What do you think?
Rate this book
Démon súhlasu
Démon súhlasu (spolu s "rozprávkou" O vládcovi Figurovi) bol dôležitým textom v čase svojho vzniku a knižného vydania a je - ako to už pri ozajstným prózach býva - dôležitý aj dnes. Lebo aj teraz je svet plný figúrok, ktoré ostošesť, zaštítené ochranou stáda a bez schopnosti predvídať a mať zásady, súhlasia s hocičím. Figúrka je nebezpečný človek, pretože si myslí, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť... No a tade - vedie cesta priamo do pekla.
94 pages, Hardcover
First published January 1, 1963
16 people are currently reading
295 people want to read
About the author
Dominik Tatarka
30 books41 followersVyštudoval francúzštinu a slovenčinu na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe a na Sorbonne v Paríži. Pôsobil ako stredoškolský profesor v Žiline a Martine. Zúčastnil sa Slovenského národného povstania ako člen Revolučného národného výboru a po ústupe do hôr ako partizán. Po Oslobodení bol redaktorom Národnej obrody, Pravdy, vedúcim výtvarnej redakcie vo vydavateľstve Tatran, scenáristom československého filmu v Bratislave. Pôsobil aj na Povereníctve školstva a informácií a vo Zväze československých spisovateľov.
Od roku 1964 bol profesionálnym spisovateľom. K okupácii Československa spojeneckými vojskami roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko, za čo bol prenasledovaný komunistickým režimom, na 20 rokov prakticky vyradený z verejného života a nesmel publikovať. Od roku 1970 pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode. Potom žil ako invalidný dôchodca. Bol signatárom Charty 77. Zomrel 10. mája 1989 v Bratislave.
Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma.
Od roku 1964 bol profesionálnym spisovateľom. K okupácii Československa spojeneckými vojskami roku 1968 zaujal nekompromisné stanovisko, za čo bol prenasledovaný komunistickým režimom, na 20 rokov prakticky vyradený z verejného života a nesmel publikovať. Od roku 1970 pracoval ako pomocný robotník v lesnom závode. Potom žil ako invalidný dôchodca. Bol signatárom Charty 77. Zomrel 10. mája 1989 v Bratislave.
Za Písačky sa stal prvým nositeľom Ceny Jaroslava Seiferta, zriadenej Nadáciou Charty 77 pre najlepšie diela českej a slovenskej literatúry, ktoré nesmeli vyjsť doma.
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 30 of 31 reviews
January 23, 2018
Podmanivá naliehavosť, krásna skladba viet. Podčiarknuté obsahom. Tatarku treba čítať. Nahlas.
Read
July 19, 2025,,človek sa vše cíti ako mačka vo vreci, ktorú idú hodiť do rieky.” - tak som sa citila pri citani tejto knizky
February 21, 2025
new favourite author
Read
December 16, 2023Občas pochybujem o tom, či som dosť dobrý a prejavuje sa to napríklad obavou, či sa mi bude páčiť dielo ikonickej povesti. Myšlienky tohto druhu mi chodili po rozume počas čítania prvých strán Démona súhlasu. O malú chvíľu prestali: do Tatarkej poetiky som sa zamiloval. A aj keď som kvôli obmedzeným znalostiam pomerov v šesťdesiatych rokoch určite nechytil všetky osahové nuansy, bol to veľký zážitok.
January 9, 2024
Som rada, že som túto knihu kedysi dávno v rámci povinného čítania preskočila a dostala sa k nej až teraz.
Satirická kritika režimu, ktorá dnes určite nepôsobí tak drasticky, ako keď vyšla, no predsa je nadčasová a jednoducho kvalitne napísaná. Groteskne, absurdne, abstraktne, snovo, no predsa realisticky a dynamicky, naliehavo a presne, plynie, žiadne slovo v nej nie je navyše.
Satirická kritika režimu, ktorá dnes určite nepôsobí tak drasticky, ako keď vyšla, no predsa je nadčasová a jednoducho kvalitne napísaná. Groteskne, absurdne, abstraktne, snovo, no predsa realisticky a dynamicky, naliehavo a presne, plynie, žiadne slovo v nej nie je navyše.
Miesto svojho mozgu, azda priemerného, mám väčšinu mozgu Matajovho, hoc iste geniálneho, ale žiaľ, nie svojho.
Robím si nárok, aby ľudia, moji súčasníci, po všetkých omyloch, po všetkom trápení, po všetkom márnom hryzovisku, predsa len boli múdrejší a ľudskejší. Áno, opäť ľudskejší. O trošičku menej krutí.
