What do you think?
Rate this book
Ako som vozil Nórov
Na inzerát pre vodičov autobusov v Nórsku som pôvodne ani nechcel odpovedať, keďže explicitne požadovali minimálne dva roky praxe. Hoci mi to pripadalo ako strata času, nakoniec som naklepal cévéčko v angličtine a bez nejakých extra nádejí ho poslal. Myslím, že keď Bobovi Dylanovi udelili nobelovku, nebol zďaleka taký prekvapený ako ja, keď ma pozvali na pohovor.
Ani pred prvou súložou som nemal v bruchu také motýle, ako keď som vkročil do šerednej kancelárskej budovy na Pražskej ulici, kde sa mali konať pohovory. Stretlo sa nás tam sedem alebo osem a okrem jedného mali všetci oveľa viac skúseností.
Pohovor prebehol hladko. Angličtinou som urobil dojem. Vodičskými schopnosťami ani veľmi nie, keďže skúšobnú jazdu sme robili na novom zájazdovom Volve s modernou elektronickou prevodovkou, ku ktorému mala mne pridelená Karosa tak blízko ako Rytmusova tvorba k hudbe. Na konci mi ľudia z agentúry povedali, že sa ozvú. Ja som to pochopil tak, že sa neozvú a išiel som domov.
Ale oni sa ozvali.
Ani pred prvou súložou som nemal v bruchu také motýle, ako keď som vkročil do šerednej kancelárskej budovy na Pražskej ulici, kde sa mali konať pohovory. Stretlo sa nás tam sedem alebo osem a okrem jedného mali všetci oveľa viac skúseností.
Pohovor prebehol hladko. Angličtinou som urobil dojem. Vodičskými schopnosťami ani veľmi nie, keďže skúšobnú jazdu sme robili na novom zájazdovom Volve s modernou elektronickou prevodovkou, ku ktorému mala mne pridelená Karosa tak blízko ako Rytmusova tvorba k hudbe. Na konci mi ľudia z agentúry povedali, že sa ozvú. Ja som to pochopil tak, že sa neozvú a išiel som domov.
Ale oni sa ozvali.
212 pages, Hardcover
First published January 1, 2018
22 people are currently reading
353 people want to read
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 30 of 98 reviews
October 19, 2018
Kniha ma vyborny styl a osobne ocenujem najma to, ze clovek zisti vela o zivote sofera MHD. Povestne prirovnania su vacsinou vtipne, ale nerehotala som sa na nich tak, ako ked som predtym obcas citala autorove blogy. Jednoducho ich koncentracia v knihe je uz prilis velka. A kym niektore prirovnania su vyborne, dalsie v skuske casu neobstoja, pretoze sa tykaju sucasnych kauz a dalsia cast prirovnani neobstoji, pretoze su to nechutne sexizmy.
March 30, 2018
VAROVANIE: nečítajte v MHD - dôvod? Mohli by ste oprskať ľudí naokolo, ako sa budete pokúšať nesmiať.
Táto kniha je zaujímavý fenomén, o ktorom človek číta na FB a počúva naokolo. A tak keď kolega zahlásil, že ju má doma, nadšene som kývla hlavou, dones. Plus v práci, keď sa točí kolečko ako lepšie tráviť čas?
Ako rodená Bratislavčanka poznám DPBA a MHD veľmi dobre a bohužiaľ áno, opis je síce neuveriteľný v niektorých momentoch ale aj pravdivý. Staré Karosy, ktoré držali vôľou sile na trase číslo 90 do školy.... hmmm, no áno, prekvapenie, že sa niekde plne nerozišli na viacero kusov. Na druhú stranu to vyzerá v dnešnej dobe minimálne s vekom autobusov lepšie, aj tá električka bude (jedného dňa - metro sme už dávno pochovali...aj keď Kompot má dobrý set tričiek pamätajúci tento sen)......
Namiesto nostalgie, späť ku knihe. Nasmiala som sa. Občas je to aj smiech cez slzy. Príbeh Ondreja a jeho zážitky sú skvelo opísané a podané, prirovnania sú trefné a pre dnešnú dobu validné (uvidíme čo bude o pár rokov či nezapadnú prachom).Táto kniha jednoznačne nabúrava pohľad na vodičov (MHD či SAD) a ponúkne pohľad z druhej strany... a buďme otvorení ani cestujúci nie sú úžasní a milí a fajn... Je to obojstranné zrkadlo pre nás všetkých o troche slušnosti a správaní sa, o ktorom tak radi rozprávame.
Jednotlivé kapitoly nie sú ani veľmi dlhé ani krátke, spojené vždy spoločným menovateľom a dávajú možnosť nahliadnuť na národ Nórov, ich vnímanie, cítenie i správanie a zároveň poskytujú opis krajiny, prírody a občas i nevyspytateľného počasia.
Jazyk je zrozumiteľný a presný, občas expresívny. Autorovi kvitujem, že tých nadávok nie je priveľa, pretože v dnešnej dobe, to nie nič neobvyklé, mať vo vete len spojky a zvyšok je vypípaný kvôli nevhodnosti.
K piatim hviezdičkam mi osobne niečo chýba, ale i napriek tomu, túto tenkú knihu vrelo odporúčam. Na odľahčenie, pobavenie i porovnanie... a možno i inšpiráciu, pre cestovateľov či nádejných vodičov.
Táto kniha je zaujímavý fenomén, o ktorom človek číta na FB a počúva naokolo. A tak keď kolega zahlásil, že ju má doma, nadšene som kývla hlavou, dones. Plus v práci, keď sa točí kolečko ako lepšie tráviť čas?
Ako rodená Bratislavčanka poznám DPBA a MHD veľmi dobre a bohužiaľ áno, opis je síce neuveriteľný v niektorých momentoch ale aj pravdivý. Staré Karosy, ktoré držali vôľou sile na trase číslo 90 do školy.... hmmm, no áno, prekvapenie, že sa niekde plne nerozišli na viacero kusov. Na druhú stranu to vyzerá v dnešnej dobe minimálne s vekom autobusov lepšie, aj tá električka bude (jedného dňa - metro sme už dávno pochovali...aj keď Kompot má dobrý set tričiek pamätajúci tento sen)......
Namiesto nostalgie, späť ku knihe. Nasmiala som sa. Občas je to aj smiech cez slzy. Príbeh Ondreja a jeho zážitky sú skvelo opísané a podané, prirovnania sú trefné a pre dnešnú dobu validné (uvidíme čo bude o pár rokov či nezapadnú prachom).Táto kniha jednoznačne nabúrava pohľad na vodičov (MHD či SAD) a ponúkne pohľad z druhej strany... a buďme otvorení ani cestujúci nie sú úžasní a milí a fajn... Je to obojstranné zrkadlo pre nás všetkých o troche slušnosti a správaní sa, o ktorom tak radi rozprávame.
Jednotlivé kapitoly nie sú ani veľmi dlhé ani krátke, spojené vždy spoločným menovateľom a dávajú možnosť nahliadnuť na národ Nórov, ich vnímanie, cítenie i správanie a zároveň poskytujú opis krajiny, prírody a občas i nevyspytateľného počasia.
Jazyk je zrozumiteľný a presný, občas expresívny. Autorovi kvitujem, že tých nadávok nie je priveľa, pretože v dnešnej dobe, to nie nič neobvyklé, mať vo vete len spojky a zvyšok je vypípaný kvôli nevhodnosti.
K piatim hviezdičkam mi osobne niečo chýba, ale i napriek tomu, túto tenkú knihu vrelo odporúčam. Na odľahčenie, pobavenie i porovnanie... a možno i inšpiráciu, pre cestovateľov či nádejných vodičov.
