What do you think?
Rate this book
Tenis je môj život
Dominika Cibulková otvorene hovorí o všetkých pádoch a potknutiach, vydretých víťazstvách, vojnách mimo kurtu, ťažkých prehrách či životných križovatkách. Priznáva svoju snahu o dokonalosť na tenisovom kurte, nervozitu, ktorá jej spôsobovala kŕče, depresiu, s ktorou bojovala takmer rok po dosiahnutí najväčšieho úspechu v kariére, priznáva rodinné problémy pre lásku.
Milujú ju ľudia na celom svete, ale stala sa aj terčom nenávistných komentárov. Jej úprimná biografia zaujme i tých, ktorí o tenise nič nevedia. Je najoceňovanejšia slovenská tenistka, ktorá bola najvyššie zo všetkých v svetovom tenisovom rebríčku a ako jediná doteraz sa prebojovala do finále grandslamu a stala sa majsterkou sveta.
Úspech sa nerodil ľahko, v detstve jej nikto neveril a nebyť buldočej zaťatosti jej rodičov, húževnatosti a pracovitosti, ktorou od začiatku vynikala, možno by jej príbeh bol úplne iný. Stala sa z nej tenistka svetového formátu, a predsa stále rešpektuje autoritu a úspech prijíma s pokorou.
Milujú ju ľudia na celom svete, ale stala sa aj terčom nenávistných komentárov. Jej úprimná biografia zaujme i tých, ktorí o tenise nič nevedia. Je najoceňovanejšia slovenská tenistka, ktorá bola najvyššie zo všetkých v svetovom tenisovom rebríčku a ako jediná doteraz sa prebojovala do finále grandslamu a stala sa majsterkou sveta.
Úspech sa nerodil ľahko, v detstve jej nikto neveril a nebyť buldočej zaťatosti jej rodičov, húževnatosti a pracovitosti, ktorou od začiatku vynikala, možno by jej príbeh bol úplne iný. Stala sa z nej tenistka svetového formátu, a predsa stále rešpektuje autoritu a úspech prijíma s pokorou.
352 pages, Hardcover
Published November 1, 2019
17 people want to read
About the author
Andrea Coddington
15 books4 followersAndrea Coddington pochádza z Radošiny a vyštudovala žurnalistiku v Bratislave. Novinárske remeslo praktizovala v STV na zahraničnom spravodajstve a v rádiu Koliba neskôr Okey), kde spravodajský tím vytvorila.V januári 2002 odišla do USA ako zahranično-politická spravodajkyňa. Bola šéfredaktorkou slovenského denníka vychádzajúceho v Amerike. So svojimi deťmi Sarou a Markom žije v New Yorku.
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 5 of 5 reviews
November 22, 2019
***Ak sa prehryziete motivačnými citátmi, Cibulkovej kniha vám odhalí viac, ako ste čakali***
Ak ste čitateľ, ktorý túto knihu vopred odsúdil a myslel si, že bude len o drahých kožušinách, dovolenkách, selfie fotografiách z výťahu a celebritných známostiach, budete príjemne prekvapení.
Ak ste čitateľ, ktorý čakal 300-stranovú spoveď plnú šokujúcich odhalení, sčasti budete spokojný, sčasti vás budú vyrušovať časti, ktoré sú určené skôr pre masy ako pre náročných knihomoľov.
Dominika Cibulková 12. novembra vydala svoju autobiografiu Tenis je môj život, ktorá sa nasledujúci deň dostala do predaja. Jej spoluautorkou (ghostwriterkou) je Andrea Coddington, slovenská spisovateľka a Cibulkovej kamarátka, ktorej zrejme prezradila viac, ako by to bolo pri športovom novinárovi.
30-ročná Cibulková na krste knihy zároveň potvrdila dohady a oznámila, že ukončila profesionálnu tenisovú kariéru, posledný zápas odohrala v máji, keď prehrala v prvom kole Roland Garros.
