Medzi Slovákmi: Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi alebo Ako som sa stal vlastencom

by Martin M. Šimečka

Martin M. Šimečka je burič aj tíšiteľ, provokatér aj mysliteľ, spytujúci sa aj rozprávač, najmä je to však rýdzi intelektuál, akých má stredná Európa málo. Vždy je totiž najprísnejší sám k sebe, a keď premýšľa o svete, skôr či neskôr začne hľadať svoju zodpovednosť za jeho podobu. Už dvakrát sa stal „nepriateľom štátu“, prvý raz to bolo za komunizmu, druhý v období mečiarizmu, a táto skúsenosť mu umožňuje nazerať na Slovensko z unikátnej perspektívy.

Je možné milovať krajinu, ktorá vás zavrhne len preto, lebo chcete žiť slobodne? A čo vlastne určuje váš vzťah k spoločnosti? Martin vo svojej knihe prejavuje lásku k Slovensku tým najlepším možným spôsobom – je k nemu kritický. Jeho vzťah totiž neurčujú štátne hranice, národné piesne či trepotajúce vlajky, ale opäť onen pocit zodpovednosti. A z toho plynie nádej. Kniha, ktorú držíte v ruke, je pozvánkou na debatu a závidím vám, že vás jej prečítanie ešte len čaká.

Genres: Nonfiction, History, Politics, Society, Philosophy, Biography

157 pages, Paperback

First published October 27, 2017

About the author

Martin M. Šimečka (1957) do roku 1989 patril do okruhu českého a slovenského disentu, pracoval ako kurič alebo ošetrovateľ v nemocnici a podieľal sa aj na vydávaní slovenského samizdatového časopisu Fragment K. V novembri 1989 bol členom vedenia hnutia Verejnosť proti násiliu, v roku 1990 založil vydavateľstvo Archa, kde pôsobil ako šéfredaktor do roku 1997, keď sa stal šéfredaktorom týždenníka Domino fórum. Neskôr bol šéfredaktorom denníka SME, šéfredaktorom a členom redakcie českého týždenníka Respekt a od novembra 2016 je komentátorom Denníka N.

Je autorom románu Džin, ktorý vyšiel aj v USA a vo Francúzsku, posledné slovenské vydanie vyšlo vo vydavateľstve Artforum v roku 2015. Kniha Světelná znamení vyšla v roku 1991 vo vydavateľstve Archa a v roku 2018 vo vydavateľstvo SALON a Martin M. Šimečka v nej komentuje listy, ktoré z väzenia rodine posielal jeho otec, filozof Milan Šimečka. V roku 2019 vydalo české vydavateľstvo Paseka knihu rozhovorov Kirilla Ščeblykina a Filipa Zajíčka s názvom Jsme jako oni (Rozhovor s Martinem M. Šimečkou o liberálech, pokrytcích a fašistech). V knižnej edícii Denníka N mu v roku 2017 vyšla kniha Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi) a v roku 2020 Telesná výchova (Úvahy bežca, plavca, tenistu a jazdca na koni o pohybe, tele a mysli).

Reviews

[Martin Dubéci · Rating 3 out of 5]

Je zaujímavé čítať novú knihu Martina Šimečku po Opustenej spoločnosti od Taberyho. Obe vyšli tento rok, obaja autori vychádzajú z rovnakých hodnôt a myšlienkovej školy. Kým Tabery zapája súčasnú českú spoločnosť do košatej historickej tradície, Šimečka môže odkazovať oveľa menej. Napriek tomu sa končí optimisticky, zatiaľ čo Tabery varuje pred zlými časmi vo svojej domovine.

Ľahostajnosť, základný motív našej povahy. U Čechov je to naopak vzdorovitosť. Hľadania národných čŕt sa asi nikdy nezabídu bez zjednodušení. No aj Šimečkova kniha sa opäť snaží nájsť odpoveď na otázku, ktorú v nevypovedanej forme pociťujem okolo seba stále častejšie. Čo drží našu spoločnosť pokope a aký je vlastne jej zmysel?

