. A neautorom.

Práve motív obyčajného človeka, ktorého čas od času vnútorne navštívi/obsadí/posadne autor a núti ho písať, ma veľmi bavil. Autor bol tak pre mňa v knihe nebývalo prítomný. A vôbec mi to nevadilo.

Koniec knihy som pravdupovediac vnímala trochu rozpačito, mal v porovnaní so zvyškom zrazu ozaj spád, ale parafázujúc autora, všetky príbehy, ak sa rozprávajú dosť dlho, sa končia... nejako. A na strane 182 si už hádam sami prečítate, že ako.

[Lukáš Cabala · Rating 3 out of 5]

viacero vecí sa mi na tejto knihe moc páčilo:

neuhladený slovosled v priamej rečí postáv - to robilo text autentickým a realistickým

v tomto odseku spoiler: keď sa autor stretne s postavou Ivana, ktorý mu vyčíta, že o ňom píše a ja som mal pocit, že je to celé nastavené tak, aby každý čitateľ mal tento pocit i o sebe... Ale zrejme len subjektívna domnienka. (pre mňa to bol vrchol knihy)

a viacero vecí sa mi nepáčilo:

V druhej polovici prichádza prekombinovanosť (pripomínajúca niektoré knihy Hvoreckého) a akoby náhodné bizarnosti a úlety (pripomínajúce knihy "Magického realizmu" Lukáša Luka - aj keď ja by som ich magickorealistickými nenazýval) a do tretice - v prvej polovici nežná atmosféra a hranie sa so slovami (pripomínajúce knihy Dušana Dušeka)

Neoriginálnym spôsobom nastolované stokrát pretraktované témy - márnosť socializmus, hľadenie do mobilu (Koho toto zaujíma? veď vieme, vieme...)

Viackrát použité nevkusné frázy, ktoré sa na autora rangu Vilikovského vôbec nehodia

(moja štvrtá prečítaná kniha Vilikovského a z nich určite najzaujímavejšia)

[Jan Lipak · Rating 4 out of 5]

Koho by to zaujimalo: kolíše to celé od solídnej nudy level OK k ohňostrojom zábavného čítania s hlbokou myšlienkou na úrovni amazing. To keď na scénu vkročí krutá vojvodkyňa a milý čitateľ si mimovoľne spomenie na doby, keď ešte oproti šedivým poliam teórie cválal večne zelený kôň života. Bohužiaľ ako celok sa celé to post post post moderné rozprávanie rozpadá a drolí ako rodná hruda v rukách premiéra pri žatve.
Ale nemilujte perličky typu: "...v tomto kraji bolo od nepamäti vždy nad čím žieliť a kvíliť - tak ako sa kresťania rodia s dedičným hriechom, tu zasa ľudia prichádzali na svet s dedičnou krivdou."
Ake koho by to zaujímalo.

[Toolshed · Rating 3 out of 5]

Ako skalný vilikovskovec to hovorím neveľmi rád, ale jeho najnovšia kniha na mňa nezapôsobila tak, ako som uňho zvyknutý. Iste, dalo by sa to mávnutím ruky odbiť ako tvrdenie vzniknuté v dôsledku toho, že tentoraz ma neupútali jednotlivé charaktery (ťažko sa hovorí o hlavnej postave, keďže také čosi v románe ani nefiguruje, a ak áno, určite nie je len jedna), ale bolo v tom aj čosi iné. Vilikovský bol pre mňa vždy modlou pre svoj jazyk a predovšetkým pre neotrelé, svojrázne obrazy a prímery. Jeho knihy sú často iba znôškou na pohľad nesúrodých myšlienok vychrstnutých na biele stránky, ale autor (ktovie, čo by si pomyslel, keby videl, že Obyčana Vilikovského prakticky stotožňujem s chimérickou figúrou autora) vždy dokáže tieto myšlienky perfektne kočírovať, dáva im istú štruktúru, formu, smerovanie. To sa mu však v tomto prípade akoby nedarilo, rozprávanie sa mu miestami pod rukami drví, melní, drobí - a nemyslím, že je to spôsobené iba autorsky sebaspytovačnou povahou textu, ktorý kladie najrôznejšie otázky o vzťahu autora k dielu, ako aj tohto diela k čitateľskej obci. U Vilikovského som zvyknutý na to, že ma textom, samotným jeho jazykom ohúri, že sa budem strácať a radostne plávať v jeho metaforike a uvedené myšlienky budú už iba príjemným bonusom, keďže, aby som parafrázoval rozprávača knihy, ich pravdivosť i autenticita je mimo bezprostredného kontextu knihy veľmi relatívna. Tentokrát to bol však "iba" príjemne čitateľný text, ktorý na mňa nedýchol typickou Vilikovského jedinečnosťou.

