Básnická zbierka Viliama Klimáčka pôvodne vyšla v roku 1992 s originálnym grafickým riešením Aleša Votavu. V roku 2017 ju v edícii rewind opäť vydalo face – fórum alternatívnej kultúry a vzdelávania.
Ak mám voči niečomu v poézii intoleranciu, tak je to takéto ľahké, "silly" pohrávanie sa s jazykom – a je mi jedno, či ho predvádza Klimáček, Moravčík alebo Chlebnikov. Osypem sa z každého.
Básničky, ktoré treba čítať aj vidieť - nápaditý vizuál od Aleša Votavu je ich neoddeliteľnou súčasťou – ja som čítala vydanie z roku 1992, ale aj to novšie z r. 2017 Votavove „výtvarno“ vraj má. Každá strana, priam každý riadok je nekonečná zábavka. Rozihrané, rozbláznené, miestami roztomilé... a pre mňa napriek tomu aj mierne rozpačité. Obdiv pred tvorivosťou a krásnym bezhraničným hraním sa so slovami, slabikami, písmenkami... ale básne (??) ako celok tentokrát išli tak trochu mimo mňa. P.S. Perfektný „doslou“. Ten ma rozosmial najviac.