What do you think?
Rate this book
Slovutný pán prezident
Zúfalí ľudia píšu prezidentovi Tisovi. Žiadajú ho o pomoc. O záchranu života. A čo na to on?
Američanka Madeline Vadkerty vypátrala v slovenských archívoch stovky osobných listov adresovaných prezidentovi, ktoré nám ponúkajú neznámy obraz holokaustu na Slovensku. Holokaust sa neodohral len v dobytčích vagónoch a plynových komorách táborov smrti. Prvé dejstvá prebiehali v tichej beznádeji za zatvorenými dverami bytov, tam, kde nešťastní a ponížení ľudia písali svoje zúfalé prosby prezidentovi Tisovi. Očakávali od neho záchranu, milosť a pomoc v ťažkých chvíľach, do ktorých sa dostali po vydaní rozsiahlych protižidovských zákonov.
Madeline Vadkerty pátrala aj po ďalších osudoch pisateľov týchto listov. A boli to zväčša tragické osudy. V knihe Slovutný pán prezident nám ponúka trinásť silných dokumentárnych poviedok, ktoré otvárajú málo známe kapitoly holokaustu na Slovensku. Ukazuje nám, ako protižidovská politika vojnového Slovenského štátu ničila životy obyčajných ľudí, z ktorých spravila občanov druhej kategórie len preto, že boli Židia. Všetky kroky, ktoré štát podnikal totiž mali jediný cieľ – raz a navždy sa ich zbaviť.
Madeline Vadkerty nás sprevádza aj svojím výskumom, a tak sa celkom prirodzene stávame svedkami otvárania nezahojených bolestivých rán našej nedávnej histórie.
Američanka Madeline Vadkerty vypátrala v slovenských archívoch stovky osobných listov adresovaných prezidentovi, ktoré nám ponúkajú neznámy obraz holokaustu na Slovensku. Holokaust sa neodohral len v dobytčích vagónoch a plynových komorách táborov smrti. Prvé dejstvá prebiehali v tichej beznádeji za zatvorenými dverami bytov, tam, kde nešťastní a ponížení ľudia písali svoje zúfalé prosby prezidentovi Tisovi. Očakávali od neho záchranu, milosť a pomoc v ťažkých chvíľach, do ktorých sa dostali po vydaní rozsiahlych protižidovských zákonov.
Madeline Vadkerty pátrala aj po ďalších osudoch pisateľov týchto listov. A boli to zväčša tragické osudy. V knihe Slovutný pán prezident nám ponúka trinásť silných dokumentárnych poviedok, ktoré otvárajú málo známe kapitoly holokaustu na Slovensku. Ukazuje nám, ako protižidovská politika vojnového Slovenského štátu ničila životy obyčajných ľudí, z ktorých spravila občanov druhej kategórie len preto, že boli Židia. Všetky kroky, ktoré štát podnikal totiž mali jediný cieľ – raz a navždy sa ich zbaviť.
Madeline Vadkerty nás sprevádza aj svojím výskumom, a tak sa celkom prirodzene stávame svedkami otvárania nezahojených bolestivých rán našej nedávnej histórie.
230 pages, Hardcover
First published March 1, 2020
14 people are currently reading
277 people want to read
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 30 of 34 reviews
February 7, 2021
Ďakujeme Madeline!
Za všetky prečítané listy i zrekonštruované osudy ich pisateľov. Mravenčia práca.
Vďaka za odkaz, za trpké, no potrebné pripomenutie, že i toto sme my, Slováci, že i toto sú naše dejiny, toto všetko sme dovolili.
Chjaj.
Za všetky prečítané listy i zrekonštruované osudy ich pisateľov. Mravenčia práca.
Vďaka za odkaz, za trpké, no potrebné pripomenutie, že i toto sme my, Slováci, že i toto sú naše dejiny, toto všetko sme dovolili.
Chjaj.
July 13, 2020
Výborná kniha, ktorá by mala byť povinná literatúra . Holokaust z pohľadu pár osobných príbehov je mrazivé čítanie, hlavne keď si človek uvedomí, že takýchto príbehov bolo viac ako 70 000.
April 5, 2020
Listy neľudsky slepému prezidentovi
Jozef Tiso je nesporne jedna z najkontroverznejších postáv našich dejín. Prezident Slovenského štátu, kňaz, predseda HSĽS, vlastizradca, niektorými považovaný za hrdinu. Kníh o ňom je mnoho, no nie každá je objektívna a pravdivá.
