What do you think?
Rate this book
Siedma noc
Literatúra faktu - skúsenosti a obžaloba jedného komunistu. Autor zachytáva pocity občana prežívajúceho prvé dni vpádu sovietskych vojsk do ČSSR v roku 1968.
200 pages, Paperback
First published January 1, 1968
2 people are currently reading
28 people want to read
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 5 of 5 reviews
September 1, 2021
"Preco zostavate komunistom? Po tolkych sklamaniach?"
"Neviem. Je to niekde vo mne, hlboko, je v tom cely zmysel mojho zivota. Zo mna nespravil komunistu ani Stalin, ani Breznev, ani Novotny. Urobila ho zo mna moja skusenost, moja bitkarska povaha, moja vychova, moje citenie. Myslim si, ze nezostanem sam, na svete je dost komunistov, co zmyslaju podobne ako ja, aj o zlocine, ktoreho sa na nas dopustili."
Predminulu sobotu sme si pripomenuli 53. vyrocie invazie vojsk Varsavskej zmluvy do Ceskoslovenska. Na tento den som si setrila moj davnejsi ulovok z antikvariatu, knihu Ladislava Mnacka Siedma noc a aby som ju dokonale precitila, citala som ju sedem dni - kazdy den jednu kapitolu chronologicky sumarizujucu vyvoj v krajine od pociatocneho soku, zhrozenia, dufania, az po sklamanie a rezignaciu.
Podla vlastnych slov ju pisal s horucou hlavou a v navale zlosti, tesne po tom, ako 28. augusta 1968 emigroval do Rakuska. Pokusil sa nou aspon ciastocne zuctovat s vlastnym podielom na udalostiach, ktore vpadu predchadzali. Ako ucastnik Slovenskeho narodneho povstania a aktivny protifasisticky bojovnik vstupil do Komunistickej strany v roku 1945. Vtedajsi prichod Cervenej armady - oslobodzovaci - vnimal s nadsenim a problemy typu plienenie a znasilnovanie opisuje ako drobne neduhy. Komunisticky prevrat v roku 1948 sledoval "z prveho radu" ako prominentny novinar a aj dvadsat rokov "po" ho opisuje idealisticky, ako uchopenie moci tych sikovnejsich pre dobru vec.
"Dostali do ruk moc, na aku neboli charakterovo pripraveni, s ktorou sa nevedeli vysporiadat. Boli socialnymi romantikmi, mohli burat, rozvracat systemy a sily, co im stali v ceste, toto sa naucili dokonale, boli muzmi destrukcie, ich historicka uloha bola rozbit stary, podly svet... Vo Februari, ked sa ich sen stal skutocnostou, sen, ktoremu obetovali mladost, osobne stastie a zivot, ked im padla vsetka moc do ruk, vtedy mali urobit nieco nemozne, neludske, alebo skor nadludske, vtedy mali povedat: - Urovili sme, co sme urobit mali, pripravili sme pre vas, co pridete, lepsiu buducnost, odteraz by sme uz len stali v ceste, a preto odchadzame..."
Zaroven vsak s odstupom casu vnima "zle zapnuty prvy gombik" - antiintelektualizmus, antisemitizmus v strane, problemy planovaneho hospodarstva, vykonstruovane procesy v 50.rokoch -- mnohe z tychto problemov opisal v Oneskorenych reportazach. Sam seba nazyva "kedysi nadsenym komunistom divajucim sa na krach systemu, ktory volakedy pomahal budovat a teraz povazuje za svoj osobny omyl a neuspech".
Vycita si bratrickovanie s predstavitelmi rezimu, citi sa pouzity:
"Len ctiziadost 'povedat to inac' ma viedla k tomu, aby som aj v najnudnejsom trojhodinovom mlateni fraz objavil malicku iskru reality. Tak som sa stal 'spolutvorcom' osobnosti, ktore vsak nijake osobnosti neboli. Velmi skoro objavili tuto moju schopnost. Mal som otvorene dvere do mnohych sekretariatov, nielen komunistickych."
