Čarobni papagaj in ostali kič

by Pavel Vilikovský, Špela Sevšek Šramel (Translator)

Pavel Vilikovský velja za osrednje ime slovaške proze zadnjih petindvajsetih let. V njegovem obsežnem opusu se vztrajno prepletajo intimne teme, refleksija družbe in avtobiografskost. Avtor ne skriva navdušenosti nad modernističnimi pisatelji. Posamezne elemente modernizma učinkovito uporablja v besedilih z izrazito družbeno zasidranimi junaki, ki bi jih zaradi njihove tipične sprijaznjenosti z usodo lahko poimenovali srednjeevropski. K tem pripovednim perspektivam se vrača v ključnih, recepcijsko dvojno zakodiranih besedilih. Zgodbe knjige Čarobni papagaj in ostali kič tvorijo premišljeno celoto. V veliki meri povzemajo, poosebljajo avtorjevo poetiko ali bolje rečeno predstavljajo dovršeno sintezo. Obenem pa osrednji kratki zgodbi prinašata povsem nov način pisanja. Z vidika bralca gre za dostopno, humorno branje na eni strani in resno izpovedno pripovedovanje na drugi.

Genres: Short Stories

134 pages, Paperback

First published January 1, 2005

About the author

Pavel Vilikovský sa narodil 27. júna v Palúdzke (dnes súčasť Liptovského Mikuláša), vyrastal v Bratislave. Matka Júlia, rod. Bárdošová (1909 – 1984), bola učiteľkou angličtiny a slovenčiny, otec Jan Vilikovský (1904 – 1946) vysokoškolský pedagóg, literárny historik staršej českej a slovenskej literatúry, brat Ján (1937) je anglista a prekladateľ. V školskom roku 1958/59 študoval filmovú réžiu na pražskej FAMU, v rokoch 1960 – 1965 angličtinu a slovenčinu na FF UK v Bratislave. Pracoval ako redaktor v mesačníku Slovenské pohľady (1964, 1966 – 1970), po nútenom odchode z časopisu na začiatku normalizácie sa zamestnal ako redaktor vydavateľstva Tatran, v rokoch 1976 – 1996 pracoval ako redaktor v časopise Romboid, v 90. rokoch aj v slovenskej redakcii Readers´s Digest. Okrem vlastnej prozaickej tvorby sa venuje prekladu. Žije v Bratislave.

„S ľahkosťou pera som zatiaľ nemal tú česť, u mňa je všetko číra drina. Tým sa nechválim, ani nad tým nenariekam – napokon, ak je výsledok dobrý, čitateľovi je srdečne jedno, či sa dosiahol hravo, alebo lopotne, a ak je zlý, nepomôže, že autor sa pri ňom nadrel ako kôň. Redaktorská, korektorská skúsenosť iste nie je pri vlastnom písaní na škodu, ale pravdu povediac, ani veľmi na osoh – opravovať iných je totiž oveľa ľahšie ako opravovať seba, a štylistická zručnosť nie je pri písaní to najdôležitejšie. Podobne je to s prekladaním: vôbec nie je ľahké, ale predsa len ľahšie je prekladať z jedného jazyka do druhého, než prekladať zo skutočnosti do jazyka, ako je to pri písaní.
S písaním je to tak: píšem cez seba, ale nie o sebe. Ja som len tá citlivá emulzia na filme, na ktorú svetlo vpisuje vonkajší obraz. Usilujem sa, aby emulzia bola čo najcitlivejšia, ale moja „reálna“ osoba pri tom nehrá nijakú úlohu. Pravdaže, čerpám z vlastných vnemov, postrehov, zážitkov, ináč to nejde, ale chcem hovoriť o každom a za všetkých. O človeku a za ľudí.“

(Z rozhovoru s Ľubicou Suballyovou, Pravda 20. februára 2002, s. 13.)

Reviews

[Natasiak · Rating 3 out of 5]

Kúpená pred zilión rokmi, až teraz docenená. Páči sa mi ako Vilikovský zachytával myšlienky, sympatický mi je aj jeho suchý humor. Milá oddychovka. Hrôzostrašná obálka.

[Iva Roháčová · Rating 4 out of 5]

Na jednej strane jemné, hravé ďobanie do vecí, osôb a krikľavých okrídlených fráz (haha, papagáj a okrídlené frázy, fantázia neskutočná), ktoré sa berú vážne. Na druhej odvádzanie pozornosti od bolestivých, dôležitých tém, spomienok, ktoré sú rovnako nespoľahlivé ako prítomnosť našich najbližších.

[Monika · Rating 4 out of 5]

Zbierka ôsmych parodicko-ironicky ladených poviedok traktuje autorove spomienky zo socializmu. Jednotlivé poviedky sú vo svojej podstate mimoriadne nevšednou a nadčasovou kritikou mravov, ľudských nešvárov, najmä malomeštiactva, karierizmu, moci jedných nad druhými, nesúcej pečať autorovej intelektuálnej skepse. Osobne ma najväčšmi nadchla poviedka "Telovka" - Vilikovského jedinečná uštipačná, no jednostaj reflektívna alegória o ľudskom charaktere; a poviedka "Veľké more, oceán", napísaná v 2. os. sg., ktorá čitateľa doslova vtiahne do pozoruhodnej psychologickej hry. Odporúčam.

[Anetka · Rating 4 out of 5]

To najzásadnejšie býva väčšinou nenápadne ukryté - v tom spočíva citlivosť tejto zbierky. Poviedky možno vnímať vo viacerých rovinách a sú naozaj bohaté na interpretácie. Sebaironizácia, odľahčovanie osobnej bolesti zo straty blízkej osoby poviedkami s humorným charakterom a najmä zásadná otázka (môže nám chýbať niekto, koho si nepamätáme?) - to sú momenty, ktoré vo mne po prečítaní rezonujú.

[Matej Masaryk · Rating 3 out of 5]

Vilikovský je známy svojim (vzhľadom na výraznú publikačnú aktivitu) nie príliš širokým okruhom tém i typickým lavírovaním medzi pólmi "excentrického a koncentrického" (tak ich nazval V. Mikula). To je aj hlavný problém tejto zbierky - je rozprávačsky suverénna, vtipná, ale aj vkusne, subtílne hlboká (ako je u Vilikovského dobrým zvykom), na druhej strane však čitateľa, ktorý má s autorom aké-také skúsenosti, veľmi nemá čím prekvapiť. Niektoré texty na mňa navyše pôsobili ako konverzačné či kompozičné cvičenia. Aj tak však ide o knihu, o akej sa môže veľkej väčšine slovenských spisovateľov (myslím tých ambicióznejších) iba snívať.

[Peter F. L. Jílek · Rating 3 out of 5]

A hoci sa z diaľky zdá, že ide o publikáciu určenú ornitológom a chovateľom exotického vtáctva - na obálke knihy sa totiž vypína fotografia papagája ara -, zdanie v tomto prípade klame; Vilikovský nemení profesiu, naďalej zostáva literátom par excellence. Celá recenzia