March 22, 2025
"Figúrka je človek, ktorý v mene svojho presvedčenia súhlasí s tým, že ho povyšujú na miesto, na ktoré nestačí. Figúrka je úloha, ktorú človek hrá, ktorú iba hrá, zle hrá. Figúrka je úloha, v ktorej človek hrá, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť."
Je smutné, že Dominik Tatarka zomrel skôr, ako mohol vidieť moment slobody po 40 rokoch vládnutia figúrok, ale na druhú stranu sa tiež dnes nemusí pozerať na návrat do systému ich vlády.
Je smutné, že Dominik Tatarka zomrel skôr, ako mohol vidieť moment slobody po 40 rokoch vládnutia figúrok, ale na druhú stranu sa tiež dnes nemusí pozerať na návrat do systému ich vlády.
February 13, 2023
Ja viem, bolo to povinné čítanie na strednej, ale kto by to vtedy čítal, všakáno. Tak si ma to počkalo a vďaka za to. Otvorená, sebazničujúco odvážne vyslovená pravda, že kráľ je nahý a režim je chorý. Publikované prvýkrát v roku 1956.(!)
October 11, 2018
nadčasové!
najmä legenda o vládcovi Figurovi, akoby odrážala dnešok.
Tatarka používa kvetnatý jazyk, ktorý chýba v dnešnej modernej litričr..
najmä legenda o vládcovi Figurovi, akoby odrážala dnešok.
Tatarka používa kvetnatý jazyk, ktorý chýba v dnešnej modernej litričr..
January 6, 2024
STRASNA HLUPOST!!!! NECITAJTW!!!! ZASPITE!!!!
(akoze chapem co xhcel povedat ale dpc.....to mohol na 2 strany napisat a nie novelu napisat)
(akoze chapem co xhcel povedat ale dpc.....to mohol na 2 strany napisat a nie novelu napisat)
October 28, 2025
Dominik Tatarka predbehol celú literárnu éru štýlu, ktorý opisuje, ako funguje ideológia v spoločnosti….A to predbehol na celom postsovietskom priestore. Krásne, premyslené a intelektuálne čítanie.
January 14, 2012
Rozhodne to bolo lepšie povinné čítanie ako taký Jozef Mak. Ale aj tak, žiadna výhra.
September 19, 2018
Kto by bol povedal, že tak krátka knižka bude tak obsahovo plná a náročná. Človek musí každú stranu, každé slovo premýšľať a i tak si nikdy nebude istý, či to autor tak naozaj myslel. Tatarka píše krásne, ba až vznešene, i keď to nie je to hlavné, čo Démon súhlasu ponúka. Samozrejme, ide o obsah a o popis jednej doby. Démon súhlasu však v podstate existuje v každej dobe, v akomkoľvek čase a priestore, pri akejkoľvek myšlienke. Číha niekde v zákutí a čaká na svoju chvíľu. Tatarkova kniha je preto dôležitým mementom, ktoré naňho upozorňuje a vystríha nás pred ním. Však posúďte sami.
Mnohí naši súčasníci rozmýšľajú cudzím mozgom ako ja teraz po smrti. Nosia v črepoch kašu cudzích mozgov ako ja teraz mozog Valizlosťa Mataja. Namýšľajú si, že si preformulovali mozog a sú svätosväte presvedčení, že týmto svojím preformovaným orgánom myslenia ponímajú svet osvietenejšie než vlastnou hlavou. Nespokojnosť s vlastným mozgom je vlastne vlastnosť pokroková, mnohí moji súčasníci priam horia vášňou formovať a miesiť mozog mozgom, ktorý si požičali. A tak v dobrej snahe miesia, hnetú iba kašu.
My sme takí boli: vraveli sme čosi inšie, ako si mysleli, zahovárali sme znepokojenie, neodpovedali na otázky.
Som v podstate parvenu, preto ma všetko tak opája, preto lietam, zúčastňujem sa na zasadaniach orgánov. Opája ma pocit moci! Cítim na sebe odlesk moci, a to ma povznáša. To ma opája, mňa, parvenu moci, hoci nevlastnej, hoci požičanej. - Rozlet ducha? Načo? Rozkoš z dosiahnutých výšok? Ošúchaná metafora! Lietam skutočne, na krídlach dokonalého vrtuľníka, v lichotivej spoločnosti činiteľa.