May 5, 2020
Knižku som čítal za nešťastných okolností, čo malo výrazný vplyv na čitateľský zážitok aj na hodnotenie. Človek sa počas celosvetovej katastrofy, že áno, nevie veľmi sústrediť na texty, ktoré s ňou nesúvisia. Navyše, témou bolo Nórsko, kam sme teraz mali letieť, čo sa pre pandémiu neuskutočnilo.
Kritický by som ale bol v každom prípade. Jedna hviezdička išla nekompromisne dole za to, že autor knihy hejtuje cyklistov, iritovala ma aj jeho neustále presakujúca nadržanosť a sexuálna frustrácia. Veď dobre, raz za čas si povzdychnime, ale takéto vsuvky boli napríklad aj pri pasáži o oživovaní zomierajúcej ženy.
Ale aby som aj pochválil: “Ako som vozil Nórov” má naozaj originálny námet, pozriete sa do neznámeho autobusárskeho prostredia, autor vám občas popíše aj život na nórskom vidieku a malo to aj niektoré vizonárske pasáže. “Videli ste niekedy vo filme o vírusovej nákaze alebo zombie apokalypse autobusára? Nevideli. No vidíte. Nedožili sme sa konca úvodných titulkov,” píše.
Kritický by som ale bol v každom prípade. Jedna hviezdička išla nekompromisne dole za to, že autor knihy hejtuje cyklistov, iritovala ma aj jeho neustále presakujúca nadržanosť a sexuálna frustrácia. Veď dobre, raz za čas si povzdychnime, ale takéto vsuvky boli napríklad aj pri pasáži o oživovaní zomierajúcej ženy.
Ale aby som aj pochválil: “Ako som vozil Nórov” má naozaj originálny námet, pozriete sa do neznámeho autobusárskeho prostredia, autor vám občas popíše aj život na nórskom vidieku a malo to aj niektoré vizonárske pasáže. “Videli ste niekedy vo filme o vírusovej nákaze alebo zombie apokalypse autobusára? Nevideli. No vidíte. Nedožili sme sa konca úvodných titulkov,” píše.
February 11, 2018
Slsp a jeho autobusárske cesty po Nórsku. Blogy mám prečítané, takže ma nič neprekvapilo. Smiala som sa, smútila som a bola som naštvaná presne na tých miestach, na ktorých pri čítaní blogov. A je rozhodne fajn mať to ucelené ako knihu. Náhodou nám zakážu tie internety...
April 11, 2019
Dobre sa to čítalo, bol som prekvapený autorovou asertivitou a potešený dobrým srdiečkom (som sentimentálny). Oproti blogom bola nápomocná jazyková korektorka a redaktor a našťastie vypadlo viac prirovnaní z oblasti sexu, tie autorovi veľmi nejdú.
February 11, 2018
Varovanie - emocionálne zafarbené hodnotenie!
Táto kniha je pre mňa výnimočná tým, že sa cítim, ako keby som poznala autora – už niekoľko rokov čítavam jeho články a príspevky na mojom obľúbenom diskusnom fóre, preto ho vnímam ako kamoša a nie ako neznámeho autora. Okrem toho som ho vystalkovala na sociálnej sieti a vďaka tomu som mala knihu doma skôr ako väčšina záujemcov, a ešte aj s podpisom a venovaním – beat that! :)
Teraz už ku knihe samotnej. Ondrej opisuje svoje autobusárske začiatky v mhd v Bratislave a potom prechádza do Nórska. Dozvedáme sa pikošky o autobusoch, kolegoch, cestujúcich, prírode, nehodách, šoférovaní, mentalite a celkovo o kultúre v Nórsku. Okrem pracovných záležitostí ale Ondrej načrie aj do svojho súkromia a prezradí čo-to o svojej rodine, záľubách a pocitoch. Z jazykového hľadiska je jeho štýl ľahký, prirodzený a vtipný, za čo možno vďačí aj (nedokončenému) štúdiu jazykov. Knihu som čítala s neustálym jemným úsmevom na perách, ktorý na pár miestach prešiel do smiechu. Nemôžem však tvrdiť, že som sa rehotala od začiatku do konca – pokiaľ chcete niečo takéto, siahnite po Wodehousovi. Ale ak chcete zaujímavé real-life cestovné a pracovné zážitky, ak ste motoristický fanatik a/alebo vaším detským snom bolo šoférovať autobus, ak hľadáte ĽUDSKOSŤ, siahnite po Sokolovi. Neoľutujete ani v prípade, že ste nikdy žiaden z jeho článkov, ani diskusií k článkom, nečítali.
Pre rodičov: pozor, obsahuje vulgarizmy (naložte s touto infoškou, ako len chcete).
Top momenty: (na hovno) príbeh o indickom incomingu, prirovnania reflektujúce slovenskú spoločensko-politickú situáciu, opitá grcajúca pasažierka, štýl písania, zjavná láska k svojmu povolaniu.
Záver: odporúčam!
A nemôže chýbať ani zopár z mojich obľúbených pasáží:
***
Dve pripité dievčatá s hlbokým výstrihom chcú zľavu, aj keď nemajú preukážku. Natlačia sa mi prsami na pokladňu a pýtajú sa, či to na nich nie je vidno, že sú študentky. Zhodnotím ich argumenty ako dostatočné.
***
Keď väčšina ľudí nastúpi a nástupište sa vyprázdni, všimnem si chlapa, ktorý päť metrov od busu kope do druhého, ležiaceho chlapa. Podíde k autobusu a spýta sa cez dvere, kedy mám odchod. Po odpovedi „o dve minúty“ spokojne prikývne, odbehne si ešte dvakrát kopnúť, nastúpi, kúpi si lístok a normálne si sadne. Kým rozmýšľam, či zavolať dispečera, alebo fízlov, alebo obidvoch a tiež ako s mojou nórčinou vysvetlím situáciu, obeť sa z chodníka pozviecha, nastúpi, kúpi si lístok a sadne si vedľa agresora. Keď vychádzam z terminálu, sú už pohrúžení v družnej debate a po ich predchádzajúcej nezhode niet ani stopy.
***
Na rozdiel odo mňa sa neunúva s dlhými analýzami. Tromi dlhými krokmi prejde k drzáňovi, brechne mu do ksichtu čosi po maďarsky a zdvihne ho do vzduchu za krk ako mača. Nikdy by mi nenapadlo, že niečo také uvidím mimo televíznej obrazovky. Šuhaj visí v Gejzovom zovretí a trepe nožičkami, zatiaľ čo Gejza so záujmom sleduje, ako jeho tvár naberá belasý odtieň dezinfekčného prostriedku na záchody. Jeden z výtržníkových kamošov čumí s vytreštenými očami; druhý sa tvári, že by chcel zasiahnuť, ale po pohľade na Ivana, ktorý ho prevyšuje o hlavu, sa múdro rozhodne situáciu nevyhrocovať. Keď Gejza nadobudne dojem, že chalaň už pochopil nemiestnosť svojho správania, pustí ho. Grázlik chripí a neveriaco pleští oči, očividne neschopný spracovať úplne novú skúsenosť, že si niekto od neho nenechal brnkať po nose. Otvorí ústa, pozrie sa na Gejzu, ktorý ho pozoruje s pokojným výrazom dobre najedeného Budhu. Rozumne ústa znovu zavrie a vypadne z kancelárie aj so svojím Crabbom a Goylom.
„To bolo akože čo?“ opýtam sa Ivana, keď sa mi vráti hlas.
„Poobede ich šofér načapal, ako mu čmárajú po sedadlách. Zdrhli tak rýchlo, že si so sebou zabudli zobrať chľast.“ Ukáže bradou na igelitku stojacu v rohu, v ktorej sa črtajú obrysy fliaš. „Prišli si ho vypýtať a mali námietky voči účtu za čistenie poťahov. Trošku to nedomysleli.“
„Ta kokoti,“ zhodnotí diplomat Gejza a ide si po kávu.
