Ďalší z radu pokusov zistiť, prečo sa niektorým ľuďom, doteraz mne tak drahým a blízkym, ľuďom, s ktorými som si vždy rozumela, ľuďom, s ktorými som zdieľala vkus a niekedy aj časť života, prečo sa týmto ľuďom pri rozhovoroch nad kávou čoraz častejšie stáva, že zrazu na chvíľu zmĺknu a potom s pohľadom upretým kamsi do prázdna začnú hovoriť vety ako:
Čítali ste už nového Backmana?
Severania, to je koncentrovaná temnota...
Severský humor teda fakt môžem...
A tá Katja Kettu...
Mňa dostáva ich strohosť.
A ten ich chlad!
A ja, inak vždy celá natešená zapojiť sa do diskusie o knihách tam len paralyzovane sedím a nechápem. Fakt nechápem. Čo na tých severanoch všetci vidia? Je so mnou niečo v neporiadku? Prečo ma to vôbec neberie? Veď predsa domácnosť v ktorej som vyrastala obsahovala Večne spievajú lesy, a to v dvoch kópiách.
Takže tým to nebude
A každý, kto ma pozná vie, že popri mojej temnote blednú závisťou aj čierne diery.
Takže tým to tiež nebude
Raz som dokonca bola vo Fínsku. Za týždeň sa mi tam nikto neprihovoril. Nikto sa nepristavil. Všetci ma obchádzali.
Úžasná krajina, plánujem sa tam usadiť na dôchodok.
Takže tým to určite nebude
Proste fakt nechápem, čo proti tým severanom vlastne mám. Veď sú vysokí, vetrom ošľahaní, blonďatí, modrookí. Takže v zásade všetci vyzerajú ako Mads Mikkelsen, keď ako Hannibal servíroval úchylnému riaditeľovi väznice jeho zadné stehno.
Tak tým to bude!
Každopádne, ja sa nemôžem sťažovať, že by som nemala čo čítať, hory neprečítaných kníh čakajú, kým si na ne nájdem čas a za tými horami sú ďalšie hory, ktoré čakajú, kým si nájdem čas na ne zarobiť, ale občas si hovorím, či by nebolo fajn, s prázdnym výrazom v tvári zasvätene hovoriť o temnote a chlade. Ach ten ich humor, chcem sa rozplývať nad kávou v kuchynke a chcem sa smiať na Storočnom starčekovi ako každý normálny človek.
Takže som sa rozhodla, že učiním ešte jeden pokus.
A tentoraz nič nenechám na náhodu.
Základ všetkého je pustiť sa do knihy v ten správny čas.
Neexistujú zlé knihy, len zlé počasie!
Priznajme si, mnohé z toho, čo človek číta v lete pri vode, by v zime poslúžilo akurát tak na podpal.
Takže som vyčkala, kým bude za oknami hmla, pľušť, slota, zima, že by psa by von nevypustil, zo zásuvky som vytiahla ťažký kaliber - huňaté ponožky a šupnúc sa pod paplón z Ikey vzala som do rúk novú novučičkú severskú knižku, ale pozor, novučičkú severskú knižku s prošlápnutým hřbetem, pretože nič tak nepokazí zážitok z čítania, ako keď sa vám v novej knihe prešmykujú strany!
Tentoraz som nepodcenila ani prípravu v zázemí a knihu som si vybrala na základe rozhovoru so skúseným kníhkupcom, ktorý mi síce s leskom v očiach a zadumaným výrazom na tvári odporúčal akéhosi Kinnunena (prehlásky si domyslite), pretože je to temné a chladné a severské a, predovšetkým, žmurk žmurk, nie je to tak profláknuté, ale ja na rady cudzích ľudí, navyše milovníkov severskej literatúry nedám, takže som si po zrelej úvahe nakoniec kúpila Hory, peklo ráj, pretože je to o týpkovi, ktorý sa pokúša pochopiť, čo všetci na tej prírode vidia, téma, s ktorou sa dokážem stotožniť, keďže jediná túra,na ktorú mňa kto kedy nahovorí je literatúra. (Viď vyššie hory neprečítaných kníh)
A výsledok?
Hory peklo ráj sú najväčšia sranda, akú som od severanov čítala, dokonca som sa niekoľkokrát zasmiala nahlas. Problém nie je v severskosti, ktorú som tam popravde ani veľmi nepostrehla, ale v tom, že autor sa strašne často opakuje. Bez neustálych variácií na Neexistuje zlé počasie, len nevhodné oblečenie by kniha vydala tak na jeden obšírnejší blog, ale ten blog by fakt stál za päť hviezdičiek. Takto zostávam len pri troch, kúpu však rozhodne neľutujem. Ako hovorí stará múdrosť:
Neexistuje niečo také, ako zlá kniha, keď vám v karanténe dôjde záchodový papier