Otázku o zmysle ľudského života si kladieme denne. Môže sa zdať banálna a zbytočná, ale len do okamihu, keď sa nad ňou zamyslíme.
Ladislav Kováč, významný slovenský vedec, biochemik, pedagóg a nekonvenčný mysliteľ v jednej osobe, to urobil aj za nás. Čo nám ponúka vo svojej esejistickej knihe O zmysle ľudského života? Predovšetkým vlastné hľadanie uprostred čoraz rýchlejšieho sveta. Vývoj ľudstva naberá tempo, aké sme ešte v histórii nezažili a nájsť v ňom zmysel je niekedy veľmi náročné. Veľmi osobná, intímna a zároveň provokujúca úvaha Ladislava Kováča nás núti klásť si množstvo otázok o svojom vlastnom živote i o budúcnosti ľudstva. Pozýva nás nielen k polemike, ale aj k spoločnému vnútornému rozhovoru. O zmysle ľudského života je útla knižka, ktorá nás nenechá ľahostajnými.
Ladislav Kováč svojou knihou otvára novú esejistickú edíciu Skica, ktorá vychádza vo vydavateľstve Absynt pod kultovou značkou Kalligram.
Toto je kniha, ktorú by som dala do povinného čítania na školách. Tak krásne napísaná, že ma bavila čítať aj napriek tomu, že sa mi podobala skôr na učebnicu. Sú tam skvelo vysvetlené pasáže a určite odporúčam!
- Pre človeka je zmysel života pocitom. Život dostáva zmysel tým, že je žitý. - Život by bol absurdný iba keby trval večne. Iba cez dočasnosť a pominuteľnosť získava život zmysel. - Intenzita vedomého prežívania určuje intenzitu nášho života. Každú udalosť tu a teraz treba preto žiť s plným vyšším vedomím.
Táto knižka by si zaslúžila ďalšiu verziu s kapitolkou o pandémii. Celkovo je pre mňa zvláštne čítať predpandemické uvažovania o svete. Ale - kúpila by som si ju hneď, lenže je beznájdejne vypredaná.
This entire review has been hidden because of spoilers.
"Oddelení od sveta Kantovými bariérami, sme iba hercami v predstavení, z ktorého nemôžeme vystúpiť. Nachádzame sa uprostred hry, v ktorej svoj part čoskoro ukončíme."
Tak končí táto knižka a myslím, že takto možno zhrnúť jej posolstvo. Esej Ladislava Kováča je pre mňa milý prekvapením. S pokorou priznávam, že som mal dlho pocit, že na Slovensku na podobné záležitosti nemáme kapacity. Kapacity, ktoré neostávajú len vo svojom odbore a žijú v malej bublinke, mimo spoločnosť. Táto esej je podľa mňa to, čo slovenská spoločnosť potrebuje. Mám na mysli ľudí, ktorí majú prehľad a využívajú ho nato, by spoločnosti niečo povedali. Ladislav Kováč je biochemik, no i tak je schopný filozofovať nad zmyslom ľudského života. Nie že by jeho odbor diskvalifikoval, práve naopak. Vystupuje z bubliny a hovorí svoj názor. Nemusíme súhlasiť, môžeme o ňom polemizovať. Len škoda, že takýchto intelektuálnych hlasov je v spoločnosti zatiaľ málo.
Po prečítaní som mala chuť tancovať a spievať (božechráň) a volať na všetkých navôkol! Toto je tá intelektuálna krása, ozajstná esej, ktorá rozbíja moderné vlny povrchnosti. Konečne, inteligencia si zahrala part s hravosťou a ja som s pôžitkom opakovane čítala takmer každú vetu, ako keď si človek prevaľuje na jazyku dobré víno potom, ako dlho pil len čapované z najbližšej vinárne na rohu.
A teraz vážne - takto si predstavujem knihu, ktorá sa diskutovala v kruhu pražskej kaviarnej ešte predtým, ako to začalo byť takmer hanlivým slovným spojením.