***
Garáže má firma v priemyselnej zóne Kilemoen, uprostred lesov a lúk asi päť kilometrov od najbližšej civilizácie. Keď nás tam zasneženou krajinou vezú, kolegovia, ktorí ešte nemajú autá, sa tvária znepokojene ako volič ĽSNS pred diktátom. Dochádzať sem na piatu ráno je vylúčené.
***
„Ale... ale keď stlačím STOP, tak ste povinný zastať,“ povie s nádejou.
S úsmevom pokrútim hlavou – síce má pravdu, ale nebudem mu to hovoriť – a odchádzam dopredu. Sadnem si za volant, naštartujem, mrknem do zrkadla a keď vidím, že chalan ešte stále sedí, ťuknem do tlačidla zadných dverí. Zasyčanie vzduchu ho preberie, vystrelí zo sedadla ako Pershing a zúfalo preskočí pomedzi zatvárajúce sa krídla dverí von. Karma existuje, pretože pri pristátí sa šmykne a tvrdo žuchne na riť, dievčatám rovno k nohám. Podľa toho, ako vyprsknú do rehotu, usudzujem, že ešte nejaký čas mu nezostane nič iné, ako triasť si rukou s nezamestnaným.
Keď mám istotu, že si chalan nič nezlomil a utrpelo iba jeho ego, zaradím déčko a za jasotu a tlieskania osadenstva autobusu sa pohnem vpred, slniac sa vo svojej novoobjavenej sláve ochrancu a kráľa retardov.
***
Sotva madam Chŕcheľ vystúpi, nasadne mi Šmudla Tom.
Tom je mentálne postihnutý, ale k chránenej dielni ani nepričuchol, pravdepodobne vďaka svojej záľube v liehových nápojoch a iných substanciách ovplyvňujúcich stav vedomia. Ani s hygienou sa veľmi nekamaráti, chodí v ufúľaných svetroch a v menčestrákoch, ktoré pamätajú ešte prvého Georgea Busha. Svojimi čiernymi nechtiskami by zahnal na útek Wolverina. Jeho komunikácia s okolím pozostáva z huhňania slabík „du“ (to znamená „ty“) a „hu“ (to znamená „hu“), ale časom sa podľa prízvuku a intonácie naučíte rozpoznať, čo vlastne chce, a ste schopní viesť príjemnú a plodnú konverzáciu:
„Du! Hu hu du hu hu du.“
„Hej, hlásili sneženie na celý víkend.“
„Hu du hu du! Hu! Du hu!“
„Áno, videl som, a cigarety zdraželi skoro o dvacku. Hrozné.“
„Du hu hu du hú hú! Du! Hu du hu hú!“
„Nie, nemyslím si, že Black-Scholesov model oceňovania finančných derivátov je pre privátneho investora veľmi užitočný.“
Inak prevláda jednotvárna nuda.
***
22:20
A je tu prvý prúser večera. Krásna nórska blondínka s dlhými vlasmi, štíhlou postavou a prsiami veľkosti C až D mi povedala, že ma miluje. Obvykle by som bol nadšený. Nanešťastie slečna má maximálne šestnásť a je ožratá tak, že ledva stojí.
„Ehm, no, aha, to je pekné,“ je jediná odpoveď, na ktorú sa zmôžem. Som kúsok od konečnej a v späťáku vidím, že už sme v buse len my dvaja.
„Ale ja ťa fakt milujem,“ nalieha, natlačí sa na mňa tak, že jej prsia cítim na ramene a márne sa snažím vymyslieť, ako by sa za jazdy dali prekrížiť nohy. Je atraktívna a hormóny so mnou mlátia ako s uhrovitým pubertiakom. Takéto veci sa skutočne nestávajú často, hoci podľa historiek starého Ivana by ste si mysleli, že v práci videl viac vlhkých škár ako poľský inštalatér. Našťastie veľká hlava nad malou zvíťazí.
„Ale ja som ženatý,“ poviem prvú blbosť, ktorá mi napadne. Nemám prsteň, ale nezdá sa mi, že by v jej stave bola schopná robiť nejaké vyššie logické operácie.
„Aha,“ povie sklamane a pohne sa dozadu. Po pár metroch zastane, trhano sa otočí, ešte raz na mňa smutno pozrie a potom sa so zvukom umierajúcej veľryby vyvracia rovno na sedadlá.
***
Do garáže prichádzam o pol siedmej večer. Na jej konci je momentálne prázdna a neprehrnutá odstavná plocha a ja neodolám, rozbehnem Connecto na tridsiatku, stočím volant a zatiahnem ručnú brzdu. Autobus opíše nádherný, skoro 270-stupňový oblúk a po jeho skončenií ma ešte chvíľu vezie zadkom dopredu. Zaujúkam, zaradím déčko, rozbehnem sa a urobím to znovu. Kto nikdy nedriftoval s busom, nevie, čo je zábava.
Úplne stratím prehľad o čase a blbnem tam ďalších päť minút, kým nie je celá plocha rozhrabaná a Bjorn z umyvárky sa ma nepríde spýtať, či mám šesť rokov. S nevinným výrazom na tvári mu vysvetľujem, že si chcem nacvičiť, ako zvládať šmyk, ak sa mi to stane vonku na ceste. Nezožerie mi to, vyháňa ma z busu ako lesník partizánov z hory a berie si ho do umyvárne. Pozbieram si veci, odhádžem z auta pol metra snehu, čo sa na ňom od rána nazbieralo, a konečne sa pracem domov.
***
Konečne mám reťaze nahodené a utiahnuté, ako najlepšie to šlo. Vleziem za volant, navolím na automate jednotku, zapnem výstražné blinkre a slimačím tempom, s nohou nad brzdovým pedálom, sa pustím dolu kopcom s dobrým pocitom z toho, aký som zodpovedný.
O desať sekúnd sa Connecto zjebe do priekopy.
Zviezol som sa do nej pomaly a majestátne. Dokonca som ani nemusel vypisovať formulár pre poisťovňu, keďže na voze nevznikla žiadna škoda. V polovici svahu sa oproti mne v protismere vyrútilo auto, ktorého vodič si zjavne myslel, že sa spúšťam stredom cesty na výstražných smerovkách pre zábavu hydine. Jemne som mykol volantom, aby som sa mu vyhol, zadok skĺzol nabok a už to šlo.
***
Vnútri skutočne boli ďalší cestujúci, lenže už im nebolo pomoci. Šialenec ubodal všetkých troch ľudí v autobuse – devätnásťročnú dievčinu z Ardalu na ceste do školy, päťdesiatročného Maročana so švédskym občianstvom, ktorý v Nórsku pracoval ako ošetrovateľ v hospici, aj vodiča. Našťastie mal páchateľ toľko slušnosti, že o rok neskôr pri pokuse o útek spadol zo strechy väzenia na hlavu a po pár týždňoch v kóme zomrel. Jeho obhajca to nazval smutnou a tragickou udalosťou. Ja som jeho názor nezdieľal.