Futbalista, ako sa hovorí, môže klamať telom a taký štátny spisovateľ postojom, ako fotograf môže klamať vedome nesprávne nastavenou kamerou. A spisovateľ klamal nie iba telom, postojom, ale i tým, že mlčal, i tým, že písal o inom, než mal, než sa mu žiadalo. Klamal z presvedčenia, klamal v mene ušľachtilého cieľa, svoj talent premrhával v márnom úsilí, aby sa nepravda nedala rozoznať od pravdy, aby sa čo najviac na ňu ponášala.
Čo som ja proti ním všetkým dohromady? Nič. Celkom nič. Ani len toľko nie ako prášok. Pravda je pravda. Pravda je raz a navždy za našu vec. A raz? Pravda nemôže byť nikdy proti nej, proti našej pravde spoločnej, jedine pokrokovej. Nech si myslím, čo si myslím, nech sa vyjadrujem, ako najúprimnejšie viem, nemôžem mať predsa pravdu proti všetkým ostatným priateľom dohromady.
S touto autoritou rozdrvil mňa, akéhosi Boleráza, ako žarnov - na morálny prach, kŕmnu múčku.
Dobre ti tak, blázon Boleráz, veď iba blázon pre kvetinku chce vykrvácať zo zásady, a krváca nie ani zo žíl, ale zo zásad, ako sa zdá.
Majú mozog čímsi nabitý, že už nič neprijíma, oči majú nabité, že nič nevidia, že sa ich prosté veci života netýkajú. V tomto stave, zdá sa mi, básnici píšu akoby spamäti prírodné obrázky. V takomto stave svet sa nám iba marí, nedostupný, ľahostajný, bez farieb, bez vône a zápachov. Keď som bol ešte normálnym človekom, táto rieka sa mi niesla v duši ako pieseň, spájala mi všetky lásky s najkrajšími rokmi života. No teraz mi iba mozog brní, uspatý, umŕtvený, ani čo by som sa bol pred operáciou nadýchal éteru. Vrní v ňom ako v mozgu maniaka stále to isté, s každým vydýchnutím pomyslím si na to isté: Súhlasím. Ale prečo? Prečo my súhlasíme? Zúfalý súhlas zdá sa mi rezignáciou.
Takto sa musím nazdávať, že súhlas je výrazom bezradnosti čestných občanov alebo pokrytectvom chytrákov.
Vieš, jednohlasne, na tom čosi je. Človek sa nemôže nazdávať, keď je pri tom, že všetci ostatní ako celok sú hlúpejší, než je on sám. Človek, i keď je o tom subjektívne presvedčený, nemôže mať pravdu proti všetkým ostatným.
Básnik - za možného básnika sa považujem - básnik spieva iba z krajnej polohy. Básnik iba vtedy nájde závažnosť svojej piesne, keď si nájde svoju krajnú polohu. Proti komu? Ja, Bartolomej Boleráz, napríklad proti tebe, Matajovi. Matajko môj, nemýľ sa: svet je ešte stále rozdvojený. Ľudský hlas básnika musí ešte stále vyvažovať drvivú prevahu moci. Človek, ľudstvo, povedomie človeka, či ako sa mám vyjadriť, vždy sa búrili, protestovali, vzdorovali proti necitnému, neľudskému osudu...Básnik vekov, ani básnik nášho veku nemôže ináč: musí brániť občanov proti zneužívaniu moci. Proti božstvu moci musí stavať neodňateľné práva ľudskej osobnosti.
Všetko, čo sa mi nepchá do ucha, je individualistické, nepokrokové, úpadkové, zánikové. Čo je tu životné, pokrokové, je počúvne, je ušné, veriace, disciplinované, mierumilovné.
Ani Veľkí Figurovia, ale ani drobné figúrky, disciplinované a poslušné až do totálneho oprostenia, nezachránia svet, ak ho nezachránia obyčajní ľudia, statoční občania.
Mnohí naši súčasníci rozmýšľajú cudzím mozgom ako ja teraz po smrti. Nosia v črepoch kašu cudzích mozgov ako ja teraz mozog Valizlosťa Mataja. Namýšľajú si, že si preformulovali mozog a sú svätosväte presvedčení, že týmto svojím preformovaným orgánom myslenia ponímajú svet osvietenejšie než vlastnou hlavou. Nespokojnosť s vlastným mozgom je vlastne vlastnosť pokroková, mnohí moji súčasníci priam horia vášňou formovať a miesiť mozog mozgom, ktorý si požičali. A tak v dobrej snahe miesia, hnetú iba kašu.
