Ešte predtým, než začnete čítať knihu Môj svet od Petra Sagana a britského novinára Johna Deeringa, ujasnite si, čo od nej čakáte.
Ak je to cyklistika ako šport, jej zákulisie a opis najväčších Saganových úspechov, ste na správnej adrese. Ak vás zaujíma aj čosi viac zo súkromia či osobnosti nášho najlepšieho cyklistu, možno budete sklamaní.
Kniha je napísaná v prvej osobe, akoby ju písal sám Sagan, čo je pri podobných knihách bežnou praxou. Deering so Saganom nebol v nepretržitom osobnom kontakte a knihu napísal na základe telefonátov, čo v niektorých častiach cítiť.
Ide však o skúseného autora, autobiografie už písal s cyklistickými veličinami ako Bradley Wiggins či Sean Yates.
Príbeh troch rokov, počas ktorých sa Sagan trikrát stal majstrom sveta, sa zmestil na 288 strán zaplnených veľkými písmenami. Rozsahu sa nemusia báť príležitostní čitatelia, ktorí nehlcú desiatky kníh ročne.
Čitateľ v knihe nájde aj lesklé strany s fotografiami, ktoré kontextovo sedia do príbehu a sprievodné texty obsahujú ďalšie príbehy. „Pokiaľ ste túžili po zábave, povyrazení alebo ste sa napríklad chceli nechať uraziť, Oleg bol vždy poruke,“ píše Sagan pri fotografii Olega Tiňkova, na ktorej majiteľ stajne Tinkoff pózuje so vztýčenými prostredníkmi.
Kniha vyšla na britskom trhu už 4. októbra, preklad z anglického originálu sa na pulty slovenských kníhkupectiev dostal až v decembri.
Poslednou zaznamenanou udalosťou sú aprílové preteky Paríž – Roubaix, ktoré Sagan v roku 2018 vyhral prvýkrát v kariére.
Kniha už nestihla to, ako Sagan v júli počas Tour de France oznámil, že sa rozvádza. V tomto kontexte možno aj lepšie vyznieva zdržanlivosť, s akou píše o svojom manželstve. Keby sme nevedeli o rozvode, ktorý nasledoval, mysleli by sme si, že je len nudný a nechce prezradiť nič viac. Teraz však vieme, že naschvál nič viac neprezradil.
Historické nepresnosti
Na tejto autobiografii cítiť aj to, že nie je primárne určená pre slovenských čitateľov, ale skôr pre fanúšikov, ktorí toho o Slovensku veľa nevedia. Je to logické, Sagan má v zahraničí násobne viac fanúšikov ako doma.
Ak toho o Slovensku viete viac ako to, že nie to nie je Slovinsko, môže vás prekvapiť, aká je táto časť knihy odfláknutá.
Sagan v nej napríklad svoju popularitu v rodnej krajine vysvetľuje tým, že Slovensko je krajina, ktorá vo svojej histórii nestihla mať veľa hrdinov. „Je pre nás úžasné mať majstra sveta. V čomkoľvek. Ja sám cítim istú zmes tlaku a hrdosti,“ píše.
Dodáva však aj to, že Slovensko má minimálne dvetisícročnú históriu. Nevedno, či mu Deering len zle rozumel alebo to Sagan naozaj povedal, ale takýto nezmysel kazí dojem.
O čosi viac je zorientovaný v zahraničnej politike, keďže sa ironicky teší, „ako mu jeden z jeho britských priateľov vysvetlí, prečo je taký skvelý nápad opustiť Európsku úniu“.
Sagan sa vracia aj do svojho detstva, no súkromie si chráni natoľko, že nepovie ani veci, ktoré sú o ňom verejne známe zo spomienok jeho trénerov či spolujazdcov. Škoda.
Jedinou väčšou sondou do Saganovho súkromia je opis toho, ako si v roku 2017 po diskvalifikovaní na Tour de France prenajal jachtu a čo sa na nej stalo s jeho chrupom.
„Exkluzívne: Po jednom alebo dvoch pivách som sa na palube pošmykol a zaryl do nej svoje zuby. Každý prisahal, že o tom bude mlčať. Nič však netajím,“ napísal komentár k fotke, na ktorej má vyrazené predné zuby a napuchnutú spodnú peru.
