Kniha inšpirovaná úspešnou reportážou Denníka N, ktorá získala dve Novinárske ceny.
Na Slovensku žijú desaťtisíce detí, ktoré nemajú šancu mať sa v živote dobre. Tisícky detí prepadávajú už v prvom ročníku a základnú školu nikdy nedokončia. Učitelia im nevedia pomôcť a ani učiteľom v ich snahe nikto nepomáha. Aká je vlastne štartovacia čiara týchto detí a aké metódy môžu učitelia využívať? Čo všetko dokáže zmeniť jeden učiteľ a ako by sa mal zmeniť systém vzdelávania na Slovensku?
Kniha do hĺbky skúma príčiny zlyhaní znevýhodnených detí, ich rodičov, učiteľov, ale aj štátu a prináša aj riešenia. Jej autor Juraj Čokyna nie je vedec ani dlhoročný učiteľ. Školstvo je však preňho životným poslaním a snaží sa do tejto problematiky hlboko preniknúť. Prostredníctvom Teach for Slovakia učil dva roky deti z chudobného prostredia, začal o svojich skúsenostiach písať blogy a nakoniec aj knihu. Vďaka jeho skúsenostiam je táto kniha plná príbehov a aj zrozumiteľných návodov – a dá sa jej veriť.
Najprv som si hovoril, že prečo toto ja musím čítať, však ja viem, že rómske deti sa majú zle a ich šance na normálny život končia už na základke a nepotrebujem na to ďalšie dáta, grafy ani príhody a ani nie som učiteľ. Niekde tak v polovici mi došlo, že toto si prelistovať je v skutočnosti tá najmenšia povinnosť, čo všetci voči tým deťom máme, aby sme boli vybavení na náhodné budúce debaty o tom, že sú lenivci a príživníci. Nula percent lacných emócií alebo citového vydierania, sto percent hrôzy.
Hrozivé čítanie o tom, ako na Slovensku ničíme životy rómskym deťom. O tom, kde všade náš vzdelávací systém zlyháva. A hlavne je to kniha plná konkrétnych odporúčaní a riešení. Solution journalism v tom najlepšom prevedení. Nepochybne #mustread tohto roku.
Juraj Cokyna, ja som rada ze si napisal tuto knihu. Bola pre mna dolezita, lebo uz nebudem pozerat na tieto deti aj dospelych z romskej komunity tak ako doteraz. Nebol to veru vzdy zhovievavy pohlad, ale okrem zakladnej skoly, som s Romami nemala skusenost. Bude to ine. Uz viem, ze za tym aki su, je nieco viac ako iba "oni su taki".
Tato kniha je o nadsencovi, co si to skusil ako je to ucit romske deti, ktore su v skutocnosti take ako aj gadzovske. Chcu sa nieco naucit, chcu sa nieco dozvediet, ale...tieto vsetky ale, ktore su tam - toxicky stres (pre mna novy pojem), ziadne sukromie, ziadne podmienky na ucenie a minimalna alebo ziadna podpora v problemoch alebo v porozumeni jazyka (slovenciny), ktory nie je ich rodnym jazykom, alebo ziadne navyky, ktore pomahaju byt v skolskom prostredi, segregacia, diskriminacia, to je des a velmi, velmi zla startovacia pozicia. Naozaj je to len o stasti, kde sme sa narodili?
A potom, su tu skoly a skolstvo, ktore su v zlom stave aj pre gadzovske deti, nieto este pre romske. Skoro nikto nehlada prekazky, pre ktore dieta neprislo do skoly a neodstranuje ich, skoro nikto nevie odkial zobrat peniaze a dat ich detom na listok, aby prisli do skoly... Pisem skoro, lebo vdaka niekorym grantom a OZ-kam sa deju veci ako OMAMY a TeachforSlovakia, vdaka za ne.
Uprimna spoved a sebareflexia toho, co bolo na jeho ceste pri uceni deti spravne, kde zlyhal a kde mal uspechy. Toto vo mne rezonovalo. Navody ako sa to da urobit lepsie. Ako pomoct ucitelom a skolstvu.
