Román z myjavských kopaníc. Neplodnosť ako tabu, násilie páchané na ženách, zvláštne podoby rodičovstva. Aktuálne témy v príbehu starom niekoľko storočí.
Dominika Madro (*1990) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru na Univerzite Komenského v Bratislave a následne dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. Zvíťazila v jubilejnom 20. ročníku literárnej súťaže POVIEDKA s krátkou prózou Svätyňa, ktorej príbeh rozpracovala do svojho debutového románu Svätyne
Svätyne je debutový román Dominiky Madro z roku 2019, zasadený do myjavských kopaníc. Tématizuje neplodnosť, násilie na ženách a rôzne formy materstva. Dej je rozdelený do troch častí z pohľadu postáv Rodany, mladej babice, jej manžela Jaška a starej babice Višniačky.
Keď som brala Svätyne do rúk naivne som si myslela, že 200 strán prečítam ako nič. Veľmi som sa mýlila. Text Dominiky Madro by sa dal označiť slovami hutný a poetický. Presýtený metaforami, originálnymi obrazmi a skrytými významami. Nedá sa čítať rýchlo ani zhltnúť na jedno posedenie. Odporúčam si text čítať. Naozaj čítať nahlas, čítať jednotlivé vety, jednotlivé slová, kratučké slová, kratučké vety. Precítiť každý kúsok. Podľa mňa to inak nejde. Je úplne jedno, či knihu budete čítať niekoľko týždňov alebo mesiacov. Už nikto nenapíše takúto knihu. Vďaka, Dominika.
Nádherné a tak trpké zároveň. Kniha o (ne)-rodičoch a kniha o (ne)-deťoch, o materstve, pôrodoch, neplodnosti, o násilí páchanom na ženách, o “mužskej”ješitnosti, o rôznych formách nevery a rôznych formách lásky (?). Odohrávajúca sa na rakúsko-uhorskej Myjave. Ak si niečo vyčítam, tak len to, že som si na tento skvôst nenechala viac času. A možno ešte to, že som si ju neprečitala na skorú jar alebo neskorú jeseň. Toto nie je letné čítanie. Knižka si inak zaslúži oveľa viac pozornosti, akú dostáva. V útržkovitom jazyku som aj ja často hľadala dej, no napriek tomu jedna z najlepších kníh✨.
Svätyne - Dominika Madro. Ani neviem kde začať, na úvod asi toľko, že toto nie je len taká obyčajná kniha. ☝🏻💥. Je neuveriteľné, že tak mladý človek, skoro môj ročník - Dominika toto dokázala napísať. Folklór s dávkou mágie a čarov, posvätný, načrtne vám obrazy, všetko to vidíte jasne a priamo a dá sa povedať, že to pre mňa malo aj psychedelický nádych. Ústredná téma je Myjava a plodnosť žien. Ja nie som žiadny odborník na literatúru, ale miestami mi štýl rozprávania hlavnej postavy menom Rodana pripomínal prisahám Bohu- ako keď svoje myšlienky píše beatnik, no celé je to postavené v úplne inom vesmíre.V našom slovenskom a v minulosti, keď ešte Čachtický hrad nebol zrúcanina, a ženy brali svoju rolu nosiť potomkov naozaj vážne. Na knihu treba veľa času, nie je to žiadne trc-frc za dva dni. Naozaj si na toto"posvätno" treba nájsť chvíľku samoty a vychutnávať každé slovo. Pre mňa jedna z doteraz najlepších kníh, prečítaných za tento rok. Neuveriteľné. Odporúčam každému, koho pri čítaní nebolí premýšľať. Je tam láska, je tam túžba, je tam pocit, ktorý si zapamätáš... ⭐⭐⭐⭐⭐
Veľmi zvláštna kniha písaná ešte zvláštnejším jazykom. Prvých päťdesiat strán som bojovala sama so sebou, či ju dočítam, potom som ju už nepustila z ruky. Jednoducho sa treba naladiť na tento knižný gurmánsky zážitok, ktorý nie je vhodný pre nenáročného čitateľa. Príbeh sa odohráva na myjavských kopaniciach pred mnohými storočiami. Jeho rozprávačmi sú Rodana, Jašek a Višniačka – tri postavy, ktorých osudy sú pevne prepletené v radosti aj trápení, ale najmä v tom druhom. Každý rozpráva svoj vlastný príbeh – o láske, utrpení, nenávisti, osamelosti, rodení a umieraní. Lyricko-bôľno-tragický príbeh, v ktorom ožíva príroda ako priateľka a útočisko pred ľudskou zlobou, podobne ako kedysi u naturistov, určite patrí k nevšednému obohateniu súčasnej slovenskej literatúry. Rozhodne stojí za prečítanie, precítenie, prebolenie...
