Poézia Petra Repku, ako ju poznáme z posledného obdobia, smeruje i pri zachovaní niektorých osamelobežeckých postupov k zvláštnej básnickej kontemplácii. Preusporiadanie obraznosti k spevavosti ducha má v predkladanom texte štruktúru ruženca. Toto rozjímanie sa má udiať v čase ako rozličné podoby hudby. Neurčitosť významu v hudbe môže mať svoju istú paralelu v textovej ambigiute. Repkova poézia však inklinuje ku konštitúcii významu, ktorý má podobu niekedy radostného, inokedy tragického spevu. Celkové vyznenie Repkovho opusu je takmer slávnostné, povznášajúce a majestátne, ale bez akejkoľvek falošnej kvetnatosti či patetickosti. Garantom primeranej majestátnosti je v Repkovom texte teleológia umelecky a esteticky zvládnutej modlitby (pokora), gnómickosť, istý tvarový minimalizmus, ale paradoxne aj stopy zložitého a nelineárneho tvarovania. Súčasťou knihy sú fotografie Petra Župníka.
Napriek veľkým pauzám medzi Repkovými knihami má Spev veľmi kolísavú úroveň. Niekde ide na prvú, jazykovo aj obrazne (rýmy typu Jukl - mukl, reč - preč), inde jazyk zalamuje do nepríjemných genitívov, no potom zase tým viac poteší drobné prekvapenie v podobe bohatej obraznosti či nečakaných alebo dojímavých point. Páčili sa mi novozákonné motívy, spevná sakralita, v niečom sofistikovaná, v inom ľudová v kontraste s civilnosťou. Zvláštne ilustrácie: Župníkove fotografické detaily oltára majstra Pavla. Budem potrebovať čítať znova.