Preco to bolo dolezite citat pre mna som napisala uz vyssie. Preco toto citame my bezni ludia a nie ministri a ich ansabel?
predstavte si situaciu, kde sa chalan v detstve odstahuje do Anglicka. Po navrate ho preskusaju zo slovenciny (bcs fuck logic - co na tom, ze ju nemal nikdy) a namiesto 7 rocnika ho poslu do 4 rocnika. ten chalan uz v zivote zakladku nevychodi a nema sancu na lepsiu strednu skolu. moze ist za pomocneho murara, pomocneho podavaca klucov, pomocne hocico. aj ked mal plynulu britsku anglictinu. A na Slovensku s tym nemoze nic robit.
Velmi dolezita kniha na pochopenie. Nie je to radostne citanie. Je to skor citanie zufale. Ale precitat by si to mal kazdy, kto tvrdi, ze ONI si za to predsa mozu sami, ini uz nebudu a mavne nad nimi rukou.
toxicky stres doma, absencia akehokolvek sukromia, segregacia a ano aj diskriminacia pri hladani prace prispievaju nemalou mierkou k tomu, ze decka rezignuju predtym ako sa vobec zacnu snazit.
fantastická knižka, ktorá komplexne a podrobne (na môj vkus niekedy príliš - aj keď vlastne ani nie, každé slovo tam má miesto) opisuje situáciu v školách na slovensku a najmä v marginalizovaných komunitách. je mi z toho veľmi smutno a beznádejne, som sklamaná. zároveň ma potešilo množstvo ľudí, ktorým táto problematika nedáva spávať a preto sa s ňou pasujú - často na úkor samých seba. bol to taký reality check, nepríjemne nastavené zrkadlo ukazujúce štát, v ktorom sme aj my a ktorý zlyháva viac, ako si v našich bublinách vieme predstaviť.
Jedna z mála vecí, ktoré nevieme absolútne ovplyvniť a ktorá v podstate definuje náš život je, do akej rodiny sa narodíme. Či budeme vyrastať v prostredí, kde sa budú bežne čítať knihy, večer pri zaspávaní bude doma pokoj a rodičia nás budú podporovať pri každom našom výmysle. Alebo budeme vyrastať v prostredí polorozpadnutej chatrče, s troma generáciami a bez pracovného stola na písanie domácich úloh.
Čokyna učil deti z druhej skupiny, pre ktoré neexistujú záchranné siete v rodinách ani na školách. Deti, ktoré by boli rovnako šikovné, keby sa im venovali, keby ich podporovali a posúvali dopredu. Deti, ktoré boli odsúdené len preto, akú majú farbu pleti.
„Deti z vylúčených komunít nemajú vybudované základné postoje, ktoré sú dôležité pre úspech v škole. Necítia, že tam patria, preto majú strach otvoriť sa. Nemajú pocit, že ak sa o niečo budú snažiť, potom zažijú úspech. Ak spravia chybu, učitelia ich za snahu neocenia. Budú zrejme robiť viac chýb ako iné deti, lebo nemajú vybudované dobré základy. Časom uvidia, že v škole nedokážu uspieť. Nemá im kto pomôcť a ani ony samy nevedia, kde prosiť o pomoc.“
A okraje máš kde? je primárne určená učiteľom, ktorí sa venujú žiakom z vylúčených komunít. Ako rodič som tam však našla veľa inšpirácie aj pre výchovu.
Na Slovensku neriešime deti z polorozpadnutých chatrčí, ktoré nemajú motiváciu chodiť do školy, pretože nevidia, že úspech v škole vedie k lepšiemu životu. Zabudli sme na nich. Nie, inak, nikdy sme na nich nemysleli. Juraj na viacerých miestach napísal, že sa za to hnevá. Ja cítim hlavne hanbu.
