What do you think?
Rate this book
Současnost
Výňatek nejvýznamnější partie se spisu Literární recenze, v němž autor analyzuje anonymní román Dva věky, staví do protikladu revoluční dobu a svou současnost. Pro Kierkegaarda revoluční doba představuje bytostné zanícení, niternou účast a permanentní nadšení, zatímco současnosti vyčítá přemíru reflexe, která vede k pouhému diváckému postoji, k napětí, rušícímu opravdový vztah a nastolujícímu negativně jednotící princip záští a nivelizace, jež nalézá svůj výraz v abstraktnosti veřejného mínění. Práce je sestrojena z jemného přediva autorova dialektického umění.
- GenresNonfiction
112 pages, Paperback
First published January 1, 1962
About the author
Søren Kierkegaard
1,154 books6,718 followersSøren Aabye Kierkegaard was a prolific 19th century Danish philosopher and theologian. Kierkegaard strongly criticised both the Hegelianism of his time and what he saw as the empty formalities of the Church of Denmark. Much of his work deals with religious themes such as faith in God, the institution of the Christian Church, Christian ethics and theology, and the emotions and feelings of individuals when faced with life choices. His early work was written under various pseudonyms who present their own distinctive viewpoints in a complex dialogue.
Kierkegaard left the task of discovering the meaning of his works to the reader, because "the task must be made difficult, for only the difficult inspires the noble-hearted". Scholars have interpreted Kierkegaard variously as an existentialist, neo-orthodoxist, postmodernist, humanist, and individualist.
Crossing the boundaries of philosophy, theology, psychology, and literature, he is an influential figure in contemporary thought.
Kierkegaard left the task of discovering the meaning of his works to the reader, because "the task must be made difficult, for only the difficult inspires the noble-hearted". Scholars have interpreted Kierkegaard variously as an existentialist, neo-orthodoxist, postmodernist, humanist, and individualist.
Crossing the boundaries of philosophy, theology, psychology, and literature, he is an influential figure in contemporary thought.
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 5 of 5 reviews
December 19, 2021
Kierkegaardova Súčasnosť je náročné čítanie, ktorým Kierkegaard potvrdzuje, že ak ho niekto chce čítať a pochopiť, je nutné mu venovať viac času. To ma privádza k otázke, že čo znamená čítať knihy. Znamená to, že stačí prejsť od prvej strany po poslednú a tým som knihu prečítal? Alebo čítanie znamená, že reálne procesom čítania aj niečo z prečítaného pochopím, premyslím a budem schopný reprodukovať ostatným? Skôr sa prikláňam k druhej možnosti a čo sa týka Súčasnosti, pokúsim sa podať môj pohľad na to, o čo ide, podporený nejakými citáciámi.
1. Prvá vec, ktorú treba o Súčasnosti povedať, že pôvodne išlo o recenziu na knihu Dva veky. Z toho vyplýva Kierkegaardovo zameranie na Dobu revolučnú a Dobu súčasnú. Celá kniha je v podstate prelínanie úvahy o spoločnosti a úvahy o knihe, pričom zaujímavejšie je práve uvažovanie o spoločnosti a dvoch dobách.
Doba revolučná je "bytostne zanietená", vášnivá, má zápal pre niečo konkrétne, má formu, je kultivovaná, môže byť aj násilná a hrubá, ale nie ku svojej idey, pretože hrubosť je nedostatok charakteru a ten Revolučnej dobe nechýba práve preto, že je bytostne zanietená. "Ak sa eliminuje bytostná zanietenosť, ten jediný ohľad, všetko sa stane ničotnou vonkajškosťou bez charakteru, tryskajúce žriedlo ideality vyschne, spolužitie sa zmení v stojatú vodu, a to potom na hrubosť," hovorí Kierkegaard. Hovoril som vyššie aj o vzťahu k idey, ktorý musia mať jednak jednotlivci/jednci, jednak v zjednotení, nie však ako masa, lebo tam by chýbala hĺbka (ktorú idey môže dodať len vzťah jednotlivca). Revolučná doba má taktiež pojem o dôstojnosti, je v nej reaktívna a dočasná bezprostrednosť, je v nej zjavenie, je to niečo nepopierateľne určité, nezrušila ani zásadu kontradikcie.
