What do you think?
Rate this book


Naum je príbeh o láske, umení a smrti, v ktorom sa životy hrdinov raz osudovo, inokedy voľne spájajú. Spoznáte zábavné a tajomné rituály na odľahlom vidieku, vyveziete sa na ufo na Moste SNP a navštívite bruselské Atómium. Nasadnete do nočného vlaku a na dunajský parník. Stretnete ženu-bábiku aj mladého filmára, ktorý v provincii dokončuje poslednú snímku. Zažijete zlomové udalosti, keď sa u nás písali dejiny svetového divadla, v kultovom klube nadišla divoká noc a v tvorbe budúcnosti nastala nová éra. Lebo svet má zmysel len vtedy, keď je príbehom.
214 pages, Paperback
First published October 15, 2012
Hoci je Michal Hvorecký ešte stále iba tridsiatnikom, na literárnej scéne pôsobí už štrnásť rokov. Vo svojom sviežom a na slovenské pomery novátorskom poviedkovom debute Silný pocit čistoty a v nasledujúcej zbierke Lovci & zberači odvážne kombinoval inšpiráciu v popkultúre a postmodernej filozofii s prvkami brakovej literatúry, dystopickej sci-fi a kyberpunku. Tvorivá energia a mladícka drzosť dvadsaťdvaročného Hvoreckého sa však postupne vyčerpala a s pribúdajúcimi rokmi sa premenila na kŕčovitú intelektuálsku pózu, ktorej sa nedokázal zbaviť ani vo svojom siedmom prozaickom diele, zbierke jedenástich voľne prepojených poviedok Naum.
Na prvý pohľad pritom vyzeral Hvoreckého najnovší literárny počin sľubne. Podobne ako David Mitchell vo svojom vynikajúcom románe Ghostwritten alebo zatiaľ posledná držiteľka Pulitzerovej ceny za literatúru Jennifer Egan a jej fragmentárna próza A Visit from the Goon Squad, aj Naum sa pokúša zo samostatných próz stvoriť rozsiahlejší príbeh, v ktorom vystúpia na povrch netušené súvislosti a čitateľ uvidí jednotlivé "dieliky skladačky" v novom a prekvapujúcom svetle.
Postavy sa objavujú a zasa miznú, striedajú sa prostredia a menia témy. Hlavná postava jedného príbehu sa v tom ďalšom môže objaviť vo vedľajšej úlohe. Protagonistami sú humanitne vzdelaní intelektuáli, prípadne umelci nespokojní so svojím životom a spoločenským postavením (možno akési autorove alter egá), ktorým do života osudovým spôsobom vstúpi žena, či skôr túžba. Hoci je ohniskom deja Bratislava, poviedkami sa mihne aj oravská dedina, Budapešť i Belehrad, či kozmopolitné metropoly Berlín a Brusel. Tematický záber je nemenej široký. Spomína sa v nich slovenské vysoké školstvo, zásady typografie, divadelná scéna v porevolučnej Bratislave, či legendárna československá expozícia na výstave EXPO 1958 a v jednej z poviedok dokonca naoko utopická vízia budúcnosti. Mohlo by ísť o vydarenú generačnú mozaiku eklekticky zachytávajúcu všetko, čo formovalo a deformovalo generáciu "Husákových detí" v postkomunistickej dobe. Vinou nezvládnutej realizácie tento prísľub zostal nenaplnený.
Predchádzajúci román Michala Hvoreckého Dunaj v Amerike bol miestami pomerne vydarený a pútavý, inokedy značne rozvláčny cestopis, ktorý sa autor akoby na poslednú chvíľu rozhodol neúspešne ozvláštniť pridaním nevierohodného ľúbostného príbehu prechádzajúceho až do vykonštruovanej kriminálnej zápletky. Výsledok preto nepôsobil dostatočne presvedčivo ani ako literatúra faktu, a už vôbec nie ako román. S podobnými nedostatkami zápasí aj väčšina príbehov v zbierke Naum. Hvorecký sa rád štylizuje ako vnímavý pozorovateľ doby a ironický glosátor jej chýb, no polohy, ktorá mu sedí v kratších publicistických textoch, sa nedokáže vzdať ani v próze. Jeho poviedky sú exemplárnym príkladom porušenia základného prozaického princípu známeho ako "nehovor, ale ukáž" (show, don't tell): o mnohom sa v nich hovorí, no udeje sa toho iba málo.
Michal Hvorecký svoje prózy berie ako príležitosť na vlastnú intelektuálnu exhibíciu. Vehementne sa snaží dokázať svoj prehľad v umení a kultúre neustálymi narážkami na spisovateľov, umelcov alebo filozofov a nespočetnými odkazmi na literárne diela, či filmy. Prózy tým obohacuje iba ak o dávku snobizmu, ale nič viac. Hvoreckého poviedky zo všetkého najviac pripomínajú štylistické cvičenia na tému satira a kritika súčasnej (slovenskej) spoločnosti. Autor ústami svojich postáv poučene a ironicky rozpráva o čomkoľvek, no kritika v konečnom dôsledku nevyznieva originálne, ale povrchne a predvídateľne. Slovenské vysoké školy, samozrejme, nemajú úroveň, zaostalých a skorumpovaných Slovákov kultúra absolútne nezaujíma. Poviedky tak miestami skĺzavajú do prvoplánových fejtónov (rozpačitá úvodná poviedka Láska a smrť na Vianoce, ktorá si prostredníctvom postavy francúzskeho vysokoškolského učiteľa nemiestne uťahuje zo slovenských ľudových zvykov) alebo reportážnych čŕt (poviedka Modernisti vykresľuje prostredie ospalého zapadákova na juhu stredného Slovenska pomocou azda každého mysliteľného klišé).
Hvorecký sa príliš snaží o závažnú výpoveď, až zabúda, že píše poviedky. Rozdiel medzi beletriou a publicistikou sa v jeho tvorbe takmer stiera. Zväčša málo rozvinutý dej tak miestami pôsobí len ako doplnok publicisticky ladených pasáží. Aj preto väčšine poviedok chýba silnejšia pointa alebo výraznejšie vyústenie. Jednoducho sa stanú... Výslednému dojmu nepomáha ani Hvoreckého literárny štýl. Ak pri opisoch prostredia alebo duševných stavov postáv iba neisto tápe, v emotívnych, romantických a hlavne erotických scénach už hraničí s nezamýšľanou paródiou. Čitateľov tak nesmú prekvapiť vety ako "Chvíľami sa mi jej meno dralo na pery v čudných litániách" (s. 101) alebo perly typu "Poskytla mi jazyk a sliny" (s. 186), ako vystrihnuté z najbrakovejších zväzkov červenej knižnice. Nenechajte sa zmiasť, skutočne ide o "umelecký opis" bozkávania.
Momenty, keď Hvorecký nachvíľu odloží masku blazeovaného intelektuála a sústredí sa na príbeh a atmosféru, patria k najsilnejším miestam zbierky. Vtedy je najpresvedčivejší a dokáže zaujať. Okamihov, k akým patrí tiesnivá scéna s bývalým rakúskym kancelárom Brunom Kreiskym na streche známeho bratislavského UFA v poviedke Alžbeta Druhá (tesne predtým, než sa opäť zvrhne na kritiku nekultúrnosti a obmedzenosti Slovákov), však Naum obsahuje príliš málo.