Sci-fi román z čias, keď ľudia stratili schopnosť spať, sen o kolonizácii vesmíru je naveky stratený a Venuša sa stala opovrhovanou planétou. Hoci podáva dôkazy o tom, že ide o najtajomnejšie a najfascinujúcejšie teleso, hŕstka nadšených vedcov sa tiesni na polorozpadnutej vesmírnej stanici a stále zápasí s nedostatkom peňazí a záujmu. Až kým sa mladému astronautovi nepodarí dokázať, že táto planéta si zaslúži viac pozornosti ako celý zvyšok slnečnej sústavy dohromady... S výnimkou jedinej planéty: Zeme.
Okrem moralistického konca nemám čo knihe vytknúť.. Rýchlo sa číta, nemal som pocit že je nudná, dokonca ma bavili aj tie vedecké frázy. Trochu mi to pripomínalo Marťana. V určitých úsekoch. No tak či tak, je to kvalitné sci-fíčko. viac takých poprosím.
Veľmi som sa na túto knihu tešila a možno práve kvôli tomu som mala vysoké očakávania, ktoré neboli naplnené. Číta sa to rýchlo, nudiť sa nebudete len pre mňa osobne rozhodne príbeh veľmi zaostával za Úvodom do teórie chaosu.
Sci-fi nečítam. Teda nie úplne. Prečítal som Deň trifidov Johna Wyndhama či Piknik pri ceste od Strugackých. Možno niečo, poviedky, od A. Clarka, na cestách, kolega je jeho vášnivý čitateľ. No a všetky zborníky poviedok súťaže sci-fi a fantasy o Cenu Gustáva Reussa, tam ale funguje motivácia lokálpatriota. To je všetko, vôbec sa v tom žánri nevyznám.
Druhú planétu mi strčil do ruky dávnejšie kolega a dlho ležala na poličke. Výhodou pooperačnej rekonvalescencie doma je, že máte čas a siahate aj po odkladaných knižkách. Začal som ju teda nesmelo čítať a už som to neodložil. Ešte predtým som si niekde prečítal, že toto je žáner hard sci-fi, v ktorom autorky a autori dbajú na vedeckú správnosť a presnosť textu. Myslím, že Jane Plauchovej sa podaril neuveriteľne pútavý text plný fyziky, kozmológie, astronómie ale aj molekulárnej biológie (odbor absolvovala na UK v Bratislave), o technike vo vesmírnej lodi ani nehovoriac. Dej sa odohráva na Zemi (menej) a na/pri Venuši, kde najmä ohromná kozmická loď Venera je kulisami pre rozohranie predstavenia rôznych osobných motivácií niekoľkých postáv. Naozaj sci-fi, som unesený fantáziou autorky, pričom do poslednej chvíle som neodhalil, ktorá z tých dvoch planét, v knihe vystupujúcich je tá druhá.
Zatiaľ sa mi nestalo, že by som bola nespokojná s knihou od Jany Plauchovej. Druhá planéta bola super. Nie je len obyčajným sci-fi príbehom, ale má aj ekologický rozmer, pričom mi v hlave ostala myšlienka, či je človek predurčený na to, aby zničil sám seba. Úplne som sa dokázala vžiť do pocitov a konania postáv. Malo to napätie aj zaujímavé sci-fi teórie, pričom autorka nepoužíva nejaké prehnané a zdĺhavé opisy. Napriek tomu som si vedela vždy všetko predstaviť a presunúť sa mysľou na obežnú dráhu Venuše. Podporila som knihu a získala verziu s alternatívnym koncom. Podľa mňa sú oba závery dobré, ale ten, ktorý je natlačený v predajnej verzii, sa mi páčil viac. Ak máte radi sci-fi, určite odporúčam.
Druhá planéta pre niektorých z nás môže predstavovať obdobu leitmotívu z románu Ani sami bohové (Asimov), iným môže zase pripomenúť nápaditú Nolanovu Interstellar alebo šokujúci odkaz v Riddlovom Atlantskom géne či Pandémii. Každý si v tomto románe niečo nájde, a to preto, že otvorene hovorí o katastrofe, ktorá môže ľudstvo postihnúť. Plauchová nie je jedinou spisovateľkou, ktorá na základe dostupných informácií predpovedá rozpad modrej planéty. Nakoniec, presne s takýmito víziami sa vedci aj vedecko-fantastickí spisovatelia pohrávajú od nepamäti. Vyberajú si témy predpovedajúce zánik ľudstva, poukazujú na omyly, z ktorých sa nedokážeme poučiť, fiktívne sa snažia poučiť, vzdelať, prevychovať...
