Vyznania

by Sv. Augustín

440 pages, Unknown Binding

Published January 1, 1997

Reviews

[Samuel · Rating 4 out of 5]

“Veľký si, Pane, a veľmi chvályhodný; veľká je Tvoja moc a múdrosť Tvoja je nekonečná. Teba chce chváliť človek, čiastočka Tvojho stvorenstva, človek, nosiaci v sebe svoju smrteľnosť, svedectvo svojho hriechu, svedectvo o tom, ako sa Ty, Bože, pyšným protivíš. A človek, čiastočka Tvojho stvorenstva, jednako ťa chce chváliť. Ty sám pôsobíš, aby to, keď Ťa chváli, človeku prinášalo radosť, lebo si nás stvoril pre seba a nepokojné je srdce naše, kým nespočinie v Tebe. Daj, Pane, aby som poznal a pochopil, či ťa prv vzývať alebo chváliť, či Ťa prv poznať alebo vzývať."

Nebyť posledných štyroch kníh, určite päť hviezdičiek. Augustín v prvých deviatich knihách Vyznaní popisuje svoj život z pohľadu kresťana a ide o jednu z prvých autobiografií západnej literatúry (určite prvú kresťanskú). A je to šialená jazda, ktorá sa mohla udiať rovnako včera ako pred 1700 rokmi. Augustín vyznáva všetko, ešte aj hriechy svojho detstva, ktoré si nepamätá. Veď aj jednodňové dieťa je pre neho hriešne.

V posledných štyroch knihách rozoberá blaženosť, pamäť, čas, Genezis a rôzne iné zaujímavé témy, ktoré sú však oveľa zložitejšie ako samotný už aj tak zložitý Augustínov život. Táto kniha je ešte stále považovaná za klenot svetovej literatúry až mi príde ľúto, že ju mladí ľudia nečítajú alebo si k nej nevedia nájsť cestu. Je náročne krásna a bohatá na múdrosť. Augustín bol mladý človek rovnako ako každý z nás. Zabával sa ako my, hrešil ako my, užíval si život ako my. Čím bol iný? Tým, že sa pýtal a neustále hľadal Pravdu? Kiež by každý z nás vedel hľadať aspoň tak, ako Augustín.

Ako mladý hrešil tým, že miloval hry a neplnil si povinnosti. Nenávidel učenie, aj keď skôr nenávidel, keď ho do učenia nútili, veď "pri učení omnoho väčšiu hodnotu má slobodná lačnosť po vede než nútenie s vyhrážkami." Bol lenivý, žil neusporiadane a ako krásne konštatuje: každý neusporiadaný duch je sám sebe trestom. Neskôr si obľúbil rečníctvo a gramatiku a veď mu to aj šlo. Tešila ho chvála od ľudí.
V druhej knihe hovorí o svojom smilstve. A je to sila. Hovorí taktiež o krádeži a o tom, že hrešil nie preto, že by potreboval kradnúť, ale z odporu voči spravodlivosti a z túžby po neprávosti. Túžil po hriechu. Napriek škaredosti tohto jeho obdobia nachádzame v druhej knihe aj krásne chválospevy a konštatovania. Hovorí, že aj "tunajší život má svoj pôvab pre svoju zvláštnu krásu a pre svoj súlad s krásou zeme. Aj priateľstvo ľudské je sladké, lebo spojuje mnoho duší svojím drahým putom." No taktiež povie, že práve pre dobro priateľstva (nižšie dobro) sa ľudia vzdávajú dobra vyššieho, teda Boha. A opäť nesmierne aktuálne konštatovanie o príčine jeho hriešnosti: "Smiech to bol, štekliaci naše srdce, keď sme klamali tých, ktorí si mysleli, že by sme niečo takého neurobili, ktorí také niečo prísne odsudzovali. Prečo mi teda robilo radosť, že som nebol pri krádeži sám? Či azda preto, že smiech ide jednému ťažko? Veru dosť ťažko."