Kariéru síce ukončila potichu bez rozlúčkového zápasu, no zároveň aj šikovným marketingovým ťahom, vyše mesiaca pred Vianocami nemohla vymyslieť lepšiu propagáciu svojej knihy.
Jej autobiografiu písanú v prvej osobe môžeme rozdeliť na tri časti. V prvej opisuje svoj najväčší úspech - víťazstvo na Turnaji majsteriek 2016 -, ktorý pretkáva motivačnými citátmi. Na druhej stovke strán nasleduje časť, v ktorej píše o zmätku, ktorý nasledoval po tom, ako dosiahla životný úspech. Tretia časť knihy je mix všetkého, čo sa nezmestilo na prvých dvesto strán.
Kariéru vlastne ukončila už dávno
Jednoznačne najsilnejšou časťou knihy je jej druhá časť, v ktorej Cibulková prvýkrát obšírne spomína na to, čo sa stalo po tom, ako vyhrala Turnaj majsteriek.
V podstate nám hovorí, že jej kariéra sa skončila už na jeseň 2016, keď dosiahla životný úspech. Zakončila ním príbeh odpisovaného 159-centimetrového "malého piva", ktorého maximom mal byť prienik do najlepšej svetovej dvojstovky, maximálne stovky.
No a ona sa stala majsterkou sveta a v rebríčku sa dostala na štvrté miesto, čím prekonala maximum Daniely Hantuchovej, ktorá bola, na rozdiel od Cibulkovej, na podobné úspechy predurčená.
"Odkiaľ som mala brať motiváciu? Čo bol môj cieľ? Aká bola moja méta? Čo som vlastne ešte chcela dosiahnuť? Kam som išla, kam sa rútim?" píše Cibulková.
Zrazu nevidela zmysel v nekonečnom naháňaní sa okolo zemegule. Myslela si, že viac už nikdy nemôže dosiahnuť, tak načo tá snaha?
Odhaľuje svoju najväčšiu slabinu - nízke sebavedomie. Aj keď to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať, v skutočnosti mnoho zápasov prehrala z mečbalov, na kurt často nastupovala s trémou a s obrovským strachom.
Dokonca aj to, že už ju tenis nebaví, sa bála povedať nahlas. Bála sa, že by ona, poslušná dcéra a zverenkyňa, sklamala svojich rodičov a podporný tím.
Zo zúfalej situácie videla jediné východisko, a to otehotnieť. Už začiatkom roka 2017 mentálne s tenisom skončila a chcela z neho uniknúť.
Časom sa však odvážila a o všetkom povedala svojim blízkym. Tenis potiahla ešte dva roky, no okrem štvrťfinále Wimbledonu sa jej nepodarilo napodobniť predošlé úspechy.
Kniha v tejto časti splnila presne to, čo mala - prezradila veci, ktoré mohli vedieť len ľudia z jej najbližšieho okolia a verejnosti ukázala, že za ľahkými prehrami v roku 2017 bolo niečo veľmi hlboké a komplexné.
Tenis je ako život
K najlepšej časti knihy sa však dostanete až potom, ako sa prehryziete jej prvou časťou plnou klišé.
"Tenis je ako život - cesta," píše Cibulková na prvých stranách. Je to jeden z mnohých "motivačných citátov", ktorý sa v prvej tretine textu nachádza.
Podobné myšlienky nájdete aj neskôr, a to dokonca tučným a veľkým písmom, za všetky vyberáme jeden: "Ako v živote, tak aj v tenise - každá kaša vychladne, nikdy sa neje taká horúca, ako sa navarí."
Cibulková a Coddington sa takýmto spôsobom snažia priblížiť tenisový a životný príbeh všetkým čitateľom. Aj tým, ktorí si knihou len listujú a pozerajú si fotky.
Inak, tých je na kvalitnom lesklom papieri veľa, popri fotkách z turnajov si čitateľ môže pozrieť aj zábery z Cibulkovej Instagramu alebo aj fotky z detstva.
