Mal som tú možnosť byť na krste tejto knihy. Bol vskutku nezvyčajný, páčil sa mi, a tak som dúfal, že taká bude aj druhotina autora. (mimochodom - ďakujem za venovanie ;) ).
Zhrňme si najskôr tie pozitíva:
Oceňujem krátke kapitoly, zlepšuje to plynulosť čítania. Miestami je dej naozaj napínavý a motivuje čitateľa, aby knihu neodkladal, ale čítal ďalej. Tak sa môže stať, že to dáte za jeden večer (ja som to dal za dva a pol). Odborná lekárska terminológia (vidno z akého fachu je autor) dodáva dielu taký zvláštny, nezvyčajný punc – pre mňa výborné.
Samotný námet je dobrý, len to spracovanie a zasadenie do prostredia. A tu sa dostávam k veciam, ktoré v diele škrípali.
Už v prvej kapitole som mal menší problém sa zorientovať, kto a čo hovorí. Podobne som mal ťažkosti si vizualizovať to, čo sa vlastne deje – naháňačka po raketopláne, alebo po mesiaci (či už v kolónii alebo mimo nej).
Neviem z akého dôvodu si autor vybral kozmické scifi prostredie. Pokojne mohol dianie zasadiť na permafrost Sibíre, do podzemných baní alebo pod more. Myslím, že výber vesmírneho prostredia dielu viac uškodil, ako prospel. Je cítiť, že na rozdiel od medicíny, kde ja autor doma, vo vesmíre doma nie je (pár príkladov: raketoplán musel byť veľký ako nejaká medzihviezdna loď; cestovanie vesmírom – sa deje až príliš rýchlo na to, že sa používajú iónové motory; lunárne vznášadlo (premýšľam, ako by to mohlo na mesiaci fungovať), a pritom sa neskôr naháňajú po mesiaci ako na lunárnych vozidlách a nie vznášadlách...)
Autor na to, aké ma dielo rozsah, doň -na môj vkus- zapracoval až príliš mnoho dejových línií: osobný život hlavného predstaviteľa a zopár vedľajších, rodinné problémy a načrtnutá tragédia pri havárii – z toho prameniaca psychóza, hrozba vojny na Zemi, v Európe, v Taliansku, náboženské nepokoje, filozofovanie o dobre a zle, hnutie LIFE- s cieľom sabotovať všetko, čo sa prieči eko-mysleniu, politika na mesiaci a v kolóniach, tím raketoplánu, tím na Mesiaci atď. Niektoré z týchto rovín napokon autor ani neuzavrie a nechá voľne visieť.
Miestami dej logicky kríva, respektíve sa deje až príliš veľa náhod a omylov a to dokonca u profesionálov. Aj vysvetlenie príčiny samotnej psychózy je zvláštne. Predsa analýza GCMS zobrazí krivky a neverím, že keď už bola vtedy veda na takej úrovni (áno -dnes je to ešte problém, lebo nie všetky látky sú v konkretnych lokálnych databázach), žeby nevedeli excitačný čas priradiť patričnej referencii z databázy. Takisto ak pôsobí látka analgeticky, neznamená to, že zastavuje krvácanie či?
Poďme mrknúť na štylistiku: napriek tomu, že text prešiel redakciou a edíciou, obsahuje sem tam kostrbaté štylizácie, opisy a prvky klišé (pr. havranie vlasy). Dialógy sú miestami neprirodzené a človek ma problém uveriť, žeby sa v skutočnosti takto rozprávali. A viem aj aká je oblúbená nadávka autora: Doriti! Používa ju často hlavná postava, aj jedna vedľajšia a dokonca aj rozprávač! Neverím, neverím, žeby postavy v situáciach aké prežívajú by „hrešili“ stále len doriti, doriti, doriti...
Záver románu, či novely mi príde dosť uťatý, akoby si autor povedal: „Doriti! Stačí...
Súhrn: ak by autor ostal na Zemi, nenaťahoval sa po hviezdach, a napísal triler z čisto lekárskeho prostredia, tak by to bolo omnoho lepšie kafe. Takto u mňa len na 3*.