Mladému novinárovi, ktorý si vyskúšal učiteľský chlebíček rovno v pomerne drsných podmienkach, sa podarilo dostať do zhruba 200 stranovej knižky všetko. Tlieskam mu. Toto nie je kniha iba o Rómoch. Toto je kniha o efektívnom riešení rómskeho problému, o našom školstve, ktoré nezlyháva iba pri týchto deťoch, ale aj pri našich školáčikoh, ktorí v septembri nastúpia do triedy s nadšením a odhodlaním a v drvivej väčšine je celá radosť do konca júna zadupaná a zo školy sa stáva len nepríjemná povinnosť. Kniha má viacero rovín: je to úprimné rozprávanie mladého muža, ktorý prišiel do školy v Šarišských Bohdanovciach plný ideálov a dostal pár slušných faciek, ocitol sa na hranici svojich síl, ale našiel spôsob, ktorý fungoval; je to skvelý návod na to, ako to celé robiť lepšie - a tu si dal autor naozaj prácu a nezaprel v sebe novinára, ktorý si podobne dohľadal zdroje, štúdie a reálne vyskúšané a fungujúce metódy; a je to aj pohľad do života najchudobnejších Rómov, ktorý pomáha pochopiť, prečo zostávajú zacyklení a prečo sú stále tam, kde sú. Zároveň ponúka možnosti, ako to zmeniť. Nie idealistické a naivné, ale opierajúce sa o reálne výsledky vo svete a niektorých častiach Slovenska. Juraj Čokyna je napriek návrhom a postrehom, ktoré sa zdajú príliš renovlučné, príliš drahé a nad ktorými asi väčšina učiteľov, podhodnotených, frustrovaných a vyhoretých ohrnie nosom, predsa len realista, jeho nová perspektíva sa mi veľmi páči a otvorila mi v mnohom oči. Z tejto knihy by sa vedeli poučiť všetci, ktorí tvoria naše školstvo. Treba si však vedieť priznať chyby a veci prijímať, namiesto kritiky v štýle: “čo nás už len má čo poučovať nejaký mladý frkan, ktorý má zrazu patent na rozum po krátkom pôsobení v jednej škole.” Juraj si nevybral ľahké hosťovanie kdesi na bratislavskej základke - odmakal si dva roky na mieste, kde sa asi málokto vyberie dobrovoľne. A hlavne - autor nekritizuje učiteľov v štýle “ja to viem najlepšie”, ako dokazuje aj citát na záver mojich nadšených ovácií na adresu jeho práce a tejto khihy :-): “ Skúsenosť z iných krajín však hovorí jednoznačne - ak nepomôžeme učiteľom, minieme zbytočne veľa energie, peňazí a času bez toho, sby sme pomohli deťom... Výsledky našich detí sa zhoršujú nie preto, že nemáme dobrých učiteľov. Zhoršujú sa, lebo učiteľom nedávame šancu zlepšovať sa. Odnášajú si to naše deti. Nie je to fér. Skúsme si to zapamätať. A poďme to konečne zmeniť.”
Fantastická a veľmi potrebná kniha o tom, prečo chudobné deti v školách prepadávajú a ako im treba pomôcť. Ak by bol autor lenivý, ľahko ju mohol napísať len ako zbierku nesmierne silných detských príbehov, ku ktorým by ponúkol subjektívny pohľad a citovo zafarbený komentár začínajúceho dedinského učiteľa. Nič také. Juraj Čokyna nás okrem osobných skúseností bombarduje s tvrdými faktami, ktoré podkladá dátami od nás – a keď naše dáta neexistujú, tak aj dátami zo zahraničia. Kniha je perfektná nielen pre učiteľov, ale užitočné tipy pre vzdelávanie tam nájde každý vnímavý rodič. V neposlednom rade je to ale výborne napísaná štúdia na búranie predsudkov a rasizmu, ktorej by mal porozumieť každý, kto je aspoň trošku ochotný počúvať.
Veľmi som rada, že táto kniha vznikla. Podrobná, faktami a štúdiami podporená analýza zlyhávajúceho školského systému, hlavne pri ľuďoch z vylúčených komunít a prostredia generačnej chudoby. Knižka má dôležitý potenciál zvýšiť pochopenie, tolerantnosť a vyvrátiť predsudky. Hrôzostrašné a smutné čítanie, ale úprimne som zaň veľmi vďačná.
Kniha pútavo a komplexne zhrňuje problémy a príčiny zlyhávania školstva, hlavne pri sociálne slabších komunitách a od narodenia znevýhodnených detí, ktoré prakticky nemajú veľkú šancu na úspešné štúdium. Opisuje možnosti, akými by mohli mať všetky deti na Slovensku rovnakú štartovaciu čiaru a vysvetľuje prečo to tak nie je.
"Tisícky detí prepadávajú už v prvom ročníku a základnú školu nikdy nedokončia."
Faktami a štúdiami podložená problematika rómskych komunít, toxického stresu či sociálnej núdze zvyšuje pochopenie a tolerantnosť a vyvracia množstvo predsudkov. Autor opisuje projekty, ktoré už existujú a predkladá veľa príkladov ako by sa dalo pomáhať rodinám v núdzi, matkám a deťom zo znevýhodneného prostredia.