V tretej knihe knihe prichádza do Kartága a rozpráva o tom, ako túžil po láske. Priťahovali ho divadlá, ktoré v ňom vzbudzovali vášeň. Svoje "vášne" nechal planúť kade-tade, ba aj v chráme, kde ako sám píše "rozpaľoval svoju žiadostivosť a konal skutky, ktorých ovocím bola smrť." V tomto období si však skrze Cicera a jeho knihu Hortensius zamiloval filozofiu. Je nádherné ako jedna kniha dokázala "zmeniť jeho žiadosti a túžby". Zamiloval si totiž múdrosť, ktorú "v akejkoľvek forme miloval, hľadal, nasledoval držal a celou silou sa jej oddal" a to má stále len devätnásť rokov. V tej dobe otvoril aj Sväté Písmo, ale čo naň hovorí? "Moja pýcha nemohla prísť na chuť jeho prostoty a môj um nemohol vniknúť do jeho hĺbky. Písmo je také, že rastie s maličkými, mňa však uponižovalo vedomie byť maličkým, preto pýchou nadutý pozdával som sa sám sebe, že som veľký." Toto je tiež obdobie, kedy upadol do "bludu manichejcov" (sekta), čo trvalo nasledujúcich myslím deväť rokov. Učenie manichejcov hovorilo o boje dobra so zlom ako o boji dvoch seberovných entít. No už obrátený Augustín konštatuje dôležitý poznatok, že zlo je len nedostatok dobra. Zaujímavé je aj tvrdenie, že "spravodlivosť, ktorej slúžili dobrí a svätí ľudia, omnoho vznešenejšie a jemnejšie sústreďuje v sebe všetky prikázania Božie a nijako sa nemení, i keď v rozličných časoch nie všetko naraz rozdeľuje a nariaďuje, ale len to, čo je pre tie časy vhodné." Taktiež tu ponúka základy rozboru ľudského skutku, kedy Boh súdi podľa "činu, úmyslu konajúceho aj neznámych časových okolností." Veľmi dôležitú rolu v celom Augustínovom rozprávaní a obrátení zohrala jeho matka Monika, o ktorej by sa dalo napísať naozaj veľa. Na konci tretej knihy mala dôležitý sen, ktorý jej povedal, že kdekoľvek je ona, tam je aj jej syn a nech sa nebojí.

V štvrtej knihe Augustín už ako dospelý vyučuje rečníctvo a má problémy s astrológiou, ktorej sa nechcel zriecť ani keď ho vystríhal múdry muž či je ho verný priateľ Nebrídius. V tomto období si našiel aj iného priateľa, ktorý však skoro zomrel a jeho smrť ho veľmi zasiahla. V týchto pasážach nádherne rozpráva o priateľstve, kedy hovorí, že "pravé priateľstvo je len vtedy, keď ho Ty sám spojíš láskou." S týmto priateľom, ktorého nemenuje, ho však spájala láska a zápal k štúdiu. Po jeho smrti sa však po čase dal do poriadku, odišiel do Kartága (z Tagasty), kde jeho ducha upútali "spoločné rozhovory a zábavy, vzájomná úslužnosť, spoločné čítanie zaujímavých kníh, spoločné žarty, spoločné poklony, rozličné mienky, ale bez nenávisti, tak ako keby človek zo zriedkavého nesúladu chcel urobiť súlad, učiť niekoho spoločné alebo učiť sa spoločne, túžiť po neprítomných, radostne vítať prichádzajúcich." Hovorí, že "kamkoľvek by sa obrátilo naše srdce mimo Teba, všade nájde bolesť, i keby sa obrátilo k najkrásnejším veciam, ktoré sú mimo neho a mimo Teba."