Každá esej je uvedená krátkou básňou, ktorá uvedie tón pre celú "kapitolku", ako ich Ladislav Kováč nazýva. Spomína Darwina, druhú svetovú vojnu, známych filozov, 9/11, prírodu i virtuálnu realitu. To všetko nakoniec vyústi vo veľkolepý, no pritom nádherne jednoduchý záver. V zmysel života.
Po Poznámkach k samovražde moja najobľúbenejšia z edície. Je veľmi ťažké definovať, o čom táto kniha je, nakoľko je v podstate o všetkom a zároveň o ničom. Ale bolo to dobré, fakt.
Premyslat o zmysle zivota by malo byt povinnou vybavou vsetkych ludi a spolu o nej debatovat este viac. Pretoze tak ako sam autor to ponal zo svojho uhla pohladu, bolo by naozaj fascinujuce sledovat, ako premyslaju o zmysle zivota ini ludia. Tato skica, uvaha je prierezom dejin cloveka, evolucie a na piedestal nam posuva emocie, ako to, co nas v zivote posuva dalej.
Výborný filozofický sumár, ktorý stručne, (miestami až surovo) prechádza ľudskou históriou a genézou hľadania zmyslu a šťastia ľudského jedinca. Autor si neberie žiadne servítky na ústa a vecné konštatovanie o našej pominuteľnosti a malosti môže byť niekdy strašidelnejšie ako cielená dráma. To ale nie je autorovým zámerom, jednoducho konštatuje, snažiac sa vyhnúť pesimizmu alebo optimizmu. Každá kapitola je uvedená útržkom poézie, čo mi výrazne spríjemnilo čítanie. Môj úvod do edície Skica od vydavateľstva Kalligram - objednal som aj ďalšie knižky.
Krásna kniha, v ktorej Ladislav Kováč to, čomu sa venuje napríklad v knihe Koniec ľudskej evolúcie, prepája s vyložene múzickým vnímaním sveta. Pohľad starého múdreho muža na svet a sprostredkovanie tohto pohľadu mladej generácii v úvode môže pôsobiť trošku neohrabane a pateticky. V priebehu čítania som sa však naladila na jeho perspektívu, z ktorej sa dá vnímať aj úpadok a chradnutie ako krása.
Jedinú výhradu mám voči genderovému rozmeru knihy. Kováč v úvode (chybne) argumentuje, že genderová rovnosť anglosaského typu zbytočne zaťažuje a skrkolomňuje komunikáciu, preto sa bude na čitateľa obracať v mužskom rode, no myslí tým aj čitateľky. Lenže práve angličtina je v komunikácii genderovo inkluzívna, keď používa neutrum reader, ktoré zahŕňa mužov aj ženy. Nič sa nedá robiť, Kováč sa síce tvári, že sa obracia aj na ženy, jeho jazyk ho však zrádza.
Výzva pre redakciu: na mnohých miestach sa dali formulácie preštylizovať, aby boli skutočne rodovo inkluzívne a nepoužívali tvar "bol si" – mohli siahnuť po aktívnych tvaroch prítomného času, sugestívnych imperatívoch, ktoré nie sú rodovo príznakové. Nie je to vážna výhrada, je to len konštatovanie - Ladislav Kováč, múdry starý muž sa skrátka pri písaní obracia výlučne na mladého muža...
Veľmi veľa vecí som si podčiarkla a vyznačila. Moje obľúbené sú:
“Porozumenie dosahujeme prostredníctvom krásy.”
“Jedine kultúra robí človeka autentickým živým tvorom.”
“Nie rozum, ale emócie sú hnacou silou života.”
“Život dostáva zmysel tým, že je žitý.”