[Milan · Rating 3 out of 5]

Čo číta Vilikovský? To vie len on sám, ale väčšinou podľa toho vyzerajú jeho knihy. Tentokrát sa vrátil k hravosti postmoderných sedemdesiatok (v jeho prípade osemdesiatok) a podal ju masovo. Hlavnou témou je tu individualita, autorská aj iná, vyvstávanie skrze tvorbu a žitie. Osobne sa nepamätám, že by v nejakom texte dokázal byť dlho vážny a nepoukazovať na svoju rozprávačskú prítomnosť a s ňou na artificialitu/artefaktnosť umeleckého diela. Staré známe veci. Rozdielom je v tomto prípade možno to, že hoci ako iní pred ním (a on sám pred sebou) využíva rozličné rozprávačské postupy na ustavičné zrádzanie čitateľskej anticipácie, neponúka potom úspešnému čitateľskému adeptovi nič extra za usilovné preskakovanie autorových seabironizujúcich polien. A pritom by možno aj chcel, lebo ku gnómickej citovateľnosti smeruje každá druhá veta, čo sa niekedy zdá byť až násilné. Únavné je to rozhodne, aj keď Vilikovského vetami sa zase človek dá unaviť rád. Len čo s nimi? Čo so všetkými tými Pavlami a Dušanmi a Dežami a Mariánmi, ktorí tak úporne bežia hore brehom skryť sa každý na vrchu, ktorý si našli, a keď sa tam za nimi vyplahočíte, tak povedia, že to je ono, to je celé, maximálne sa tam môžete skryť s nimi. Skryť sa. Na vrchu.

[Michal Mironov · Rating 4 out of 5]

Vilikovský by dokázal napísať telefónny zoznam tak, aby to bavilo. Aj v tejto knižke je mi v podstate jedno, aký absurdný príbeh mi rozpráva, či to, že pokojne preskočí z témy na tému. Každá veta je presne a premyslene umiestnená. Každý odsek má pointu. Ak filozofuje o živote, robí tak skratkou a pomocou šikovnej metafory. Ak ma u niekoho baví samotný proces čítania, je to u Vilikovského.

[Knižný (Valéria Scholtzová) · Rating 3 out of 5]

Tri hviezdičky za jazyk a príbeh o strojvodkyni. Inak celkom nezáživná kniha. Téma mala potenciál, aj štýl písania, ale vyšlo to u mňa akosi naprázdno. Je to prvá kniha, ktorú som čítala od Vilikovského a som sklamaná, lebo som čakala, že vo mne zanechá Pocit. Bohužiaľ som cítila len nudu.

[maťa · Rating 3 out of 5]

Rozhodovala som sa, či dám knihe 3 alebo 4 hviezdičky, no 4 by som dala len preto, že je to Vilikovský a to by bolo voči iným knihám nefér.
Príbeh sám o sebe je dobrý, ale tentokrát som tam nenašla niečo, čo by ma až tak hlboko zasiahlo a prinútilo ma rozmýšľať. To nemení nič na fakte, že Vilikovský vie, čo robí a fascinuje ma spôsob, akým rozmýšľa a píše.

[Simona Liptáková · Rating 5 out of 5]

Ani jedno slovo naviac. Akurát toľko, koľko ich je treba na verný opis príbehu a postáv. Takých, čo len čakám, kedy ich stretnem v kaviarni v Panta Rhei alebo na zastávke na Námestí. Ozajstných. Krásne čítanie.

[Michal Haman · Rating 2 out of 5]

Koho by to zaujímalo? Miestami toho, kto má rád pekne napísanú slovenčinu, no miestami je to dosť fádne a slovné vzraty sú oničom. Nápad bol fajn, celkom originálny, ale pre mňa prekročil mieru toho, čo by som dal do knihy a vypustil do sveta. Ako oddychové čítanie ok, ale očakával som viac.

