Bílá věž

Brány Skeldalu #2

by Jindřich Rohlík

Brány Skeldalu jsou bez debaty nejslavnější počítačovou fantasy sérií, která byla vytvořena na územích České a Slovenské republiky. Na prvním dílu vyrůstala ke konci devadesátých let celá generace hráčů a kniha, kterou právě držíte v ruce, je prvním svazkem velkolepé čtyřdílné ságy napsané podle této kultovní předlohy. Je to román plný nadlidské síly, nezkrocené magie a žalostné zbabělosti. Pokud navíc věříte tomu, že zemřít se dá zábavným způsobem, pak také i humoru.

Genres: Fantasy

280 pages, Hardcover

Published January 1, 2017

Reviews

[Pavel Dobrovsky · Rating 3 out of 5]

Úderná skupina složená z nekompatibilních hrdinů zachraňuje svět a je u toho spousta legrace. Ještě víc jsem jí měl u první knihy, kde byly postavy uváděny a představoval se svět, zatímco dvojka je nenáročnou roadstory vyprávěnou zdatným Pánem jeskyně při delší seanci Dračího doupěte. Takže se to dobře čte. Každá postava projde nějakou tou změnou a konverzace jsou dobře stavěné (autor své řemeslo ovládá dobře). Přesto jsem rozmrzelý, že jde o popis série eventů jako z videoherního RPG/dungeonu vystřižených. Vzhledem k předloze to dává smysl. Stále jsem přesvědčen, že lepší knižní zpracování krokovacího dungeonu nenajdete!

[Ondrej Urban · Rating 3 out of 5]

Ach jaj! Druhý diel Brán Skeldalu som prečítal za dva dni, čo je celkom fajn tempo aj pre mňa. Príbeh pokračuje tam, kde sme ho v predchádzajúcom dieli opustili (a na konci sa ani nesnaží tváriť, že nie sme v polovici dobrodružstva nejakým aspoň akým-takým uzavretím časti príbehu). Konečne sa dostávame na miesta a k deju, ktorý si každý pamätá z prvej hry - Fergharova chata, blúdiace duše a tak podobne. Autorovi ku cti slúži, že sa vyhýba jednoduchému prepisovaniu hry do príbehu a naopak, prichádza s novými prvkami. Blúdiace duše nie sú len cvičnými terčami pred naverbovaním šiesteho člena družiny, ale majú svoju históriu a akú-takú logiku. Biela veža existuje aj s iných dôvodov ako len sklad hádaniek a úloh. A tak podobne. Spomienkový optimizmus tu zažíva divokú jazdu, keď detaily opísané v príbehu presne korešpondujú s tým, čo sme v minulostisami hrali (čítanie Fergharovho listu a podobne), no je pomerne zmätený, keď sa toho veľa zmení. Na druhú stranu príbeh odsýpa celkom rýchlo a deje sa toho naozaj dosť.

A potom na tretiu stranu... Bílá věž mi pripomínala fanfiction od nadšenca v pubertálnom veku ešte viac ako diel prvý. Postavy sú k sebe nepríjemné, hlavný hrdina je vystrašený slaboch, ktorý žiarli na každého, čo sa len pozrie na objekt jeho záujmu, až do chvíle, kým sa nerozhodne, že slabochom prestane byť a zázračne mu to vyjde. Ale dajme tomu - každý si rád zaspomína na strednú školu. Viac mi vadilé neustále používanie moderných slov a metafor, ktoré sa ani omylom nehodia do fantasy prostredia. Každá z postáv je poháňaná vlastným "motorom", Filip rozmýšľa, aké by bolo fajn mať niekoho na návšteve cez víkend a potom cíti strach v každej bunke svojho tela a tak ďalej. Bolo až prekvapujúce, ako spoľahlivo niečo také vytrhne človeka z príbehu.

Vadili mi aj riešenia typu deus-ex-machina (často pri čarodejnici Elvíre, ktorá zvykne poznať to pravé kúzlo práve vtedy, keď ho potrebuje) a tiež problémy vyrobené špeciálne pre postavy, kde napríklad riešenie hádanky nevyžaduje dôvtip, ale vedomosti, ktoré sa intímne týkajú jednej z postáv.

No a nakoniec cit pre detaily, ktoré mal vychytať editor. Postavy nejakú dobu blúdia temnými jaskyňami, no keď sa dostanú k problému, ktorý možno vyriešiť ohňom, rozmýšľajú, kde ho zobrať. Blúdiace duše obývajú roklinu, ktorá je ale asi celá vydláždená betónovými panelmi, lebo všade s dá pohodlne prísť.

Druhý diel Brán Skeldalu bol fajn, až na to obrovské množstvo detailov, ktoré mi vadili. Je úplne jasné, že tretí diel sa budem snažiť zohnať hneď ako vyjde a prečítať ho veľmi skoro potom - ale celkom by som v ňom ocenil trochu väčší cit pre detaily.