Myslela som si, že touto knihou ukončím RCh 2018, ale nevedela som sa ňou prehrýzť viac ako mesiac. Pripadala mi ako nedopečený koláč – lepkavé, vlhké cesto, ktoré viazne v hrdle. Solčanskej biografický román o Štefánikovi je pritom veľmi poučený: je zrejmé, že autorka strávila niekoľko rokov života ponorená v štefánikovskej téme, naštudovala si množstvo materiálov a zahorela ku Štefánikovi skutočnou vášňou.
LENŽE.
Jej román nemá žiadny štýl, hoci pokusy diferencovať jednotlivé hlasy (Benešov, Hodžov, Janinov a iných) sú očividné. Na mnohých miestach ich ústami prehovára odborná literatúra. Občas je to otravné a občas dokonca také toporné, až je to smiešne:
"Koncom marca dostal Milan telegram z vojenskej kancelárie, v ktorom stálo, že si želáte, pán prezident, aby prišiel za vami do Prahy a pomohol urovnať kompetenčné spory medzi talianskou a francúzskou vojenskou misiou." (s. 316)
Presne takto sa privráva umierajúci Beneš duchovi milovaného tatíčka Masaryka. Áno, čítate dobre, duchovi. Čengel Solčanská totiž knihu postavila na nápade akéhosi okultistického defilé: Beneš na smrteľnej posteli stretáva významné postavy Štefánikovho života, aby mohli čitateľom vyrozprávať tie časti Štefánikovho životného príbehu, ktoré Edvard Beneš nezažil. Hlavným rozprávačom celého príbehu nie je nik iný než on, a nie všadeprítomný, vševedúci hlas dejín/boha/Čengel Solčanskej.
Druhým nápadom - okrem defilé duchov - je totiž motív rivality medzi charizmatickým Štefánikom a - podľa Solčanskej opisov uslintaným a nudným šplhúňom – Benešom, na spôsob údajného napätia medzi Mozartom a Salierim. Toto všetko je zrejmé hneď od začiatku knihy (dokonca sa to píše aj v PR textoch o knihe), takže ani jeden z princípov nie je zdrojom čitateľského napätia. V knihe je viacero vyložene kinematografických gýčov (hneď na začiatku ma odpudila scéna s kabátom) a čo je podľa mňa najväčší problém, Solčanskej sa z Beneša ani zo Štefánika (o iných nehovoriac) nepodarilo vytvoriť plnohodnotné postavy. Sú to len figúrky, miestami karikatúry (úbohá Louise Weissová!). Naratív knihy často spája výlučne chronologická postupnosť dejov. Aj tu však vidno, že Solčanská študovala viac Štefánika než Beneša, lebo preskakuje celé Benešovo francúzske obdobie i všetky prvorepublikové udalosti, ktoré by jej Beneš mohol/mal použiť na obhajobu svojich štátnických schopností.
Napriek tomu má kniha celkom dojímavý koniec, kde sa sama autorka duchovne "stretáva" s M.R.Š. a tým uzatvára celé okultistické defilé. Epilóg a doslov si už mohla odpustiť. Končiť knihu natrikrát je rovnako otravné ako pomáhať si scenáristickými barličkami, či nechať ústami postáv životopisného románu prehovárať historiografické spisy a diplomatické dokumenty.