"Pred Hellerovou vaznou chorobou si jeho blizki priatelia casto tazkali na jeho mimoriadnu netrpezlivost, hrubost, necitlivost, neuprimnost, negativizmus a celkovu nevrlost. (...) Ked sa u Joa objavil Guillain-Barreho syndrom, jeho spravanie sa vo vsetkych smeroch badatelne zlepsilo, takze my, jeho priatelia, sme zacali uvazovat, ako by sme mu mohli nainfikovat dalsiu vaznu chorobu, az sa z tejto vystrabi a zasa bude ako predtym. Este vzdy o tom rozmyslam pre vlastne dobro rovnako ako pre dobro ludstva."
Chcelo sa mi este chvilu pobudnut v Hellerovej spolocnosti. Nebolo mi do smiechu je memoar z obdobia, ked dostal Guillain-Barreho syndrom, autoimunne ochorenie neznameho povodu s rychlym nastupom, ktore vedie k odumieraniu nervovych vlakien a ochrnutiu celeho tela. Vacsina pacientov konci pre ochrnutie pluc na umelej plucnej ventilacii (Heller sa tomu vyhol), no mnohi sa v priebehu niekolkych mesiacov vyliecia.
Podobne ako hrdina Hlavy 22 Yossarian aj Heller travi cas na lozku, okukuje sestricky a do kazdej sa okamzite zalubi. Tym sa vsak podobnost s jeho najznamejsou knihou konci. Nebolo mi do smiechu skutocne nie je velmi do smiechu. Je vycerpavajuco podrobna, navyse opis kazdej situacie citame z dvoch stran - striedaju sa kapitoly napisane Hellerom a kapitoly napisane jeho priatelom, maliarom a socharom Speedom Vogelom.
Goodreads recenzie su plne sklamanych ludi, ktori mali tuto chorobu a knihu si kupili v nadeji, ze dostanu o nej podrobne medicinske informacie. Pre mna to bol zaujimavy pohlad aktivneho a slavneho cloveka, ktory sa zrazu ocitne odkazany na druhych. Trochu menej name-droppingu, aky slavny kamarat ci kamoska ho v nemocnici navstivili by vsak neuskodilo.
2,5* z 5, vhodne najma pre skalnych Hellerovych fanusikov a fanusicky.