Tu nachodíme aj jeho rozprávanie o kráse. Pýta sa, či milujeme niečo, ak len nie krásu? Čože je krása? Čože je krásne? Čo je to vlastne, čo nás priťahuje a vábi k veciam, ktoré milujeme? Keby nebolo v nich peknoduchej krásy a tvárnosti,, nijako by nás k sebe nepriťahovali....jedny veci sú krásne preto, lebo vytvárajú celok, druhé preto, lebo sa prispôsobujú účelne k niečomu inému ako napríklad údy k telu. Svoje spisy "O krásnom a účelnom" venoval Hierovi, no tieto spisy sa stratili a Augustíne to až tak veľmi netrápi. V dvadsiatke čítal Aristotelovu knihu "O desiatich kategóriách".

Piata kniha rozpráva už o dvadsiatom deviatom roku života Augustína. Vtedy sa stretáva s manichejskím biskupom Faustom, ktorý mu však nie je schopný dať odpovede, ktoré Augustín hľadá a Augustín viac menej odchádza od manichejcov. Okrem toho odchádza z Kartága do Ríma od matky, ktorej zaklamal. V Ríme učil rečníctvo, no nie dlho, lebo z Milána prišla správa, že hľadajú učiteľa a Augustín sa chopil tejto úlohy a prichádza do Milána za Ambrózom, ktorý ho "otcovsky prijal a tešil sa z jeho príchodu...páčila sa mi lahodnosť jeho reči, ktorá bola síce múdrejšia než Faustova, ale vzhľadom na sloh nebola taká krásna a zušľachtená." Tu zisťuje to, že aj katolícka cesta má svojich obrancov a vedcov, no miesto aby prijal túto vieru, ostáva katechumenom a stáva sa skeptikom a pochybovačom.

V tridsiatom roku svojho života prišla do Milána aj Monika a poslúcha Ambróza, ktorý jej zakázal vykonávať určitú tradíciu na hroboch zosnulých. Augustín bol z Ambróza uchvátený, čo zachytávajú aj jeho popisy Ambrózovho charakteru. "Keď nebolo uňho nikoho, čo bývalo len za veľmi krátky čas, vtedy buď posilňoval telo pokrmom, alebo dušu čítaním. Keď čítaval, očami prebehoval stránky a duchom sa usiloval pochopiť zmysel. Hlas a jazyk vtedy odpočívali. Vždy, keď som prišiel k nemu, našiel som ho v tichosti, ako číta, a nikdy nie ináč." Vďaka vplyvu Ambróza mení pohľad na Sväté Písmo, ale aj katolícku vieru vo všeobecnosti. Stále sa však nestal kresťanom, pretože "len viera ho mohla uzdraviť, viera, ktorá by očistila prenikavosť môjho ducha a viedla ho k Tvojej pravde, ktorá zostáva naveky a nikdy neprestáva." No on sa bál uveriť, aby neuveril bludu. V tomto období prechádzal ktorousi milánskou uličkou a spozoroval chudobného, podnapitého žobráka, ktorý sa smial a žartoval. Vzdychol si a povedal priateľom, ktorý boli s ním: "Veľa bolestí nám zapríčiňujú naše hlúposti." Spomína na priateľa Alipia, ktorý taktiež hľadal vieru, no mal problémy s hrami. V Ríme sa spriatelili a on odišiel s Augustínom aj do Milána len preto, že ho nechcel opustiť. Podobne aj jeho priateľ Nebridius zanechal Kartágo a prišiel do Milána len preto, aby mohol žiť vo vrúcne túžbe po múdrosti a pravde. "So mnou túžil, so mnou váhal a hľadal omnoho blaženejší život riešil svojím bystrým umom tie najťažšie otázky."