Tu by sa určite zišiel aspoň pokus o analýzu toho, čo tým Kierkegaard myslí. Úprimne poviem, že nie všetky vlastnosti som uchopil, ale mám pocit, že on tieto vlastnosti vyťahuje hlavne preto, aby potom mohol Súčasnej dobe vyčítať, že ich nemá. Ja osobne to celé chápem tak, že aj keď sa o dobe, v ktorej Kierkegaard žil, hovorilo ako o dobe revolučnej, Kierkegaard hovorí, že on si takú dobu predstavuje inak. A to, čo momentálne žijeme, je Doba súčasná, ktorá je všekto, len nie revolučná. A zatiaľ čo doba revolučná koná, robí veľké veci, je dobou hrdinou, veľkých skutkov, dobou rozhodnutia, súčasná doba takáto nie je.
2. Kierkegaard vyčíta Súčasnej dobe hlavne váhavosť, reflexívnosť. Veľmi dobre to ilustruje tento príklad:
"Často počujeme, ako človek, ktorý váha, čo si má v určitom prípade počsať, narieka nad zvláštnosťou toho prípadu, a domnieva sa, že sa ľahko jedná, ak sa vyskytne takýto prípad v súvislosti s nejakou veľkou udalosťou, kde ide o buď-alebo. Je to však neporozumenie a prelud rozumu. Takýto prípad neexistuje. Či ide o oné rozhodujúce buď-alebo, spočíva v jednotlivcovej vlastnej zanietenej dychtivosti jednať rozhodne, v samej jeho zdatnosti; zdatný muž preto vždyky, či už ide o akýkoľvek prípad, prahne po onom buď-alebo, veď o nič iné ani nestojí. Ale akonáhle jedinec nemá bytostné nadšenie zanietenosti, ale je zhýčkaný tým, že zakaždým, keď má jednať, nechá si vstúpiť do cesty rozum: potom nikdy v živote nedospeje k tomu, aby objavil disjunkciu."...
A na inom mieste o tom, ako sa líši čin od uviaznutia činu: "Každý, kto už raz uskutočnil tú podvodnú výmenu a získal abnormálnu rozumnosť za to, že prišiel o schopnosť chcieť a o zanietenosť k činu, má teda silný sklon podopierať svoju kolísavosť najprv rôznymi úvahami, ktoré oťukávajú cestu, a potom zas rozmanitými úvahami, ktoré prehodnocujú, čo sa stalo. V porovnaní s týmito je čin niečo krátkodobé a zdanlivo úbohé, ale v pravde niečo určité."
3. Tieto dva citáty pre mňa zhŕňajú základné myšlienky, ktoré chce Kierkegaard komunikovať. Jednak je to kritika neschopnosti konať a strácať sa v racionalizáciách a zvažovaniach prečo by sme mali alebo nemali to alebo ono konať. Jednak je to však kritika samotnej myšlienky, že sme schopní takýmti úvahami k niečom relevantnému dospieť. A možno na tom nieč Ko bude, veď v momente, keď proti sebe stojí dvoja buď-alebo a ja si vyberiem "alebo", tak úvahou môžem dôjsť len k tomu, že budem zvažovať, či som si dobre vybral, alebo ľurovať, že som si nevybral "buď" atď, ale v konečnom dôsledu akákoľvek úvahou pred, v momente a po rozhodnutí nemám šancu prísť na to, čo je dobrý čin. Kierkegaard od človeka hlavne chce, aby konal a prijal zodpovednosť. A aby to bol schopný, potrebuje človek bytostné zanietenie.
