Hoci sa dej tentoraz odohráva takmer rok po úteku Hošiko a Bena z cirkusu, autorka nám opäť naservírovala takmer 500 strán nabitých akciou. Od prvej kapitoly som príbeh žrala, hoci mi trvalo takmer 3 týždne, kým sa mi knihu podarilo prečítať. No musím podotknúť, že to nebolo knihou, ale mojou prvou veľkou čítacou krízou. No zvládla som ju a napokon som si príbeh poriadne užila.
Už od prvej kapitoly ma čakala akcia, kedy polícia vypátrala našich utečencov, kedy sa Ben vzdal, aby ostatných zachránil. Myslel si, že to takto bude lepšie, ale iba si pohoršil, pretože sa dostal do nového, vylepšeného a brutálnejšieho cirkusu, kde je umieranie na dennom poriaku.
Vďaka tomu si aj Ben na vlastnej koži vyskúšal, aké je to byť Drekom , keď nad ním stojí principál a každou sekundou mu hrozí smrť. Naopak Hošiko sa dostáva do ghetta, odkiaľ sa pokúša Bena z cirkusu dostáť. Autorka všetku akciu vtesnala do asi 3 dní, kedy sa zápletka striedala so zápletkou, až končila veľkolepým zakončením.
Rovnako ako v prvej časti tejto duológie, aj tentokrát bol koniec rýchlo, na môj vkus až príliš, kedy to skončilo akoby lusknutím prstov a zrazu som čítala epilóg. Prijala by som trošku obšírnejší záver, ale ako to všetci poznáme – nemôžeme mať všetko.