Умберто Эко - самый знаменитый итальянский писатель, автор мировых бестселлеров "Имя розы" и "Маятник Фуко", специалист по семиотике, историк культуры, лингвист, лауреат крупнейших премий. Его труды переведены на сорок языков. "Картонки Минервы" - сборник публикаций в миланском журнале "Эспрессо", где профессор с 1985 года ведет еженедельную колонку. Автор говорит, что название книги связано со спичками "Минерва", которые у него всегда под рукой, а на обороте тех картонок он пишет свои стенографические заметки, откликаясь на большие и малые события в мире.
Umberto Eco was an Italian medievalist, philosopher, semiotician, novelist, cultural critic, and political and social commentator. In English, he is best known for his popular 1980 novel The Name of the Rose, a historical mystery combining semiotics in fiction with biblical analysis, medieval studies and literary theory, as well as Foucault's Pendulum, his 1988 novel which touches on similar themes.
Eco wrote prolifically throughout his life, with his output including children's books, translations from French and English, in addition to a twice-monthly newspaper column "La Bustina di Minerva" (Minerva's Matchbook) in the magazine L'Espresso beginning in 1985, with his last column (a critical appraisal of the Romantic paintings of Francesco Hayez) appearing 27 January 2016. At the time of his death, he was an Emeritus professor at the University of Bologna, where he taught for much of his life. In the 21st century, he has continued to gain recognition for his 1995 essay "Ur-Fascism", where Eco lists fourteen general properties he believes comprise fascist ideologies.
Компанията на Еко винаги е удоволствие, макар че ми е малко тъжно колко сме се отчуждили от живота през 90-те. Оптимизмът и вълнението около новия век и новите технологии днес са се преобразили в песимизъм и апатия. Понякога ми се иска да се върна 30 години назад във времето и да се преместя в Италия или може би в САЩ.
Umberto Eco je ten typ vzdelaného človeka, ktorý mi je nadmieru sympatický, aj preto, že nemá žiadny problém písať aj o banalitách alebo triviálnostiach, ak má na to práve chuť. Tieto články písal v rámci svojho stĺpčeka v novinách L´Espresso a tak majú približne rovnaký rozsah dvoch - troch stránok, ale témy viac než rôznorodé, od vážnych politicko-etických až po hravo-vtipné satiry. Asi tak by vyzeral jeho blog, ak by nejaký písal, a bol by určite mimoriadne obľúbený, aspoň pre tých, čo vedia taliansky. Umberto Eco totiž vo svojich Poznámkach dokázal, že vie napísať zaujímavý, poučný, alebo jednoducho len zábavný článok nielen na tému klasického vzdelania, diskurzívnych stratégií či toho, ako sa v priebehu času menilo vnímanie vojny, ale napríklad aj o televíznych príhodách inšpektora Derricka, o Kate Winslet a Titaniku, alebo aj o tom, ako by vyzerala historická reportáž z roku 2090. Alebo o počítačoch.
Je to vskutku vynikajúci výber. Pri písaní týchto stĺpčekov sa totiž riadil tým, ako sám hovorí, že nemá zmysel písať, že je zlé zabiť mamu, keď všetci súhlasíme s tým, že také konanie nie je správne. To by podľa neho bola len demagogická exhibícia vznešených citov. Skôr má cenu vyjadriť sa k tomu, ak sa časť ľudí domnieva, že je správne - s posvätením štátu - zabiť toho, kto zabil mamu. A hoci články sú hravé, vychádzajú z toho, čo ho pobúrilo. Nie vždy, ale často. Napríklad aj v prípade toho, ako by vyzerala rozprávka o Červenej čiapočke v politicky korektnej verzii (dokonalá satira, ten určite nevynechajte). Alebo o vymierajúcom umení korektúry a prekvitajúcom umení všeobecnej chvály (ktorej následkom sú presne tie otravne oslavné blurby na prebaloch kníh); na čo nám môže poslúžiť čítanie klasických diel; o tom, čo Francúzi volajú esprit d´escalier (tej nepríjemnej a bohužiaľ častej situácii, kedy vám správna odpoveď napadne až vtedy, keď je vám už nanič); o precvičovaní pamäte; či veda je alebo nie je demokratická politickom zmysle slova, alebo aj tom, že užitočnosť použitia sprostého slova tkvie práve v jeho výnimočnosti a ak nadávame príliš často, práve o túto výnimočnosť prichádzame.
Je tam politika, história, etika, lingvistika, rasizmus, médiá, ale aj minipoviedky či fiktívne príbehy z tretieho tisícročia. Takéto výbery majú okrem rôznorodosti ešte jednu veľmi príjemnú vlastnosť. Môžete ich čítať aj polroka, vždy si ich otvoriť na akejkoľvek strane a pokračovať. Alebo preskakovať. Alebo sa k niektorým článkom vracať. Podľa nálady.
"Každý, kdo píše knihy a spolupracuje s tiskem, často dostává žádost o rozhovor. Když se nad tím zamyslíme, je to divné: má-li někdo spoustu příležitostí vyjádřit své myšlenky, nevidím důvod, proč by je musel vyjadřovat ještě jednou."