Zmakkcenie rezimu v 60. rokoch a Prazsku jar opisuje tak idealisticky, az je citatelom a citatelkam smiesno: tlac bola najslobodnejsia na svete (len obcas cenzor robil problemy so zelenym razitkom), ekonomika sa mala po dvadsatrocnej stagnacii konecne nadychnut, Dubcek bol top lider, len v strane mal neschopakov. O to silnejsie prezival facku invazie v 1968.
Mnacko bol proste vynikajuci spisovatel a reporter a zaroven komplikovana postava nasej historie. Nie je lahke priznat si akykolvek omyl a on si ich priznal mnoho, hoci nie vsetky. Ja si kazdopadne precitam vsetky knihy, ktore kedy napisal a chystam sa aj na jeho zivotopis od Jozefa Leikerta.
"Neviem. Je to niekde vo mne, hlboko, je v tom cely zmysel mojho zivota. Zo mna nespravil komunistu ani Stalin, ani Breznev, ani Novotny. Urobila ho zo mna moja skusenost, moja bitkarska povaha, moja vychova, moje citenie. Myslim si, ze nezostanem sam, na svete je dost komunistov, co zmyslaju podobne ako ja, aj o zlocine, ktoreho sa na nas dopustili."
Predminulu sobotu sme si pripomenuli 53. vyrocie invazie vojsk Varsavskej zmluvy do Ceskoslovenska. Na tento den som si setrila moj davnejsi ulovok z antikvariatu, knihu Ladislava Mnacka Siedma noc a aby som ju dokonale precitila, citala som ju sedem dni - kazdy den jednu kapitolu chronologicky sumarizujucu vyvoj v krajine od pociatocneho soku, zhrozenia, dufania, az po sklamanie a rezignaciu.
Podla vlastnych slov ju pisal s horucou hlavou a v navale zlosti, tesne po tom, ako 28. augusta 1968 emigroval do Rakuska. Pokusil sa nou aspon ciastocne zuctovat s vlastnym podielom na udalostiach, ktore vpadu predchadzali. Ako ucastnik Slovenskeho narodneho povstania a aktivny protifasisticky bojovnik vstupil do Komunistickej strany v roku 1945. Vtedajsi prichod Cervenej armady - oslobodzovaci - vnimal s nadsenim a problemy typu plienenie a znasilnovanie opisuje ako drobne neduhy. Komunisticky prevrat v roku 1948 sledoval "z prveho radu" ako prominentny novinar a aj dvadsat rokov "po" ho opisuje idealisticky, ako uchopenie moci tych sikovnejsich pre dobru vec.
"Dostali do ruk moc, na aku neboli charakterovo pripraveni, s ktorou sa nevedeli vysporiadat. Boli socialnymi romantikmi, mohli burat, rozvracat systemy a sily, co im stali v ceste, toto sa naucili dokonale, boli muzmi destrukcie, ich historicka uloha bola rozbit stary, podly svet... Vo Februari, ked sa ich sen stal skutocnostou, sen, ktoremu obetovali mladost, osobne stastie a zivot, ked im padla vsetka moc do ruk, vtedy mali urobit nieco nemozne, neludske, alebo skor nadludske, vtedy mali povedat: - Urovili sme, co sme urobit mali, pripravili sme pre vas, co pridete, lepsiu buducnost, odteraz by sme uz len stali v ceste, a preto odchadzame..."
Zaroven vsak s odstupom casu vnima "zle zapnuty prvy gombik" - antiintelektualizmus, antisemitizmus v strane, problemy planovaneho hospodarstva, vykonstruovane procesy v 50.rokoch -- mnohe z tychto problemov opisal v Oneskorenych reportazach. Sam seba nazyva "kedysi nadsenym komunistom divajucim sa na krach systemu, ktory volakedy pomahal budovat a teraz povazuje za svoj osobny omyl a neuspech".
Vycita si bratrickovanie s predstavitelmi rezimu, citi sa pouzity:
"Len ctiziadost 'povedat to inac' ma viedla k tomu, aby som aj v najnudnejsom trojhodinovom mlateni fraz objavil malicku iskru reality. Tak som sa stal 'spolutvorcom' osobnosti, ktore vsak nijake osobnosti neboli. Velmi skoro objavili tuto moju schopnost. Mal som otvorene dvere do mnohych sekretariatov, nielen komunistickych."