4. A presne taká, nečinná, zaspatá, reflektujúca či zvažujúca, je podľa Kierkegaarda (jeho) súčasná doba. Krásne je Kierkegaardovo prirovananie doby k človeku, ktorý zaspal až do rána - najprv veľkolepé sny, potom ochabnutie a napokon dôvtipná alebo rozšafná zámienka, aby mohol ešte zostať v posteli. Súčasná doba je tiež dobou ohlasovania, oznamovania. Nedochádza v nej k udalostiam, ale rovno len k oznámeniam. A povstanie v takejto dobe by bolo vyslovene smiešne. Je to doba anticipácií, žiadne veľké a dobré skutky v nej nečakajme.
Kierkegaard v rámci svojich úvah ponúka ako vždy zaujímavé príbehy a metafory. Jedným takým je príbeh či metafora klenotu:
"Keby nejaký klenot, po ktorom všetci túžia, ležal ďaleko od brehu na celkom tenkom ľade, kde by ho starostlivo strážilo smrteľné nebezpečenstvo, že ísť tak ďaleko by znamenalo vydávať neohrozene napospas osodu vlastný život, aj keď len o niečo bližšie k brehu by bol ľad úplne bezpečný a zamrznutý do hĺbky. V zanietenej dobe by zástupy nadšene zdravili srdnatého muža, ktorý bsa tam odvážil; tvárou tvár smrteľnému nebezpečenstvu odhodlaného činu by sa chveli o neho a spolu s ním; keby zahynul, smútili by za ním; uctievali by ho ako boha, keby klenot získal. V nezanietenej dobe je to však inak. Všetci, každý plný uznania pre dômyseľnosť druhého, by sa rozumne zhodli na tom, že predsa nestojí za námahu odvažovať sa tak ďaleko, že je to dokonca nerozumné a smiešne; a potom by v tomto odhodlanom čine nadšenia badali ukážku virtuozity - predvedenú preto, aby sa niečo urobilo, pretože niečo sa robiť musí. Prišli by sa na to pozrieť davy a všetci by z bezpečnej vzdialenosti znamelcky hodnotili obratného korčuliara, ktorý vie ísť takmer až krajnú medzu možnosti (to znamená tak ďaleko, kde je ľad pevný a nebezpečenstvo nehrozí) a nato sa otočiť späť. Medzi korčuliarmi by sa potom vyskytol ten a onen obzvlášť dokonalý; bol by schopný dokonca predviesť tak virtuózne číslo, že ešte na samej hranici pevného ľadu by predviedol zdanlivo životu nebezpečný rozbeh, až by diváci skríkli: Prepána, ten zošalel, veď hazadruje so životom!"
Je to trošku dlhšia ukážka, ale pre mňa v tejto dobe hovorila veľmi osobne. Ľad mi totiž pripomínal pravdu a klenot je absolútna pravda, stojaca na samom kraji ľadu, kde je to už však nebezpečné. A dnešná doba, miesto aby uznala, že áno, aj keď je to takmer nemožné dosiahnuť absolútnu pravdu, ale treba to skúsiť, obdivuje tých, ktorí to vzdali a pohybujú sa v medziach bezpečného ľadu, relativizujú a odmietajú absolutnú pravdu, pretože predstava takejto pravdy je "nebezpečná, nerozumná a smiešná". Je viac než možné, že to takto Kierkegaard nemyslel, ale ja som sa nedokázal zbaviť tejto predstavy.
5. Aby nešlo o zbytočné dlhé zhrnutie a recenziu, ešte spomeniem témy, ktoré Kierkegaard otvára. Súčasnej dobe vyčíta taktiež komičnosť, ale vyprázdnenú, bez hodnotovú. Lenže bez hodnôt nemožno byť vtipný, len akurát tak smiešny. Problémom doby sú tiež plytkosť, peniaze, závisť. Nezanietená doba síce spochybňuje význam, vnútornú skutočnosť vzťahu podlomí myšlienkvovým napätím, ale samotnú vec necháva tak, ako je. Celý život však týmto mení na dvojznačnosť. Rozlišovanie dobra a zla je vyvrátené ničotou. Človek nie je ani studený ani horúci, len vlažný už-už ho vypľuť. Hlavne aby bolo o čom "tliachať". Ľudia sa vzdaľujú jeden druhému, pretože jediný vzťah, ktorý existuje, je napätím.
