Po úspešnej a čitateľsky príťažlivej próze so silným príbehom Náhrdelník/Obojok sa Bodnárová vracia k experimentálnejšiemu písaniu sériou krátkych fragmentov, vzťahujúcich sa k noci. Z jazykovo i obsahovo minimalistických textov vyznieva jemný melancholizmus, skúmanie samoty aj staroby i smrti...
Jana Bodnárová sa narodila v Jakubovanoch. V rokoch 1965 – 1968 študovala na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Liptovskom Mikuláši, v rokoch 1968 – 1976 dejiny umenia (začas aj knihovedu a latinčinu) na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Po štúdiách pracovala viac ako desať rokov ako pamiatkarka pri záchrane umelecko-historických pamiatok v Prešove a písala články a štúdie o súčasnom výtvarnom umení.
Od začiatku 90. rokov sa venuje takmer výlučne literárnej činnosti. Popri publikovaní nových kníh próz, tvorby pre deti, rozhlasových hier a televíznych scenárov, sa od polovice 90. rokov venuje tvorbe a prezentácii video performancií v domácich galériách a experimentálnych divadelných scénach, ako aj v zahraničí (Lux centre Londýn 1998, Centrum kultúry Lodž 1998, Balász Béla Stúdió Budapešť 1999, Zamek Ujazdowski Varšava 1999, Medzinárodný festival ženské video Nový Sad 2000). Žije v Košiciach.
„Dieťa odhrnulo záclonu. Ústami sa dotýka skla. Pozerá na doteraz neopravenú zrútenú konštrukciu na betóne. Potichučky začne spievať, čo ho naučila stará žena. Na sklo pritom nadýcha obláčik pary. “
Hudba je dôležitá najmä tam, kde sú hluché miesta. Jana Bodnárová ich odkrýva a snaží sa do nich vniesť ľudský element. Padajú listy, padá sneh. Všetko ako dôsledok vyššieho poriadku a prírodných rituálov. Spolu s človekom tvoria tieto javy harmóniu a tá ho inšpiruje k hudbe. Môže byť melancholická, fatálne depresívna, tiež však pozitívna, alebo experimentálna s kolísavou emóciou. Jej úprimnosť a kvalitu určí až prostredie v ktorom vzniká alebo ku ktorému prehovára. História, ak ju dokáže skladba prežiť, si postupne vyberá to podstatné. Tak majú možnosť žiť Chopinove nokturná dodnes. Prežili aj holokaust, absorbovali jeho smútok a pietu. Dnes možno dotvárajú atmosféru iných udalostí.
Do štruktúry textu v knihe NOCturná nápadito vnikajú prázdne notové osnovy a postupne sa vytrácajú, aby sa objavili v správny čas, kedy je zase potrebný ich dramatický efekt. Kniha je rozdelená do dvoch častí - Performancie noci a Tí, ktorí odišli. Ani jedna z častí neskrýva sentimentálnu povahu noci, naopak, demonštruje jej účinky.
„Hrbí sa v panelákovom byte za stolom. Je to vlastne iba konferenčný stolík. Tenké kovové nohy musel podložiť stĺpcami kníh, aby sa za stolíkom dalo písať a on sa nemusel hrbiť. Panelák je tichý. Len občas počuje splachovanie záchodu v kúpeľniach nad sebou a pod sebou.
…Je veľmi sám. Ale v jeho veľkej hlave rotujú v noci náhle a objavné myšlienky, až sa mu z toho rozsvietia svetlosivé oči - ako fluoresenčné kamene… ”
Samota v knihe funguje zvláštnou ľudnatosťou, pretože ju autorka nenecháva patrične doznieť, ale nadviaže na ďalšiu existenciu. Jeden osud napája na druhý, aby sa vzájomne povzbudzovali, hoci mnohokrát len z diaľky. Tak vzniká pocit, že na samotu je každý sám, ale tá má dosť kapacity pre všetkých. Má schopnosť odohrávať sa na viacerých miestach s obdobným priebehom.
Krátke fragmentárne obrazy vytvárajú mozaiku noci a za úlohu si dávajú podčiarknuť najmä jej komornú tmu do akej vstupujú postavy a svetlá, aby vyrušovali jej prirodzený pokoj. Noc slúži na odpočinok, ale potom sú tu aj taxikári a zdravotníci.