Tu sa nachádza nádherná Augustínova rozprava o hľadaní pravdy. Hovorí, že "hľa, prišiel tridsiaty rok a ešte stále som sa zmietal v tom bahne. Dychtil som využiť prítomnosť, ktorá mi utekala a rozptyľovala ma, keď som si hovoril: 'Zajtra ju nájdem, zajtra sa mi pravda zjaví a uchopím ju. Príde Faust a vysvetlí mi všetko.'...upevním svoje nohy na tej ceste, na ktorú ma dali rodičia, keď som bol malým chlapcom a budem tam dovtedy, kým nenájdem jasnú pravdu. Kde ju mám hľadať? Kedy ju mám hľadať? Ambróz nemá čas pre mňa, ja nemám kedy čítať. Kde mám hľadať knihy? Kde a od koho si ich kúpim, kto mi ich požičia? Ustanovíme si čas, určíme si hodiny na spásu duše." A ďalej "nech zhynie všetko, zanechajme už raz tie márnosti a malichernosti, a dajme sa do hľadania pravdy! Život je biedny, smrť neistá. A keď príde nečakane, ako pôjdeme z tohto života? Kde sa doučím to, čo som tu zanedbal? Či nebudem musieť prijať trest za tú nedbalosť? Čo ak smrť naraz dokončí všetku túto starosť? Aj na to treba myslieť!" Dôležitosť týchto slov badám práve v tom, že v nich vidno to, ako sa Augustín láme. Stále však v sebe badal oddanosť starému životu. Do manželstva ho ťahala túžba naplniť žiadostivosť.

V Augustínovom živote zohrali veľkú rolu priatelia. Spolu s nim chcel žiť ďaleko od sveta. Zo svojho súkromného majetku chceli utvoriť spoločný, ako rodinný majetok, aby v úprimnom priateľstve nepatrilo jedno tomu a druhé tomu, ale aby všetko bolo spoločné. Počítali s tým, že ich bude všetkých asi desať...dvaja z nich sa mali starať o potreby, kým ostatní budú odpočívať. "Keď sme však začali uvažovať, či to dovolia manželky, ktoré niektorí už mali a niektorí si zamýšľali vziať, celá tá vec, ktorú sme si utvorili, rozplynula sa nám v rukách, rozpadla sa a odložili sme ju."

Augustín od seba "odstránil" svoju ženu, ktorá sa vrátila do Afriky a zanechala mu syna. Boha si stále predstavoval ako niečo v priestore, pretože to inak nevedel. Príčinu zla a hriechu badal v slobodnej vôli. Zavŕha astrológiu. A v knihách Platonikov nachádza nejasný obraz Krista. Prichádza na to, že nič nemá absolútneho bytia, jedine Boh. Taktiež mu z toho vyplynulo, že veci, ktoré sú porušiteľné, sú dobré. Lebo musia byť dobré, aby sa v nich malo čo porušiť, inak by neboli vôbec dobré. Dochádza k záveru, že všetko, čo existuje, je dobré a zlo teda nie je substanciou, nie je stvorené, je len nedostatkom dobra. Za nepravdivé považuje to, čo sa vydáva za iné, ako je v skutočnosti. Hriech je zas odklonenie slobodnej vôle od najvyššej podstaty. Nedokáže však pochopiť pokoru a slabosť Ježiša Krista.

V Bohu už bol vari istý, no nebol si istý v sebe. Dozvedá sa o pustovníkovi Antonovi. Vo ôsmej knihe sa objavuje slávna prosba: "Daj mi čistotu a zdržanlivosť, ale nie hneď." Bál sa totiž, že ho Boh uzdraví skôr, ako sa mu podarí jeho žiadostivosť nasýtiť. Lebo ju nechcel zničiť, lež vypočuť a uspokojiť ju. No uvedomuje si, že "ísť k Tebe a dôjsť k Tebe neznamená nič iného, len chcieť ísť, ale chcieť mužne a rozhodne, nie sa sem tam klátiť slabou vôľou, ktorej jedna časť bojuje s druhou, tá, ktorá sa dvíha, s tou, ktorá padá." Lebo ako hovorí, "ja, ja sám som to bol, čo som neúplne chcel ani úplne nechcel, ale sám so sebou som zápasil a bol som proti sebe rozdelený." Táto rozdelenosť podľa neho svedčí o treste našej duše.