"Ach, ti intelektuálové. Jediný sport, který dokážou pěstovat, je strach, že knihám nastávají zlé časy. Toho brouka mají v hlavě už od doby klínového písma."
Non ho letto le bustine durante la loro pubblicazione e leggerle adesso tutte di fila ha un sentore agrodolce. Ci sono ovviamente pezzi evergreen, ma molti appartengono a un passato prossimo che fa sorridere: penso alle riflessioni su internet e sulla tecnologia in generale, sui giovani del futuro che ora non sono più così tanto giovani, sulle ipotesi politiche e sociali di un prossimo futuro che per noi è già alle spalle. Quello che invece resta, anno dopo anno, è l'ironia e la la curatissima leggerezza con cui Eco ci parla di questi temi. Poche pagine, da leggere in tre minuti alla volta, ricche di colpi di scena e interessante riflessioni, con giochi letterari e finali aperti, segmenti biografici e plausibili invenzioni. Consiglio il libro a chi volesse cominciare con la bibliografia di Eco.
Поредното приятно удоволствие от размислите на страхотния Еко. По-малко забавна от "Как се пътува със сьомга", но по-лека за четене от "Pape Satan Aleppe".
Troppo ricco per riassumerlo o catalogarlo! Questa raccolta di riflessioni di Umberto Eco contiene pensieri scritti tra la fine degli anni Ottanta e l'inizio del nuovo millennio; si spazia dalla politica alla cronaca, dalla cultura alla scienza, dalla letteratura alla filosofia, all'arte, alla televisione. Qualcuno potrebbe pensare a La bustina di Minerva come ad un testo di sociologia e storiografia testimone dei suoi tempi e ormai utile solo per lo studio del passato, ma, in realtà, Eco riesce a raccontare eventi e preoccupazioni ancora attuali, anzi, forse più attuali oggi che allora (la crisi economica, la globalizzazione, i dubbi etici riguardo al progresso scientifico, lo scadimento di valori e la corruzione imperante nella politica). Un compendio di storia, di ironia e di prospettive per il futuro che fa ridere di gusto e spesso anche riflettere. PERFETTO!
Pamätám sa, že v tú noc, keď Eco zomrel, som sedel pri víne v Corku a napísal som mu na Facebook smutný nekrológ. Dnes tam už neprispievam, však načo.
Novinové stĺpčeky v tejto knihe sú už staré a často neaktuálne, ale niekedy krásne predvídajú budúce udalosti (problémy s novými médiami, migrácia). V poslednom, takom zenovom texte o smrti píše, že až úplne tesne pred koncom treba pochopiť, že všetci ostatní sú “pitomci”. Snáď sa mu to podarilo.
Rubrica intitulata „Pliculetul Minervei" a inceput sa apara saptamanal in L'Espresso din martie 1985, devenind bilunara din martie 1988. O serie de articole axate in principal pe satirizarea obiceiurilor si a moravurilor zilnice au fost grupate la inceputul anului 1992 in Il secondo diario minimo , dar, din cele lasate deoparte, cred ca unele mai pot fi recuperate. Pe scurt, in dorinta de a alcatui o culegere care sa cuprinda ultimul deceniu, aveam de ales din vreo cinci sute de Pliculete.
Ribadisco lo stesso concetto che usai a suo tempo per giudicare il "Diario minimo". Umberto Eco è un grande scrittore e un grande intellettuale. Adoro i suoi romanzi, le sue analisi sul contemporaneo, ma lo tollero male quando porta avanti i suoi divertissement troppo a lungo (e a volte purtroppo gli succede). Le Bustine sono più brevi dei Diari, sono datate ma spesso ancora attualissime, il che la dice lunga sul dibattito politico e culturale italiano, fermo da decenni alle stesse annose questioni. Rileggerle adesso fa uno strano effetto da questo punto di vista. Vi sono ogni tanto degli scritti in cui si lascia andare al gioco e questi ahimé continuano ad annoiarmi un po', con qualche rara eccezione. Mi piace molto invece la vena ironica sempre presente e la ricorrente creazione di neologismi tra il geniale e l'assurdo. Insomma, una raccolta per gli amanti di Umberto Eco.
Texte scurte, mini-eseuri, unele cu subiecte necunoscute pt mine (legate de politicul Italiei), altele usor depasite, dar amuzante (cele ce privesc Internetul si computerul), cele mai multe foarte actuale, desi scrise in anii 90. Se simt ironia, eruditia (mai putin decat in romane), simturile estetic si al limbii atat de frumos conturate si dezvoltate. Un regal pt mine, imi place foarte mult Eco, desi e cam singurul autor la ale carui carti ma simt proasta citindu-le si anxioasa ca nu imi ajunge viata asta ca sa citesc si sa aflu pe cat as vrea. Poate a fost “privilegiat” ca s-a nascut si format in alte timpuri, desi nu cred ca a fost o fericire experienta fascismului. Dar de la adapostul anului 2023, putem considera timpurile dinainte mai “blande” cu doritorii de cunoastere si cu cei ce imbratisau o cale umanista.