Zmakkcenie rezimu v 60. rokoch a Prazsku jar opisuje tak idealisticky, az je citatelom a citatelkam smiesno: tlac bola najslobodnejsia na svete (len obcas cenzor robil problemy so zelenym razitkom), ekonomika sa mala po dvadsatrocnej stagnacii konecne nadychnut, Dubcek bol top lider, len v strane mal neschopakov. O to silnejsie prezival facku invazie v 1968.
Mnacko bol proste vynikajuci spisovatel a reporter a zaroven komplikovana postava nasej historie. Nie je lahke priznat si akykolvek omyl a on si ich priznal mnoho, hoci nie vsetky. Ja si kazdopadne precitam vsetky knihy, ktore kedy napisal a chystam sa aj na jeho zivotopis od Jozefa Leikerta.
April 3, 2022
Po prvom prečítaní (2019)
Jedna z najúprimnejších a zároveň najsilnejších Mňačkových kníh, potvrdenie jeho talentu, rebelantstva i schopnosti porozumieť svetu – a dokonca aj pomerne presne odhadnúť budúcnosť.
Do druhom prečítaní (2022)
– čítal som to práve počas prebiehajúcej okupácie a agresie Ruska voči Ukrajine. Mnoho paralel. Mňačko by určite nebol prekvapený z toho, že Rusi opäť niekoho napadli, že opäť zabrali niekoho územie. Všetkým by nám šplechol do tváre že sme naivní a nepoučiteľní. Do kontrastu však musíme dať typické československé lamentovanie, ktorého je v knihe plno, kde hovorí o úplnej pasivite. Proste sa stalo, nemohli sme tomu predísť, nič s tým nemôžeme urobiť. Viem, že proti 600k vojakom sa nedalo povstať, ale vieme ako to dopadlo, ako sa jednota rozdrobila. Po vojne je každý generál, 68. sa ľahko posudzuje. 22. máme priamo pred sebou a verím, že tentokrát to skončí víťazstvom inej strany než ruskej.
Str. 87 (o nutnosti Európy zjednotiť sa)
Rakúsko sa už nemôže cítiť bezpečné odvtedy, ako Moskva podľa Hitlerovho vzoru dokázala, že medzinárodné zmluvy a záväzky rešpektuje len vtedy, keď sú pre ňu prospešné, v opačnom prípade sa nimi necíti byť viazaná. Jeho neutralitu „garantuje“ aj Sovietsky zväz. Táto záruka prestala byť zárukou. Nezávislosť Fínska, Kórey, Rumunska, Balkánu, áno, celej Európy je ohrozená. Ani len západné Nemecko by nemohlo vzdorovať. Sovietsky zväz sa podľa vzoru ctihodného partnera, Spojených štátov amerických, rozhodol pre politiku svetového žandára. Mlčanie USA - nie práve v prípade Československa, lebo tu by sa ich postoj ešte dal vysvetliť ako uspokojenie nad sporom medzi socialistickými bratmi k osudu celej západnej Európy vzbudzuje podozrenie, že si obe veľmoci znovu rozdelili svet na dve veľké záujmové sféry.
Príklad Československa však poukazuje aj na iné východisko. Nedá sa okupantovi vzdorovať morálnou. politickou a občianskou jednotou? Ak sa táto jednota udrží, sovietom sa nikdy nepodarí dosadiť bábkovú vládu. Skór či neskôr budú musieť okupáciu nazvať pravým menom, zaviesť okupačný štatút, okupačné právo a okupačnú správu. Niežeby sa báli, alebo že by toho neboli schopní, ale potom, až potom by sa svet dozvedel, ako to so Sovietskym zväzom vlastne je, ak si to doteraz ešte neuvedomil. Zvyšná Európa sa môže stať prípadným obranným valom proti sovietskej expanzii, ale európske krajiny budú musieť byť ochotné spojiť sa, ibaže by zašli tak daleko, že im je ich osud ľahostajný. Toto všetko nemá vôbec do činenia s ideologickými protikladmi medzi kapitalizmom a socializmom. O ne dnes vôbec nejde. To, čo v súčasnosti robi sovietska politika, nemá totiž nič spoločné s marxizmom, práve naopak, dostáva sa s ním do čoraz osudnejšieho rozporu. Coraz jasnejšie sa črtá zásadný konflikt. ktorý prevláda v dnešnom modernom svete, totiž konflikt medzi slobodou národov a imperializmom veľmocí. Malé národy Európy maju len jednu jedinú možnosť, ako sa ochrániť: zjednotiť sa. Lebo v súčasnom poňatí sú všetky európske národy malé.