Štvrtý Plauchovej román sa rozbieha nenápadne, ale fanúšikom klasických vedecko-fantastických diel toto hrejivé tempo nebude prekážať, je totiž pre tento typ literatúry príznačný. Venovať sa bude ekologickej katastrofe, lekárskym aberáciám populačnej krivky ženúcej sa pomaly do záhuby, obyčajnej spupnej náture pozemšťanov, komplikovaným technickým termínom i otázke „prečo sme tu?“, a to bez toho, aby skĺzol k populárnemu rozprávaniu, ktoré namiesto chladnej logiky prináša konzumnú fantastickú zábavu. Lenže aj tento prvok je pre vedecko-fantastickú literatúru charakteristický.
Na tento projekt som prispel, tak som sa tešil, že aké bude ďalšie dielo od tejto slovenskej šikovnej hard-scifi autorky. Pri čítaní predlovu mi trošku zasvietili kontrolky a počas čítania niektoré svietili vytrvalo ďalej. Nápady a aj ekologické posolstvo románu sa mi páčili. Ale rušili ma viaceré momenty prevedenia, ktoré mi bránili príbehu uveriť. Pár príkladov: -takmer do polovice románu je to prakticky nuda, akčné to začne byť až v druhej polke a záver... ten ujde, i keď je málo uveriteľný. -senátor predtým ako sa dostane do vyhnanstva na stanicu, prejde niekoľko mesačným tréningom a školením , takže by mal vedieť rozloženie a fungovanie stanice od A po Z, no a keď ta príde, tak nevie absolútne nič?! -príbeh (ten hlavný) sa odohráva v ďalekej budúcnosti s pokročilými technológiami, ale na orbite v staniciach ľudia vesele čítajú tlačené noviny, na vesmírnej stanici na orbite Venuše sa vedú záznamy v papierovej forme, sú tam haldy fasciklov, to ako vážne? Ako ich tam dopravovali? Veď je to zbytočná záťaž ako pre drahú dopravu, tak pre úložné priestory... -Autorka tvrdí, že z Venuše unikol všetok vodík a pri tom tam neustále pršia rôzne kyseliny (sírová, síričitá, uhličita ...), a aké majú vzorce tieto kyseliny? ... Hoc sa jedná o chronologicky prvý román autorky, myslím si, že toto sa malo všetko pri editovaní a prepisovaní vychytať, keďže vyšiel 2019. Škoda...
Kniha ma príjemne prekvapila. Dostala som na ňu viaceré odporúčania od sci-fi nadšencov, tak som sa rozhodla oprášiť moje detské nadšenie vesmírom. Možno aj preto som sa vedela tak stotožniť s hlavnou postavou a jeho pohnútkami. Technologicky to pôsobilo viac-menej uveriteľne, no neschopnosť spať ma úprimne vydesila v hĺbke duše. Dejovo sa prvá polovica knihy trošku vliekla, no druhá polovica to štedro vynahradila, to som knihu odmietala pustiť z rúk, tak ma strhla. Čo ma nemilo prekvapilo boli niektoré postavy na stanici, resp. ich nedostatok osobnosti či redukcia na jednu črtu. Pri knihe, kde je väčší dôraz kladený na dej to však beriem ako osobnú preferenciu a nie ako výraznú vadu. Celkovo príjemný zážitok, odporúčam.
Druhú planétu hodnotím pozitívne. Oproti knihe Úvod do teórie chaosu je síce o niečo menej ambiciózna a odvážna a aj napriek "konšpiračným" teóriám si ju dovolím označiť za trochu konzervatívnejšiu. Čítala sa ale dobre. Ponúkla otázky, hypotetické odpovede a aj niekoľko viac ako aktuálnych paralel. Nebránil by som sa, ak by sa Plauchová na Venušu, alebo na akúkoľvek inú planétu slnečnej sústavy vybrala opäť. Vesmír je jej domáca pôda a túto istotu prenáša na čitateľa, ktorý zažíva akciu, ale zároveň sa prechádza po planetáriu.