Necháme si klčovať lesy. Naše nemocnice sú často najspustnutejšie budovy v meste. Do toho počúvame príbehy o tom, ako obyvatelia paneláku bojujú proti stavbe rampy pre svojho invalidného suseda. Ľahostajnosť. Môžeme mať najlepšie zákony. Najprísnejších policajtov, ktorí pochytajú veľké ryby. No ak sa nezmení spoločenské nastavenie - je mi to jedno, čo ma po iných - tak sa tu lepšie cítiť nebudeme.

Možno to je tak, že k prosperite a mieru vieme prísť ľahojstajne a náhodou, no sebavedomie a súdržnosť už takto nenádjeme. Nie je to nič obajvné. Opakuje sa v texte, dokola v podobe otázky intelektuála Juraja Špitzera z ranných 90. rokov. Aký bude obsah a zmysel novej Slovenskej republiky?

Tešil som sa na Šimečkovu odpoveď, no náchadza sa v texte len v náznakoch. V dobre opísanej ceste, ktorá nás k dnešenej debate priviedla a v kontraste s tým, čo sa deje okolo nás v regióne. Odpoveď na ňu nájdeme asi len postupne. Spolu s ľudmi, ktorým záleží na svojom okolí, ktorí tvoria, chránia, zveľaďujú viac než priestor svojho bezprostredného komfortu. Pre mňa to je najzaujímavejšia a kľúčová debata dneška. Dospievanie spoločenstva.

(Mínus jedna hviezdička, lebo som sa asi nestretol dobre s formátom. Niektoré mikrokapitoly v texte mi prišli useknuté a extrémne stručné.)

[Michal · Rating 5 out of 5]

jedna z top slovenskych knih o slovakoch. aj ked sa s vela pohladmi da polemizovat, predovsetkym su to pohlady z uhlov, z ktorych sa malokto vie pozerat. k tomu vsetkemu sa to lahko citalo. odporucam.

[Jakub Ptačin · Rating 5 out of 5]

Oplatí sa!

[Alla Komarova · Rating 5 out of 5]

З недавніх пір помітила за собою звичку: коли звідкілясь лунає «братські народи», я автоматично уявляю собі Центральну Європу. Ну бо «братерство» на сході давно себе викрило, до предків суперменів-вікінгів вже якось дуже далеко чисто історично, а ось центр Європи наш і не тільки географічно.

І там теж є свої невирішені питання щодо «братських народів» чехословаків та їхнього такого різного шляху до ЄС. Збірка есеїв Мартіна Мілана Шімечки "Серед словаків" складається з 45 коротких нарисів, в яких він намагається якщо не вирішити ці питання, то хоча б відповісти на них самому собі.

Чому чехи мали свої майдани, а словаки прийшли до Європи якось непомітно тихо? Мартін Шімечка стверджує, що вся справа – у національному питанні. Мовляв, словацькі правоохоронці не змогли б бити молодь на майдані, бо це означало б бити словацьких дітей. Чехи же сприймали виступи молоді не як бунтівну силу, що прагне змін всьому суспільству, що виступає проти батьків, які схилили голови перед комунізмом, а як «зухвалу банду хуліганів», як недоладних підлітків, яким батьки не привили гарних манер, яких треба провчити.

Шімечка, як і будь-який інтелектуал, покладає провину за незріле громадянське суспільство на еліту, до яких зараховує виключно творців, які б і мали формувати межи Добра та Зла, керувати та спрямовувати народ до певних ідеалів. І якщо чехи пішли по шляху заміщення, виставляючи за еліту комуністичну номенклатурну кон’юнктурщину, то словаки тишком-нишком попрятали всіх своїх митців по бібліотекам та архівам, дозволяючи їм жити буденно, але не творити.

Шімечка вважає це рівноцінним до фізичної смерті і не впевнений, що це правильна стратегія збереження нації.