Naozaj krásne čítanie a čítala som to veľmi v dobrom čase, keď chce človek na chvíľu uniknúť od správ o Ukrajine. Dokonca som v knihe našla veľa analógií, ktoré filozoficky vysvetľujú príčinu zla vo svete a zla v človeku. “ľudia niekedy hovoria o beštiálnej krutosti, ale to je veľká nespravodlivosť a urážka voči šelmám; šelma nikdy nemôže byť taká krutá ako človek, tak umelecky krutá. Tiger len trhá a hryzie, to je všetko čo dokáže. Nikdy mu nenapadne ukrižovať ľudí pribitím klincami cez uši, aj keby to bol schopný urobiť.” // F. M. Dostojevskij
This entire review has been hidden because of spoilers.
Vynikajúca kniha. Akoby Harari napísal Homo sapiensa, ale iba do jednej kapitoly. Múdro napísaná skratka vývoja ľudstva a jednotlivcov, pekne po evolucionisticky. Niečo ako - sme hedonisti a mýtofilné tvory zároveň. Prírodou vyvíjané telo a človekom vytváraná kultúra sa v nás stretávajú, a bojujú o svoj vplyv... ale komplexnejšie. Bravo.
Spis ako ho nazýva autor patrí ku knihe , s ktorou budete súhlasiť alebo si budete vytvárať nové otázky a hľadať na ne odpovede. Po tejto knihe by mala siahnuť aj mladá generácia.
Skvela fylozofická úvaha, v ktorej autor prepája vedu a poéziu pri zamyšlani sa nad otázkou zmyslu života.
Podstata človeka je neoddelitelná, tak kultúrna, ako aj prírodná.
Poznanie je kľúčom k vzájomnému porozumeniu a mieru.
Umenie len rozširuje krásu, ktorou je v našom vnimaní aj samotná priroda a jej premeny.
Život dostáva zmysel tým, že je žitý. Nepotrebujeme vyrábať zmysel. Všetky udalosti, ktoré nás postretnú, nadobúdajú pre ľudský subjekt význam pozitívny alebo negativny - proste tým, že sa stali.
Dôstojná smrť by sa mala stať vyvrcholením dôstojného života, ako odmena za krásny a zmysluplný zivot.
Oddelení od sveta Kantovými bariérami, sme iba hercami v predstavení, z ktorého nemôžeme vystúpiť. Nachádzame sa uprostred hry, v ktorej svoj part čoskoro ukončíme.
This entire review has been hidden because of spoilers.
Veľmi pekné esejistické čítanie. Kováč zaujímavo spracoval prepojenie fyziky, filozofie a psychológie s vhodne zvolenými vsuvkami poézie, ak to mám takto v skratke zgeneralizovať. V krátkej knižke dokáže analyzovať človeka skrz jeho evolučný vývoj až po súčasnosť a to ako z fyzikálneho a teda racionálneho pohľadu až po emocionálny.
"Pocity spriaznenia so svetom a zvýšeného vedomia, ktoré v nás navodzuje umenie, sú možno svojským poznaním, ktoré siaha hlbšie do povahy sveta, než dokáže veda konceptuálnym opisom." "Pre človeka je zmysel života pocitom." "... práve vedomé prežívanie určuje, do akej miery ľudský život vôbec je - čím intenzívnejšie je vedomé prežívanie zážitkov, tým intenzívnejší je sám život."
Kniha je skor pojednanie o povahe života, až úplne v závere sa autor venuje zmyslu života (a jeho závery sú podľa mňa veľmi trefné). Inak je mi autorov štýl blízky, občas ma vytáčali zbytočne časté cudzie výrazy (čítam pomerne často a musel som si opakovane niektoré výrazy vyhľadávať - to je podľa mňa zbytočné, slovenčina je bohatý jazyk, ktorý by si s tým poradil - to platí i o niektorých prekladoch, napr. Auschwitz predsa má slovenský ekvivalent). Kniha ma neprekvapila, mnohé veci som už čítal inde, ale čítať takto racionálne napísanú knihu v slovenských pomeroch veľmi poteší.