1. V januári 2020 som bol tri dni v Innsbrucku, a tak som zauvažoval o tematickom čítaní. Pretože som sa nedostal k oceňovanému románu Celý život od Roberta Seethalera, vzal som do rúk absyntovku Smrť v bunkri od Martina Pollacka.
2. Autor v knihe rekonštruuje život svojho biologického otca Gerharda Basta (1911-1947), vysoko postaveného nacistu, člena SS, Gestapa a SD, ktorý mal na rukách krv nevinných Židov, Slovanov, Rómov a rôznych politických väzňov zo svojho dôstojníckeho pôsobenia v Nemecku, na Ukrajine, v Bielorusku a na Slovensku (Ružomberok, Žilina, Senica).
3. Túto knihu poznám z pultov dlhšie, no nikdy som sa k nej nemal, pretože v istom období ma prestali baviť knihy (aj filmy) o nacizme, holokauste, genocíde a pod. Teraz som to však vzal, jednoducho som bol tvrdohlavo zvedavý na rakúske reálie.
4. A tie som, k plnej spokojnosti, dostal!
5. O príbehu Gerharda Basta nechcem nič prezrádzať. A to nielen preto, že sa treba vyvarovať spoilerov, ale aj preto, že by to bolo na celý deň. (Napíšem len, že špeciálne pútavou líniou je fakt, že Pollack prišiel na svet ako nemanželské dieťa, a to v čase, keď bola jeho matka otčimovi neverná práve s Bastom).
6. A tak v prvom rade uvediem to, že ma bavilo skúmať tú vznešenú germánsku nadradenosť - ako spúšťač všetkých zverstiev v knihe opisovaných. Tento autentický pocit však nie je niečo, čo Rakúšania (a Nemci) zazimovali na večné časy v archívoch, u mnohých z nich je to každodenný stav, z ktorého pomeriavajú samých seba s okolitým svetom. Samozrejme, nie všetci, a samozrejme, nie krvilačne ako v časoch, keď rozpútali obe svetové vojny.
7. Našťastie, veľkonemecký postoj je pre autora nepochopiteľný fenomén. Martin Pollack vyrastal v tesnej blízkosti svojich starých rodičov (rodičov Gerharda Basta) a tí až do svojho konca – dokonale oboznámení s činnosťou svojho syna počas vojny - ani o centimeter z neho neuhli. Stará mama na adresu svojho mŕtveho syna dokonca povedala: „Čestný prístup, tvoj otec sa vždy správal čestne, prízvukovala stará mama. Keby sa ťa niekto pýtal, čo robil, tak povedz, že vládneho radcu.“
8. To ma privádza k ďalšiemu motívu: na niekoľkých miestach som čítal a aj samotný Pollack to v niekoľkých rozhovoroch pripomenul, že vyrovnanie sa s nacizmom bolo v Rakúsku nedôsledné, dokonca až povrchné. Samozrejme, úhlavní vojnoví zločinci dostali to, čo im patrilo, no v mnohých prípadoch sa nestalo nič. Jednoducho, spoločnosť si bola vedomá, že odsunutím vojnových zločincov na vedľajšiu koľaj, by nemal kto dvíhať krajinu na nohy. A takto mnohí poškvrnení učitelia, právnici, inžinieri, či bankári (radi) zabudli. Ľudia okolo nich tiež.
9. Až neuveriteľnou správou o rakúskej náture je to, že mnohí z presvedčených nacistov boli vzdelaní, dobre situovaní, a zásady bontónu a vkusu ovládajúci ľudia. Napokon, Gerhard Bast bol jedným z nich. Aký to rozdiel od našich súčasných „náckov“.
10. Samozrejme, oba prístupy sú choré, ani jeden nie je lepší ako ten druhý, pričom ten nemecký ani náhodou necharakterizujem ako sofistikovanejší. To len ich východiská sú odlišné.
11. Je to podivný kraj to Rakúsko. Na jednej strane dokonale uprataný, na druhej strane dokonale sterilný (obzvlášť v nížine popri Dunaji), na jednej strane mimoriadne cudný, na druhej strane mimoriadne zverský, na jednej strane neuveriteľne idylický, na druhej strane neuveriteľne výkonný. V mnohých ohľadoch však nasledovaniahodný. Už len cesta vlakom z Viedne do Innsbrucku (a správanie sa personálu v ňom) je veľkým zážitkom.
12. A na záver to najpodstatnejšie: Smrť v bunkri je výborná kniha. Pollack ju napísal ukážkovo: citlivo, rozvážne a hlavne bez pátosu. Takto na prvú mi vychádza, že z textu nič neodstávalo, ani mu nič nechýbalo.