Str. 152 (lamentovanie nad počiatočnými neúspechmi okupanta a nádejami okupovaných)
„Rusi sa možno vzdajú... nič sa im nepodarilo tak, ako chceli, vzdajú sa.“ „Rusi teraz už nemôžu ustúpiť. Keď sa raz rozhodli pre tento krok, museli zvážiť všetky aspekty a rátať so všetkými následkami, ktoré okupáciou vzniknú...“
„Nerátali s našou jednotou.“
„To je pre nich maličkosť. Majú čas, majú moc a budú mať aj nervy. My v tomto nerovnom boji nemáme ani čas, ani moc, ani nervy. A nemáme nikoho, kto by za nami naozaj stál. Svet na nás kašle."
Rádio hlásilo, že v českých a slovenských mestách prišlo pri prestrelkách s okupantmi o život doteraz asi 80 ludi a stovky ďalších boli zranených.
„Zatiaľ nenašli nikoho, kto by sa k nim pridal.“
Str. 188 (o ruskom človeku, ktorí sa nebúri)
Ti, s ktorými som sa priatelil, sa dnes pravdepodobne za vpád do Československa hanbia. No nepovedia to, neurobia vôbec nič. Nemôžu. Poznajú len, čo im je dovolené poznať. Poznanie ľudí sa dlhoročným jednostranným usmerňovaním cez rozhlas a televíziu stane iba jednostranným. Milióny sovietskych občanov sú pevne presvedčené, že Československu hrozila kontrarevolúcia, protisocialistický prevrat. Je to pochopiteľné, lebo niet nikoho, kto by sa čo len pokúsil presvedčiť ich o opaku. A od novinárov žukovského razenia sa môžu dozvedieť len pravdu Leonida Brežneva.
Str. 190 (o ruskej stratégii zakrývania vnútorných problémov)
Hádam ich hnevá, že sa nedá vyriešiť veľa naliehavých problémov ich vlastnej spoločnosti. Expanzia smerom navonok vždy signalizuje neporiadok vo vnútri štátu. Prejavy sily majú zakryť vlastnú labilitu, vlastnú slabosť. Keďže terajší správny aparát ZSSR nie je schopný uspokojivo odpovedať na aktuálne otázky doby, dirigenti sa uzniesli, že pozornosť ľudu rozptýlia demonštráciou sily smerom navonok.
Str. 177 (o nariekaní nad stavom sveta a ako sa mnoho vecí za 50 rokov nezmenilo)
...čoraz cynickejšieho sveta, v čase dvoch strašných politických vrážd v USA, násilných činov revoltujúcich študentov vo Francúzsku, Taliansku, západnom Nemecku a v Poľsku a brutálnych zásahov polície proti nim, v čase vietnamskej vojny, vyhladzovania obyvateľstva Biafry, genocídy Kurdov, každodenných prestreliek na Jordáne, potlačenia slobody gréckeho národa, rasových nepokojov v USA, nešvárov kultúrnej revolúcie v Číne, rasizmu v Južnej Amerike a Rodézii, v čase nevídaného cynického exhibicionizmu, neslýchaných extravagantných spoločenských výstrelkov unudenej Európy, v období „tretieho pohlavia“, keď muž nechce byť mužom a žena ženou, v čase náhradného života, kde hlavným zážitkom je sprostredkovaný zážitok kohosi iného pomocou obrazovky v tomto čase si jeden malý štát, dva malé národy v strednej Európe predsavzali uskutočniť revolúciu ľudskosti.