Kým fotky odradia asi len málo čitateľov, prvých sto strán je najslabšou časťou knihy. Okrem "motivačných citátov" o práci "na tristo percent" sú časti o samotných tenisových zápasoch napísané až príliš podrobne aj pre tenisového fanúšika. Navyše, úvod je určený viac pre fajnšmekrov a ak netušíte, na akom princípe fungujú tenisové turnaje, ako sa tvorí rebríček, čo sú to grandslamy a Turnaj majsteriek, chvíľami sa možno budete strácať.
Nejeden čitateľ bude tieto časti preskakovať a hľadať skôr to, čo Cibulková počas zápasov prežívala, nie to, akým presným skóre sa tie zápasy skončili.
Našťastie, čitateľ sa dočká, pretože v častiach o tom, čo prežívala, Cibulková nešetrí a pôsobí autenticky.
Ako otec naháňal frajera
Najviac dobrej nálady nájdete v poslednej časti knihy. Práve tu odhaľuje najviac zo svojho súkromia. O jej otcovi sa dozvieme, že je veľmi výbušný, no aj tvrdohlavý. Aj vďaka tomu však neustúpil, keď jeho dcéru podceňovali a zaraďovali do najslabších tréningových skupín.
Zrejme najzábavnejšou časťou knihy je scénka, keď Cibulkovú jej vtedajší čerstvý frajer (dnes manžel) Michal odprevádza domov. Pán Cibulka sa skrýva kdesi v kríkoch a Michala začne naháňať. "Ujo, veď ja nič," bráni sa utekajúc dnes už rodinou akceptovaný zať.
Cibulková píše aj o dovolenkách na jachte v exotike, na ktorých potrebovali vypnúť od tenisu a dokonca poskytne aj chronologický zoznam svojich partnerov.
Ak sme knihu rozdelili na tri časti, dovolíme si na tri časti rozdeliť aj osobnosť Cibulkovej v miere, akú nám verejne cielene ukazuje - ustráchané dievčatko (1), ktoré je na kurte veľkou bojovníčkou (2) a rada sa odmení pozlátkom života (3).
Tenis je môj život je autobiografia, ktorá nie je bez chýb, no ak chcete vedieť, čo sa skrýva za úspechmi a hlavne zlyhaniami najúspešnejšej tenistky slovenskej histórie, vo vašej knižnici by nemala chýbať.
Ak ste čitateľ, ktorý túto knihu vopred odsúdil a myslel si, že bude len o drahých kožušinách, dovolenkách, selfie fotografiách z výťahu a celebritných známostiach, budete príjemne prekvapení.
Ak ste čitateľ, ktorý čakal 300-stranovú spoveď plnú šokujúcich odhalení, sčasti budete spokojný, sčasti vás budú vyrušovať časti, ktoré sú určené skôr pre masy ako pre náročných knihomoľov.
Dominika Cibulková 12. novembra vydala svoju autobiografiu Tenis je môj život, ktorá sa nasledujúci deň dostala do predaja. Jej spoluautorkou (ghostwriterkou) je Andrea Coddington, slovenská spisovateľka a Cibulkovej kamarátka, ktorej zrejme prezradila viac, ako by to bolo pri športovom novinárovi.
30-ročná Cibulková na krste knihy zároveň potvrdila dohady a oznámila, že ukončila profesionálnu tenisovú kariéru, posledný zápas odohrala v máji, keď prehrala v prvom kole Roland Garros.
Kariéru síce ukončila potichu bez rozlúčkového zápasu, no zároveň aj šikovným marketingovým ťahom, vyše mesiaca pred Vianocami nemohla vymyslieť lepšiu propagáciu svojej knihy.