Pre skvalitnenie informácií slúžia publikácie ako Jozef Tiso s podtitulom Kňaz, politik, kolaborant od amerického historika Jamesa Macea Warda (Slovart, 2017), ďalej napríklad Kněz prezidentem od poľského historika a diplomata Andrzeja Krawczyka (Academia, 2019). Treba si vyberať opatrne a k bezpečnému výberu nesporne patrí aj najnovšia publikácia Slovutný pán prezident (Absynt, 2020) od Madeline Vadkerty.
Kŕčovitý apoteózny prístup sa dá, našťastie, ľahko dešifrovať. Autori glorifikujúci reakcie schopnosť niekdajšieho prezidenta Slovenského štátu často skĺzajú k sentimentu a ospravedlňujú konanie zložitosťou situácie vzniknutej v diplomatickom tlaku Nemeckej ríše. Čo mal robiť? Toto je najčastejšia argumentácia gýčovito romantických a konšpiratívnych brakov. Odpovede ponúka už samotný pozorný náhľad do vyššie menovaných kníh, aké odborne ilustrujú dobový kontext a pochovávajú doplňujúce otázky snažne usilujúce o obskúrnu očistu tejto historickej postavy.
Kniha s archaickým názvom Slovutný pán prezident, má, okrem historického kontextu, aj ďalší dôležitý aspekt. Ponúka povahovú siluetu, presne takú, aká je na obálke. Prázdnu a nemú postavu prezidenta, aká bola hluchá a slepá k naliehavým prosbám ľudí strachujúcich sa o vlastný život. Američanka sa v našich archívoch dostala k veľkému počtu dobovej korešpondencie a vytvorila intímnu knihu v spolupráci so spisovateľom Jánom Púčekom, v akej nájdete strohú úradnú zimu prezidentskej kancelárie v zúboženej komunikácii so židovským obyvateľstvom. Bod po bode, osud po osude. Tieto príbehy sú individuálne, literárne umne zapracované do sociálneho kontextu žiadateľa.
Kniha nerobí štatistické resumé, ani sa podrobne nevenuje osobe bývalého prezidenta Slovenského štátu. Demaskuje len povahu jeho úradu vo vzťahu ku krízovej ľudskej situácii. Prosby, zaprisahania, ale hlavne logické naliehanie o dôstojnosť, aká prijatím nariadenia - Židovský kódex (rok 1941), získala veľmi relatívne obrysy.
Odopieranie základných spoločenských práv ako chodiť do práce, vlastniť nehnuteľnosť, voľne sa pohybovať viedlo k smutnému pocitu bezcennosti, na akom sa mnohí škodoradostne priživovali. Propaganda vedúca k dehumanizácii židovského obyvateľstva mala v tomto ohľade taktiež výrazné slovo a ovplyvňovala verejnú mienku zľahčujúcu opovrhnutia hodný proces arizácie.
Niekedy prirodzená susedská, alebo kresťansky zvaná - bratská pomoc znamenala páchanie trestného činu, aký bol zväčša fatálne trestaný. Morálny indikátor musel byť potlačený dobovou nenávistnou rétorikou a tomu sa rýchlo prispôsobili aj úrady a administratíva. Vytvoril sa zložitý byrokratický mechanizmus, aký mal imitovať umelý pocit občianskej hodnoty. Žiadosť bola prijatá, oznámkovaná suverénnou podobizňou Jozefa Tisa s významným a zastretým výrazom zameraným na neurčitý bod. Odpoveď, ak vôbec s oneskorením prišla, bola väčšinou negatívna. Význam slova “bežný človek” mal veľkú váhu v expresnom rozhodujúcom procese s negatívnym verdiktom zaobaleným do strohého konštatovania - Vašej žiadosti nebolo vyhovené.
Tento postoj sa príliš nelíšil od legendárneho dirigovania doktora smrti Jozefa Mengeleho na peróne smrti v koncentračnom tábore Auschwitz Birkenau. Nevyhovieť, vyhovieť, nevyhovieť, vyhovieť, zabiť, počkať so smrťou, zabiť, počkať so smrťou. Úradná forma rozhodnutí neospravedlňuje vážnosť konania vedúcu k šikane a fyzickej likvidácii židovského obyvateľstva.
Je dobré čítať knihy, akú nám aktuálne prináša Absynt v spolupráci s Madeline Vadkerty. Sú šité na telo. Hovoria priamou rečou. Kniha surovo otvára vzťah prezidenta k svojmu ľudu, no drží sa na uzde. Inteligentne sa vyhýba kritike a celú ju necháva medzi riadkami.
https://medziknihami.dennikn.sk/clank...