Nikto síce nič nenamieta proti kresťanskému názvosloviu, ale aby sa pritom vedelo, že sa ním nemusí rozumieť nič definitívne. A tak chce mať kakdekto pokojné svedomie, že nič nenarušuje. Kadekto chce bez najmenšej viny ponechať stav, aký je, ale pritom si byť v určitom reflexívnom podvedomí viacmenej vedomý, že už netrvá. Týmti slovami podľa mňa Kierkegaard opäť kritizuje relativizmus doby a akúsi falošnú snahu byť tolerantný.
Za najhorší znak doby považuje Kierkegaard nivelizáciu - vyrovnávanie rozdielov smerujúcich k rovnosti, k rovnakej úrovni a snahu o egalitu. Taktiež kritizuje pojem verenosti, ktorá je všetkým a ničím a pojem princíp (v zmysle výhovorky, že konám podľa princípu), ktorý je abstraktný, a teda brnáni osobe byť konkrétnou a robiť rozhodnutia podľa seba. Doba zrušilia zásadu kontradikcie, veci si môžu protirečiť a je to tak v poriadku. Je to doba extenzívna, no vôbec nie intenzívna. Jedinca vedie do uzavretej jednoty so sebou samým. Je to doba beztvará, povrchná, ktorej súčasťou je koketéria a usudzovanie.
6. Neviem, či sa mi podarilo vystihnúť, o čom toto krátke Kierkegaardovo dielo pojednáva. Sú to skôr tvrdenia, než argumenty. Kierkegaard argumentuje skôr príkladmi a metaforami, než filozoficky, a teda je niekedy veľmi ťažké reprodukovať jeho argumentáciu. Ale prívlastky a úvahy, ktoré venuje modernej dobe, vás nenechajú chladnými. Dielu dávam tri a pol hviezdičky za zložitosť a úžasné myšlienky, ale trochu ťažkopádnosť štýlu a vyššie spomenutú nedostatočnú argumentáciu.
1. Prvá vec, ktorú treba o Súčasnosti povedať, že pôvodne išlo o recenziu na knihu Dva veky. Z toho vyplýva Kierkegaardovo zameranie na Dobu revolučnú a Dobu súčasnú. Celá kniha je v podstate prelínanie úvahy o spoločnosti a úvahy o knihe, pričom zaujímavejšie je práve uvažovanie o spoločnosti a dvoch dobách.
Doba revolučná je "bytostne zanietená", vášnivá, má zápal pre niečo konkrétne, má formu, je kultivovaná, môže byť aj násilná a hrubá, ale nie ku svojej idey, pretože hrubosť je nedostatok charakteru a ten Revolučnej dobe nechýba práve preto, že je bytostne zanietená. "Ak sa eliminuje bytostná zanietenosť, ten jediný ohľad, všetko sa stane ničotnou vonkajškosťou bez charakteru, tryskajúce žriedlo ideality vyschne, spolužitie sa zmení v stojatú vodu, a to potom na hrubosť," hovorí Kierkegaard. Hovoril som vyššie aj o vzťahu k idey, ktorý musia mať jednak jednotlivci/jednci, jednak v zjednotení, nie však ako masa, lebo tam by chýbala hĺbka (ktorú idey môže dodať len vzťah jednotlivca). Revolučná doba má taktiež pojem o dôstojnosti, je v nej reaktívna a dočasná bezprostrednosť, je v nej zjavenie, je to niečo nepopierateľne určité, nezrušila ani zásadu kontradikcie.