Jej autobiografiu písanú v prvej osobe môžeme rozdeliť na tri časti. V prvej opisuje svoj najväčší úspech - víťazstvo na Turnaji majsteriek 2016 -, ktorý pretkáva motivačnými citátmi. Na druhej stovke strán nasleduje časť, v ktorej píše o zmätku, ktorý nasledoval po tom, ako dosiahla životný úspech. Tretia časť knihy je mix všetkého, čo sa nezmestilo na prvých dvesto strán.
Kariéru vlastne ukončila už dávno
Jednoznačne najsilnejšou časťou knihy je jej druhá časť, v ktorej Cibulková prvýkrát obšírne spomína na to, čo sa stalo po tom, ako vyhrala Turnaj majsteriek.
V podstate nám hovorí, že jej kariéra sa skončila už na jeseň 2016, keď dosiahla životný úspech. Zakončila ním príbeh odpisovaného 159-centimetrového "malého piva", ktorého maximom mal byť prienik do najlepšej svetovej dvojstovky, maximálne stovky.
No a ona sa stala majsterkou sveta a v rebríčku sa dostala na štvrté miesto, čím prekonala maximum Daniely Hantuchovej, ktorá bola, na rozdiel od Cibulkovej, na podobné úspechy predurčená.
"Odkiaľ som mala brať motiváciu? Čo bol môj cieľ? Aká bola moja méta? Čo som vlastne ešte chcela dosiahnuť? Kam som išla, kam sa rútim?" píše Cibulková.
Zrazu nevidela zmysel v nekonečnom naháňaní sa okolo zemegule. Myslela si, že viac už nikdy nemôže dosiahnuť, tak načo tá snaha?
Odhaľuje svoju najväčšiu slabinu - nízke sebavedomie. Aj keď to tak na prvý pohľad nemusí vyzerať, v skutočnosti mnoho zápasov prehrala z mečbalov, na kurt často nastupovala s trémou a s obrovským strachom.
Dokonca aj to, že už ju tenis nebaví, sa bála povedať nahlas. Bála sa, že by ona, poslušná dcéra a zverenkyňa, sklamala svojich rodičov a podporný tím.
Zo zúfalej situácie videla jediné východisko, a to otehotnieť. Už začiatkom roka 2017 mentálne s tenisom skončila a chcela z neho uniknúť.
Časom sa však odvážila a o všetkom povedala svojim blízkym. Tenis potiahla ešte dva roky, no okrem štvrťfinále Wimbledonu sa jej nepodarilo napodobniť predošlé úspechy.
Kniha v tejto časti splnila presne to, čo mala - prezradila veci, ktoré mohli vedieť len ľudia z jej najbližšieho okolia a verejnosti ukázala, že za ľahkými prehrami v roku 2017 bolo niečo veľmi hlboké a komplexné.
Tenis je ako život
K najlepšej časti knihy sa však dostanete až potom, ako sa prehryziete jej prvou časťou plnou klišé.
"Tenis je ako život - cesta," píše Cibulková na prvých stranách. Je to jeden z mnohých "motivačných citátov", ktorý sa v prvej tretine textu nachádza.
Podobné myšlienky nájdete aj neskôr, a to dokonca tučným a veľkým písmom, za všetky vyberáme jeden: "Ako v živote, tak aj v tenise - každá kaša vychladne, nikdy sa neje taká horúca, ako sa navarí."
Cibulková a Coddington sa takýmto spôsobom snažia priblížiť tenisový a životný príbeh všetkým čitateľom. Aj tým, ktorí si knihou len listujú a pozerajú si fotky.
Inak, tých je na kvalitnom lesklom papieri veľa, popri fotkách z turnajov si čitateľ môže pozrieť aj zábery z Cibulkovej Instagramu alebo aj fotky z detstva.
Kým fotky odradia asi len málo čitateľov, prvých sto strán je najslabšou časťou knihy. Okrem "motivačných citátov" o práci "na tristo percent" sú časti o samotných tenisových zápasoch napísané až príliš podrobne aj pre tenisového fanúšika. Navyše, úvod je určený viac pre fajnšmekrov a ak netušíte, na akom princípe fungujú tenisové turnaje, ako sa tvorí rebríček, čo sú to grandslamy a Turnaj majsteriek, chvíľami sa možno budete strácať.