Він також багато розмишляє про конкретні постаті словацьких (і не тільки) творців, називаючи купу імен (і ці есеї, якщо чесно, було найважче якось сприйняти, бо перебуваючи поза контекстом настільки, що жодне з тих імен не промовляло до мене і було практично вперше побаченим, неможливо було навіть власну думку скласти).

Але, повертаючись до початку замітки, щодо братських народів. Читаючи есе про суспільну байдужість, про те, що громадянський рух словаків комуністи купили міщанським достатком (так, розумію, наскільки це дико для нас звучить, але), про те, як більшість «простого народу» бідкалась й нила аби «вєрнуть всьо взад», коли країна почала важкий шлях до Європи після комуністичної хвороби, я бачила в них наших справжніх родичів. Рівно таких самих, як ми. Коли частині пасионаріїв терміново необхідно відремонтувати все і навести лад, а пасивній більшості «какаяразніца» і поверніть ковбасу за2.20.

[Filip Struhárik · Rating 4 out of 5]

"Ak dáme zlu príležitosť vládnuť, bude to po prvý raz v histórii, keď za jeho vládu ponesieme úplnú zodpovednosť," píše Martin M. Šimečka vo svojej novej knihe Medzi Slovákmi. Útla, ale výživná kniha.

Mňa obzvlášť bavili jeho spomienky na časy, keď bol šéfredaktorom SME: "Bol som presvedčený, že teraz majú prednosť veľké dejiny: návrat do Európy a k demokracii, reformy a rozchod s komunistickou minulosťou. Okolnosti mi dávali za pravdu, Slovensko sa stalo miláčikom Západu, ktorý ho nazýval reformným tigrom, rovná daň sa stala vývesným štítom ekonomiky štartujúcej na vlne vrcholiacej globalizácie. Ale dnes tiež viem, že som dával prednosť veľkým dejinám preto, lebo som sa stal ich súčasťou. Odrazu som patril do privilegovanej vrstvy ľudí, ktorých činy a slová priťahujú pozornosť. Moje staré podozrenie, že spoločnosť je voči mne ľahostajná, mi vyvracal každodenný život šéfredaktora vplyvných novín. Životy tých, ktorí toto privilégium nemali, ma zaujímali len vtedy, ak potvrdzovali správnosť veľkej spoločenskej zmeny."

A ešte vyberám: "Vládla akási nepísaná dohoda, že jediné normotvorné príbehy sú tie, ktoré prežívajú príslušníci elity. Osudy takzvaných obyčajných ľudí boli len ilustračnou pomôckou buď na oslavu slovenskej identity, alebo na sociálnu kritiku. Bača, ktorý vyrábal fujary, robotník, ktorý prišiel o prácu, rodina, ktorá prehrala úspory v pyramídovej hre. Ich spoločným znakom bola spoločenská pasivita. Vládla akási nepísaná dohoda o ľahostajnosti, ktorú dodržiavali jej obete aj vinníci. Odpor či vzbura boli vyhradené len politike a jej nositeľmi boli elity. Národ sa pasívne prizeral a raz za čas sa vyjadril vo voľbách, teda opäť len politicky."

[Peter Tkačenko · Rating 5 out of 5]

Asi to najlepšie, čo som tento rok po slovensky čítal. Šimečka píše o Slovensku s láskou a preto prísne, veľa pozorovaní je anekdotických, ale to k tomuto typu osobnej spovede azda aj patrí. Plus, osobne ma veľmi oslovilo, ako opisuje život privandrovalca na Slovensku, ktorý nie celkom rozumie príbehom svojho okolia. Prežíval som to veľmi podobne.

Jediná výčitka smeruje k dĺžke – je to kratučké a vydrží to na jeden krátky večer.

[Zuzana Reveszova · Rating 4 out of 5]

Vzala som si tú knihu trochu z povinnosti oboznámiť sa s tým, čo momentálne MMŠ píše a bola to pecka. Pre pochopenie súčasných udalostí ľuďom mojej generácie ponúka to najdôležitejšie = historický a spoločenský kontext z pohľadu intelektuála a novinára. Normálne jeho komentáre nemajú takú údernosť, preto je fajn sa začítať do dlhšieho a osobnejšieho textu. Dajte si to teraz a poďte robiť lepšie veci.