Čokyna hovorí aj o svojich skúsenostiach z vyučovaní, čo mi ako laikovi prinieslo prekvapujúci pohľad na situáciu školstva v našej krajine, obdiv ku kvalitným učiteľom a záujem o túto problematiku.
tri veci má šokovali... 1) že štát po 10 rokoch povinnej dochádzky vypluje aj deti, ktoré by chceli pokračovať .. prepadnúť sa tým pádom dá len raz.. 2) že väčšina detí prepadava na prvom stupni, lebo zažíva kultúrny šok a neprekonateľnú jazykovú bariéru...čo nikto nezohľadňuje (???), nie ako by človek čakal, že prepadávajú hlavne "ked nimi plieska puberta" a nemá ich kto usmerniť.. 3) stav pedagogických fakúlt.. "my na nič nemáme dosah, prostriedky a vôbec sme neschopní zabezpečiť kvalitné vzdelavanie", tak propagujeme túto mašinériu ďalej, nulová angažovanosť, to ma obarilo. za takých vstupnych podmienok nastáva frustrácia a rezignacia učiteľov snáď ešte pred tým ako sa postavia pred akékoľvek deti..
a to som si myslela že som v obraze, mamka učila na malotriedke vo všelijakých podmienkach..
autorovi by som vytkla snáď len repetitivnost, trochu. inak veľká vďaka za inside intel, popularitu v mainstreamovom školstve si tým určite nezískal.
Juraj nemá vyštudovanú pedagogiku, no dva roky učil. Nie je spisovateľom, no napísal knihu o komplikovanej téme veľmi zrozumiteľným jazykom. Problémy pomenoval jasne a zároveň vzápätí ponúkol riešenia. Neromantizoval, bol krutý (pretože realita je krutá) a ja som napriek tomu skončila knihu so zimomriavkami na tele. Juraj je wow! A my, kedy sa pustíme (do naozaj dlhej a zložitej) práce (nielen!) reformy školstva (z ktorej budeme benefitovať všetci)?
Dávam 5 hviezdičiek, táto kniha si to zaslúži. Za výskum, za úprimnosť, za srdce na dlani, za hĺbku, návrhy a rady. Úprimná kniha, pred ktorou je zbytočné zatvárať si oči. Školstvo na Slovensku sa zo sračiek nevyhrabe, pokiaľ si budeme zatvárať oči. Juraj, klobúk dole pred tebou!
Silná a dôležitá kniha nielen na jedno prečítanie, ale na čerpanie inšpirácie ako zlepšiť náš školský systém, ktorý momentálne bez prestávky melie žiakov aj učiteľov. Napriek tomu, že sme si tým sami prešli ako žiaci a prechádzame ako rodičia školopovinných detí, väčšina z nás neučiteľov jednoducho nemá šajnu, čo sa na školách deje a prečo. Niekedy si hovorím, že najlepšie by bolo úplne zrušiť povinnú školskú dochádzku. Mali by sme možno pár nevzdelaných (hups, tých máme napriek skvelému nápadu Márie Terézie tak či tak), ale každý človek by mal šancu od malička sa plne zamerať na to, čo mu ide a netrápiť sa s prísudkami, odmocninami, antickým Gréckom alebo chemickými vzorcami. Nevzdelaný sa totiž nerovná hlúpy. Ako moja mama hovorí: "V živote aj tak budeš robiť niečo iné ako to, čo si vyštudoval."
Pri tejto knihe som velmi zaujaty. Cital som ju uz desatkrat a este znovu budem. Porozprava vam, ake hrozy sme tu dovolili robit detom a potom da nadej, ze to este stale mozeme zmenit. Bola by chyba, keby ste si pred tym zatvarali oci
Fu, náročné, no tak potrebné čítanie! Čítanie, pri ktorom ťa zamrazí a rozmýšlaš “Preboha, to čo je”.
V tejto chvíli mi neprichádzajú slová, ktorými by som túto knihu opísala. Možno hrozivá, desivá, smutná?
O tom, ako veľmi znevýhodnené sú deti z vylúčených skupín, deti ktoré nepoznajú život bez toxického stresu a ako im to vlastne ničí život už od ich prvých mesiacov. Deti, ktoré majú sny, jednoznačne nie sú hlúpe, no jednoducho pri tomto systéme môžu na sny veľmi rýchle zabudnúť. Alebo aspoň dúfať v kútiku duše.