Nejeden čitateľ bude tieto časti preskakovať a hľadať skôr to, čo Cibulková počas zápasov prežívala, nie to, akým presným skóre sa tie zápasy skončili.
Našťastie, čitateľ sa dočká, pretože v častiach o tom, čo prežívala, Cibulková nešetrí a pôsobí autenticky.
Ako otec naháňal frajera
Najviac dobrej nálady nájdete v poslednej časti knihy. Práve tu odhaľuje najviac zo svojho súkromia. O jej otcovi sa dozvieme, že je veľmi výbušný, no aj tvrdohlavý. Aj vďaka tomu však neustúpil, keď jeho dcéru podceňovali a zaraďovali do najslabších tréningových skupín.
Zrejme najzábavnejšou časťou knihy je scénka, keď Cibulkovú jej vtedajší čerstvý frajer (dnes manžel) Michal odprevádza domov. Pán Cibulka sa skrýva kdesi v kríkoch a Michala začne naháňať. "Ujo, veď ja nič," bráni sa utekajúc dnes už rodinou akceptovaný zať.
Cibulková píše aj o dovolenkách na jachte v exotike, na ktorých potrebovali vypnúť od tenisu a dokonca poskytne aj chronologický zoznam svojich partnerov.
Ak sme knihu rozdelili na tri časti, dovolíme si na tri časti rozdeliť aj osobnosť Cibulkovej v miere, akú nám verejne cielene ukazuje - ustráchané dievčatko (1), ktoré je na kurte veľkou bojovníčkou (2) a rada sa odmení pozlátkom života (3).
Tenis je môj život je autobiografia, ktorá nie je bez chýb, no ak chcete vedieť, čo sa skrýva za úspechmi a hlavne zlyhaniami najúspešnejšej tenistky slovenskej histórie, vo vašej knižnici by nemala chýbať.
November 8, 2024
Životopis, v ktorom musíte čítať medzi riadkami, aby ste sa vôbec niečo dozvedeli. Jediné, čo vám Dominika povie narovinu, je úctivý počet dovoleniek na Maldivách a momenty, kedy sa cítila na zápasoch unavená a zhruba prečo to tak bolo. Napokon však, ak dané zápasy človek videl, mohol to zbadať aj sám, a zhrnutie výsledkov zápasov si taktiež vie dohľadať aj vlastným úsilím (poprípade si ich nejaký skalný aj pamätá).
Mohlo to byť zaujímavé a mohlo to pôsobiť úprimne, ak by sa o tie vážne veci Dominika len jemne neobtrela (ako napríklad pomerne turbulentný vzťah s otcom či tenisové začiatky, ktoré by si zaslúžili poňať väčšiu časť knihy, a nielen jednu kapitolu (!)), za to mnoho abstraktných a nič nehovoriacich vecí viackrát zopakovala, pričom si neváhala na jednej strane protirečiť s tým, čo povedala na tej predchádzajúcej. Napríklad som sa dozvedela (aj dvakrát), že svadba v Dóme sv. Martina bola jej vysnívanou, ale to, prečo zrovna TO bolo jej snom, zostalo zamlčané.
Škoda, že je v knihe toľko patetických výrokov, ktoré pôsobia totálne umelo, keďže sú plesknuté rovno v úvode knihy, a teda pre čitateľa ešte nepodložené žiadnym konkrétnym zážitkom.
Škoda, že nie sú udalosti radené logickejšie a chronologickejšie, človek by sa v tom menej strácal a menej by si musel domýšľať.
Škoda, že text do rúk nevzal asertívny editor.
Škoda, že je celá kniha písaná štýlom "súhrn informácií" a nie tak, aby sme sa s Dominikou nachádzali priamo v deji či v danej situácii.