Jozef Tiso je nesporne jedna z najkontroverznejších postáv našich dejín. Prezident Slovenského štátu, kňaz, predseda HSĽS, vlastizradca, niektorými považovaný za hrdinu. Kníh o ňom je mnoho, no nie každá je objektívna a pravdivá.
Pre skvalitnenie informácií slúžia publikácie ako Jozef Tiso s podtitulom Kňaz, politik, kolaborant od amerického historika Jamesa Macea Warda (Slovart, 2017), ďalej napríklad Kněz prezidentem od poľského historika a diplomata Andrzeja Krawczyka (Academia, 2019). Treba si vyberať opatrne a k bezpečnému výberu nesporne patrí aj najnovšia publikácia Slovutný pán prezident (Absynt, 2020) od Madeline Vadkerty.
Kŕčovitý apoteózny prístup sa dá, našťastie, ľahko dešifrovať. Autori glorifikujúci reakcie schopnosť niekdajšieho prezidenta Slovenského štátu často skĺzajú k sentimentu a ospravedlňujú konanie zložitosťou situácie vzniknutej v diplomatickom tlaku Nemeckej ríše. Čo mal robiť? Toto je najčastejšia argumentácia gýčovito romantických a konšpiratívnych brakov. Odpovede ponúka už samotný pozorný náhľad do vyššie menovaných kníh, aké odborne ilustrujú dobový kontext a pochovávajú doplňujúce otázky snažne usilujúce o obskúrnu očistu tejto historickej postavy.
Kniha s archaickým názvom Slovutný pán prezident, má, okrem historického kontextu, aj ďalší dôležitý aspekt. Ponúka povahovú siluetu, presne takú, aká je na obálke. Prázdnu a nemú postavu prezidenta, aká bola hluchá a slepá k naliehavým prosbám ľudí strachujúcich sa o vlastný život. Američanka sa v našich archívoch dostala k veľkému počtu dobovej korešpondencie a vytvorila intímnu knihu v spolupráci so spisovateľom Jánom Púčekom, v akej nájdete strohú úradnú zimu prezidentskej kancelárie v zúboženej komunikácii so židovským obyvateľstvom. Bod po bode, osud po osude. Tieto príbehy sú individuálne, literárne umne zapracované do sociálneho kontextu žiadateľa.
Kniha nerobí štatistické resumé, ani sa podrobne nevenuje osobe bývalého prezidenta Slovenského štátu. Demaskuje len povahu jeho úradu vo vzťahu ku krízovej ľudskej situácii. Prosby, zaprisahania, ale hlavne logické naliehanie o dôstojnosť, aká prijatím nariadenia - Židovský kódex (rok 1941), získala veľmi relatívne obrysy.
Odopieranie základných spoločenských práv ako chodiť do práce, vlastniť nehnuteľnosť, voľne sa pohybovať viedlo k smutnému pocitu bezcennosti, na akom sa mnohí škodoradostne priživovali. Propaganda vedúca k dehumanizácii židovského obyvateľstva mala v tomto ohľade taktiež výrazné slovo a ovplyvňovala verejnú mienku zľahčujúcu opovrhnutia hodný proces arizácie.
Niekedy prirodzená susedská, alebo kresťansky zvaná - bratská pomoc znamenala páchanie trestného činu, aký bol zväčša fatálne trestaný. Morálny indikátor musel byť potlačený dobovou nenávistnou rétorikou a tomu sa rýchlo prispôsobili aj úrady a administratíva. Vytvoril sa zložitý byrokratický mechanizmus, aký mal imitovať umelý pocit občianskej hodnoty. Žiadosť bola prijatá, oznámkovaná suverénnou podobizňou Jozefa Tisa s významným a zastretým výrazom zameraným na neurčitý bod. Odpoveď, ak vôbec s oneskorením prišla, bola väčšinou negatívna. Význam slova “bežný človek” mal veľkú váhu v expresnom rozhodujúcom procese s negatívnym verdiktom zaobaleným do strohého konštatovania - Vašej žiadosti nebolo vyhovené.
Tento postoj sa príliš nelíšil od legendárneho dirigovania doktora smrti Jozefa Mengeleho na peróne smrti v koncentračnom tábore Auschwitz Birkenau. Nevyhovieť, vyhovieť, nevyhovieť, vyhovieť, zabiť, počkať so smrťou, zabiť, počkať so smrťou. Úradná forma rozhodnutí neospravedlňuje vážnosť konania vedúcu k šikane a fyzickej likvidácii židovského obyvateľstva.