[Mariana Semenyshyn · Rating 4 out of 5]

Also being very close geographically Slovak political and historical developments never bothered Ukrainian society (well, maybe until recently). However, this book might change this negligence as it shows how Slovak experience is very much relevant for the Ukrainian society in its attempt to learn how to CARE.

[Vesvetrupetr · Rating 5 out of 5]

Ideální knížka pro semifilozofa, jakým jsem já. Esejistické hloubání nad smyslem československých dějin plné neotřelých postřehů, úvah a přesahů do současnosti. Kniha tíživá i nadějná. Pro Čecha navíc jednoduše rekapitulující důležité momenty a osobnosti nedávných slovenských dějin.

[Tuan Anh Le · Rating 4 out of 5]

One person not caring about the society can seem like a small thing but can lead the deterioration of the society. This is illustrated by stories from communism and post-89 Slovakia.

Juraj Spitzer's question of "What kind of Slovakia do we want?" has not been satisfactorily answered. We don't need an answer, starting to look for it is good enough.

National myths can be good and bad. Slovakia doesn't have strong myth and is free from politicians misusing it for promoting bad things. Slovaks should create their own story.

"Authentic society" starts from individual stories and a large mass of people agreeing with them, e.g. Zuzana Hlavkova. There are signs of "authentic society" arising in Slovakia.

Speculation that nature has a lot of influence on the psychology of the nation. Slovaks respect their dangerous mountains and forests. Czechs are fully in control of their land.

Liberal democracy and freedom is good.

[Yacoob · Rating 4 out of 5]

Přečetl jsem na doporučení jednoho knihkupce z Prešova a nelituji. Jen si to vysloveně žádá update po Kuciakovi. Jedna hvězda dolů za ten krajinný determinusmus v závěru.

[Michal M. · Rating 5 out of 5]

Výborné čítanie. Ľahostajnosť, ako tichý spoločník zla, je v knihe kľúčovým slovom ktoré autor vypichuje v každom dôležitom období či slovenskej alebo československej histórie. Žijem už značnú dobu v zahraničí, čo mi dosť pomáha nazerať na Slovensko z iných uhlov a musím priznať, že pri čítaní tejto knihy som z veľkej časti len “pritakával”, ale samozrejme boli tam aj udalosti a príhody, ktoré ma prekvapili.
Je to útla knižka, preto ma až udivuje ako to vedel Šimecka tak efektívne zhrnúť a tak krištáľovo-čisto opísať akí sme. Pre mňa päť hviezd bez debaty.

[Michal Pivarči · Rating 5 out of 5]

"I have never understood poetry very well, but when I read the poem 'Good Night, My Lovely' by Ľubomír Feldek and the line 'the SS-man hugged the Communist Secret Policeman', it was clear to me how powerful it can be. In that one short sentence, the times were reflected: those communists who had turned nationalist had joined forces with the fascists because they were drawn together by their common opposition to democracy."

--

Probably the best thing I've read in Slovak last year. The Dominik Tatarka Award is thoroughly deserved, and like Erik Tabery on the back cover, I envy you for having yet to read it. Martin M. Šimečka, former dissident and member of the Public Against Violence (Verejnosť proti násiliu), publisher and (chief) editor of SME, Respekt and Denník N, Slovak son of Czech parents and one of the most brilliant thinkers in Slovakia today, invites us to reflect on ourselves. His invitation is short and written with tremendous ease. It should be required reading for all Slovaks and highly recommended reading for every Czech. If only to avoid having to wonder what the Slovaks have been doing for the last decades and what is happening to them now. And also because the narrative is also about Czechs and it is refreshing to read about ourselves from an outsider's perspective (which actually characterizes every other book I recommend here).