Jedna z najúprimnejších a zároveň najsilnejších Mňačkových kníh, potvrdenie jeho talentu, rebelantstva i schopnosti porozumieť svetu – a dokonca aj pomerne presne odhadnúť budúcnosť.
Do druhom prečítaní (2022)
– čítal som to práve počas prebiehajúcej okupácie a agresie Ruska voči Ukrajine. Mnoho paralel. Mňačko by určite nebol prekvapený z toho, že Rusi opäť niekoho napadli, že opäť zabrali niekoho územie. Všetkým by nám šplechol do tváre že sme naivní a nepoučiteľní. Do kontrastu však musíme dať typické československé lamentovanie, ktorého je v knihe plno, kde hovorí o úplnej pasivite. Proste sa stalo, nemohli sme tomu predísť, nič s tým nemôžeme urobiť. Viem, že proti 600k vojakom sa nedalo povstať, ale vieme ako to dopadlo, ako sa jednota rozdrobila. Po vojne je každý generál, 68. sa ľahko posudzuje. 22. máme priamo pred sebou a verím, že tentokrát to skončí víťazstvom inej strany než ruskej.
Str. 87 (o nutnosti Európy zjednotiť sa)
Rakúsko sa už nemôže cítiť bezpečné odvtedy, ako Moskva podľa Hitlerovho vzoru dokázala, že medzinárodné zmluvy a záväzky rešpektuje len vtedy, keď sú pre ňu prospešné, v opačnom prípade sa nimi necíti byť viazaná. Jeho neutralitu „garantuje“ aj Sovietsky zväz. Táto záruka prestala byť zárukou. Nezávislosť Fínska, Kórey, Rumunska, Balkánu, áno, celej Európy je ohrozená. Ani len západné Nemecko by nemohlo vzdorovať. Sovietsky zväz sa podľa vzoru ctihodného partnera, Spojených štátov amerických, rozhodol pre politiku svetového žandára. Mlčanie USA - nie práve v prípade Československa, lebo tu by sa ich postoj ešte dal vysvetliť ako uspokojenie nad sporom medzi socialistickými bratmi k osudu celej západnej Európy vzbudzuje podozrenie, že si obe veľmoci znovu rozdelili svet na dve veľké záujmové sféry.
Príklad Československa však poukazuje aj na iné východisko. Nedá sa okupantovi vzdorovať morálnou. politickou a občianskou jednotou? Ak sa táto jednota udrží, sovietom sa nikdy nepodarí dosadiť bábkovú vládu. Skór či neskôr budú musieť okupáciu nazvať pravým menom, zaviesť okupačný štatút, okupačné právo a okupačnú správu. Niežeby sa báli, alebo že by toho neboli schopní, ale potom, až potom by sa svet dozvedel, ako to so Sovietskym zväzom vlastne je, ak si to doteraz ešte neuvedomil. Zvyšná Európa sa môže stať prípadným obranným valom proti sovietskej expanzii, ale európske krajiny budú musieť byť ochotné spojiť sa, ibaže by zašli tak daleko, že im je ich osud ľahostajný. Toto všetko nemá vôbec do činenia s ideologickými protikladmi medzi kapitalizmom a socializmom. O ne dnes vôbec nejde. To, čo v súčasnosti robi sovietska politika, nemá totiž nič spoločné s marxizmom, práve naopak, dostáva sa s ním do čoraz osudnejšieho rozporu. Coraz jasnejšie sa črtá zásadný konflikt. ktorý prevláda v dnešnom modernom svete, totiž konflikt medzi slobodou národov a imperializmom veľmocí. Malé národy Európy maju len jednu jedinú možnosť, ako sa ochrániť: zjednotiť sa. Lebo v súčasnom poňatí sú všetky európske národy malé.
Str. 152 (lamentovanie nad počiatočnými neúspechmi okupanta a nádejami okupovaných)
„Rusi sa možno vzdajú... nič sa im nepodarilo tak, ako chceli, vzdajú sa.“ „Rusi teraz už nemôžu ustúpiť. Keď sa raz rozhodli pre tento krok, museli zvážiť všetky aspekty a rátať so všetkými následkami, ktoré okupáciou vzniknú...“
„Nerátali s našou jednotou.“
„To je pre nich maličkosť. Majú čas, majú moc a budú mať aj nervy. My v tomto nerovnom boji nemáme ani čas, ani moc, ani nervy. A nemáme nikoho, kto by za nami naozaj stál. Svet na nás kašle."