A tu prichádza najznámejšia časť Vyznaní "tolle et lege". "Ja som klesol od figovníkom, neviem ako, a dal som slobodne tiecť svojim slzám, ktoré vyrazili z mojich očú ako pramene riečne, moje slzy, príjemná Tvoja obeť. Vtedy nie týmito slovami, ale v tomto zmysle hovoril som Ti: 'Ty, Pane, dokiaľ? Či sa ešte dlho budeš na mňa hnevať? Nepripomínaj si naše staré neprávosti!.'" To bol totiž moment, keď mu tajomný hlas povedal, nech zoberie a číta z listu svätého Pavla a Augustín sa obracia.

A tu sa dostávame na koniec autobiografických vyznaní, kedy Augustín zanecháva svoju prácu, spomína smrť svojich priateľov a syna (pre ktorého napísal knihu De Magistro), prijíma krst od Ambróza a rozpráva sa s matkou, ktorá sa raduje, že jej modlitby boli vyslyšané. Po vzore matky hovorí, že ľudsky cítiaceho človeka by malo mrzieť, keď sa neusiluje ututlávať a umenšovať rečami nepriateľstvo medzi ľuďmi.

Desiata kniha opisuje Augustínov duševný stav a v tejto knihe Augustín hovorí o blaženosti a ospevuje pravdu. Hovorí o dôležitosti poznať sám seba. Táto časť obsahuje zaujímavé pojednávanie o pamäti a jej skúmaní. Túto časť však už nie je možné len tak zhrnúť, je veľmi hutná, trochu zmätočná a náročnejšia na čítanie. Každopádne aj v nej Augustín píše krásne veci. "Keď hľadám Teba, Boha svojho, hľadám vlastne blažený život. Keby som ťa len hľadal, aby žila moja duša. Telo moje žije totiž z duše mojej a duša moja, tá žije z Teba." Alebo "hoci každý má z inšieho radosť, predsa všetci túžia po jednom, a to je radosť. Keďže je radosť taká vec, o ktorej nik nemôže povedať, že ju zo skúsenosti nepozná, preto ju hneď každý nájde a spozná v pamäti, keď počuje hovoriť o blaženom živote." A k tomu: "Pýtam sa všetkých, či by sa radšej chceli radovať z bludu než z pravdy? Tak isto bez pochybnosti povedia, že radšej z pravdy, ako bezpochyby povedia, že radšej chcú byť blažení. Blažený život je teda radosť z pravdy. To je vlastne radosť z Teba, lebo "pravda si Ty, Bože, Svetlo moje, spása mojej tváre, Boh môj.'"

Niečo k chvále. Ak spoločnicou dobrého života a dobrých skutkov je a má byť chvála, vtedy nám neslobodno opustiť ani dobrý život ani jeho spoločnicu. To, či bez niečoho môžem žiť ťažko alebo ľahko, jednako nespoznám ináč, len tak, keď už toho nemám."

[Kristína Petrová · Rating 5 out of 5]

„Vedel, že by to nezvládol, preto sa ani nehanbil priznať. Nebol z táradiel, akých som poznal veľa, ktorí sa usilovali poučiť ma, a nepovedali mi vlastne nič. Jeho srdce však, aj keď nebolo obrátené celkom k tebe, predsa nebolo nerozvážne k sebe. Bol si dobre vedomý svojich nedostatkov a nechcel sa nerozvážne dostať do pomykova, odkiaľ by nemohol vyjsť, ani sa vrátiť. V tom sa mi veľmi páčil, lebo krajšia je skromnosť duše, ktorá sa vyznáva, než poznanie, po ktorom som túžil.“

Inak úplný roller coaster.