Dôležité je vedieť, o čom tá kniha nie je. Nie je to historiografia o Slovensku počas pôsobenia veľvyslanca Ludina. Nie je to ani kniha priamo o Ludinovi, aj keď on je light-motívom celého deja stojaci v úzadí. Rovnako nie je ani podrobným opisom života v povojnovom Nemecku, aj keď niektoré informácie v knihe samozrejme sú.
Kniha je o niečom inom – o pocite zrady najstaršej dcéry Ludina, Eriky, za to, ako sa jej otec zachoval. Nemal sa dobrovoľne vydať do zajatia spojencov, nemal sa priznávať a už vôbec niesť zodpovednosť za niečo, o čom, aspoň podľa zvyšku rodiny, vôbec nevedel. Zároveň rozvíja už toľko známy naratív o nevedomosti predstaviteľov národného socializmu pri riešení židovskej otázky (a môžeme ho vidieť aj v knihe Smrť v bunkri od Martina Pollack-a). Veď ani Ludin, podľa svojej vlastnej rodiny, nevedel a nemohol vedieť, čo všetky tie eufemizmy o „odsune“ a „prevýchove“ židov znamenali. Niekedy sa im nemožno čudovať, lebo okolo vidia ďaleko horších nacistických nochsledov, ktorí sa osudu, ako mal Ludin vyhli.
Je to naozaj hutné a dobré čítanie s minimom hluchých miest o odvahe povedať o svojej rodine nahlas niečo, čo sa nielenže nepatrí, ale naopak, postaví ju do svetla čiastočnej spoluzodpovednosti za nacistické zločiny. Niekedy bolo priam neskutočné, ako môže takáto kombinácia viny a zrady zničiť psychiku.
Knihe asi naviac uškodila zjavná absencia korektúry. Preklepy a gramaticky zlé vety sú v celom texte a vyrušujú pri čítaní.
Obsahovo je mínusom možno až niekedy prehnané sebaobviňovanie sa autorky za hriechy jej popraveného deda (Ludina). Takéto „prenášanie“ hriechov predkov na iné generácie ja osobne moc neschvaľujem.
This entire review has been hidden because of spoilers.