And also to read about the role of Slovakia in dissent, and that there were texts in print there that would not have passed censorship in Czechia and would have appeared at most in samizdat. About how the Slovak communists saved the non-communist intellectual elite, while the Czech ones destroyed it. About why there was more freedom in Slovakia and the difference in the relationship of the people to the regime and the regime to the people. About the self-preservation instinct of a small nation and about the nationalism of the Slovak communists, who had no desire to beat Slovak children in '89, unlike the Czech communists, who did not see the rioting students as Czech children, but as a cheeky bunch of vermin. About how Mečiar's rise to power put Slovakia twenty years ahead of the developments that are now affecting Central Europe and parts of the West. About the miracle that Mečiarism was defeated, and how in a different geopolitical constellation it might not have been so at all. About the fascinating birth of a political nation and the civic activism that had a world premiere in Slovakia and later became a model for the colour revolutions in Europe. And the beautiful final chapter on the relationship of nature to our identity, with a fleeting mention of Šimeček's sojourns in the wilderness of my home region of Muránska planina, is a lovely invitation to his other books.

The main motive for Šimečka, however, is indifference, or more precisely, an indifferent society. The Slovak one (and one cannot help but think of the russian one) has long given the impression that people are neutral - neither good nor bad, just indifferent. But it turns out that indifference is in fact the silent companion of evil that can engulf the masses.

--

"Nationalism is disgusting always and under every circumstance, but it is probably true that the Slovak one was triggered mainly by confusion in the heads of people who were not at all prepared for the fall of communism. They identified with the regime of the time, they planned their lives and careers within it. When the system collapsed, they grasped onto the lifeline called national identity. Slovakness became a surrogate value that they experienced as real.

But they were not prepared for it either, so its manifestation became a show of tastelessness that sank far below even communist aesthetics. Slovakness was mixed from pagan symbols, such as the bonfires on the mountains, with Christian references to Cyril and Methodius, political ones to Great Moravia and Svätopluk, to the claim that the Slovaks are the oldest Slavic nation, and that is why it is logical that the geographical centre of Europe is in Slovakia, on a hill near the village of Krahule. They erected a plaque there, which still rusts there, forgotten by all.

Slovak nationalism was so unbearably kitsch that it functioned like a selection procedure: whoever did not turn his stomach became a proper Slovak. According to this aesthetic code, society began to splinter into two parts, represented by the nationalist rabble and the liberal elite. This split has not ended to this day."

[Marcel Uhrin · Rating 5 out of 5]

Nuž, z knihy som nadšený. V záverečnej kapitolke Šimečka opisuje, kde knihu napísal. V maringotke svojho priateľa Karola niekde v samote kopcov Muránskej planiny. Karola aj oblasť veľmi dobre poznám. Ale nie gemerský a osobnostný kontext vyvolal moje nadšenie z knihy. Šimečka v knihe kriticky nakladá všetkým, najviac Slovákom, ale aj Čechom, disidentom, umelcom, politikom, katolíkom, novinárom. A že si to môže takto priamo dovoliť vyplýva z toho, že na príkladoch mnohých osobných skúseností či stretnutí priznáva svoje zlyhania, svoje nevedomosti a omyly na ceste k poznaniu "slovenského politického národa". Hoc sám je synom českých rodičov, stal sa slovenským vlastencom. A táto poctivosť a intímnosť výpovede vo mne vyvolala nadšenie z tejto knižky.

"Zopár Maďarov bolo aj v našej učňovskej triede, tvorili hlúčik, v ktorom sa potichu rozprávali maďarsky. Snažili sa byť neviditeľní a dosiahli svoje – naozaj som si ich nevšímal. Moja ľahostajnosť voči nim bola dokonalou ukážkou sociálnej slepoty, ktorá sa stala v minulom storočí tichým spoločníkom zla. Keby som žil o tridsať rokov skôr a oni by boli židia, vôbec by som si nevšimol, že jedného dňa neprišli do triedy."