Rádio hlásilo, že v českých a slovenských mestách prišlo pri prestrelkách s okupantmi o život doteraz asi 80 ludi a stovky ďalších boli zranených.
„Zatiaľ nenašli nikoho, kto by sa k nim pridal.“
Str. 188 (o ruskom človeku, ktorí sa nebúri)
Ti, s ktorými som sa priatelil, sa dnes pravdepodobne za vpád do Československa hanbia. No nepovedia to, neurobia vôbec nič. Nemôžu. Poznajú len, čo im je dovolené poznať. Poznanie ľudí sa dlhoročným jednostranným usmerňovaním cez rozhlas a televíziu stane iba jednostranným. Milióny sovietskych občanov sú pevne presvedčené, že Československu hrozila kontrarevolúcia, protisocialistický prevrat. Je to pochopiteľné, lebo niet nikoho, kto by sa čo len pokúsil presvedčiť ich o opaku. A od novinárov žukovského razenia sa môžu dozvedieť len pravdu Leonida Brežneva.
Str. 190 (o ruskej stratégii zakrývania vnútorných problémov)
Hádam ich hnevá, že sa nedá vyriešiť veľa naliehavých problémov ich vlastnej spoločnosti. Expanzia smerom navonok vždy signalizuje neporiadok vo vnútri štátu. Prejavy sily majú zakryť vlastnú labilitu, vlastnú slabosť. Keďže terajší správny aparát ZSSR nie je schopný uspokojivo odpovedať na aktuálne otázky doby, dirigenti sa uzniesli, že pozornosť ľudu rozptýlia demonštráciou sily smerom navonok.
Str. 177 (o nariekaní nad stavom sveta a ako sa mnoho vecí za 50 rokov nezmenilo)
...čoraz cynickejšieho sveta, v čase dvoch strašných politických vrážd v USA, násilných činov revoltujúcich študentov vo Francúzsku, Taliansku, západnom Nemecku a v Poľsku a brutálnych zásahov polície proti nim, v čase vietnamskej vojny, vyhladzovania obyvateľstva Biafry, genocídy Kurdov, každodenných prestreliek na Jordáne, potlačenia slobody gréckeho národa, rasových nepokojov v USA, nešvárov kultúrnej revolúcie v Číne, rasizmu v Južnej Amerike a Rodézii, v čase nevídaného cynického exhibicionizmu, neslýchaných extravagantných spoločenských výstrelkov unudenej Európy, v období „tretieho pohlavia“, keď muž nechce byť mužom a žena ženou, v čase náhradného života, kde hlavným zážitkom je sprostredkovaný zážitok kohosi iného pomocou obrazovky v tomto čase si jeden malý štát, dva malé národy v strednej Európe predsavzali uskutočniť revolúciu ľudskosti.
July 5, 2025
Presne ako uvádza podtitul: skúsenosti a obžaloba jedného komunistu...Zo začiatku veľmi ťažké čítanie, jedna z najťažšie písanej knihy od Mňačka (aspoň pre mňa) .. Silné slová, silné texty...
"Ach krajina moja .... Vždy ťa niekto oslobodí od slobody, vždy ťa niekto zachraňuje pred tvojím vlastným bytím."
Rozhodne titul, ktorý ešte niekedy opäť prečítam
"Ach krajina moja .... Vždy ťa niekto oslobodí od slobody, vždy ťa niekto zachraňuje pred tvojím vlastným bytím."
Rozhodne titul, ktorý ešte niekedy opäť prečítam
January 4, 2018
Sloboda veľkých tkvie v slobodnom uplatňovaní násilia voči slabým.
April 29, 2020
Excellent account of the 1968 invasion by a top journalist of the time.
This entire review has been hidden because of spoilers.
Displaying 1 - 5 of 5 reviews