Тридцатая любовь Марины ; Очередь

by Vladimir Sorokin

Тридцатая любовь Марины и Очередь

Genres: Fiction

639 pages, Hardcover

First published January 1, 1999

About the author

Vladimir Sorokin (Владимир Сорокин, Vlagyimir Szorokin) was born in a small town outside of Moscow in 1955. He trained as an engineer at the Moscow Institute of Oil and Gas, but turned to art and writing, becoming a major presence in the Moscow underground of the 1980s. His work was banned in the Soviet Union, and his first novel, The Queue, was published by the famed émigré dissident Andrei Sinyavsky in France in 1983. In 1992, Sorokin’s Collected Stories was nominated for the Russian Booker Prize; in 1999, the publication of the controversial novel Blue Lard, which included a sex scene between clones of Stalin and Khrushchev, led to public demonstrations against the book and to demands that Sorokin be prosecuted as a pornographer; in 2001, he received the Andrei Biely Award for outstanding contributions to Russian literature. Sorokin is also the author of the screenplays for the movies Moscow, The Kopeck, and 4, and of the libretto for Leonid Desyatnikov’s Rosenthal’s Children, the first new opera to be commissioned by the Bolshoi Theater since the 1970s. He has written numerous plays and short stories, and his work has been translated throughout the world. Among his most recent books are Sugar Kremlin and Day of the Oprichnik. He lives in Moscow.

Reviews

[Joe Zivak · Rating 5 out of 5]

--Bacha, budú samé spoilery, kniha je konceptuálna (či ako sa to terazky hovorí) a bez prezradenia deja sa o nej nedá povedať nič.--
Hlavná postava: Krásna lesba Marína
Miesto: Moskva rokov osemdesiatych.
Štýl písania: rôzny.

Začína to ako moderný román, spoznávame Marínu cez jej sexuálne príbehy. Od prvého znásilnenia otcom, cez účelových milencov (z niečoho žiť treba a stravné lístky na špeciálny tovar majú len vyvolení), až po detailné opisy svojich ženských mileniek. V podstate čistá pornografia popretkávaná reáliami matky Rusi, obrazmi z moskovského disdentu a inteligencie. Vysoký štýl, písanie na svetovej úrovni. Marína má takmer všetko, a čo nemá, to jej muži s radosťou dávajú a od žien si to jednoducho berie. Chlap ju ešte k orgazmu nepriviedol a to ju trápi, rovnako ako ju trápi to, že bez lásky sa žiť vraj nedá a zoznam mileniek narástol už k číslu 29. Trochu jej z toho existenciálne hrabe, ale nič extrémne - opije sa, poháda s pár priateľmi. To sme zhruba v polke, keď sa náhle mení štýl a začína socialistká agitka: hrdinka stretáva sústruhára. Ten už je vo fabrike vedúci KSSS, komsomolec. Marínu odprevadí domov, kde jej podrobne vysvetlí silu ľudu, robotníckej triedy, že za všetko môžu USA, že treba poctivo pracovať a jedného dňa bude v rusku raj. Marína pochopí, že má pravdu. Uľahnú do oddelených postelí a zapnú rádio, aby ich ranné vysielanie prebudilo do práce. Chlapík to ale nevydrží a vlezie jej nakoniec do postele, unavená Marína sa v polospánku nechá, rádio začne vysielať a za zvuku ruskej hymny dosiahne prvého orgazmu s chlapom. Hned na druhý deň nastúpi k nemu do práce ako sústružníčka, plnia plány, agitujú, budujú vlasť, robia nástenky. Nuda ako remeň, šróbované dialógy, všetci sú šťastne pracujúci. Asi aj Marína, ale to nevieme, lebo už ju autor oslovuje priezvyskom a v tomto žánry budovateľskej literatúry psychologizácia neletí. Niekoľko desiatok strán pred koncom sa z jedného rozhovoru sústružníčok o geopolitickej situácii vo svete stane prepis článku Pravdy o výročnom zjazde KSSS a plánoch na ďalšiu päťročnicu. Áno, sústružníčky citujú niekoľkostranové pasaže plné budovateľských blábolov spamäti. A že je ich tam požehnane. Takto román končí, publicistickým štýlom Pravdy.

Celkom sila, čo poviete? Vrelo odporúčam všetkým, čo si šeď a alibizmus "reálnemu socializmu" nepamätajú a aj tým, ktorí si to pamätať nechcú. Špecálne poučný je hlavne pre všetky tie kadejaké ľavicovo orientované veľkohubé skupiny, nekrytických obdivovateľov Ruska, antiamerikanistov a iné podivne tvarované osobnosti (ťažko sa dajú zhrnúť do jedného pojmu, tak sú rôznorodí.) Asi ich začnem nazývať ľavicoidmi (mladý ľavicoid, ľavicoidný názor, hrdí ľavicoidi).

[Aurimas Nausėda · Rating 4 out of 5]

Kultinio rusų rašytojo Vladimiro Sorokino romanas „Trisdešimtoji Marinos meilė” buvo parašytas 1982–1984 m., bet dienos šviesą išvydo tik 1995 metais. Knygoje aprašomas Marinos,hiperseksualios trisdešimtmetės muzikos mokytojos, gyvenimas nuo vaikystės iki subrendusios moters metų sovietmečiu. Daug satyros, kritikos sovietiniam gyvenimo būdui, aprašima disidentų veikla.

[Alex Klenin · Rating 4 out of 5]

Многовато фантазий престарелого онаниста, которые, впрочем, в итоге оказываются лишь одним из полюсов не-жизни. Рояли в кустах не то, чтобы циклопического масштаба, а просто двигатель сюжета.

[Gremrien · Rating 3 out of 5]

I have read "Тридцатая любовь Марины" and "Роман" one after the other and have found that these two books are very similar in structure and idea, and it was an interesting expirience, although I don’t think that I could recommend them to anybody, especially “Роман” (its resolution is very grim, even if you just thumb through the last pages as quickly as possible, which is probably the only way “to read” them). The resolution in “Тридцатая любовь Марины” mostly made me to giggle, but it is also not a very common reaction, I suppose, and “thumbing through” is preferable anyway, as well.

Anyway, I liked this powerful Sorokin’s technique: slow uncovering some story, developing it to a new stage, and then abruptly just crumpling everything to some bloody absurd (which is somehow completely logic, considering the initial story).

Both books were written in 1980s and both are spine-chilling because of their intense relevance for today (although not in a way the author intended, I suppose).

[Dymbula · Rating 4 out of 5]

Brilantně zpracovaný příběh, protkaný provokativní erotikou. Parodie na budovatelské romány a tupost z dob budování socializmu. Autor sice knihu napsal již v 80 letech, ale vyšla až po čtvrt století.. Sorokin byl dokonce za toto dílo obžalován z šíření pornografie. Výrok soudu však překvapivě označil knihu za výsostné literární dílo a žaloba byla stažena.

[Jarmil Dufek · Rating 2 out of 5]

Na knihu jsem se moc těšil, po třetině jsem se trochu nudil, po jednodenním přerodu lesby na údernici byl zcela neosvětlen, zbytek jako z bolševické Pravdy či Rudého práva, autor tak mínil, ale mohl to o 400 stránek pokrátit.