Tu by sa určite zišiel aspoň pokus o analýzu toho, čo tým Kierkegaard myslí. Úprimne poviem, že nie všetky vlastnosti som uchopil, ale mám pocit, že on tieto vlastnosti vyťahuje hlavne preto, aby potom mohol Súčasnej dobe vyčítať, že ich nemá. Ja osobne to celé chápem tak, že aj keď sa o dobe, v ktorej Kierkegaard žil, hovorilo ako o dobe revolučnej, Kierkegaard hovorí, že on si takú dobu predstavuje inak. A to, čo momentálne žijeme, je Doba súčasná, ktorá je všekto, len nie revolučná. A zatiaľ čo doba revolučná koná, robí veľké veci, je dobou hrdinou, veľkých skutkov, dobou rozhodnutia, súčasná doba takáto nie je.
2. Kierkegaard vyčíta Súčasnej dobe hlavne váhavosť, reflexívnosť. Veľmi dobre to ilustruje tento príklad:
"Často počujeme, ako človek, ktorý váha, čo si má v určitom prípade počsať, narieka nad zvláštnosťou toho prípadu, a domnieva sa, že sa ľahko jedná, ak sa vyskytne takýto prípad v súvislosti s nejakou veľkou udalosťou, kde ide o buď-alebo. Je to však neporozumenie a prelud rozumu. Takýto prípad neexistuje. Či ide o oné rozhodujúce buď-alebo, spočíva v jednotlivcovej vlastnej zanietenej dychtivosti jednať rozhodne, v samej jeho zdatnosti; zdatný muž preto vždyky, či už ide o akýkoľvek prípad, prahne po onom buď-alebo, veď o nič iné ani nestojí. Ale akonáhle jedinec nemá bytostné nadšenie zanietenosti, ale je zhýčkaný tým, že zakaždým, keď má jednať, nechá si vstúpiť do cesty rozum: potom nikdy v živote nedospeje k tomu, aby objavil disjunkciu."...
A na inom mieste o tom, ako sa líši čin od uviaznutia činu: "Každý, kto už raz uskutočnil tú podvodnú výmenu a získal abnormálnu rozumnosť za to, že prišiel o schopnosť chcieť a o zanietenosť k činu, má teda silný sklon podopierať svoju kolísavosť najprv rôznymi úvahami, ktoré oťukávajú cestu, a potom zas rozmanitými úvahami, ktoré prehodnocujú, čo sa stalo. V porovnaní s týmito je čin niečo krátkodobé a zdanlivo úbohé, ale v pravde niečo určité."
3. Tieto dva citáty pre mňa zhŕňajú základné myšlienky, ktoré chce Kierkegaard komunikovať. Jednak je to kritika neschopnosti konať a strácať sa v racionalizáciách a zvažovaniach prečo by sme mali alebo nemali to alebo ono konať. Jednak je to však kritika samotnej myšlienky, že sme schopní takýmti úvahami k niečom relevantnému dospieť. A možno na tom nieč Ko bude, veď v momente, keď proti sebe stojí dvoja buď-alebo a ja si vyberiem "alebo", tak úvahou môžem dôjsť len k tomu, že budem zvažovať, či som si dobre vybral, alebo ľurovať, že som si nevybral "buď" atď, ale v konečnom dôsledu akákoľvek úvahou pred, v momente a po rozhodnutí nemám šancu prísť na to, čo je dobrý čin. Kierkegaard od človeka hlavne chce, aby konal a prijal zodpovednosť. A aby to bol schopný, potrebuje človek bytostné zanietenie.
4. A presne taká, nečinná, zaspatá, reflektujúca či zvažujúca, je podľa Kierkegaarda (jeho) súčasná doba. Krásne je Kierkegaardovo prirovananie doby k človeku, ktorý zaspal až do rána - najprv veľkolepé sny, potom ochabnutie a napokon dôvtipná alebo rozšafná zámienka, aby mohol ešte zostať v posteli. Súčasná doba je tiež dobou ohlasovania, oznamovania. Nedochádza v nej k udalostiam, ale rovno len k oznámeniam. A povstanie v takejto dobe by bolo vyslovene smiešne. Je to doba anticipácií, žiadne veľké a dobré skutky v nej nečakajme.