[Radoslav Augustín · Rating 5 out of 5]

Slovenčina at its best. Nepoznám nikoho, kto ovláda písaný slovenský jazyk tak dobre. Nádherne sa to číta.

[Pavla Rachelová · Rating 5 out of 5]

Brilantne napísaná kniha. Počtom strán útla kniha, ale čo do tých stránok autor vtesnal je úžasné.

[Natália · Rating 4 out of 5]

Anasoft litera 2018 finalist - zaujimave svety postav

[Tatiana · Rating 3 out of 5]

Neviem sama, čo si o tej knihe myslieť...🤔

[Katarína Gulai · Rating 3 out of 5]

Také 3.5, najprv ma to oslovilo, ale ku koncu sa akosi rozsypalo. Remeselne je to samozrejme vyborne a ktovie - mozno len ja neviem spravne citat.

[Barabáš · Rating 3 out of 5]

Vilikovského mám rád. V kontexte s jeho predchádzajúcou tvorbou mám latku nastavenú poriadne vysoko.

Koho by to zaujímalo, je to len hra. Hra, ktorá stojí na premyslených základoch. Do príbehu zasahuje božia ruka, čo božia, autorova. Lenže aj autora ktosi musel vymyslieť a myslený autor je zrazu tiež len protagonista v príbehu v príbehu. Je to trošku zamotané.

Vilikovský v niekoľkých postavách stelesňuje svoju neistotu či je jeho tvorba dobrá, či má zmysel v nej pokračovať. Rezonuje tu však potreba. Dielo je túžbou a zároveň aj nevyhnutnosťou, postupne silnie, až prerastie veľkosť spisovateľa. Ten sa stáva akýmsi otrokom textu. Kde tu stráca pôdu pod nohami, otriasa sa jeho pozícia pána situácie. (Možno sa knižky píšu samé a píšuci je len asistujúcim účastníkom, niekto predsa musí držať pero.)

„Hráš sa na spisovateľa, nie? A spisovateľ je človek, ktorý neváha podpáliť aj vlastný dom, len aby mohol zblízka pozorovať požiar.“

Samozrejme, vyskytli sa rozpravy o sebavykrádaní, ale podobnosti s ostatnými knihami sú hádam len v postupoch písania a motívoch. A to na škodu nie je.

Po rozbití naratívu o Ivanovi a jeho pravdepodobnom synovi, som občas nadobudal dojem, že ani autor nevie, ktorým smerom sa kniha poberie. Istý prístup k tvorivej činnosti síce diktuje ponechať dielo plynúť kým nenaberie kontúry, ale je toto ten prípad? Je to vôbec možné? Ide o Vilikovského a tomu sa v tejto krajine momentálne nik nevyrovná. Nenecháva si textíky len tak na špacír. (Veď som vravel, že som skalný.)

Čo sa v knihe robí naozaj dobre je ignorácia očakavania. Takýto aspekt ma dlhodobo nadchýna nielen v písanej ale napríklad aj vo filmovej tvorbe. Chcem uspokojiť diváka v linearite jeho domnienok? Alebo ju rozbijem a ponúknem alternatívu? Páči sa mi, ak niekto príde a pomyselnou fackou mi povie: na toto si nezvykaj! Takýto impulz rozvinie v človeku otvorenosť, rozšíri medze jeho predstavivosti. V knihe je to ako na podnose, nič rovné, ani ploché, samé serpentíny, samé vlnky.

Poznámka na záver: I keď recenzovanie nemusí automaticky dosahovať istú kvalitatívnu úroveň, mňa samotného núti pristúpiť k dielu bližšie. Čítanie sa tak nekončí posledným zavretím knihy.

[Matej Masaryk · Rating 2 out of 5]

Táto kniha má všetko, čím sa Vilikovský stal jedným z najdôležitejších autorov slovenskej literárnej histórie - vnímavosť, postmodernú hru, myšlienku či štylistické majstrovstvo. Všetko je to však použité akosi samozrejme, mechanicky, ba unavene. Inými slovami - autor tu vari z vody (hoci overenej) a kniha akosi ide odnikiaľ nikam. Koho by to zaujímalo? Asi nikoho. A bohužiaľ aj zaslúžene.

[Lenka Macsaliová · Rating 3 out of 5]

Vilikovský vie znesiteľne písať, no je to hrozná nuda. ALE koniec na štýl Mr. Robot pobavil.