Od autora som kedysi davno pradavno citala Hru a hoci si uz nepamatam o com bola, zrejme ma neohurila kedze som nasledujuce roky jeho dalsie knihy veselo ignorovala. Na tuto najnovsiu ma presvedcili reklamy a odporucania, nakopla ma zaujimava obalka a fakt, ze anotacia sa zdala byt na temu mojmu srdcu blizku.
A ako zaplesalo, ked sa po jemne nudnej uvodnej casti hlavna hrdinka Laura z mesta presuva do odlahlej dediny medzi horami !!! Preco? Lebo: zima, sneh, mraz, hory, tma, cierne jazero plne ladovych krih. Stari znami, davna minulost, tragedia z mladosti,ktorej nasledky si Laura nesie az do dospelosti. Bodku tomu dava opustena chatova oblast, kedysi hrajuca ludskym smiechom, radostou zo zivota,stastim a pevnymi priatelstvami. Dnes z nej ostala prazdna centralna chata plna haraburdia, spiny, vlhkosti a nevabnej vone. Laurino dedicstvo. Ladove jazero,ktore prinieslo smrt, jazero, v ktorom potichucku plava jazerna vila a ona jedina vie, preco to tu vyzera tak, ako to vyzera..
"Jeden chleba tatovi, jeden chleba mame, jeden vile obetuj, ktera bydli na dne."
Dobra kniha, dobra. Urcite som ovplyvnena prostredim, v ktorom sa dej odohrava, take ja mozem. Spravi to vela. Milujem opisy, vdaka ktorym si vsetko viem podla seba predstavit v hlave. Autor ich nesili, nechava citatelovi priestor, do mojich predstav mi od zaciatku nijako nevstupil, nicim ich nepokazil. Dej bol putavy. Neustale sa nieco dialo, hoci Laura nechcela, postupne sa vracia do svojich pubertalnych cias a odkryva spomienky,ktore mala schovane v sebe velmi hlboko. A s nimi suvisi to, co sa deje teraz.
Troska ma nahneval zaver. Tak ako mi dovtedy nic neprislo nasilu, koniec sa mi zdal az prilis prekombinovany. Viac by mi sedelo nieco jednoduhsie, toto mi pokazilo celkovy dojem. Skoda.
Napriek tomu teda cumim ako puk na toto podarene dielko a s autorom sa nelucim.