My sme takí boli: vraveli sme čosi inšie, ako si mysleli, zahovárali sme znepokojenie, neodpovedali na otázky.
Som v podstate parvenu, preto ma všetko tak opája, preto lietam, zúčastňujem sa na zasadaniach orgánov. Opája ma pocit moci! Cítim na sebe odlesk moci, a to ma povznáša. To ma opája, mňa, parvenu moci, hoci nevlastnej, hoci požičanej. - Rozlet ducha? Načo? Rozkoš z dosiahnutých výšok? Ošúchaná metafora! Lietam skutočne, na krídlach dokonalého vrtuľníka, v lichotivej spoločnosti činiteľa.
Futbalista, ako sa hovorí, môže klamať telom a taký štátny spisovateľ postojom, ako fotograf môže klamať vedome nesprávne nastavenou kamerou. A spisovateľ klamal nie iba telom, postojom, ale i tým, že mlčal, i tým, že písal o inom, než mal, než sa mu žiadalo. Klamal z presvedčenia, klamal v mene ušľachtilého cieľa, svoj talent premrhával v márnom úsilí, aby sa nepravda nedala rozoznať od pravdy, aby sa čo najviac na ňu ponášala.
Čo som ja proti ním všetkým dohromady? Nič. Celkom nič. Ani len toľko nie ako prášok. Pravda je pravda. Pravda je raz a navždy za našu vec. A raz? Pravda nemôže byť nikdy proti nej, proti našej pravde spoločnej, jedine pokrokovej. Nech si myslím, čo si myslím, nech sa vyjadrujem, ako najúprimnejšie viem, nemôžem mať predsa pravdu proti všetkým ostatným priateľom dohromady.
S touto autoritou rozdrvil mňa, akéhosi Boleráza, ako žarnov - na morálny prach, kŕmnu múčku.
Dobre ti tak, blázon Boleráz, veď iba blázon pre kvetinku chce vykrvácať zo zásady, a krváca nie ani zo žíl, ale zo zásad, ako sa zdá.
Majú mozog čímsi nabitý, že už nič neprijíma, oči majú nabité, že nič nevidia, že sa ich prosté veci života netýkajú. V tomto stave, zdá sa mi, básnici píšu akoby spamäti prírodné obrázky. V takomto stave svet sa nám iba marí, nedostupný, ľahostajný, bez farieb, bez vône a zápachov. Keď som bol ešte normálnym človekom, táto rieka sa mi niesla v duši ako pieseň, spájala mi všetky lásky s najkrajšími rokmi života. No teraz mi iba mozog brní, uspatý, umŕtvený, ani čo by som sa bol pred operáciou nadýchal éteru. Vrní v ňom ako v mozgu maniaka stále to isté, s každým vydýchnutím pomyslím si na to isté: Súhlasím. Ale prečo? Prečo my súhlasíme? Zúfalý súhlas zdá sa mi rezignáciou.
Takto sa musím nazdávať, že súhlas je výrazom bezradnosti čestných občanov alebo pokrytectvom chytrákov.
Vieš, jednohlasne, na tom čosi je. Človek sa nemôže nazdávať, keď je pri tom, že všetci ostatní ako celok sú hlúpejší, než je on sám. Človek, i keď je o tom subjektívne presvedčený, nemôže mať pravdu proti všetkým ostatným.
Básnik - za možného básnika sa považujem - básnik spieva iba z krajnej polohy. Básnik iba vtedy nájde závažnosť svojej piesne, keď si nájde svoju krajnú polohu. Proti komu? Ja, Bartolomej Boleráz, napríklad proti tebe, Matajovi. Matajko môj, nemýľ sa: svet je ešte stále rozdvojený. Ľudský hlas básnika musí ešte stále vyvažovať drvivú prevahu moci. Človek, ľudstvo, povedomie človeka, či ako sa mám vyjadriť, vždy sa búrili, protestovali, vzdorovali proti necitnému, neľudskému osudu...Básnik vekov, ani básnik nášho veku nemôže ináč: musí brániť občanov proti zneužívaniu moci. Proti božstvu moci musí stavať neodňateľné práva ľudskej osobnosti.
Všetko, čo sa mi nepchá do ucha, je individualistické, nepokrokové, úpadkové, zánikové. Čo je tu životné, pokrokové, je počúvne, je ušné, veriace, disciplinované, mierumilovné.