Kierkegaard v rámci svojich úvah ponúka ako vždy zaujímavé príbehy a metafory. Jedným takým je príbeh či metafora klenotu:
"Keby nejaký klenot, po ktorom všetci túžia, ležal ďaleko od brehu na celkom tenkom ľade, kde by ho starostlivo strážilo smrteľné nebezpečenstvo, že ísť tak ďaleko by znamenalo vydávať neohrozene napospas osodu vlastný život, aj keď len o niečo bližšie k brehu by bol ľad úplne bezpečný a zamrznutý do hĺbky. V zanietenej dobe by zástupy nadšene zdravili srdnatého muža, ktorý bsa tam odvážil; tvárou tvár smrteľnému nebezpečenstvu odhodlaného činu by sa chveli o neho a spolu s ním; keby zahynul, smútili by za ním; uctievali by ho ako boha, keby klenot získal. V nezanietenej dobe je to však inak. Všetci, každý plný uznania pre dômyseľnosť druhého, by sa rozumne zhodli na tom, že predsa nestojí za námahu odvažovať sa tak ďaleko, že je to dokonca nerozumné a smiešne; a potom by v tomto odhodlanom čine nadšenia badali ukážku virtuozity - predvedenú preto, aby sa niečo urobilo, pretože niečo sa robiť musí. Prišli by sa na to pozrieť davy a všetci by z bezpečnej vzdialenosti znamelcky hodnotili obratného korčuliara, ktorý vie ísť takmer až krajnú medzu možnosti (to znamená tak ďaleko, kde je ľad pevný a nebezpečenstvo nehrozí) a nato sa otočiť späť. Medzi korčuliarmi by sa potom vyskytol ten a onen obzvlášť dokonalý; bol by schopný dokonca predviesť tak virtuózne číslo, že ešte na samej hranici pevného ľadu by predviedol zdanlivo životu nebezpečný rozbeh, až by diváci skríkli: Prepána, ten zošalel, veď hazadruje so životom!"
Je to trošku dlhšia ukážka, ale pre mňa v tejto dobe hovorila veľmi osobne. Ľad mi totiž pripomínal pravdu a klenot je absolútna pravda, stojaca na samom kraji ľadu, kde je to už však nebezpečné. A dnešná doba, miesto aby uznala, že áno, aj keď je to takmer nemožné dosiahnuť absolútnu pravdu, ale treba to skúsiť, obdivuje tých, ktorí to vzdali a pohybujú sa v medziach bezpečného ľadu, relativizujú a odmietajú absolutnú pravdu, pretože predstava takejto pravdy je "nebezpečná, nerozumná a smiešná". Je viac než možné, že to takto Kierkegaard nemyslel, ale ja som sa nedokázal zbaviť tejto predstavy.
5. Aby nešlo o zbytočné dlhé zhrnutie a recenziu, ešte spomeniem témy, ktoré Kierkegaard otvára. Súčasnej dobe vyčíta taktiež komičnosť, ale vyprázdnenú, bez hodnotovú. Lenže bez hodnôt nemožno byť vtipný, len akurát tak smiešny. Problémom doby sú tiež plytkosť, peniaze, závisť. Nezanietená doba síce spochybňuje význam, vnútornú skutočnosť vzťahu podlomí myšlienkvovým napätím, ale samotnú vec necháva tak, ako je. Celý život však týmto mení na dvojznačnosť. Rozlišovanie dobra a zla je vyvrátené ničotou. Človek nie je ani studený ani horúci, len vlažný už-už ho vypľuť. Hlavne aby bolo o čom "tliachať". Ľudia sa vzdaľujú jeden druhému, pretože jediný vzťah, ktorý existuje, je napätím.