[Michal Mironov · Rating 4 out of 5]

Nie som fanúšikom knižiek typu: „národná skúsenosť ukazuje, že...“, alebo „pre Slovákov je charakteristické, že...“, pretože autor sa nevyhne zovšeobecňovaniu. Napokon, sám Šimečka je dôkazom, že byť Slovák a vlastenec môže pre každého znamenať čosi úplne iné. Napriek tomu je veľmi osviežujúce pozrieť sa na príbeh Slovenska očami intelektuála, ktorého život je tesne prepletený s „veľkými dejinami“. Najmä keď na Slovensku totálne absentujú lídri, ktorí by sa niečim ako dlhodobá vízia krajiny seriózne zaoberali. Osobitné plus za štýl, ktorý by som charakterizoval ako „ľahkým perom o ťažkých témach“.

[Veronika Pizano · Rating 5 out of 5]

Dočítala som ju symbolicky večer pred 17. novembrom. Prelínanie životopisných spomienok s postrehmi o minulosti a súčasnosti, s ktorými môžete alebo nemusíte súhlasiť, v každom prípade by ste nemali ostať ľahostajní. Lebo ľahostajnosť je kľúčový pojem tejto knihy, ktorým Šimečka objasňuje svoj pohľad na naše dejiny. No a keďže záver je optimistický (aj keď len z pohľadu Slovenska), že na Slovensku začíname byť menej a menej ľahostajní, dodáva kniha nádej.

[Demeter · Rating 5 out of 5]

Šimečka píše o tom ako hľadal svoju identitu. Píše o tom v kontexte dejín. Skvelé čítanie, najmä pre tých, ktorích minula normalizácia, či nevedia ako fungoval disent. Nie dopodrobna, najmä kvôli asketicky stručnej knihe, ale zasa ani nie nudne. A aj 90, aj 00, aj súčasnosť je poctivo opísaná. Veľmi rýchla kniha. Veľa zaujímavých myšlienok. Treba čítať.

[Terézia Frecerová · Rating 5 out of 5]

vyborne, najma posledna esej

[Ranní ptáče · Rating 5 out of 5]

Vynikající kniha o Slovácích, která je v mnohém i o Češích.

[Samuel · Rating 4 out of 5]

Martin M. Šimečka je podľa mňa skvelý novinár a inšpirujúci intelektuál. Dokáže písať jednoducho, vecne a hlavne trefne. Slováci nevedia, kým sú. Vždy si niečo vymysleli, no nikdy to nemalo hlboké korene. Medzi Slovákmi je však kniha, ktorá dokázala popísať aspoň jednu našu konkrétnu vlastnosť - ľahostajnosť. Človek si to neuvedomí, pokým mu to niekto nepovie. Šimečka však tiež hovorí, že sme na dobrej ceste od nej. Z tohto pohľadu je Medzi Slovákmi skvelý postreh a prvý kúsok mozaiky, tvoriacej obraz toho, kým naozaj sme.

No na druhej strane som pri čítaní pociťoval sklamanie. Autor sa rozhodol vytvoriť knihu, ktorú tvorí mnoho krátkych úvah, pri ktorých sa ani nenazdáte a už ste na konci. Rýchlo sa to číta, to je pravda, ale akoby vám pri tom vždy niečo chýbalo. A niečo ostalo nepovedané. Podľa mňa v tomto smere kniha (a autor) nenaplnili svoj potenciál. Knihu prečítate príliš rýchlo nato, aby ste nad ňou dlho premýšľali. Príbehovosť je miestami príliš osobná a konkrétna, aby sa z toho dali vyvodiť všeobecné závery. Takto je pre mňa Medzi Slovákmi denníkom alebo skôr len výpoveď jedného človeka, ktorý hovorí - takto to vidím ja. Osobne som čakal niečo veľkolepejšie.

Každý si v Medzi Slovákmi určite nájde to svoje. Pre mňa to sú napríklad tieto útržky:

"Lenže základným predpokladom pre to, aby táto ľahostajnosť začala miznúť, je zrod autentickej spoločnosti citlivej na zlo."