Od prvého momentu pohlcujúca knižka, o to viac, že som čakala skôr dobovo prifarbený priamočiary príbeh, nie hustú lepkavú kašu naturizmu. Jazyk - rytmický, drsný, hravý, bolo cítiť, že autorku bavil, a teda bavil aj mňa. Prostredie - hneď si tam. Hneď si v hlave vykresľuješ obrazce, hustý les, nadvihovanie sukní, pichľavá tráva, zakrvavené handry, kričiace decko. Dej - zahnaný metlou do kúta.
A ľudia! Túžba, láska, oddanosť, závisť, násilie, samota, nevera. Všetky emócie preexponované a však vlažných by asi aj bola škoda. Celkovo- príliš temné miesto na to aby som chcela zostať dlhšie, ale páčilo sa mi tu, ďakujem.
[...] hluk našej blízkosti chodí uprostred nás, vzpriamene, ľahko. Pansky. s. 129
Témy a asociácie, čo mám teraz: materstvo, neplodnosť, ostrakizovať, pocit, že niečo nie je ako má byť. Ako keď ti pred domom zotnú strom a ty si to všimneš až o mesiac-dva. RodIna.
Úvodom obligátne: Táto kniha fakt nie je pre každého. Sú to ťažké vety "a ťažko sa sleduje d(ej)". Alebo čosi v tom zmysle. + "Téma nie je ľahká, kniha nie je ľahká, vyobrazená doba tiež nie"... a ani život neni najľahší, a čo? Aj ťažké treba.
A kebyže knihu hejtím, poviem, že je ako Perinbaba, pretože tú hejtím veľmi. Neznášam. Skazí mi vždy každé Vianoce. A pritom táto kniha mi prišla ako menšie Vianoce. Podobné to možno je, podobne divný pocit z nich mám, len sú na opačnom konci spektra.
Beriem to takto. Ak by Irvine Welsh prečítal čo-to od Chrobáka a Timravy a mal by počas toho dlhý elesdé Trip, mal by našliapnuté napísať niečo takéto. Ešte pomedzi to by pozrel správy na Svete Obrazov a vypočul omšu v rádiu. Fajn mix by zrobil svoje. No a potom by sa Welsh reinkarnoval do ďalšieho života ako žena a toto by napísal perom. Nie atrametovým. Krvavým. A niekde by padal hustý dážď. Kap. Kap. Kap a všetky kvapky sú nové slová. Trhané, neusporiadané a aj tak na konci vidíš jeden živel. No tak nejako taký pocit mám z tej knihy. A že je to dobrý pocit. Je to riadna šupa. Že vieš, že autorka sa nebojí, skôr ty sa bojíš, lebo doteraz bolo nemysliteľné, aby slová vedeli znieť takto. Jak je slovo veršotepec (complimentary), tak tu to slovo platí pre prózu, ktorú Madro píše.
Až teraz chápem, čo znamená slovo opantať a s čím sa spojí. S touto knihou najskôr.
Skutočne výnimočná kniha, klenot súčasnej slovenskej tvorby.
Prvých pár strán: začudovanie. Čo tie krátke vety? Natisnuté na sebe. Čo majú znamenať? Nútia ma dýchať ich rytmom. Lákajú ďalej, do lesa, hlbšie do chalupy, ponoriť ruky do cesta. Prsty, ktoré ešte nedávno mali na sebe krv synorodičky.
Až takto Svätyne nakoniec pohltia. Že máš pocit, že si tam. Pod nohami prach a drevo. Oči ti kmitajú z periny na čipku. Hruď ti zvierajú slzy radosti, ale aj bolesti z toľkého násilia, výsmechu. Z tej kopy nešťastia a nenaplnených snov, očakávaní.
Odvraciaš zrak.
Líhaš si v Svätyniach do voňavého vlhkého machu. Sleduješ líniu Kopaníc. Cítiš za sebou dych opilca. Nevnímaš. Spomínaš. Na Jaška… Na to, čo malo byť.
Neobyčajná kniha, tak bolestná a predsa tak krásna! Nádherná grafická úprava a magický jazyk. Kniha pri ktorej je lepšie sa neponáhľať a vychutnať si jej hĺbku, a skryté významy. V niečom mi jemne pripomína knihu Accabadora. Ten život ne-/prichádzajúci, plynúci a znova odchádzajúci.