***
Nakoniec dilemu za mňa vyrieši jeden z cestujúcich, ktorý nabehne dopredu a pobúreným tónom vychrlí na tourlídra spŕšku slov. Ten sa otočí ku mne: „Toaleta zamknutá.“
„Áno, je. A zamknutá zostane. Urobím prestávku vo Vosse.“
„Prečo toaleta zamknutá?“
Začínam mať jeho tónu plné zuby. „Pretože tam bol neporiadok. Znovu.“ Cesta predo mnou je prázdna a rovná, a tak sa otočím k nemu a ukážem si prstom na hruď. „Ja bas drajver. Ja nie šit klíner. You chápen?“
Keby pohľady vedeli vraždiť, ostala by zo mňa len ľavá topánka a krvavý cákanec na čelnom skle, ale jeho pocity sú mi ukradnuté. Moje posledné vyhlásenie nebolo tak úplne presné; v podstate som aj umývač záchodov. Je mojou povinnosťou udržiavať autobus v čistote. Lenže to predpokladá, že ho cestujpúci budú používať spôsobom na to určeným. Nechávať fekálie na vonkajšej strane toaletnej misy a jej podlahe, navyše po upozornení a možno aj úmyselne, je ďaleko za čiarou. Aj heslo náš zákazník, náš pán má svoje hranice.
***
Dispečer si sled udalostí nechá vyrozprávať dvakrát, aby mal istotu, že mi rozumel. O päť minút mi volá veľké zviera priamo z centrály Nettbusu a ja opäť vysvetlím, čo sa stalo. Odpoveďou mi je asi päťsekundové ticho, a potom sa ma nesmelo opýta, či by som mu nemohol poslať fotografie. Zdokumentujem TO na smartfóne, ako najlepšie viem – zboku, zhora, zospodu, celkový obraz, detail na trčiace zrnko kukurice. Pri kúpe mobilu som na vlastnosti fotoaparátu kládol veľký dôraz a predstavoval som si rôzne spôsoby jeho využitia, ale že ním budem fotiť hovno, a potom ho e-mailom posielať do korporátneho headquarteru mi nenapadlo ani v najdivších snoch.
Nakoniec som TO odstránil. Ušetrím vás presného opisu, stačí spomenúť, že v tom figuroval kus plechu a hrable šlohnuté z kontajneru so stavebným odpadom. Predmet urážlivý oku človeka i boha skončil vo vlnách Atlantiku spolu s handrou, ktorú som použil na vytretie podlahy.
ENGLISH VERSION OF MY REVIEW
Warning – emotionally affected review!
This book is very special to me because I feel like I know its author – have been reading his articles and posts on my favourite discussion board for years, he seems more like a pal to me and not just an unknown writer. Moreover, I tracked him down on a social media so I was lucky to have the book (with the signature and dedication) at home much earlier than most people – you can´t beat that! :)
Now let´s get down to the book itself. Ondrej desribes his busman beginnings in local transport in Bratislava and then proceeds to Norway. We get to know about some titbits regarding buses, colleagues, travellers, nature, accidents, driving, mentality, and culture in Norway in general. In addition to working affairs, Ondrej reveals his privacy and writes a bit about his family, hobbies, and feelings. From a linguistic point of view, his style is light, natural and funny, maybe owing to his (unfinished) study of languages. I was reading the book with a continual gentle smile on my lips, transforming into some laugh-out-loud moments a few times. But I cannot claim that I laughed like a lunatic from beginning to end - if you fancy something like that, reach for books by Wodehouse. But if you are into interesting travel and work experiences, if you are a moto-addict and/or your child's dream was to be a bus driver, if you are looking for HUMANITY, read Sokol. You won´t regret it even if you have never read any of his articles or discussions boards.
Parental advisory: caution, includes vulgarisms (deal with it any way you like).
Highlights: Indian incoming (shitty) story, Slovak culture-based similes, drunken puking traveller, writing style, obvious love of the author for his profession.
Result: recommended!
Táto kniha je pre mňa výnimočná tým, že sa cítim, ako keby som poznala autora – už niekoľko rokov čítavam jeho články a príspevky na mojom obľúbenom diskusnom fóre, preto ho vnímam ako kamoša a nie ako neznámeho autora. Okrem toho som ho vystalkovala na sociálnej sieti a vďaka tomu som mala knihu doma skôr ako väčšina záujemcov, a ešte aj s podpisom a venovaním – beat that! :)
Teraz už ku knihe samotnej. Ondrej opisuje svoje autobusárske začiatky v mhd v Bratislave a potom prechádza do Nórska. Dozvedáme sa pikošky o autobusoch, kolegoch, cestujúcich, prírode, nehodách, šoférovaní, mentalite a celkovo o kultúre v Nórsku. Okrem pracovných záležitostí ale Ondrej načrie aj do svojho súkromia a prezradí čo-to o svojej rodine, záľubách a pocitoch. Z jazykového hľadiska je jeho štýl ľahký, prirodzený a vtipný, za čo možno vďačí aj (nedokončenému) štúdiu jazykov. Knihu som čítala s neustálym jemným úsmevom na perách, ktorý na pár miestach prešiel do smiechu. Nemôžem však tvrdiť, že som sa rehotala od začiatku do konca – pokiaľ chcete niečo takéto, siahnite po Wodehousovi. Ale ak chcete zaujímavé real-life cestovné a pracovné zážitky, ak ste motoristický fanatik a/alebo vaším detským snom bolo šoférovať autobus, ak hľadáte ĽUDSKOSŤ, siahnite po Sokolovi. Neoľutujete ani v prípade, že ste nikdy žiaden z jeho článkov, ani diskusií k článkom, nečítali.
Pre rodičov: pozor, obsahuje vulgarizmy (naložte s touto infoškou, ako len chcete).
Top momenty: (na hovno) príbeh o indickom incomingu, prirovnania reflektujúce slovenskú spoločensko-politickú situáciu, opitá grcajúca pasažierka, štýl písania, zjavná láska k svojmu povolaniu.
Záver: odporúčam!
A nemôže chýbať ani zopár z mojich obľúbených pasáží:
***
Dve pripité dievčatá s hlbokým výstrihom chcú zľavu, aj keď nemajú preukážku. Natlačia sa mi prsami na pokladňu a pýtajú sa, či to na nich nie je vidno, že sú študentky. Zhodnotím ich argumenty ako dostatočné.
***
Keď väčšina ľudí nastúpi a nástupište sa vyprázdni, všimnem si chlapa, ktorý päť metrov od busu kope do druhého, ležiaceho chlapa. Podíde k autobusu a spýta sa cez dvere, kedy mám odchod. Po odpovedi „o dve minúty“ spokojne prikývne, odbehne si ešte dvakrát kopnúť, nastúpi, kúpi si lístok a normálne si sadne. Kým rozmýšľam, či zavolať dispečera, alebo fízlov, alebo obidvoch a tiež ako s mojou nórčinou vysvetlím situáciu, obeť sa z chodníka pozviecha, nastúpi, kúpi si lístok a sadne si vedľa agresora. Keď vychádzam z terminálu, sú už pohrúžení v družnej debate a po ich predchádzajúcej nezhode niet ani stopy.
***
Na rozdiel odo mňa sa neunúva s dlhými analýzami. Tromi dlhými krokmi prejde k drzáňovi, brechne mu do ksichtu čosi po maďarsky a zdvihne ho do vzduchu za krk ako mača. Nikdy by mi nenapadlo, že niečo také uvidím mimo televíznej obrazovky. Šuhaj visí v Gejzovom zovretí a trepe nožičkami, zatiaľ čo Gejza so záujmom sleduje, ako jeho tvár naberá belasý odtieň dezinfekčného prostriedku na záchody. Jeden z výtržníkových kamošov čumí s vytreštenými očami; druhý sa tvári, že by chcel zasiahnuť, ale po pohľade na Ivana, ktorý ho prevyšuje o hlavu, sa múdro rozhodne situáciu nevyhrocovať. Keď Gejza nadobudne dojem, že chalaň už pochopil nemiestnosť svojho správania, pustí ho. Grázlik chripí a neveriaco pleští oči, očividne neschopný spracovať úplne novú skúsenosť, že si niekto od neho nenechal brnkať po nose. Otvorí ústa, pozrie sa na Gejzu, ktorý ho pozoruje s pokojným výrazom dobre najedeného Budhu. Rozumne ústa znovu zavrie a vypadne z kancelárie aj so svojím Crabbom a Goylom.