Ani Veľkí Figurovia, ale ani drobné figúrky, disciplinované a poslušné až do totálneho oprostenia, nezachránia svet, ak ho nezachránia obyčajní ľudia, statoční občania.
January 31, 2024
Spisovateľ Bartolomej Boleráz a vedúci ideológ Valizlosť Mataj sa vracajú z pražského stretnutia spisovateľov. Ich helikoptéra však havaruje, a keď ich telá dávajú dohromady, omylom im vymenia mozgy.
Takto bizarne sa začína novela Démon súhlasu od slovenského spisovateľa Dominika Tatarku, ktorá postupne vychádzala v 50. rokoch a satirizovala post-stalinistickú epochu v dejinách krajín na východnej strane Európy.
Už tento moment zo začiatku novely, keď je Bolerázovi nadelený cudzí mozog, je drsnou kritikou spoločenskej klímy, ktorá je prítomná v celej novele. Boleráz poznamenáva, že mnoho jeho súčasníkov sa, na rozdiel od neho, rozhodlo cudzím mozgom premýšľať úplne dobrovoľne.
Domnievajú sa totiž, že keď sa na svet pozerajú novým, reformovaným mozgom, je to osvietenejšie, ako keby sa ho pokúšali pochopiť vlastnou hlavou. „Nespokojnosť s vlastným mozgom je vlastne vlastnosť pokroková,“ hovorí hlavný hrdina.
Samozrejme, Tatarka Démona súhlasu písal ad hoc, s cieľom zosmiešniť hlavný myšlienkový prúd v krajinách, ktoré sa museli vyrovnať s tým, že prišli o Stalina, no ideológia, ktorú on aj cez mŕtvoly presadzoval, musí v spoločnosti zostať prítomná.
No nie je tá fráza o premýšľaní cudzím mozgom v záujme dosiahnutia vyššieho osvietenia priam desivo nadčasová?
Boleráz je v deje novely (ešte pred tým, ako helikoptéra havaruje) „rebel“, pretože sa odváži na spisovateľskom zjazde poukázať na zjavné nedostatky všeobecne akceptovanej a konformnej tvorby. To sa mu však vypomstí, pretože dokonca aj ideológ Mataj, ktorý s ním v súkromí súhlasil, sa v spoločnosti ostatných spisovateľských kádrov radšej pridá na stranu väčšiny.
Spisovateľ vtedy príde na to, že obhajovať očividné pravdy je veľmi ťažké práve kvôli tomu, že sú také očividné a ľuďom tradične nenapadá spochybňovať ich. „No len si predstavte, že máte dokazovať, že nevoňavá kytička skutočne nevonia!“ sťažuje sa.
Démon súhlasu je burcujúca kniha v tom, ako ostro poukazuje na chyby myslenia, ktoré boli prítomné v hlavnom ideologickom prúde nášho najhoršieho historického obdobia, no v určitej podobe prežívajú aj dodnes.
Ak máme brať vážne klišé o tom, že zmena sveta sa začína zmenou vlastného vnútra, prečítanie a zamyslenie sa nad touto knihou môže byť počiatkom auditu vlastného myšlienkového mikrosveta.
Celý môj text o tejto knihe: https://nm.sk/ako-nasu-krajinu-obchad...
Takto bizarne sa začína novela Démon súhlasu od slovenského spisovateľa Dominika Tatarku, ktorá postupne vychádzala v 50. rokoch a satirizovala post-stalinistickú epochu v dejinách krajín na východnej strane Európy.
Už tento moment zo začiatku novely, keď je Bolerázovi nadelený cudzí mozog, je drsnou kritikou spoločenskej klímy, ktorá je prítomná v celej novele. Boleráz poznamenáva, že mnoho jeho súčasníkov sa, na rozdiel od neho, rozhodlo cudzím mozgom premýšľať úplne dobrovoľne.
Domnievajú sa totiž, že keď sa na svet pozerajú novým, reformovaným mozgom, je to osvietenejšie, ako keby sa ho pokúšali pochopiť vlastnou hlavou. „Nespokojnosť s vlastným mozgom je vlastne vlastnosť pokroková,“ hovorí hlavný hrdina.
Samozrejme, Tatarka Démona súhlasu písal ad hoc, s cieľom zosmiešniť hlavný myšlienkový prúd v krajinách, ktoré sa museli vyrovnať s tým, že prišli o Stalina, no ideológia, ktorú on aj cez mŕtvoly presadzoval, musí v spoločnosti zostať prítomná.
No nie je tá fráza o premýšľaní cudzím mozgom v záujme dosiahnutia vyššieho osvietenia priam desivo nadčasová?