Ani neviem, či mám dávať hviezdičky. Mne sa to nepáčilo. Štýl mi neprišiel poetický, ale hektický. Čakala som asi niečo jazykovo dobovo autentické. Priveľa vecí ostalo v náznakoch a psychadelických vetách. Asi nie som dostatočný inteleguán, aby som si čosi také užila.
malo to všetko, čo mám rada: temný uhorský vidiek, placenty, pôrody, smrte, temné lesy. Po poslednej strane však vo mne zostala už len strašná ťažoba. Je ťažké byť človekom, nieto ešte v časoch Tatárov. Človek tomu druhému nikdy neuvidí do hlavy, aj keď si myslí, že ho pozná skrz-naskrz. Človek sa rodí sám a sám aj zomrie. Aj keď sa človek snaží byť dobrý, nejde to, nevera, žiarlivosť a najmä sebaklam. Ach jaj, svet je niekedy naozaj nanič miesto, kam sa narodiť. Dominika Madro použila skvelý živočíšny jazyk, aby mi zobrala aj poslednú nádej v ľudstvo. Narodenie, život v klame, smrť, dokol dokola, tisíce generácií. Tak už len veriť, že to snáď v našom prípade dopadne lepšie a vďaka vesmíru, že som sa narodila v 20. storočí
Tak toto mi vážne nesadlo. Témy ako "bohovanie", neplodnosť a materstvo dosadené do temnejšieho uhorského prostredia. Skrátka aktuálne témy odohrávajúce sa v minulosti, kde je problém? V štýle. Krátke a sekané vety, na ktoré si nie a nie zvyknúť. A nebavilo ma to. Po cca 60 stranách som to chcela vzdať a naozaj ma to stálo veľa času a prehovárania sa. Škoda, fakt som sa na Svätyne tešila. Verím, ale že nároční čitatelia si prídu na svoje, pretože miestami na tej knihe predsa len niečo je.
Svätyne sa mi čítali pomaly, po kúskoch, vždy som prešla pár kapitol a potom som ich trávila. Ťažké témy písané poetickým jazykom (toho mohlo byť aj trošku menej, ale nerušilo ma to), pripomenulo mi to prózu naturizmu. Páčilo sa mi, ako prirodzene bol príbeh zasadený do historického obdobia, bez prehnaného romantizovania, bez nasilu v každej vete napchaných archaizmov, zato s úprimnosťou, aj že som nevedela predvídať, ako príbeh skončí. Nedalo mi neporovnávať s Fulmekovej Agátou, ktorú som čítala pred pár mesiacmi, ale vyznela mi neúprimne a plocho. Radím si Svätyne pomyselne na poličku k Čepcu a Šeptuchám, páčia sa mi tieto folklórom šmrncnuté slovenské autorky.
Nikdy som si nemyslela, že slovenčina môže byť taká krásna. Po Svätyniach už viem.
Dominika Madro zachytila materstvo, pôrod, neplodnosť a lásku ako takú neskutočne krásne a bolestivo z��roveň. Svätyne sú nadčasový príbeh o naozajstných svätyniach - ženských telách a ich bolestiach.
Priznávam, na príbeh si treba vyhradiť čas a dostať sa doň, ale trpezlivý čitateľ neoľutuje. Nádherne volené slová a ich aplikácia objíme, keď bude dobre a o to viac bodne, keď bude zle.
DIVNÁ kniha. Použitý jazyk mi vôbec nesadol, bol mätúci, ťažko som sa sústredila na dej. Akoby som čítala Jakubiskov film, myslím jednotlivé obrazy. Vcelku ma zaujala druhá polovica Jej Jaška, ale celkovo pre mňa: nie.
Po dlhej dobe som mala z knižky rovnaký pocit ako z niektorých ghibli animákov. Tak príjemne škrie, uztvára sa/ma do seba. A nedopovedá, kde už nedočiahne jazyk (postáv). Pekný príbeh o bolestivých témach, krásne napísané.
Tak by sa pár slovami dal zhrnúť román Svätyne, odohrávajúci sa na myjavských kopaniciach. Lyricko-epický príbeh rozprávaný z pohľadu troch osudom vzájomne prepletených postáv - Rodany, Jaška a Višniačky, ktorí zdieľajú svoje radosti, ale aj bolesti (najmä bolesti).
Príbeh o láske, nádeji, radosti, túžbach, strate, bolesti, výčitkách, rodení a umieraní. Príbeh, v ktorom nádherná slovenská príroda vystupuje do popredia ako utešiteľka, kolíska pokoja, odpustenia.