„To bolo akože čo?“ opýtam sa Ivana, keď sa mi vráti hlas.
„Poobede ich šofér načapal, ako mu čmárajú po sedadlách. Zdrhli tak rýchlo, že si so sebou zabudli zobrať chľast.“ Ukáže bradou na igelitku stojacu v rohu, v ktorej sa črtajú obrysy fliaš. „Prišli si ho vypýtať a mali námietky voči účtu za čistenie poťahov. Trošku to nedomysleli.“
„Ta kokoti,“ zhodnotí diplomat Gejza a ide si po kávu.
***
Garáže má firma v priemyselnej zóne Kilemoen, uprostred lesov a lúk asi päť kilometrov od najbližšej civilizácie. Keď nás tam zasneženou krajinou vezú, kolegovia, ktorí ešte nemajú autá, sa tvária znepokojene ako volič ĽSNS pred diktátom. Dochádzať sem na piatu ráno je vylúčené.
***
„Ale... ale keď stlačím STOP, tak ste povinný zastať,“ povie s nádejou.
S úsmevom pokrútim hlavou – síce má pravdu, ale nebudem mu to hovoriť – a odchádzam dopredu. Sadnem si za volant, naštartujem, mrknem do zrkadla a keď vidím, že chalan ešte stále sedí, ťuknem do tlačidla zadných dverí. Zasyčanie vzduchu ho preberie, vystrelí zo sedadla ako Pershing a zúfalo preskočí pomedzi zatvárajúce sa krídla dverí von. Karma existuje, pretože pri pristátí sa šmykne a tvrdo žuchne na riť, dievčatám rovno k nohám. Podľa toho, ako vyprsknú do rehotu, usudzujem, že ešte nejaký čas mu nezostane nič iné, ako triasť si rukou s nezamestnaným.
Keď mám istotu, že si chalan nič nezlomil a utrpelo iba jeho ego, zaradím déčko a za jasotu a tlieskania osadenstva autobusu sa pohnem vpred, slniac sa vo svojej novoobjavenej sláve ochrancu a kráľa retardov.
***
Sotva madam Chŕcheľ vystúpi, nasadne mi Šmudla Tom.
Tom je mentálne postihnutý, ale k chránenej dielni ani nepričuchol, pravdepodobne vďaka svojej záľube v liehových nápojoch a iných substanciách ovplyvňujúcich stav vedomia. Ani s hygienou sa veľmi nekamaráti, chodí v ufúľaných svetroch a v menčestrákoch, ktoré pamätajú ešte prvého Georgea Busha. Svojimi čiernymi nechtiskami by zahnal na útek Wolverina. Jeho komunikácia s okolím pozostáva z huhňania slabík „du“ (to znamená „ty“) a „hu“ (to znamená „hu“), ale časom sa podľa prízvuku a intonácie naučíte rozpoznať, čo vlastne chce, a ste schopní viesť príjemnú a plodnú konverzáciu:
„Du! Hu hu du hu hu du.“
„Hej, hlásili sneženie na celý víkend.“
„Hu du hu du! Hu! Du hu!“
„Áno, videl som, a cigarety zdraželi skoro o dvacku. Hrozné.“
„Du hu hu du hú hú! Du! Hu du hu hú!“
„Nie, nemyslím si, že Black-Scholesov model oceňovania finančných derivátov je pre privátneho investora veľmi užitočný.“
Inak prevláda jednotvárna nuda.
***
22:20
A je tu prvý prúser večera. Krásna nórska blondínka s dlhými vlasmi, štíhlou postavou a prsiami veľkosti C až D mi povedala, že ma miluje. Obvykle by som bol nadšený. Nanešťastie slečna má maximálne šestnásť a je ožratá tak, že ledva stojí.
„Ehm, no, aha, to je pekné,“ je jediná odpoveď, na ktorú sa zmôžem. Som kúsok od konečnej a v späťáku vidím, že už sme v buse len my dvaja.
„Ale ja ťa fakt milujem,“ nalieha, natlačí sa na mňa tak, že jej prsia cítim na ramene a márne sa snažím vymyslieť, ako by sa za jazdy dali prekrížiť nohy. Je atraktívna a hormóny so mnou mlátia ako s uhrovitým pubertiakom. Takéto veci sa skutočne nestávajú často, hoci podľa historiek starého Ivana by ste si mysleli, že v práci videl viac vlhkých škár ako poľský inštalatér. Našťastie veľká hlava nad malou zvíťazí.
„Ale ja som ženatý,“ poviem prvú blbosť, ktorá mi napadne. Nemám prsteň, ale nezdá sa mi, že by v jej stave bola schopná robiť nejaké vyššie logické operácie.
„Aha,“ povie sklamane a pohne sa dozadu. Po pár metroch zastane, trhano sa otočí, ešte raz na mňa smutno pozrie a potom sa so zvukom umierajúcej veľryby vyvracia rovno na sedadlá.
***
Do garáže prichádzam o pol siedmej večer. Na jej konci je momentálne prázdna a neprehrnutá odstavná plocha a ja neodolám, rozbehnem Connecto na tridsiatku, stočím volant a zatiahnem ručnú brzdu. Autobus opíše nádherný, skoro 270-stupňový oblúk a po jeho skončenií ma ešte chvíľu vezie zadkom dopredu. Zaujúkam, zaradím déčko, rozbehnem sa a urobím to znovu. Kto nikdy nedriftoval s busom, nevie, čo je zábava.
Úplne stratím prehľad o čase a blbnem tam ďalších päť minút, kým nie je celá plocha rozhrabaná a Bjorn z umyvárky sa ma nepríde spýtať, či mám šesť rokov. S nevinným výrazom na tvári mu vysvetľujem, že si chcem nacvičiť, ako zvládať šmyk, ak sa mi to stane vonku na ceste. Nezožerie mi to, vyháňa ma z busu ako lesník partizánov z hory a berie si ho do umyvárne. Pozbieram si veci, odhádžem z auta pol metra snehu, čo sa na ňom od rána nazbieralo, a konečne sa pracem domov.
***
Konečne mám reťaze nahodené a utiahnuté, ako najlepšie to šlo. Vleziem za volant, navolím na automate jednotku, zapnem výstražné blinkre a slimačím tempom, s nohou nad brzdovým pedálom, sa pustím dolu kopcom s dobrým pocitom z toho, aký som zodpovedný.
O desať sekúnd sa Connecto zjebe do priekopy.
Zviezol som sa do nej pomaly a majestátne. Dokonca som ani nemusel vypisovať formulár pre poisťovňu, keďže na voze nevznikla žiadna škoda. V polovici svahu sa oproti mne v protismere vyrútilo auto, ktorého vodič si zjavne myslel, že sa spúšťam stredom cesty na výstražných smerovkách pre zábavu hydine. Jemne som mykol volantom, aby som sa mu vyhol, zadok skĺzol nabok a už to šlo.
***
Vnútri skutočne boli ďalší cestujúci, lenže už im nebolo pomoci. Šialenec ubodal všetkých troch ľudí v autobuse – devätnásťročnú dievčinu z Ardalu na ceste do školy, päťdesiatročného Maročana so švédskym občianstvom, ktorý v Nórsku pracoval ako ošetrovateľ v hospici, aj vodiča. Našťastie mal páchateľ toľko slušnosti, že o rok neskôr pri pokuse o útek spadol zo strechy väzenia na hlavu a po pár týždňoch v kóme zomrel. Jeho obhajca to nazval smutnou a tragickou udalosťou. Ja som jeho názor nezdieľal.
