What do you think?
Rate this book


464 pages, Hardcover
First published January 1, 1971
„Pripadal som si ako ten vták zakrytý čiapočkou, obutý do kovových hološní a pripútaný ku koženej manžete. Akýže aj bol rozdiel medzi nami? Nijaký. I jeho i mňa privykali poslušnosti, ani on ani ja sme nevyrástli v rodičovskom hniezde: jeho krstný otec Mikuláš Benický vybral z hniezda, keď kvitli lipy a Súľovské skaly znežneli cíperím, a mňa si moja drahá stará matka Júlia Thomková posadila k nohám na mramorovú platňu pred kozub hneď vtedy, keď na otcovu truhlu dopadla posledná hruda a moja bláznivá matka začala preberať perly ako ruženec. A ani potom sme sa neprestali ponášať na seba. Sokola rároha podrobil krstný otec Mikuláš Benický drezúre, ktorá naše sokoliarstvo preslávila nielen v Uhorsku, ale aj vo Flandersku, Piemonte a v Carihrade. A tak ako jemu zviazali krídla slučkou, nohy retiazkou a držali ho v tmavej komore, kým ho nenaučili na hvizd a na zavolanie „chylo!“ vyletieť za holubom a poslušne sa zasa vrátiť na pánovu ľavú ruku, tak aj mne určili do smrti žiť na Alžbetinom dvore a podrobiť sa rodovým tradíciám ako tesnej košeli. Len preto som stiahol červenú čiapočku rárohovi z krásnej hlavy, zobul mu kovové hološne, rozviazal krídla a povedal jemu, keď som už nemohol povedať sebe:
„Uleť a už sa nikdy nedaj chytiť!“"
„Neber si však ženu z okolice. Čím menej bude vedieť o veži, tým lepšie pre ňu. A ešte niečo. Na Alžbetin dvor nesmie prísť nijaká Alžbeta. Ani dcéru si tak nesmieš pomenovať. Jestvuje totiž čosi, čomu hovorím Mathiasov kódex. Pred smrťou mi ho zveril jeho syn a môj muž.“
Dvadsiateho druhého júla toho istého roku Alžbetin dvor vyhorel do tla.
Čo z neho zostalo, nestojí za reč.
O tom, čo z neho zostalo, nedozvie sa okrem mňa a starého verného Jakuba nikto na svete.
A aby to tak bolo, musí nasledujúcej noci na Alžbetinom dvore vzbĺknuť ešte jeden oheň.