Do knižky som sa púšťala s veľkými očakávaniami a našťastie ma nesklamala. Ponorenie sa do myšlienok a citov postáv, do najtajnejších zákutí ich bytia, mi bolo nesmierne sympatické - vďaka nemu som všetku ich radosť i utrpenie prežívala spolu s nimi. Opisy života a prírody ma lákali svojou drsnosťou, neskrotnosťou, pozývali ma preskúmať ich podrobnejšie.
Svätyne sú spisovateľským počinom hodným pozornosti a pozitívny dojem z knihy ešte umocňuje aj nádherná vizuálna stránka. Dominika Madro má pre jazyk a hru so slovami jednoducho cit. Určite stojí za prečítanie a ja sa už teraz teším na ďalšiu knižku od tejto talentovanej slovenskej spisovateľky 😊
"Hrom. Zacítim ho na sebe ako tri slová - RODina, RODisko, RODidlá. Všetky ma napínajú."
Kniha predčila moje očakávania. Určite čitateľa ako prvé zaujme forma, krátke vety a metafory, ktoré veľa ľudí bohužiaľ odradia, ale zároveň tvoria dokonalú lyrickú dobovú atmosféru. Druhá polovica knihy je napísaná menej "psychedelickým" štýlom, takže sa číta ľahšie. Mňa k prečítaniu motivovala prvotne téma neplodnosti, pohľad na tento problém zasadený do 17.-18. storočia (odhadom podľa historických reálií v knihe). Dnes je táto téma ešte aktuálnejšia a príjemne ma prekvapilo, že autorka v knihe vykreslila prežívanie túžby po dieťati aj na strane muža. Jedinym negatívom bol pre mňa trochu monotónny dej, ale kniha vyvoláva tak jedinečnú atmosféru, že mi to v konečnom dôsledku veľmi neprekážalo.
Kniha mi bohužiaľ velmi nesadla. Štýl krátkych viet na mna pôsobil skôr rušivo, a hoci na mňa zo stránok knihy dýchala magickosť myjavských kopaníc, neviem asi toto dielo oceniť tak, ako ostatní.
nakopla opäť moju radosť z prijímania príbehov, za čo jej neskutočne ďakujem. už dávno som nezhltla knihu do troch dní. a to, že bola fakt dobrá bol len taký milý bonus.
Nechápem úprimne, prečo sa o tejto knihe nehovorí viac. Mňa totálne rozsekala. Za mňa nové povinné Čítanie. A keď budem veľká, chcem takto písať. Zatiaľ si píšem tak poeticky, tak útržkovito, tak že vidím za tým jedným slovom všetko, iba do môjho denníka.
A áno plakala som. Za tým, aká môže byť láska silná. Zdrvujúca. Aké nepochopiteľné činy sa dajú robiť. Ako sa všetko môže zničiť len tak. Temnota so štipkou nádeje?
V niečom mi táto kniha pripomína Tri gaštanové kone. Nie je to len naturizmom, ale aj témou lásky, násilia, sklamania. Ale okrem toho je to úplne iná kniha. Svojím jazykom, s ktorým sa nestotožníte hneď na začiatku, chvíľu trvá, kým nabehnete na jeho rytmus. Nie je to priamočiare rozprávanie. Skáčete, zachytávate sa do slov a viet, postupne odhaľujete súvislosti aj chronológiu deja. Osudy postáv vám drásajúce srdce. Je to krásne, ale kruté. Neraz som sa zamýšľala, či naozaj to tak mohlo byť vtedy dávno pred stáročiami. Ale to nie je podstatné. Podstatné je, že Madro napísala nádhernú knihu, ktorá vo mne naveky ostane.
Surová kniha, krásna, precítená, štípe ako soľ v čerstvej rane a prebudí ako studená voda z potoka. Prečítala som ju na jeden hlt, dychtivo a vášnivo. Och, bodaj by bolo takýchto kníh viac. Nemala som chuť do nej zvýrazňovať, som slušné decko, knihy si príliš vážim (hoci na oplátku si veľmi rada prečítam poznámky, kt. do kníh napíšu iní), ale jedna veta ma donútila ísť po ceruzku.
Výnimočná kniha. Napriek špecifickému ornamentálnemu a zároveň do istej miery brutálnemu jazyku nepôsobí umelo ani pózersky. Knihy súčasných slovenských autorov sú zväčša štylisticky, jazykovo i tematicky veľmi podobné, často mám dojem, že čítam stále dokola rovnakého autora. Tento príbeh bol prekvapivý, mnohovrstevnatý, dravý a trpký. Mnohokrát som sa zastavila, nahnevaná a pobúrená. Nie je to ľahký počit, je to vzácny počit.