Mám pocit, že toto je niečo, čo budem dlho odporúčať. Som totiž presvedčená, že je to schopné búrať predsudky. Možno aj predsudky, ktoré sú až zaryté v koži.
Kniha rozoberá dve veľké témy: situáciu detí z vylúčených rómskych komunít a stav školstva.
Proti predsudkom a stereotypom voči Rómom autor stavia špirálu generačnej chudoby či vplyv toxického stresu. Vysvetľuje, ako sa musia zmeniť školy, aby tieto deti dostali šancu, lebo keď Čokyna vybalí všetky fakty a svoje osobné skúsenosti, je nad slnko jasnejšie, že v súčasnosti sú ich šance minimálne a je to veľmi frustrujúce čítanie.
V častiach, ktoré sa zaoberajú samotným systémom, sú skvelé myšlienky na jeho vylepšenie, no obávam sa, že pri súčasnom nastavení spoločnosti trochu utopické, a to je tiež frustrujúce čítanie. Chyby a absurdnosti školstva sú tiež popísané dokonale (ako učiteľka to vidím zvnútra) a autor zakaždým triafa klinec po hlavičke. Sčasti je to však inšpiratívne čítanie, lebo ukazuje, ako učiteľ môže pracovať sám na sebe. I keď zatiaľ bez podpory systému, čo zase vyžaduje enormné úsilie od učiteľa a školstvo je tým pádom nastavené tak, že buď máte šťastie na toho dobrého a kvalitného učiteľa, alebo nie. Vec náhody. Smutné aj v prípade žiakov zo zabezpečených a stabilných rodín, v prípade chudobných tragické.
A okraje máš kde? naozaj odporúčam každému, bola by som šťastná, keby väčšina spoločnosti pochopila, prečo je školstvo taká dôležitá téma. Kniha podáva komplexný a vyčerpávajúci pohľad a popri číslach, dátach a štatistikách zároveň veľmi ľudský a chápajúci.
„Lenže toto sa nedeje.“ Aj tak by sa dala zhrnúť konfrontácia teórie s praxou školstva na Slovensku. No a ani tá teória nie je nič moc.
Výborne a čítavo napísaná kniha od učiteľa z programu Teach for Slovakia, ktorý učil dva roky na škole v Šarišských Bohdanovciach. Kedže nie som učiteľ, tak odbornejšiu časť knihy nedokážem úplne oceniť alebo ohodnotiť, no autor si dal záležať na podrobnom preskúmaní všetkých možných materiálov a štúdií (uvádza všetky zdroje). Veľmi sa mi páčili časti knihy, v ktorých autor opisoval svoje pocity, zážitky a strasti.
Varovanie: po prečítaní tejto knihy budete mať chuť zmeniť slovenské školstvo, čo je celkom problém ak vaše doterajšie štúdium so školstvom nemá nič spoločné, a teda budete musieť demagogicky presvedčiť vašich kamarátov z pedagogických fakult nech to spravia za vás ...inak sa nevyspíte dobre, už nikdy...
za mňa hlavne toto: „Kvalita vzdelávacieho systému nedokáže presiahnuť kvalitu učiteľov, ktorí sú k dispozícii.“
Priatelia, ja neviem, čo mám robiť. Veľmi zrozumiteľne, jasne a dynamicky vysvetlené problémy a nedostatky školstva na Slovensku. A keby toho nebolo dosť, ešte k tomu sú prisypané krízy a generačné cykly, ktorým čelia rómski školáci. Veľmi dobre to ilustruje tú kompletnú štrukturálnu reformu, čo si školstvo vyžaduje a súrne potrebuje. No a ja neviem, čo mám robiť. Ako moc ma naplňuje predstava učiteľstva, tým viacej ma to odrádza a stále dookola. Knihu určite odporúčam, oceňujem tú prístupnosť jazyka a osobných zápisnikových skúseností autora.
Pri čítaní tejto knihy som sa musela veľa krát prekonávať aby som pokračovala v čítaní a to nie preto, že by bola zlá a nudná práve naopak bola výborná, prekonávala som sa lebo mi bolo strašne smutno z toho ako zlyhávame ako spoločnosť voči Romskym deťom a ich rodinám, voči učiteľom ktoré ich učia. Bála som sa čo si ešte prečítam ako je možné, že to takto funguje ( a to o tejto téme viem pomerne viac ako bežný občan) a že štát a ministerstvo školstva to takto necha plynúť a kašle na nich. Táto kniha by mala byt povinná pre každého jedného študenta, učiteľa, ministra, premiéra, občana. Možno že by sa niečo potom zmenilo...