Boleráz je v deje novely (ešte pred tým, ako helikoptéra havaruje) „rebel“, pretože sa odváži na spisovateľskom zjazde poukázať na zjavné nedostatky všeobecne akceptovanej a konformnej tvorby. To sa mu však vypomstí, pretože dokonca aj ideológ Mataj, ktorý s ním v súkromí súhlasil, sa v spoločnosti ostatných spisovateľských kádrov radšej pridá na stranu väčšiny.
Spisovateľ vtedy príde na to, že obhajovať očividné pravdy je veľmi ťažké práve kvôli tomu, že sú také očividné a ľuďom tradične nenapadá spochybňovať ich. „No len si predstavte, že máte dokazovať, že nevoňavá kytička skutočne nevonia!“ sťažuje sa.
Démon súhlasu je burcujúca kniha v tom, ako ostro poukazuje na chyby myslenia, ktoré boli prítomné v hlavnom ideologickom prúde nášho najhoršieho historického obdobia, no v určitej podobe prežívajú aj dodnes.
Ak máme brať vážne klišé o tom, že zmena sveta sa začína zmenou vlastného vnútra, prečítanie a zamyslenie sa nad touto knihou môže byť počiatkom auditu vlastného myšlienkového mikrosveta.
Celý môj text o tejto knihe: https://nm.sk/ako-nasu-krajinu-obchad...
November 27, 2024
„Figúrka je úloha, v ktorej človek hrá, že za nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť... figúrka kedysi veril v mene svojho presvedčenia, teraz už ani neverí. Figúrka teraz je šarža, figúrka je teraz chytrák, figúrka je maska subordinovaného chytráka alebo karieristu, figúrka je teraz výplodom pokrytectva našich čias...“
Román Démon súhlasu je odvážnym podobenstvom o kulte osobnosti, o pritakávajúcich posluhovačoch režimu. Tatarkov jazyk je kvetnatý až poetický, ale to patrí k tomu, nie často sa v súčasnej literatúre s takým niečím stretneme a tu som si to vychutnala. Kniha vyšla v 60.rokoch minulého storočia ako dielo odsudzujúce stalinizmus. (Prekvapuje ma, ako v tom období mohla takáto kniha vôbec vyjsť...) Je až zarážajúce, aké paralely s dneškom v nej vieme nájsť, aká je nadčasová a trochu desivo aktuálna...
„Robiť zo seba Figurov, má to zmysel? Ani Veľkí Figurovia, ale ani drobné Figurky, disciplinované a poslušné až do totálneho osprostenia, nezachránia svet, ak ho nezachránia obyčajní ľudia, statoční občania.“
Román Démon súhlasu je odvážnym podobenstvom o kulte osobnosti, o pritakávajúcich posluhovačoch režimu. Tatarkov jazyk je kvetnatý až poetický, ale to patrí k tomu, nie často sa v súčasnej literatúre s takým niečím stretneme a tu som si to vychutnala. Kniha vyšla v 60.rokoch minulého storočia ako dielo odsudzujúce stalinizmus. (Prekvapuje ma, ako v tom období mohla takáto kniha vôbec vyjsť...) Je až zarážajúce, aké paralely s dneškom v nej vieme nájsť, aká je nadčasová a trochu desivo aktuálna...
„Robiť zo seba Figurov, má to zmysel? Ani Veľkí Figurovia, ale ani drobné Figurky, disciplinované a poslušné až do totálneho osprostenia, nezachránia svet, ak ho nezachránia obyčajní ľudia, statoční občania.“
December 1, 2024
ja, bartolomej boleráz, bol som človekom azda slabým, azda i zbabelým, ale ja, boleráz, človek, robím si nárok, aby ľudia, moji súčasníci, po všetkých omyloch, po všetkom trápení, po všetkom márnom hryzovisku predsa len boli múdrejší a ľudskejší. áno, opäť ľudskejší. o trošičku menej krutí.
kto si kladie za povinnosť hovoriť a hovoriť, prázdnymi slovami rozvirovať povetrie, nech si vraví. ale vy, ľudia moji, nedajte sa mýliť: pravdou našej spoločnosti nemôže byť to, čo zabíja, čo nás štve a dusí, čo nás vháňa do osamenia a blázincov, nech si ju vykladajú, ako chcú, vykladači s prideleným mozgom. pravda je, môže byť iba to, v súhlase s čím rastie a rozvíja sa naša ľudská prirodzenosť, z čoho rastú a rozvíjajú sa kmene, i malé, i najmenšie národy.
to je pre mňa pravda našich čias. za ňou som túžil celý svoj život. za ňu, v jej mene prihlásil som sa o slovo, hoci až po smrti a neskoro.