Velmi příjemné překvapení ze Slovenska, technická Hard SF jako vystřižená ze světů A. C. Clarka. Tady všechno funguje jak má, zajímavý a napínavý příběh podpořený obdivuhodnými technickými znalostmi autorky. Vesmírná tělesa běhají po svých drahách, raketové motory duní, fyzikální zákony fungují, pekelná atmosféra planety Venuše neodpouští žádnou chybu a srdce Sci Fi fanouška plesá. Konec jsem čekal trochu jiný než byl, ale celkově naprostá spokojenost. Nečekal jsem jak dobře se mi po dlouhých letech bude číst ve slovenštině, ale nakonec to bylo moc příjemné a překlad by mi dojem z knihy jen pokazil.
Mne osobne sa kniha čítala pomaly. Keď už ma dej zaujal a myslela som si že to bude zaujímave, zase ro začalo byť take dosť oničom. Zrazu v duhej polovici z ničoho nič nastal zlom a začali sa diať veci. Aj keď potom to už bolo zaujímavejšie a napínavejšie, mňa osobne to nejako veľmi neoslovilo.
Nie som fanúšik sci-fi, ale toto ma fakt bavilo. Je to skvelo napísané, napínavé a tajomné. Myslím, že niekedy ešte siahnem po nejakom ďalším sci-fi románe. :)
Pre Janu Plauchovú je Druhá planéta prvotinou, aj keď jej vyšla až teraz, po troch jej predošlých románoch. Nula Kelvinov je z roku 2012, Večnosť omylov z 2014 a Úvod do teórie chaosu vyšiel v Artis Omnis začiatkom roku 2016. Knihu o Venuši napísala autorka pôvodne ešte na strednej škole – dnes však vyšla samozrejme až po prepracovaní, ktoré zodpovedá aktuálnym schopnostiam Jany Plauchovej. Reálny „vek“ knihy sa prejavuje len občas, hlavne v závere, kde sa dej prenesie od reálnych postáv skôr k akémusi retrospektívnemu letu dejinami druhej planéty.
Oproti predošlým knihám je tu tiež menej science a hlavný motív je – slovami autorky počas krstu –, viac pritiahnutý za vlasy. Toto mi však osobne neprekážalo, naopak, pripomenulo mi to Kazancevovu Skazu planéty Faena, ktorá u nás vyšla v roku 1980 a ktorú si dodnes s radosťou prečítam. Len tam, kde ufológ Kazancev (1906 – 2002) varoval predovšetkým pred vojnou, Plauchová využíva aktuálnejší ekologický motív.
Je chvályhodné, že autorka opísala tému ekologickej katastrofy logicky a vedecky. Nenásilne tým apeluje na ľudí a zdravý rozum, pretože to, čo sa v románe dialo na Venuši, sa vo veľkom deje aj na Zemi. Avšak spracovanie rozuzlenia vyznieva dosť rozpačito. Oveľa silnejší pocit autentickosti by v čitateľoch zanechali kapitoly situované priamo na planétu, retrospektívne hovoriace o snahách vedcov a politikov vyriešiť neudržateľnú situáciu. Sledovanie toho, ako nejaký výskumník počúva, vidí a perfektne tomu rozumie (áno, bolo podané isté vysvetlenie, prečo to tak je), pôsobí amatérsky a neoriginálne. Škoda. Čitateľ sa zmieri s tým, že napriek očakávaniam nebude potenciál senátora Theakstona využitý, že sa takmer nič nedozvie o žiadnej z postáv románu. Áno, to všetko ochotne prehliadne, lebo problémy, ktoré sa začnú objavovať, upriamia jeho pozornosť iným smerom. Okolnosti sa časom stanú natoľko zaujímavé, že začnete netrpezlivo čakať objasnenie, čo sa vlastne na Venere a Venuši odohralo. Chcete ukončenie, ktoré sa stane chutnou čerešničkou na dobrom príbehu, no nedostanete ho...
Editori mohli vyskrtat viacero pasazi, avsak pribeh je super. Mam rad sci-fi a o to viac ma tesi, ze toto vzniklo na Slovensku. Idem si zakupit aj ostatne knihy autorky.