"Autentická spoločnosť sa tvorí príbehmi jednotlivcov, ktoré prežíva ako spoločné, cez ich osudy spoznáva samu seba, zvyšuje svoju citlivosť a vytrháva sa z ľahostajnosti. Cez ne si tvorí hrdinov, obete aj zloduchov a rozpráva tak svoj vlastný príbeh, na ktorý politici musia chtiac-nechtiac reagovať. Ruší sa tak jej pôvodná závislosť od fiktívneho príbehu, ktorý jej vnucovala politická trieda. Odtiaľ pochádza intuitívny odpor premiéra Fica k Zuzane Hlávkovej alebo k študentom, ktorí zorganizovali protikorupčné pochody."

"Masový útek mladých zo Slovenska je porážkou našej demokracie a stratou, ktorá sa nedá nahradiť. Stala sa z neho morálna výzva, ktorá má rovnakú naliehavosť ako v osemdesiatych rokoch. Vtedy odchádzali desiatky disidentov, ktorí oslabovali spoločenstvo brániace slobodu, dnes odchádzajú desaťtisíce mladých ľudí, ktorí oslabujú spoločnosť brániacu demokraciu. Vtedy odchody posilňovali komunistov, dnes odchody posilňujú fašistov."

[Martina · Rating 5 out of 5]

O ľahostajnosti a ako nám škodí, priamo konfrontovaná s historickými aj osobnými udalosťami autora, od komunizmu po nedávnu minulosť. Ľahko čitateľné, kritické v správnej miere a veľmi potrebné do každej školskej lavice. Možno nie len ako stručný obraz nedávnych dejín, o ktorých sa v osnovách zriedka hovorí ale ako nástroj pre vytvorenie neľahostajného názoru, kultivovanie pozornosti a záujmu.

[starypes · Rating 4 out of 5]

Šimečka za tento prehľad o ľahostajnosti slovenského národa schytá 3.5 hviezdy, v reáli 4. Politika to nie je moja parketa, preto aj tá polhviezda navyše, Šimečka to celkom dobre zhrnul. Tento jeho počin ma bavil zatiaľ najviac z pomedzi tých, ktoré som od neho čítal. Slovensko, malý ľahostajný národ - a má pravdu!

[Eva Hrabovská · Rating 5 out of 5]

Super kniha! Kiež by sa na hodinách dejepisu čítala raz :)

[Pavla Rachelová · Rating 5 out of 5]

Podobne ako Snyderovych 20 ponauceni z 20. storocia patria aj Simeckove Strucne dejiny lahostajnosti do kazdej domacnosti. 

[Peter · Rating 5 out of 5]

Páči sa mi, že hoci je celou knihou, čo je vlastne akýsi autorov životopis na pozadí politicko-spoločenských zmien na Slovensku i v strednej Európe, popretkávané slovo "ľahostajnosť" vyskloňované vo všetkých možných kontextoch, na záver je pán Šimečka optimistický - verí, že "slovenská spoločnosť začala konečne hľadať odpoveď na to, ako sa stať lepšou.". Zároveň by som chcel vyjadriť môj obdiv k ľuďom, ktorí si svoju cestu životom vyberajú nie len s ohľadom na naplnenie svojich vlastných potrieb ale v zmysle nejakého vyššieho "mravného princípu".

[Libor · Rating 4 out of 5]

Koupeno úplnou náhodu při návštěvě Bratislavy, prostě mi padla do ruky v Martinusu. Nebýt poslední kapitoly, asi by to bylo jedno z nejlepších osobních svědectví o životě a státu, jaké jsem četl. Ale i tak to bylo vynikající, takže Šimečkovi ten úlet na posledních pár stranách odpustím a knihu vřele doporučuji. Škoda, že něco podobného (zatím) nenapsal nějaký Slovák žijící trvale v České republice. "O čem sním, když zrovna..." do toho teda rozhodně nepočítám.

