Libuše Moníková was a Czech author, publishing in in the German language. In 1968, following the Warsaw Pact invasion of Czechoslovakia, she left for Western Germany. She died in Berlin.
Veľmi zvláštna kniha. Znepokojivá, silná, no akási neukotvená. Začiatok vás uderí do tváre, stred knihy vás mierne vyhodí z konceptu (že o čom to malo byť a prečo sú tam nejaké náhodné postavy) a záver zasa vráti "do konceptu." Vzhľadom na to, že je to prvotina, tak by som si určite rada niečo od autorky ešte prečítala, lebo štýl písania nesmierne zaujal.
O dievcati, studentke, ktora vzdy vycnievala, lebo bola ta co sa buri. Ked sa so spoluziackami stretla konstatuje: "Monotónny rozhovor ju unavil, iná téma nebola, iba ak by ich Jana zabávala ďalšími kúskami, v čo teraz všetky dúfali a ktoré pravdepodobne od nej aj teraz očakávali. Bola veľkým číslom večera, spolužiačky boli rovnako pasívne a nevynachádzavé ako kedysi." Tak tejto žene, sa stane niečo, po com ziadna z nas netuzi. Ako sa s tym vyrovnava a zije dalej je v tejto knihe. A toto mi prislo velmi zvlastne a jej prirovnanie ku Kafkovi by asi v tomto smere mohlo aj byt. Ostatne postavy tam prichadzali, odchadzali alebo sa iba mihli. Nebolo uchopitelne v akom priestore a case uplne zije, ale myslim, ze autorka to ani nepotrebovala/nechcela. Chcela dat priestor jej myslienkam a pocitom, ale pre mna nie uplne najlepsim sposobom. Niektore pasaze sa mi pacili, ale ako celok mi to nedrzalo. Bola to prvotina, mozno sa neskor lepsie vypisala.
Eine schöne Ambivalenz zwischen dem expliziten Beschreiben von den Dingen und anderen Passagen die eher was von Stream-of-Consciousness. Zeigt sehr gut die fragmentierte Wahrnehmung von Realität die Trauma auslösen kann.