Že je na Slovensku veľa ľudí žijúcich v chudobe, som vedela. Aj to že medzi nimi sú aj deti. No myslela som si, že štát, inštitúcie, zákony, proste tí, na ktorých by sme sa mali spoliehať, zabezpečujú, aby aj tieto chudobné deti dostali aspoň základné vzdelanie. Táto kniha mi otvorila oči, hoci ako učiteľka som už vedela, aký od veci náš školský systém vie byť. Keď niekedy v politických debatách spomínajú, ako nás EÚ, OECD, Svetová banka a neviem kto ešte kritizujú, za naše čísla suvisiace s Rómami, sociálnou exklúziou apod., vždy to vyznelo veľmi abstraktne a akože EÚ nevie, čo od dobroty, tak kritizujú, čomu nerozumejú. Po prečítaní tejto knihy mi je však jasné, že my ničomu nerozumieme. Toto by malo byť povinné čítanie pre každého, kto nechce, aby sme žili v morálnom stredoveku.
TLDR: Toto je výnimočná kniha, v ktorej sa podarilo skĺbiť vedecké poznatky, naše dáta a osobnú skúsenosťou človeka, ktorý učil 2 roky cez program Teach for Slovakia. Kniha je zároveň návodom pre učiteľov, úradníkov, sociálnych pracovníkov a politikov, čo potrebujeme robiť (niežeby sme nevedeli) a asi 1500. apel na potrebnú reformu vzdelávacieho systému, ktorá by pomohla úplne všetkým. Určite obohatí aj rodiča a aj toho, koho zaujíma téma vzdelávania, chudoby a chce vidieť hlbšie do problémov, riešení a už úspešných projektov.
Kniha krásne vyvracia zažité nepravdivé stereotypy: - Tie deti sú hlúpe, lebo sú rómske. - Tie deti sa nesnažia, takže sa nechcú mať lepšie.
Podobné problémy riešia aj inde na svete. A čuduj sa svete, tam sa to týka iných etník. Všetky majú spoločnú rovnakú vec - chudobu.
My môžeme mať pocit, že sa niekto snaží málo, alebo vôbec. Keď si ale povieme celý kontext, zrazu je všetko jasnejšie.
Deti z chudoby zaostávajú už v čase narodenia. Spôsobuje to stres, ktorý vplýva na ich vývoj. Je to stres matky v čase tehotenstva a stres v prvých rokoch svojho života. Teda v čase, ktorý zásadným spôsobom určuje, kam to v živote dotiahnete.
Predškolský čas zaostávanie prehĺbi. V škole nastupuje aj jazyková bariéra (doma rozprávajú po rómsky). Žiak pomoc v škole nedostane, lebo na to nemajú ani čas, ani peniaze, ani knowhow. Naopak žiaka "odmenia" známkami, čo zabije ďalšiu motiváciu. Kvôli týmto problémom deti často prepadajú a obrovské množstvo ani len nedokončí základnú školu - problém sám o sebe. Posledným klincom je okolie, z ktorého vidieť, že je jedno, ako sa kto dobre učil, aj tak všetci robia pomocné práce. A potom aby sa vám chcelo.
Špeciálne ma dostali tieto veci: - Množstvo prepadnutí - Nedokončená základka je fakticky konečná - Rozhodujúci vplyv toxického stresu, a ako málo stačí, aby sme ho odbúravali - Sexuálna výchova učená v ročníku, kam sa často kvôli prepadávaniu ani nedostanú - Že aj taká banalita, ako až spätné preplácanie výdávkou na dopravu do školy, vie spôsobiť záškoláctvo
Kniha nie je len o problémoch, hoci je dôležité rozumieť ich podstate. Veľkú časť tvoria návrhy na zmeny v sociálnom a vzdelávacom systéme, ktoré by pomohli úplne všetkým. Sú tu aj dobré príklady z praxe. Robia ich ale iba neziskovky a nadšenci, ktorí suplujú systémove chyby štátu. Vďaka aj za to, ale na toto treba systémovú zmenu.