[Barborka · Rating 5 out of 5]

Tato knizka by mala byt povinnym citanim pre vsetkych! Lahkost pisania pana Simecku je neuveritelna, jasne a zrozumitelne pomenuva problem nasej spolocnosti. 💕

[Miroslav Hudak · Rating 5 out of 5]

Skvela knizka o historii vzniku slovenskej obcianskej spolocnosti a politickych suvislostiach. Mojou najvacsou vyhradou je jej utlost, niektore kapitoly by si urcite zasluzili rozsirit.

[Michal Čop · Rating 3 out of 5]

Na Šimečku mám proste slabosť. Za prvé, preto, lebo zbožňujem jeho štýl písania, a za druhé, preto, lebo mu spolu s americkým profesorom spomínaným v knižke závidím to, koho každého pozná a stretol (samozrejme závidím mu aj to ako dobre vie písať). Moji kamoši z bratislavskej kaviarne síce tvrdia, že to, že pozná takých ľudí zas nie je až tak zaujímavé, lebo Bratislavská kaviareň sa navzájom pozná. No lenže Šimečka pozná aj českú kaviareň, a trochu aj svetovú. A to už je niečo.
Dobre, takže knižka sa mi páči preto, lebo mám rád, ako Šimečka píše, lebo je napísaná veľmi čítavo (prelínanie osobných príbehov s úvahami o dejinách Slovákov, plus má kratučké kapitoly a celá je krátka, vďaka čomu ju človek môže prečítať za jedno popoludnie) a tiež preto, lebo súhlasím s tézou, že Slováci sú ľahostajní voči svojej krajine. A ak nezachádzame príliš do detailov, tak sa väčšinou dá súhlasiť aj s argumentáciou (niektoré problematické časti sú vykreslené tu: https://www.postoj.sk/28877/cudzinec).
Na druhej strane, najväčší problém knižky vidím v tom ako Šimečka (ne)chápe kresťanov a ich úlohu v dejinách Slovákov. To, že ich chápe úplne zle dokazuje už to, že keď píše o období pred novembrom 89, tak musí vždy napísať, že to všetko platí s výnimkou kresťanov (napr. keď píše o tom, že režim ľudí nezatváral, ale mal s nimi dohodu, alebo, že sme tu nemali žiadnu veľkú akciu proti režimu, alebo, keď píše, že náš disent nemal žiadne štruktúry a bol veľmi malý).
Toto Šimčkovo nepochopenie úlohy kresťanov sa premieta aj ďalej, keď píše o KDH ako jednej z hrozieb slobody po roku 1989 (som myslel, že hlavnú opozíciu proti Mečiarovi tvorilo hlavne KDH) a tiež to, ak ich teraz spája s fašistami. To už je fakt nonsens. Chápem, že sa mu ako liberálovi nemusia páčiť niektoré aktivity kresťanov. Ale prirovnanie k fašistom? To je vrcholné nepochopenie.
Na druhej strane, treba povedať, že okrem Šimečkovi to niečo vypovedá aj o kresťanoch. Asi fakt robíme niečo zle, ak majú o nás liberáli tak nízku mienku a priraďujú nás k fašistom.
Celkovo však knižka určite stojí za prečítanie a zamyslenie sa nad našou dnešnou ľahostajnosťou voči politike, sebe, či tým najbezbrannejším.

[Oleh Sannikov · Rating 4 out of 5]

Для людини, що вкрай мало обізнана з історією західних слов'ян, ця книга певною мірою серія відкриттів, щодо нашої близькості, спільних уроків, предтечі українських революцій - помаранчевої і гідності, а також, джерела натхнення для російськиї політтехнологів з їх "русскою весною". Вражає, наскільки прямолінійно автор заявляє про сучасну владу в Угорщині і Польщі.
Читаючи, поневолі переймаєшся долею словаків у виборюванні права мати свою демократичну ліберальну націю. Врешті, те, чого прагнемо тут і ми. З різницею в тім, що етап національної держави (принаймні за версією автора), не пройдений нами, в них відбувся значно раніше.

Текст повний посилань на події і особистості, втім надто короткий. Я волів би скоріше бачити його у тематичній збірці, присвяченій чехословацькій історії.