Mohla to byť silná výpoveď o tom, v akom stave sa nachádza náš tenisový zväz a ako si všetky tie Maldivy, kabelky, kožušiny a jachty musela (vďaka obetavosti svojich rodičov a vlastnej bojovnej povahe) vybojovať všetky sama. Aj o tom, ako keď športovec dosiahne vysokú métu, odrazu zo dňa na deň stráca motiváciu pokračovať ďalej (koniec koncov, borila sa s tým aj Petra Vlhová). Áno, boli tam tieto veci, ale znova len akosi zhrnuté štýlom "no tak tu to máte". Takže namiesto silných myšlienok to napokon celé pôsobí len tak, ako keby si chcela Dominika predovšetkým pomastiť vlastné ego a vydať highlighty zo svojho denníčka knižne, aby si doma mala čo prezerať. Žiadne silné posolstvo, osobnosť, ktorá precestovala celý svet a chce niečo odovzdať.
Nie, len tenistka, ktorá roky drela a napokon bola nekonečne šťastná, že s tým celým môže skončiť.
Prepáč Domi, ale na základe prečítaného textu ti neverím, že tenis je tvoj život. Je to tam spomenuté viackrát, no tvoje činy a kroky a pocity, o ktorých rozprávaš, svedčia o inom. Možno keby sa to volalo "Tenis BOL môj život"? Vtedy by to azda bolo príznačné.
Tak či onak, je to jedno, lebo ako si viackrát v knihe uviedla, je ti jedno, čo si ľudia myslia a aký majú na teba a tvoje činy názor, či už konštruktívny alebo nie, ideš si svoje. Niekedy by však možno nezaškodilo vystúpiť zo svojho egotripu a pozrieť sa pravde do zrkadla. Vtedy by aj toto mohla byť silná výpoveď o tom, ako aj underdog vie siahať na tie najvyššie priečky. Ako ten, ktorému celý profesionálny život hádžu polená pod nohy, vie všetkým ukázať, že na to má. Neustály boj s pocitmi, že na to nemáš vs. momenty eufórie, keď to zvládneš, to všetko tam bolo, ale stratené v balaste nepotrebných omáčok o tom, ako si napokon ľutovala, že si si kúpila len zlatý náramok a nie diamantový, lebo sa ti na turnaji zadarilo lepšie, ako si čakala. Takže vlastne celá tvoja "spoveď" zostala na úrovni tvojich postov na sociálnych sieťach. Ako vravím, škoda.
Alebo to len spisovateľka, ktorú si si vzala pri písaní tvojej knihy na pomoc, odviedla zlú robotu? Možno si jej dôverovala príliš málo, aby do toho dala to, čo vie, alebo naopak, možno si jej dôverovala príliš.
Ale aspoň medzi tými riadkami to bolo chvíľkami zaujímavé čítanie: 2/5.
Mohlo to byť zaujímavé a mohlo to pôsobiť úprimne, ak by sa o tie vážne veci Dominika len jemne neobtrela (ako napríklad pomerne turbulentný vzťah s otcom či tenisové začiatky, ktoré by si zaslúžili poňať väčšiu časť knihy, a nielen jednu kapitolu (!)), za to mnoho abstraktných a nič nehovoriacich vecí viackrát zopakovala, pričom si neváhala na jednej strane protirečiť s tým, čo povedala na tej predchádzajúcej. Napríklad som sa dozvedela (aj dvakrát), že svadba v Dóme sv. Martina bola jej vysnívanou, ale to, prečo zrovna TO bolo jej snom, zostalo zamlčané.
Škoda, že je v knihe toľko patetických výrokov, ktoré pôsobia totálne umelo, keďže sú plesknuté rovno v úvode knihy, a teda pre čitateľa ešte nepodložené žiadnym konkrétnym zážitkom.
Škoda, že nie sú udalosti radené logickejšie a chronologickejšie, človek by sa v tom menej strácal a menej by si musel domýšľať.
Škoda, že text do rúk nevzal asertívny editor.