***
Nakoniec dilemu za mňa vyrieši jeden z cestujúcich, ktorý nabehne dopredu a pobúreným tónom vychrlí na tourlídra spŕšku slov. Ten sa otočí ku mne: „Toaleta zamknutá.“
„Áno, je. A zamknutá zostane. Urobím prestávku vo Vosse.“
„Prečo toaleta zamknutá?“
Začínam mať jeho tónu plné zuby. „Pretože tam bol neporiadok. Znovu.“ Cesta predo mnou je prázdna a rovná, a tak sa otočím k nemu a ukážem si prstom na hruď. „Ja bas drajver. Ja nie šit klíner. You chápen?“
Keby pohľady vedeli vraždiť, ostala by zo mňa len ľavá topánka a krvavý cákanec na čelnom skle, ale jeho pocity sú mi ukradnuté. Moje posledné vyhlásenie nebolo tak úplne presné; v podstate som aj umývač záchodov. Je mojou povinnosťou udržiavať autobus v čistote. Lenže to predpokladá, že ho cestujpúci budú používať spôsobom na to určeným. Nechávať fekálie na vonkajšej strane toaletnej misy a jej podlahe, navyše po upozornení a možno aj úmyselne, je ďaleko za čiarou. Aj heslo náš zákazník, náš pán má svoje hranice.
***
Dispečer si sled udalostí nechá vyrozprávať dvakrát, aby mal istotu, že mi rozumel. O päť minút mi volá veľké zviera priamo z centrály Nettbusu a ja opäť vysvetlím, čo sa stalo. Odpoveďou mi je asi päťsekundové ticho, a potom sa ma nesmelo opýta, či by som mu nemohol poslať fotografie. Zdokumentujem TO na smartfóne, ako najlepšie viem – zboku, zhora, zospodu, celkový obraz, detail na trčiace zrnko kukurice. Pri kúpe mobilu som na vlastnosti fotoaparátu kládol veľký dôraz a predstavoval som si rôzne spôsoby jeho využitia, ale že ním budem fotiť hovno, a potom ho e-mailom posielať do korporátneho headquarteru mi nenapadlo ani v najdivších snoch.
Nakoniec som TO odstránil. Ušetrím vás presného opisu, stačí spomenúť, že v tom figuroval kus plechu a hrable šlohnuté z kontajneru so stavebným odpadom. Predmet urážlivý oku človeka i boha skončil vo vlnách Atlantiku spolu s handrou, ktorú som použil na vytretie podlahy.
ENGLISH VERSION OF MY REVIEW
Warning – emotionally affected review!
This book is very special to me because I feel like I know its author – have been reading his articles and posts on my favourite discussion board for years, he seems more like a pal to me and not just an unknown writer. Moreover, I tracked him down on a social media so I was lucky to have the book (with the signature and dedication) at home much earlier than most people – you can´t beat that! :)
Now let´s get down to the book itself. Ondrej desribes his busman beginnings in local transport in Bratislava and then proceeds to Norway. We get to know about some titbits regarding buses, colleagues, travellers, nature, accidents, driving, mentality, and culture in Norway in general. In addition to working affairs, Ondrej reveals his privacy and writes a bit about his family, hobbies, and feelings. From a linguistic point of view, his style is light, natural and funny, maybe owing to his (unfinished) study of languages. I was reading the book with a continual gentle smile on my lips, transforming into some laugh-out-loud moments a few times. But I cannot claim that I laughed like a lunatic from beginning to end - if you fancy something like that, reach for books by Wodehouse. But if you are into interesting travel and work experiences, if you are a moto-addict and/or your child's dream was to be a bus driver, if you are looking for HUMANITY, read Sokol. You won´t regret it even if you have never read any of his articles or discussions boards.
Parental advisory: caution, includes vulgarisms (deal with it any way you like).
Highlights: Indian incoming (shitty) story, Slovak culture-based similes, drunken puking traveller, writing style, obvious love of the author for his profession.
Result: recommended!
July 31, 2019
Vtipny pribeh o tom, ako Slovaka bavi jazdit autobusom, najprv v bratislavskom DPB a potom v Norsku. Smejete sa pri kazdom obrate strany, dozviete sa rozne specifikacie autobusov, "nieco zo zakulisia" soferov autobusov..Super lahke citanie :)
August 13, 2019
Autorov pribeh nebol nezaujimavy ale humor mi nesadol. Radoby vtipne predpubertalne prirovnania boli zvacsa uplne zbytocne a nasilne vtlacene do textu s urovnou slohu sebavedomeho stredoskola. Pozitivom je, ze som sa dozvedel zopar zaujimavosti zo zivota sofera a na chvilku som sa dokonca pristihol, ze by som aj rad skusil soferovat klbovy MAN severskou divocinou. Zial, je to velmi malo na to aby som trpko nelutoval 17 (!!!) eur investovanych do tohto smeleho pokusu o beletriu. Cakal som podstatne viac a ak toto niekomu pripada tak neskonale vtipne ako sa da docitat v niektorych recenziach, je to na zamyslenie.
December 13, 2018
Ale veď take milé to bolo. Autor to trochu prehnal s metaforami a prirovnaniami: v každej vete boli aspoň dve veľmi dlhé a komplikovane. Lenže príbehy sú to milé, ľudské a číta sa to pomerne ľahko.
January 4, 2021
Ako stĺpčeky to fungovalo výborne, knižná verzia by si zaslúžila dôkladnejšiu redakčnú prácu.
April 19, 2020
Táto knižka mi skočila do rúk v kníhkupectve sama. Čítal som nejaký autorov blog a spomenul som si, že to bolo zaujímavé a zábavné, tak prečo to neskúsiť knižne. Zábava však vydrží len prvých pár strán. Potom si človek uvedomí, že celý humor je postavený len na prirovnaniach, časom vyprchá a skôr unavuje.
Miestami sa mi kniha vyslovene priečila, autor má tendenčný prístup voči prisťahovalcom, cyklistom, vodičom tesiel a vôbec asi všetkému, čo je mimo jeho vnímania sveta. Doteraz by som o sebe povedal, že mám rád nekorektný humor, ale potom sa to začne opakovať a vlastne to ani nie je smiešne. Mám teda určité pochybnosti, či ide o drsný severský vtip, alebo len výklad Ondrejovho pohľadu na svet.
Knihu som ale prekvapivo dočítal. Niektoré príbehy boli zaujímavé a ponúkli aspoň ako taký náhľad do reálií šoférov MHD. Musím povedať že majú moje uznanie a vďačnosť. Čítalo sa to výborne pred spaním - nie je tam žiadny dej ani napätie, ktoré by ma držalo pri vedomí a nútilo čítať do hlbokej noci, aj keď neviem či to je kompliment. :)
Suma sumárum - ak chcete okúsiť Ondrejov literálny štýl, odporučil by som prečítať blog, kniha je už veľa. A Ondrejovi by som odporučil vyskúšať v živote aj niečo iné ako autobus. Napríklad bicykel.
Miestami sa mi kniha vyslovene priečila, autor má tendenčný prístup voči prisťahovalcom, cyklistom, vodičom tesiel a vôbec asi všetkému, čo je mimo jeho vnímania sveta. Doteraz by som o sebe povedal, že mám rád nekorektný humor, ale potom sa to začne opakovať a vlastne to ani nie je smiešne. Mám teda určité pochybnosti, či ide o drsný severský vtip, alebo len výklad Ondrejovho pohľadu na svet.