Jedinou osobou, o ktorej Sagan rozpráva otvorene, je Oleg Tiňkov, majiteľ tímu Tinkoff v období, keď zaň Sagan pretekal (2015 – 2016). „Oleg Tiňkov je v mnohých smeroch komický typ bastarda,“ píše Sagan.
Dozvieme sa o tom, ako naňho Tiňkov robil nátlak a chcel, aby mu Sagan vrátil dva mesačné platy, keď neuspel na jarných klasikách v roku 2015.
Sagan tiež otvorene rozpráva o konfliktoch v tíme a o bláznivej povahe ruského oligarchu. Zároveň však dodáva, že by bol prvý, kto by uvítal, keby sa Tiňkov vrátil do profesionálnej cyklistiky. Kapitoly o Tiňkovovi patria v knihe k najlepším.
Ako to bolo naozaj
Kniha je však v prvom rade o tom, ako sa Sagan trikrát stal majstrom sveta. Aj preto si mohol dovoliť vydať svoju autobiografiu predtým, ako sa stal tridsiatnikom.
Ide o najsilnejšie časti, v ktorých dopodrobna opisuje trojo pretekov, v ktorých získal dúhový dres – Richmond 2015, Dauha 2016 a Bergen 2017.
Pri ich čítaní budete mať chuť odložiť knihu a znova si na YouTube prehrať, ako to celé prebiehalo. Zrazu si však budete všímať iné veci, pretože budete vedieť, čo v daných momentoch Sagan naozaj prežíval.
Napríklad to, ako sa mu v cieľovej rovinke vyzula z pedála tretra a že nešlo o trik pre fanúšikov, ale dôsledok jeho problematického bedrového kĺbu. Problém neskôr začal riešiť cvičeniami zameranými na panvové dno. Ak sledujete jeho Facebook, tak sú to tie cviky na fitlopte či pamätné video, na ktorom spravil gymnastickú roznožku.
Sagan prezradil aj to, ako ešte pár hodín pred štartom MS v Bergene trpel na hotelovom záchode a to, že ho celé preteky nebolo vidno, nebolo taktikou, ale nevyhnutnosťou. Posledný týždeň pre pretekmi mal črevné problémy a okrem jedného tréningu ho celý preležal v posteli a presedel na toalete.
O Saganovi toho z médií v podstate veľa nevieme, pretože sa skrýva pod maskou chlapíka, ktorý rád zabáva fanúšikov.
Vďaka tejto knihe sa však dozviete, čo potrebuje na to, aby bol psychicky v pohode a čo ho, naopak, dokáže vyviesť z konceptu. Pre pohodu potrebuje mať v tíme brata Juraja či maséra Maroša Hlada a ostatných členov Tímu Peter.
Opisuje aj problémy, ktoré mal po príchode do Tinkoffu, keďže tréner Bobby Julich mu nenachával voľnosť. „Ako sa cítiš, Peter? Čo si dnes robil, Peter? Aký tep si mal v pokoji, Peter? Aký tep si mal pri tréningu, Peter? Ako si spal, Peter? Čo si jedol, Peter? Akú farbu malo tvoje ‚shit‘, Peter?“ opisuje konverzácie s trénerom, ktoré mu nesedeli.
V tomto období kariéry bol na tom Sagan veľmi zle, nedarilo sa mu víťaziť a reálne zvažoval, čo bude so zvyškom jeho kariéry. Zmenil však trénera, stal sa ním Patxi Vila, s ktorým si okamžite porozumel. Vila je typ trénera, ktorý mu dovolil ukončiť tréning, ak sa už necítil dobre. Alebo si ho predĺžiť, pretože veril, že Sagan pozná svoje telo. A zrazu sa začalo dariť.
Saganov prístup k tréningu a k pretekaniu vystihuje nápis, ktorý sa nachádza na zadnej strane obálky knihy a ktorý má vytetovaný na boku: Why so serious? A keď dočítate knihu, budete vedieť, že nejde len o odkaz na legendárneho Jokera z filmov o Batmanovi.