Nikto síce nič nenamieta proti kresťanskému názvosloviu, ale aby sa pritom vedelo, že sa ním nemusí rozumieť nič definitívne. A tak chce mať kakdekto pokojné svedomie, že nič nenarušuje. Kadekto chce bez najmenšej viny ponechať stav, aký je, ale pritom si byť v určitom reflexívnom podvedomí viacmenej vedomý, že už netrvá. Týmti slovami podľa mňa Kierkegaard opäť kritizuje relativizmus doby a akúsi falošnú snahu byť tolerantný.
Za najhorší znak doby považuje Kierkegaard nivelizáciu - vyrovnávanie rozdielov smerujúcich k rovnosti, k rovnakej úrovni a snahu o egalitu. Taktiež kritizuje pojem verenosti, ktorá je všetkým a ničím a pojem princíp (v zmysle výhovorky, že konám podľa princípu), ktorý je abstraktný, a teda brnáni osobe byť konkrétnou a robiť rozhodnutia podľa seba. Doba zrušilia zásadu kontradikcie, veci si môžu protirečiť a je to tak v poriadku. Je to doba extenzívna, no vôbec nie intenzívna. Jedinca vedie do uzavretej jednoty so sebou samým. Je to doba beztvará, povrchná, ktorej súčasťou je koketéria a usudzovanie.
6. Neviem, či sa mi podarilo vystihnúť, o čom toto krátke Kierkegaardovo dielo pojednáva. Sú to skôr tvrdenia, než argumenty. Kierkegaard argumentuje skôr príkladmi a metaforami, než filozoficky, a teda je niekedy veľmi ťažké reprodukovať jeho argumentáciu. Ale prívlastky a úvahy, ktoré venuje modernej dobe, vás nenechajú chladnými. Dielu dávam tri a pol hviezdičky za zložitosť a úžasné myšlienky, ale trochu ťažkopádnosť štýlu a vyššie spomenutú nedostatočnú argumentáciu.
January 21, 2023
3,5, literární recenze na anonymní dílo Dva věky, kde K. srovnává současnost a dobu revoluční předcházející současnosti, kritizující současnost v přemíře reflexe a nedostatku skutku/činu a zanícenosti
- sice je naše současnost bytostně rozumová a ví toho tolik, co žádné pokolení dosud nevědělo, ale je nezanícená
-význační muži patří ke starší generaci, mezi mladými lze pozorovat větší průměrnou schopnost, avšak žádnou výjimečnost
„Dnes už přestává platit, že muž stojí nebo padá svým činem, naopak, nikdo se ani nepohne a k tomu, aby se všichni měli skvěle, jim pomůže trocha reflexe – a také jim pomůže, že velmi dobře vědí, co se má dělat.“
„Existenciální problémy života ztratily zajímavost skutečnosti a žádná iluze nestřeží božskou bylinu niternosti zrající k rozhodnutím.“
- sice je naše současnost bytostně rozumová a ví toho tolik, co žádné pokolení dosud nevědělo, ale je nezanícená
-význační muži patří ke starší generaci, mezi mladými lze pozorovat větší průměrnou schopnost, avšak žádnou výjimečnost
„Dnes už přestává platit, že muž stojí nebo padá svým činem, naopak, nikdo se ani nepohne a k tomu, aby se všichni měli skvěle, jim pomůže trocha reflexe – a také jim pomůže, že velmi dobře vědí, co se má dělat.“
„Existenciální problémy života ztratily zajímavost skutečnosti a žádná iluze nestřeží božskou bylinu niternosti zrající k rozhodnutím.“
January 14, 2019
Některé součastnosti jsou stejné v době Sørena, stejně jako v naší.
July 2, 2026
hrozne podnetne a vystizne stran ducha dnesni doby, obzvlast vyklad o verejnosti je dnes strasne relevantni (kierkegaard zemrel v roce 1855 (!!)). nenechte si to ujit
May 19, 2016
Dlouho se mi u ničeho takhle nezavařil mozek a nejpoužívanější webová stránka se stala namísto google slovník cizích slov. Výborné!
Displaying 1 - 5 of 5 reviews