Škoda, že je celá kniha písaná štýlom "súhrn informácií" a nie tak, aby sme sa s Dominikou nachádzali priamo v deji či v danej situácii.
Mohla to byť silná výpoveď o tom, v akom stave sa nachádza náš tenisový zväz a ako si všetky tie Maldivy, kabelky, kožušiny a jachty musela (vďaka obetavosti svojich rodičov a vlastnej bojovnej povahe) vybojovať všetky sama. Aj o tom, ako keď športovec dosiahne vysokú métu, odrazu zo dňa na deň stráca motiváciu pokračovať ďalej (koniec koncov, borila sa s tým aj Petra Vlhová). Áno, boli tam tieto veci, ale znova len akosi zhrnuté štýlom "no tak tu to máte". Takže namiesto silných myšlienok to napokon celé pôsobí len tak, ako keby si chcela Dominika predovšetkým pomastiť vlastné ego a vydať highlighty zo svojho denníčka knižne, aby si doma mala čo prezerať. Žiadne silné posolstvo, osobnosť, ktorá precestovala celý svet a chce niečo odovzdať.
Nie, len tenistka, ktorá roky drela a napokon bola nekonečne šťastná, že s tým celým môže skončiť.
Prepáč Domi, ale na základe prečítaného textu ti neverím, že tenis je tvoj život. Je to tam spomenuté viackrát, no tvoje činy a kroky a pocity, o ktorých rozprávaš, svedčia o inom. Možno keby sa to volalo "Tenis BOL môj život"? Vtedy by to azda bolo príznačné.
Tak či onak, je to jedno, lebo ako si viackrát v knihe uviedla, je ti jedno, čo si ľudia myslia a aký majú na teba a tvoje činy názor, či už konštruktívny alebo nie, ideš si svoje. Niekedy by však možno nezaškodilo vystúpiť zo svojho egotripu a pozrieť sa pravde do zrkadla. Vtedy by aj toto mohla byť silná výpoveď o tom, ako aj underdog vie siahať na tie najvyššie priečky. Ako ten, ktorému celý profesionálny život hádžu polená pod nohy, vie všetkým ukázať, že na to má. Neustály boj s pocitmi, že na to nemáš vs. momenty eufórie, keď to zvládneš, to všetko tam bolo, ale stratené v balaste nepotrebných omáčok o tom, ako si napokon ľutovala, že si si kúpila len zlatý náramok a nie diamantový, lebo sa ti na turnaji zadarilo lepšie, ako si čakala. Takže vlastne celá tvoja "spoveď" zostala na úrovni tvojich postov na sociálnych sieťach. Ako vravím, škoda.
Alebo to len spisovateľka, ktorú si si vzala pri písaní tvojej knihy na pomoc, odviedla zlú robotu? Možno si jej dôverovala príliš málo, aby do toho dala to, čo vie, alebo naopak, možno si jej dôverovala príliš.
Ale aspoň medzi tými riadkami to bolo chvíľkami zaujímavé čítanie: 2/5.
February 26, 2022
na zaciatok strhavam body za graficku upravu, z ktorej boleli oci a kniha sa tazko citala. pre fanusika sportu, nebolo nic nove povedane
January 24, 2020
Citala som viacero sportovych aj tenisovych biografii a tato konkretne ma vyrazne odlisny ako to povedat... “prejav” 😊 Sportove momenty su opisane putavo, za mna osobne vytvaraju aj prijemne fanusikovske emocie. Nakoniec, je toho dost co obdivovat!
A ten (dost podstatny) zvysok - laska k mode, luxusu, dobremu jedlu a cestovaniu - da sa to citat, ale treba sa na to velmi velmi empaticky nastavit 😀
A ten (dost podstatny) zvysok - laska k mode, luxusu, dobremu jedlu a cestovaniu - da sa to citat, ale treba sa na to velmi velmi empaticky nastavit 😀
Displaying 1 - 5 of 5 reviews