4 stars because this slapped. and also twas very gay
kto si kladie za povinnosť hovoriť a hovoriť, prázdnymi slovami rozvirovať povetrie, nech si vraví. ale vy, ľudia moji, nedajte sa mýliť: pravdou našej spoločnosti nemôže byť to, čo zabíja, čo nás štve a dusí, čo nás vháňa do osamenia a blázincov, nech si ju vykladajú, ako chcú, vykladači s prideleným mozgom. pravda je, môže byť iba to, v súhlase s čím rastie a rozvíja sa naša ľudská prirodzenosť, z čoho rastú a rozvíjajú sa kmene, i malé, i najmenšie národy.
to je pre mňa pravda našich čias. za ňou som túžil celý svoj život. za ňu, v jej mene prihlásil som sa o slovo, hoci až po smrti a neskoro.
4 stars because this slapped. and also twas very gay
November 13, 2025
•„Našu zbabelosť vyhlásil za odvahu v hľadaní ciest, slepotu za predvídavosť, zakľúčil, spečatil náš osud."
•„Slovom, mal som schvaľovať a súhlasiť, lebo zom bol členom schvaľovacieho a súhlasiaceho orgánu, súhlasivej organizácie, mašiny, ktorá musí hladko bežať, a hladko bežať môže iba po zabehaných koľajniciach súhlasu."
•„Figúrka je úloha, v ktorej človek hrá, že sa nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť."
•„Všetcu a všade spolu súhlasíme, zdôrazňujúc vždy a všade jednohlasnosť. A to je, akoby sme nič nehovorili, mlčali, skývajúc sa za svoj súhlas."
•„Slovom, mal som schvaľovať a súhlasiť, lebo zom bol členom schvaľovacieho a súhlasiaceho orgánu, súhlasivej organizácie, mašiny, ktorá musí hladko bežať, a hladko bežať môže iba po zabehaných koľajniciach súhlasu."
•„Figúrka je úloha, v ktorej človek hrá, že sa nič nemôže, že tamhore vyššie sú činitelia, ktorí za neho myslia, rečnia, plánujú, za neho rozhodujú, za neho nesú zodpovednosť."
•„Všetcu a všade spolu súhlasíme, zdôrazňujúc vždy a všade jednohlasnosť. A to je, akoby sme nič nehovorili, mlčali, skývajúc sa za svoj súhlas."
This entire review has been hidden because of spoilers.
December 1, 2024
No....časti, ktoré mi prišli dejovo pochopiteľné, boli naozaj krásne napísané. Ale v knihe je kopec pasáží, ktoré sú čistá haluška, musela som sa snažiť, aby som nestrácala niť či význam...až sa mi chvíľami snažiť prestalo chcieť, a niektoré časti som preskočila..možno aj preto, že posolstvo mi bolo už jasné, pokrytecké fungovanie socialistickej spoločnosti...ale myslím, že mať túto knižku doma vtedy, za socíku, tak asi skúmam každú vetu aj každú halušku, tešiac sa, že to konečne niekto takto, aj keď halucinogénne, dal
June 14, 2018
Hustá dobová (60s) satira. Brilantne, nedbanlivo ostrovtipne (Lemov Futurologický kongres mi to pripomínalo!) napísané. Niekoľkokrát som skontrolovala, či to NAOZAJ vyšlo v ČSSR oficiálnym nákladom.
Tatarka je môj nový slovenský literárny hero (s Kadlečíkom). Odporúčam!!
Tatarka je môj nový slovenský literárny hero (s Kadlečíkom). Odporúčam!!
November 11, 2019
Bolo to narocne citanie. Tatarka pise velmi specificky a rad pouziva opisy. Tato kniha to aj potvrdila. Viac bocnych viet ako samotneho deja. Avsak Dominik patri pre mna k top spisovatelom a urcite tomu dam deuu sancu o 10 rokov ked budem starsia. Mozno tomu lepsie pochopim :)
July 5, 2017
Myslím, že aj dnešná doba má stále svojich Figurov. Vymaniť sa z demokracie väčšinového súhlasu, bude zopár generácii nemožné.
April 16, 2020
Zaujímavé čítanie.