Knihu som ale prekvapivo dočítal. Niektoré príbehy boli zaujímavé a ponúkli aspoň ako taký náhľad do reálií šoférov MHD. Musím povedať že majú moje uznanie a vďačnosť. Čítalo sa to výborne pred spaním - nie je tam žiadny dej ani napätie, ktoré by ma držalo pri vedomí a nútilo čítať do hlbokej noci, aj keď neviem či to je kompliment. :)
Suma sumárum - ak chcete okúsiť Ondrejov literálny štýl, odporučil by som prečítať blog, kniha je už veľa. A Ondrejovi by som odporučil vyskúšať v živote aj niečo iné ako autobus. Napríklad bicykel.
May 6, 2018
Málokedy sa mi stáva, že počas čítania sa nahlas zasmejem – s touto knihou som sa smial, či usmieval skoro stále. 😅 Autora nepoznám osobne, ale jeho humorné popisovanie situácií ma dosť bavilo a mám pocit, že by sme si rozumeli.
Silnými stránkami autora sú trefné vtipné metafory (aj keď miestami trochu silené a opakujúce sa) a skvelé vypointovanie situácií. Fakt mu to ide.
Pamätné pre mňa ostanú hlavne príhody so zrazeným losom a indickými turistami na 4-dňovom výlete. Prečítajte si knihu a môžete sa na ne fakt tešiť! 😂
Vďaka tejto knihe sa na niektoré nepochopiteľné úkazy v bratislavskej MHD – vypnutá klimatizácia počas horúčav, nepočkanie dobiehajúceho človeka – pozerám trochu inými očami. 🚌
Ak ste sa dočítali až sem, venujem vám odomknutý rozhovor Denníka N s Ondrejom Sokolom. Ak sa vám bude páčiť, knihu si určite užijete. https://dennikn.sk/1037581/s-autobuso...
P.S. Verím, že kniha od tohto autora, ktorej dám plný počet hviezdičiek ešte príde. ⭐️
Silnými stránkami autora sú trefné vtipné metafory (aj keď miestami trochu silené a opakujúce sa) a skvelé vypointovanie situácií. Fakt mu to ide.
Pamätné pre mňa ostanú hlavne príhody so zrazeným losom a indickými turistami na 4-dňovom výlete. Prečítajte si knihu a môžete sa na ne fakt tešiť! 😂
Vďaka tejto knihe sa na niektoré nepochopiteľné úkazy v bratislavskej MHD – vypnutá klimatizácia počas horúčav, nepočkanie dobiehajúceho človeka – pozerám trochu inými očami. 🚌
Ak ste sa dočítali až sem, venujem vám odomknutý rozhovor Denníka N s Ondrejom Sokolom. Ak sa vám bude páčiť, knihu si určite užijete. https://dennikn.sk/1037581/s-autobuso...
P.S. Verím, že kniha od tohto autora, ktorej dám plný počet hviezdičiek ešte príde. ⭐️
October 8, 2018
Už dlho sa mi nestalo, že som sa pri knihe smiala. Akože reálne. Nahlas. Toto bola parádna oddychovka, pri ktorej sa strieda trpký úsmev (spôsobený najmä situáciou u nás na Slovensku) a návaly smiechu.
Mňam.
Mňam.
March 25, 2021
“Ja bas drajver. Ja nie šit klíner. You chápen?” Jedna z najzabavnejsich knih co som citala po dlhej dobe.
December 24, 2022
Trošku veľa nadávok a nevhodné použitie najmä sexuálnych prirovnaní, ale zaujímavá a vtipná kniha, hlavne keď človek nikdy v Nórsku nebol a predstavuje si ho ako západnú civilizáciu a pritom... Proste debili sa nájdu všade. Audiokniha v podaní Ďura Kemku je čerešničkou na torte.
February 19, 2023
Aka priserna kniha! 🤷🏻♀️
Precitala som si mnoho skvelych recenzii, tak som do knihy isla s vysokymi ocakavaniami. Dockala som sa nevkusneho diela s kopou nevhodnych poznamok, zbytocne preexponovanych metafor a prirovnani.
Pokladam sa za cloveka s pohnutym humorom, mam rada sarkazmus a politicky nekorektne vtipy, no co bolo toto…to neviem. 😄 Autor bol nasilu vtipny, kazdu vetu pretavil do prazlozitej cringe metafory, do toho hlupe sexisticke poznamky ku kazdej jednej zene, ktoru stretol (asi nejaka forma neriesenej sexualnej frustracie ci co to malo znamenat). Celou jeho seba prezentaciou som mala pocit, ze je to taky samozvany majster sveta, ktory ma pocit, ze jeho moralny kompas je ten najspravnejsi.
Nezachranila to ani audio verzia v podani Juraja Kemku, prosto som ju nedokazala dopocuvat.
Precitala som si mnoho skvelych recenzii, tak som do knihy isla s vysokymi ocakavaniami. Dockala som sa nevkusneho diela s kopou nevhodnych poznamok, zbytocne preexponovanych metafor a prirovnani.
Pokladam sa za cloveka s pohnutym humorom, mam rada sarkazmus a politicky nekorektne vtipy, no co bolo toto…to neviem. 😄 Autor bol nasilu vtipny, kazdu vetu pretavil do prazlozitej cringe metafory, do toho hlupe sexisticke poznamky ku kazdej jednej zene, ktoru stretol (asi nejaka forma neriesenej sexualnej frustracie ci co to malo znamenat). Celou jeho seba prezentaciou som mala pocit, ze je to taky samozvany majster sveta, ktory ma pocit, ze jeho moralny kompas je ten najspravnejsi.
Nezachranila to ani audio verzia v podani Juraja Kemku, prosto som ju nedokazala dopocuvat.
April 2, 2020
kniha ma len 210 stran a ja sedim doma sama na zadku od polovice marca. a az 2. aprila som sa donutila ju docitat. povodny clanok poznam, myslim,ze som ho vtedy aj citala. a to by mi ku stastiu aj stacilo. kolegyna mi knihu pozicala, je to slovensky literarny folklor precitat ju a ja som rada ovca z casu na cas.
mojimi 2 hviezda idem znizovat vysoky hodnotitelsky priemer. ja to kazdemu prajem, najst si oblubenu knihu je dolezite. no ak kniha, ktora je plna "trefnych prirovnani", zhadzovani ludi, pesimizmom a frflanim, je oblubena v spolocnosti, tak o tej spolocnosti daco hovori.
mam rada humorne knihy, mam rada sarkazmus a ironiu, no ako sa autor navaza do druhych, chyba mi navazanie do seba. berte ma za uzkoprsu a nechapajucu. unesiem to.
absenciu miestnych informacii a koloritu som mohla pochopit, keby som citala anotaciu knihy. nie je to o norsku.
dakujem, druhy diel neprosim.
mojimi 2 hviezda idem znizovat vysoky hodnotitelsky priemer. ja to kazdemu prajem, najst si oblubenu knihu je dolezite. no ak kniha, ktora je plna "trefnych prirovnani", zhadzovani ludi, pesimizmom a frflanim, je oblubena v spolocnosti, tak o tej spolocnosti daco hovori.
mam rada humorne knihy, mam rada sarkazmus a ironiu, no ako sa autor navaza do druhych, chyba mi navazanie do seba. berte ma za uzkoprsu a nechapajucu. unesiem to.
absenciu miestnych informacii a koloritu som mohla pochopit, keby som citala anotaciu knihy. nie je to o norsku.
dakujem, druhy diel neprosim.
February 24, 2018
Táto kniha sa dá zhltnúť za jeden deň a silno smrdí človečinou. Dej je hustý, pútavý, veľa sa tam toho deje. Bolo by vydalo i na dve knihy. Dozvedela som sa nové veci o Nórsku ako krajine i o Nóroch a ich náture. Plus poväčšine som sa musela usmievať nad trefnými prirovnaniami zo súčasnej politickej a spoločenskej scény na Slovensku a na niektorých literárnych charakteroch (Ivan V.). O pár rokov to bude pekný memoár a pripomienka starých čias.
