Slobodná vôľa alebo feministický mind-fuck? Štvrtá kniha autorky je postavená na fiktívnych rozhovoroch s členkami tajomného, čisto ženského spoločenstva.
Mária Modrovich pochádza z Bratislavy, kde absolvovala Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v kombinácii marketingová komunikácia - neslovanská filológia. V ostatných rokoch žije najmä v New Yorku a občas aj v Bratislave, píše po slovensky aj po anglicky. Ja známa z denníku Sme, pre ktorý pravidelne píše Listy z New Yorku. Získala prémiu v literárnej súťaži Poviedka 2010.
Z nejakého dôvodu ma knihy Márie Modrovich hlboko zasahujú. Možno je to spôsobené jej ľahkým, dosť chladným štýlom, zvláštne zjednoteným do kultivovanej monotónnosti (dokonca aj vtedy, keď píše o veciach, čo považujem za drásavé). A možno je to všetko tým, že jej prózy sú vlastne skice, konceptuálne literárne kresby, ktorých časti sa strácajú v úzadí – zľahka načrtnuté, málokedy vytieňované, zriedka s presnými detailami. Čo to nich sama vložím, to sa mi vráti späť? Rozhovory anonymného novinára so ženami, ktoré sa rozhodli opustiť utláčajúcu spoločnosť aj s jej systémom oberajúcim ich o slobodu, a žiť v odľahlej doline s kedysi slávnou hudobníčkou N., ktorú nasledujú ako svoju guru, hoci ona ich nič neučí, nič nekáže, nič nevyžaduje, len pravidelne rozdeľuje jednoduché prevádzkové úlohy, ostatné je nadpráca "členiek kultu", sú obžalobou spoločenského tlaku na ženy (partnerky, matky, pracovníčky), ale i na mužov, ktorých tieto ženy opustili. V skutočnosti je však všetko asi trochu inak: nevieme presne, ako, pretože kauzalita, ale aj prapríčiny, sa strácajú v tichu, za trojbodkami nezaznamenaných otázok, za prieryvami medzi stranami, za všetkým, čo hmlisto vnímame, ale nechceme a možno nevieme presne pomenovať.
Ďalšia knižničná výpožička súčasnej slovenskej literatúry, ktorú som si užila. Ešte som takúto akoby feministickú dystópiu zo slovenského prostredia nečítala, a keďže je to jeden z mojich naj žánrov, veľmi ma to potešilo. Idea nepísať otázky novinára, ale iba odpovede žien z čisto ženskej spoločnosti ma zaujala natoľko, že som nevedela prestať čítať. Zhltla by som pokojne aj celý tristostranový román z tohto prostredia.
Trochu bizarné, ale veľmi presvedčivo vykreslené, ako môžu tie isté veci vidieť iní ľudia rôzne. Čitateľsky veľmi dobre funguje aj kombinácia ženských tém, ktoré sa k nám dostávajú cez čisto ženské spoločenstvo, až sa napokon dostaneme k tomu, že problémy žien z príbehu vlastne nie sú obmedzené pohlavím, sú všeobecné (alebo veľa z nich)... Taktiež sa mi páčila dynamika rozhovorov, bolo cítiť, že emócie respondentiek sa menia v závislosti od otázky. Veľmi dobre napísaná kniha.