Systém sa mení vždy cez politickú moc. Politici riešia veci len vtedy, ak je po tom dopyt. Školstvo a generačná chudoba sa bude riešiť vtedy, keď na tieto problémy bude dopyt. Táto kniha vytvára ďaleko viac ako len dopyt.
Čítate tie rozhovory v denníkoch, v tých lepších, a hovoríte si, že to školstvo nemôže byť až tak zlé, veď sme boli mladí a prežili sme to, ale chápete, že to asi tak nebude. A potom bang, kniha od Juraja, ktorý si odučil dva roky v rámci projektu Teach For Slovakia a tuto, v tejto knihe to zreflektoval. A je to fascinujúce čítanie. Naučil som sa minimálne čo je toxický stres, prečo extrémna chudoba znamená nedobrú budúcnosť aj pre nechudobných a že rómske decká majú jednu z bŕzd aj v tom, že nevedia hovoriť slovensky. Juraj sa skvele pripravil na túto knihu, editor (tiež Juraj) odviedol prácu na jednotku. A Soňa vytvorila úžasný dizajn knihy. Výborne strávený čas s knihou, plný návodov pre budúcnosť, na to, aby bolo viac radosti v školách a menej zmätených decák. #trebacitat
je skvelé, že táto kniha vznikla a dokázala medializovať + šikovne zhrnúť až komplexne hrôzostrašný problém slovenského školstva
škoda len občasných infantilných jazykových prejavov a pričastej tedencie tvoriť z textu budovateľský manifest - áno, ponúka nástroje a pomenováva problémy, ale nemuselo by to byť tak okatým spôsobom - chápem, že je tam poctivý research, ale stále (aj v kombinácii so striedaním laického/pocitového a odborného prejavu) nemám pocit, že juraj si môže dovoliť postaviť sa do pozície programového kázateľa. ale nechápte ma zle, s informáciami narába poctivo, avšak nepôsobí to na mňa profesionálne (je to príbeh, odborná štúdia alebo žurnalistický text? asi niečo medzi). možno mohol dať juraj viac priestoru rozhovorom a viacerým hlasom a neskladať to celé sám.
Kniha z prostředí, které by se nejspíše dalo popsat jako to nejnáročnější pro výuku mladých generaci - místa na okraji společnosti, konkrétně na okraji slovenských měst, představuje obdivuhodný příběh mladého pedagoga a jeho střet s realitou výuky ve škole v Šárišských Bohdanoviciach. Příběhy popisující konkrétní problémy a výzvy, jsou dále doplněny praktickými radami a technikami, které autorovi pomohly, stejně jako varováními před věcmi, které výuku brzdily. Kniha se zaměřuje nejen na pomoc žákům, ale také vyučujícím, komunikaci s rodiči a budování dobře fungujícího učitelského sboru.
Vřele doporučuji novým i zkušeným pedagogům, stejně jako lektorům, ředitelům, asistentům a hlavně rodičům žáků samotných.
Knihu nájdete v kníhkupectve pod žánrom “pedagogika”, a preto moja kritika možno nie je celkom oprávnená, no na môj vkus sú posledné kapitoly príliš zamerané na problematiku výchovy a vzdelania mladých pedagógov vo všeobecnosti a nezaoberajú sa pôvodnou problematikou knižky. Okrem toho láskavo a citlivo napísané, silné čítanie. Určite odporúčam každému, komu aspoň raz prišla na um prúpovídka "môžu si za to sami".
Veľmi fajn kniha, ak niekto potrebuje dôvody neľúbiť republikánov/roduverných národniarov cyrilometodských.
Okrem posledných 3 kapitol to bolo hlavne "je príjemné sa narodiť do prostredia, kde nemám takéto problémy" čítanie. Bolo super vidieť vzdelávanie všeobecne a vzdelávanie minorít takto z prvej ruky. A páčilo sa mi, že to nie je nonstop emočné vydieranie, ale ku každému bodu boli grafy a odkazy na štúdie.
Kedze pochadzam z regionu na Spisi, kde su totalne identicke problemy s mensinou, celkom ma kniha zaujala. Bol som zvedavy, pozriet sa na to inymi ocami a prva polovica knihy dokonale splnila svoj ucel. Otvorila mi oci a prinutila ma premyslat o vsetkom, co som doteraz videl a zazil v spojitosti s Romami. Druha polovica ma, zial, nudila, pretoze zachadzala hlbsie do problemov vzdelavacieho systemu, co je uz roky mimo mna.