Príbehy Claudie Pineiro odporúčam čítať pomaly, dávkovať si ich. Nezlupnúť naraz :-).
Nielen preto, aby ste nemali priveľa drsnejšieho pohľadu na svet. Kto z nás je zbierka poviedok, ktoré Pineiro publikovala v priebehu 15-tich rokov v časopisoch, a to je pomerne dlhý čas a možno aj preto sú niektoré poviedky lepšie ako iné. Ani tie "iné" ale nie sú zlé či slabé, ale samostatne budú fungovať predsa len lepšie ako keď budete všetky čítať na jeden dúšok a nutne porovnávať.
Claudia Pineiro sa očividne zaujíma o tie stránky našej povahy, tváre a činy, ktoré dobrovoľne nevystavujeme a nechválime sa nimi. Venuje sa osudným chybám, strachu, zbabelosti, smútku, klamstvu, zločinu či hriechu. Ale zobrazuje aj bezmocnosť, šikanu, nefunkčné rodiny, smutné medziľudské vzťahy. Poviedky sú solídne vypointované, hoci neraz viete predvídať, kam toto povedie. Vôbec mi to však neprekážalo.
To najdrsnejšie v tejto zbierke je to najlepšie. Prvá poviedka, ktorá ma zrazila z nôh je Odpad pre sliepky. Potom prišla Jasne a naliehavo, ktorú som zase silno prežívala s jej hrdinkou. Ale azda všade sa stretete s pozitívnymi reakciami na Dočasný podnájom, kde Pineiro napätie vydraduje na maximum a na záver vás dorazí. Dostanete slušnú hororovú atmosféru a prekvapko na koniec, ale myslím si, že autorke nejde len o zimomriavky a napäté. Chce, aby sme pri čítaní aj premýšľali a hľadali, čo hovorí medzi riadkami.
"Dá sa fyzická bolesť porovnať s bolesťou zo straty? Môže bolieť jedno viac než to druhé? Bolí telo viac než to, čo nevie ani pomenovať? Duša?"
A dokáže jedna bolesť prehlušiť tú druhú? Prečítajte si a porozmýšľajte aj vy. Viaceré poviedky za ten čas venovaný dumaniu naozaj stoja. Možno aj preto, aby sme preskúmali vlastných démonov, bolesti reakcie či neistoty.