V prvom rade by som sa veľmi pekne chcela poďakovať vydavateľstvu Zelený kocúr, že mi výtlačok zaslalo na recenziu a ja som mala možnosť si ho prečítať.
Od francúzskeho spisovateľa Nicolasa Barreaua je to môj prvý titul, ale napísal i iné známe ako Úsmev ženy alebo Paríž je vždy dobrý nápad.
Ja som sa na knihu tešila a asi som mala aj nadpriemerné očakávania, ktoré sa bohužiaľ nenaplnili. Tentokrát nebudem názory deliť do odsekov s nadpismi, ale písať jednoliato, čo všetko mi napadlo počas čítania a po ňom.
Dej začal naozaj depresívne. Julien bol zdrvený zo smrti ženy, ktorá ho navyše požiadala o písanie listov. Nebol tým vôbec nadšený, ale želanie jej splnil. Jeho slová boli plné nehynúcej lásky a citov voči Hélène. Boli dlhé, detailné a on si vylieval zlomené srdce. Netradičným nápadom bola špeciálna schránka ukrytá v jej hrobe, kam listy odkladal. Práve túto korešpondenciu hodnotím najviac kladne z celej knižky. Čakala som, že ma úplne rozcítia, dojmu a budem z nich hotová. Boli krásne, ale je tu veľké ale. Nič so mnou neurobili, vôbec nič. Nijaký záchvev emócií a pocitov.
Potom niekto obálky bral a nechával tam malé darčeky. Hneď na začiatku som odhalila o koho išlo, stačilo iba pozorne čítať, kto mu kládol aké otázky. Zistíte to aj vy.
Julien mi bol náramne nesympatický. Ja som sa s ním nemohla zžiť a hneval ma. Nevedela som si s ním vytvoriť akékoľvek puto a mať pochopenie pre to, že sa nechce vyrovnať so smrťou manželky. Nikdy som nezažila stratu blízkej osoby, možno aj preto som sa do neho nedokázala naplno vcítiť a porozumieť mu. Len som očakávala, kedy si z bytu urobí mauzóleum, lebo od toho nemal ďaleko. Komplexne ako charakter sa však posunul a vyvinul.
,,Všetko nešťastie sveta možno nespočíva v tom, že človek nevydrží sedieť vo svojej izbe, ako to raz trefne formuloval filozof Blaise Pascal, ale v tom, že sa porovnáva s inými." - Julien, str. 55
Naopak, jeho najlepší priateľ Alexander bol pre mňa skvelý charakter. Úprimný s reálnym pohľadom na život a tým, že sa s ním nebabral. Nebál sa mu povedať, že je v živote zaseknutý a mal by sa už od manželky odpútať. Taktiež aj nápad s listami mu prišiel bizarný a trafený. Stále však bol k Julienovi prostoreký a priamy ako príkladný kamarát. Myslím, že takúto osobu v živote potreboval.
Ďalšou zaujímavou postavou bola jednoznačne Sophie - umelecká kamenárka a sochárka z Montmartre. Viedla mužského hrdinu k tomu, aby začal žiť život a neostal žiť v minulosti a ľútosti. Jednoznačne ho posúvala vpred. Treba podotknúť, že ani jedna z postáv nebola vykreslená vyslovene negatívne a záporne. Catherine, najlepšia kamarátka Hélène a suseda, bola opisovaná ako protivná a zvedavá, ale vyslovene nešlo o zlý charakter. Nikto nezastával úlohu antagonistu.
Hélène bola mŕtva, ale napriek tomu sme sa o nej takmer všetko dozvedeli. Julien sa retrospektívne vracal k ich zoznámeniu a vzťahu. Popisoval jej vzhľad a správanie, takže čitateľ sa oboznámil aj s ňou.
,,Pozrite sa, Julien, ono je to tak," pokračovala opatrne. ,,Mŕtvi by vždy mali mať v našich spomienkach svoj priestor. Miestnosť, kde ich môžeme navštíviť. No je dôležité, aby sme ich nechali v tej miestnosti a zatvorili dvere zvonku, keď odchádzame." - Sophie, str. 76
To, čo mi počas čítania prekážalo a pôsobilo rušivo bolo množstvo francúzskych výrazov. Nenarážam na tie, ktoré sú medzinárodne dôverne známe ako ahoj, ďakujem, milujem ťa a pod. Tie neznáme neboli preložené a ja som sa trošku strácala. Možno by nerozumeli ani tí, ktorí neovládajú anglický jazyk, i keď to je už raritou.
Keď to komplexne zhodnotím, tak dielo jednoznačne nie je zlé. Štýl autora je pútavý, myšlienky a nápady sa mi páčili, každá postava mala niečo do seba. Vo mne to však nič nezanechalo. Ja sa nestotožňujem s názormi tých, ktorí hovoria o emocionálnej a romantickej bombe. U mňa taký jav nenastal. Napriek tomu knihu odporúčam a pravdepodobne sa vám zapáči ako väčšine. Stojí za prečítanie. 3/5.