June 28, 2020
Pinpoints the nature of totalitarianism, and how and why totalitarian systems kill the soul
November 27, 2022
5/5 & 10/10; lebo je to kniha, o tom, čo naša krajina prežila a čoho sme ako ľudia boli schopní, dominik tatarka má u mňa palec hore, oplatí sa ho čítať.
October 15, 2023
Tézovité. Dielo búriace sa proti politickým objednávkam, pritom má samo osvojenú štylistiku objednávkových diel - najmä prvá polovica. Nič moc.
Read
February 8, 2024Kniha reaguje na události roku 1968, ale stále při její četbě mrazí, protože velmi nápaditě a surově vykresluje pocity jedince v soukolí.
July 28, 2022
„My sme takí boli: vraveli sme čosi inšie, ako si mysleli...“
Nemôžem povedať, že slovenská literatúra by ma fascinovala, ale táto ironická novela mi z časti pridala na tom, aby som si zmenila názor na naše knihy. Toto dielo nášho vynikajúceho spisovateľa využíva memento, ktoré nám rozprávač Bartolomej Bolezár podáva sarkastickým retrospektívnym spôsobom.
Dej sa začína havarovaním vrtuľníku, v ktorom sedí Bartolomej, ktorý je socialistický básnik a Mataj, ktorý je komunistický funkcionár. Naše hlavné postavy pri stroskotaní strácajú život, ale dej pokračuje Bartolomejovým posmrtným vyrozprávaním pravdy a skutočnosti o spoločnosti „figúrok“, ktoré len pritakávajú na hocičo. Jeho kolega Mataj s ním medzi štyrmi očami súhlasí, ale na verejnosti odsudzuje jeho názory. Vyjadruje to aj citát, ktorý v sebe má voľačo seriózne: „On sa tvári predo mnou a ja sa tvárim pred ním. Prečo sa obaja tvárime?“. Na záver Bartolomeja všetci obdivujú a veď, predsa len bol jediný, ktorý sa opovážil vysloviť pravdu, jediný sa opovážil vyjadriť vzdor voči nezmyselnému súhlasovaniu.
Napriek tomu, že to bolo dosť náročné čítanie je táto kniha pre mňa výnimočná. A to nielen preto, že je to satirický pamflet na obdobie stalinizmu v našej krajine, ale aj pre jej čierny humor, dobre využitú satiru, sarkazmus a iróniu.
Aj v súčasnom svete plným figúrok je dôležité si zachovať úprimnosť a čestnosť. Ak sa tak nestane čaká nás zánik.
„Zasa sme len súhlasili. Keď na to príde, odsúhlasíme aj svoju smrť.“
This entire review has been hidden because of spoilers.
November 7, 2012
Demon suhlasu feels both actual and dated. Once, it must have been revolutionary, but now it would be very easy to cast it away for not shedding any new light on either past or present. But somehow between all those lines that had to be said and are expected, when you open a book like this, Tatarka manages to capture the feel and fear of the era. And most importantly the inability of all politicians and "intellectuals" to detach and look objectively on the things happening around, because they are part of it whole.
Of course it is Tatarka and his captivating use of slovak language would make even reading a crossword puzzle worth your time.
Of course it is Tatarka and his captivating use of slovak language would make even reading a crossword puzzle worth your time.
October 2, 2022
"Masy sú vojnou vyčerpané, otrasené a trasú sa pred ďaľšou pohromou. Ja im dám perspektívu, nalejem im optimizmu, dodám istoty. Keď sa chcú zachrániť, môžu sa, ale iba organizovane, mojou metódou. Podmienkou je ešte väčšia disciplína."
Veľmi aktuálna myšlienka aj v dnešnej dobe. Tatarkov jazyk dokáže byť veľmi vyčerpávajúci, no hĺbka myšlienok je nadčasová.
Veľmi aktuálna myšlienka aj v dnešnej dobe. Tatarkov jazyk dokáže byť veľmi vyčerpávajúci, no hĺbka myšlienok je nadčasová.
November 5, 2020
"Masy su vojnou vycerpane, otrasene a trasu sa pred dalsou pohromou. Ja im dam perspektivu, nalejem im optimizmu, dodam istoty. Ked sa chcu zachranit, mozu sa, ale iba organizovane, mojou metodou. Podmienkou je este vacsia disciplina."
September 29, 2012
človek musí objaviť Tatarku, aby zistil že slovenčina môže byť aj literárnym jazykom. brilantný obsah to už celé iba podčiarkol.
Displaying 1 - 30 of 31 reviews