Този път обичайната магия на Еко някак не ми се случи. Може би конкретният подбор "кибритчета" беше по-слаб или темите им на моменти ми бяха откровено отегчителни.
Имаше едни 5-6 чудесни статии, но останалото ме остави в най-добрия случай равнодушна. Иначе ерудицията и стилът са си на отличното ниво, на което сме свикнали. Тънкият хумор, който прави тази сплав жива и интересна, обаче тук ми липсваше.
Altro tentativo (l’ennesimo…) di leggere questo autore. Forse all’epoca potevano essere interessanti, ma certo dopo 30-40 e più anni hanno l’odore della… muffa. Il nome della rosa, per me, resta non solo un capolavoro, ma l’unica cosa che sono riuscito a mandar… giù.
Умберто Еко успява дори да доближи далечните италиански селения до разбирането на нашенеца за тях - съдя по себе си, макар и не в пълна степен да съм усвоила уроците му. Приказка е да потъваш и пак да потъваш, докато всъщност изплуваш - измежду разсъжденията на Еко.
Весьма, весьма мило! Я даже к Эко как-то лучше стал. Я же, если честно, НЕ СЛИШКОМ люблю его: ни имя розы, ни маятник фуко меня так особо не вставляют))) Но тут - да, действительно, размышления на простые темы ОЧЕНЬ умного человека. Отдельно хочу обозначить несколько моментов.
1. Хрестоматийное эссе "Как научиться хорошо писать" было перечитано мной с огромным удовольствием - оно действительно прекрасно! От советов
- Расставляй, запятые, где надо. - Вульгарные слова используют одни говнюки. - Избегай устойчивых выражений: это осетрина второй свежести. - Тщательно следи за граматикой. - Никогда не обобщай. - Законченная фраза - это
становится весело и приятно; вообще, это эссе хочется цитировать ЦЕЛИКОМ, там ВСЁ по делу - вот как у Норы Галь!))
2. Не помню уже, в каком именно эссе это было, но там речь шла про употребление табуированной лексики и - шире - про "хорошие" и "плохие" слова, что бы это ни значило. Среди прочего там встречается потрясающая фраза: "Слова невинны".
Почему-то мне сразу пришло в голову сравнение с воннегутовской идеей про ВИНУ учёных, придумавших атомную бомбу и т.п. Я всегда говорил, что считаю эту риторику Воннегута не просто неверной, но вредной, даже - ОПАСНОЙ. Я ГОРЯЧО против Воннегута из-за того, что он позволял себе продвигвать такие идеи. КОНЕЧНО, Нильс Бор ЛИЧНО сконструировал пусковой механизм для "Толстяка". НУ И ЧТО? Вслед за Эко хочется воскликнуть - наука невинна! Наука находится ВНЕ, ВНЕ, ВНЕ, ВНЕ категорий этики, вне добра и зла, её причины и движители лежат за рамками нравственных императивов!!!! Учёные должны заниматься наукой, а не думать о том, что их открытия могут быть использованы во вред!
...в общем, видите, эти эссе побуждают к мыслям, и это только один из примеров!))) рекомендую.
Una collezione di note pubblicate negli anni '90, che raccoglie alcuni temi senza tempo come migrazioni, democrazia e mezzi di comunicazione; ma anche fenomeni del tempo come l'attenzione verso i tribunali, o la diffusione del web. Il linguaggio usato è accessibile e fa spesso uso di metafore o esempi che spingono una situazione all' assurdo. Il punto di vista è umanistico/filosofico più che scientifico: non parliamo di come la pecora Dolly sia stata clonata, ma della differenza di esperienze che le persone attraversano quando crescono in famiglie, nazioni, tempi diversi.
Довольно забавно читать рассуждения начала 90х гг. о WWW, интернете и его необходимости/полезности, о том, что бумажную книгу ничего не заменит, сейчас, когда вообще непонятно, что делать на компьютере без интернета, а киндл или другая читалка есть у каждого второго (и да, эту самую книгу я читала с киндла). Но остальное, то, что не сиюминутно и не слишком касается итальянских реалий - вполне интересно, разумно и познавательно. Хотя и не так увлекательно, как "Имя розы" :)
"Каждому полезно попробовать регулярно писать, ограничиваясь форматом в 500 слов", сказал Эко в предисловии к этой книге. Она представляет из себя сборник его колонок в газете "Эспрессо", в основном написанных в течение 90-х годов. Колонки разнятся по качеству, но среди практически отсутвуют малочитаемые. Очень полезно оглянуться назад и увидеть какими глазами смотрел Умберто Эко на зарождающийся интернет, CD-диски, волны миграции, перевод судов в разновилдность шоу и другие темы.
Una raccolta che va assaporata poco per volta. È incredibile come alcune delle riflessioni elaborate da Eco negli anni Novanta siano ancora attualissime.