Ukazuje krásy a hrôzy každodenného šoférskeho života a vôbec, práce s ľuďmi. Vulgarizmy mi vôbec nevadia, aj keď sa veľakrát dajú nahradiť. Obľúbených pasáží bolo viac, ale tie, kde krásne usadil arogantných ľudí alebo rozmaznané deti, mi dali nesmierny pocit zadosťučinenia.
Len tak ďalej. Teším sa na ďalšie časti.
Ukazuje krásy a hrôzy každodenného šoférskeho života a vôbec, práce s ľuďmi. Vulgarizmy mi vôbec nevadia, aj keď sa veľakrát dajú nahradiť. Obľúbených pasáží bolo viac, ale tie, kde krásne usadil arogantných ľudí alebo rozmaznané deti, mi dali nesmierny pocit zadosťučinenia.
Len tak ďalej. Teším sa na ďalšie časti.
February 4, 2018
Vedel som čo čakať, nezostal som sklamaný. Indovia, babka v Osle, fetky s invalidnými kartami, slovenské zdravotníctvo - to všetko mi dvíhalo tlak, ale vďaka zaujímavému vypravnemu štýlu s dostatkom nadhľadu som mal počas čítania na tvári celý čas trpký úsmev pretkaný nekontrolovanymi záchvatmi smiechu.
November 28, 2023
Nie! Ja neverím, že už je koniec. Toto bolo niečo skvelé. Nikdy ma žiadna kniha nepobavila tak, že som si nad ňou musela utierať slzy od smiechu. Žánrovo mimo mňa a bez odporučenia môjho spolužiaka, ktorý je autorova rodina, by som knihu ani nechytila do rúk. A o veľa by som prišla. Nenachádzam slov. Stálo to za to. :)
April 17, 2018
Prijemne citanie. Precital som par slsp blogov, ale takto v celku to bolo este zabavnejsie. A na moje potesenie aj civilne a slusne. Snad bude raz aj pokracovanie.
December 29, 2018
SLSP-ove clanky som hltala este na nihilistickom portali, a na knihu som sa tesila. Zazitky spoza volantu popretkavane realiami norskej autobusovej dopravy sa citaju prijemne, dej rychlo ubieha, a zavse vedie k pousmiatiu a obcas aj k vybuchom smiechu. Viem si predstavit, ze citatel nezvyknuty na Ondrejov humor sa miestami urazi, alebo ma pocit, ze to autor trochu prehnal, mne to vsak nevadilo. So zdravou davkou nadhladu sa nie je na co urazat. Mozno je vsak pravda, ze koncentracia prirovnani, ktora potesi v jednotlivych clankoch na internete, v knihe vyznie ako prehnana. Tiez je otazne, ci niektore prirovnania preziju skusku casu, ale dnes su trefne a fajn. Pri kapitole o slovenskom zdravotnictve som sa cez slzy smiala, lebo inak sa nedalo. Cliffhanger na konci nam dava tusit, ze nie je vsetkym prihodam koniec, a ja si uz na internete veselo citam pokracovanie. Udelujem styri Scarlettky z piatich ;)
December 11, 2023
Nemyslím si, že toto je také dobré dielo ako o ňom hovoria. Snaží sa to byť veľmi vtipné, ale je to humor z roku 2010 na úrovni žiaka základnej školy druhého stupňa. Autor počastuje každú ženu s výstrihom nejakou sexuálnou urážkou alebo narážkou a tým si zjavne vybíja svoju sexuálnu frustráciu, na všetko len frfle a o každom hovorí neuveriteľne hanlivo alebo až prehnane výsmešne. Čakala som trefný humor na úrovni Peťa Popluhára, ale to sa absolútne nedá porovnať. Toto radšej nečítajte, lebo je to strata času a vôbec nie zábavné.
May 8, 2024
Tempom 2 kapitoly za mesiac som konečne po pol roku dočítal túto lahôdku. A som veľmi rád, že som to tak urobil, lebo keby som ju prečítal naraz, tak by som si ju určite takto neužil. Kniha bola naozaj zábavná s neskutočne veľa referenciami, ktoré ma v niektorých prípadoch veľmi milo prekvapili. Dá sa povedať, že o tejto knihe platí tvrdenie čím skôr ju prečítaš, tým viac sa zabavíš, pretože niektoré veci (najmä odkazy na slovenskú politiku) už niektorí o 5-10 rokov možno nepochopia. Teším sa na druhú časť.
June 13, 2020
Some moments did make me laugh, even though the humor was very formulaic, mostly taking the form of various similes. (And if you're Slovak, you've probably already heard many of them.) I liked the middle part the most; where there were some actual stories, rather than just disparate anecdotes stringed together with a lot of bitching about everything. Oh, yeah - and some parts were disgusting enough to make me actually skip two paragraphs ahead.
Tl;dr: It was okay. Not great, not all that terrible.
Tl;dr: It was okay. Not great, not all that terrible.
September 19, 2020
Z knihy sršala inteligencia a ostrovtip (ak pominiem nechutné a prekvapivo časté sexistické narážky - skutočne ma nezaujíma popis veľkosti košíkov cestujúcich žien).
Inak zaujímavo a vtipne napísaná kniha, vďaka ktorej mám oveľa väčší rešpekt a obdiv k vodičom autobusov. Obzvlášť zaujali kapitoly o duchaprítomnosti pri žene na mopede, a o Indickom tripe.
P.S. Štylistika, syntax a kvetnaté prirovnania hodne pripomínajú Rada Ondřejíčka :)
Inak zaujímavo a vtipne napísaná kniha, vďaka ktorej mám oveľa väčší rešpekt a obdiv k vodičom autobusov. Obzvlášť zaujali kapitoly o duchaprítomnosti pri žene na mopede, a o Indickom tripe.
P.S. Štylistika, syntax a kvetnaté prirovnania hodne pripomínajú Rada Ondřejíčka :)
April 22, 2024
Príjemná a oddychová kniha, ktorá ponúka náhľad do autobusárskej kultúry
Miestami možno príliš veľa sarkastických prirovnaní, na druhú stranu väčšina z nich je originálna a trefná.
Autor je osobnostne určite vtipný chlap, a zároveň aj veľmi inteligentný, pretože nie je ľahké tak pôsobivo opísať aj tak na prvý pohľad obyčajné povolanie.
4*
Miestami možno príliš veľa sarkastických prirovnaní, na druhú stranu väčšina z nich je originálna a trefná.
Autor je osobnostne určite vtipný chlap, a zároveň aj veľmi inteligentný, pretože nie je ľahké tak pôsobivo opísať aj tak na prvý pohľad obyčajné povolanie.
4*
January 18, 2022
Zabavne, vtipne, skvely pohlad na pracu profesionalneho sofera, na Norsko a mentalitu tamojsich ludi, na krajinu a jej krasy, problemy aj škaredosti.
Lahky styl pisania a musim priznat, ze pri niektorych pasazach som sa smial nahlas, co sa mi nestava tak casto😜
Lahky styl pisania a musim priznat, ze pri niektorych pasazach som sa smial nahlas, co sa mi nestava tak casto😜
March 6, 2023
Nehnevajte sa ale toto je Peter Marcin humor. Chapem, preco sa slovenskemu citatelovi tento humor paci ale ak mate aspon trochu vyvinuty zmysel pre humor mimo slovenskych serialov tak budete mat s touto nasilu egoistickou zlataninou prirovnani, nadavok a slovenskej malosti naozaj problem.
Displaying 1 - 30 of 98 reviews