Je dobré čítať knihy, akú nám aktuálne prináša Absynt v spolupráci s Madeline Vadkerty. Sú šité na telo. Hovoria priamou rečou. Kniha surovo otvára vzťah prezidenta k svojmu ľudu, no drží sa na uzde. Inteligentne sa vyhýba kritike a celú ju necháva medzi riadkami.
https://medziknihami.dennikn.sk/clank...
May 31, 2020
“Kancelária prezidenta republiky Vás upovedomuje, že Vašej žiadosti o oslobodenie nebolo vyhovené”.
Rozhodnutie pána prezidenta!
Odporúčam prečítať 10z10 kotlebovoličom a podporovateľom tohto fúzkatého idiota a demagóga. Odkaz knihy je v dnešných dňoch ešte o to silnejší, akú silnú podporu majú fašisti a neonacisti vo vláde.
A ako napísal Andrej Bán v doslove, to že škatule s korešpodenciou adresované Kancelárii prezidenta republiky pozorne skúmala a systematicky objavovala Američanka po roku 1945 ako prvý bádateľ, je samo o sebe výpovedné...
Silná knižka, ktorá má silné miesto v mojej knižnici.
⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️
Rozhodnutie pána prezidenta!
Odporúčam prečítať 10z10 kotlebovoličom a podporovateľom tohto fúzkatého idiota a demagóga. Odkaz knihy je v dnešných dňoch ešte o to silnejší, akú silnú podporu majú fašisti a neonacisti vo vláde.
A ako napísal Andrej Bán v doslove, to že škatule s korešpodenciou adresované Kancelárii prezidenta republiky pozorne skúmala a systematicky objavovala Američanka po roku 1945 ako prvý bádateľ, je samo o sebe výpovedné...
Silná knižka, ktorá má silné miesto v mojej knižnici.
⭐️⭐️⭐️⭐️⭐️
December 29, 2020
Od detstva som na hodinách dejepisu vnímala, že sa podstata slovenského národa formovala na pozadí režimov a že naša samostatnosť je akýmsi víťazstvom nad dekádami utláčania, bezbrannosti a okupácie.
Slovákovi je predsa jasné, že keď sa človek pozrie na fakty, musí vidieť, že sme boli len nechcenou obeťou systému. Počas Uborska nám zrušili školy, jazyk a identitu, počas ČSR sme boli vysunutí na ekonomickú perifériu, počas vojny sme sa ocitli v pazúroch nacistického Nemecka, prežili sme inváziu pod vedením Sovietskeho zväzu, fašizmus aj komunizmus. Na to treba byť patrične hrdý!
A predsa sa tu natíska otázka, či sú naše dejiny naozaj tak jednozačné a fakty tak čierno-biele. Alebo je možné, ze národ utláčaný bol zároveň aj národom, ktorý utláčal?
Kniha Američanky Madeleine Vadkerty nám približuje nepoznanú stránku holokaustu, ako aj krutosť Tisovho režimu, ktorý poslal za čias prvej Slovenskej Republiky na smrť viac ako 70 000 ľudí.
Prostredníctvom útržkov z listov adresovaných Tisovi sa dozvedáme o zúfastve židovského obyvateľstva, ktorých posledná nádej na život bola práve milosť alebo tzv. “výnimka” prezidenta spod židovského kódexu. Ako sa však z knihy dočítame, väčšina týchto prosieb ostala nevypočutá a ich pisatelia sa už z plynových komôr nikdy nevrátili (toto je dôležité podoknúť, kedže množstvo Slovákov Tisa stále glorifikuje).
Napriek pútavej tematike mi na knihe nesadlo spracovanie jej beletrizovanej časti. Listy z útrob slovenských archívov sprevádzajú domyslené príbehy ľudí, ktoré na mňa často pôsobili núteno až romantizujúco, pričom sa niektoré opisy v knihe viackrát opakovali. Pri týchto pasážach som mala pocit, akoby som čítala nie celkom vydarenú kópiu rozprávačského štýlu Svetlany Alexievich.
Na záver však treba dodať, ze autorka si zaslúži nesmierny obdiv za jej odhodlanosť v spracovavaní tak komplexnej témy, ako aj trpezlivosť pri prechádzaní archívnych materiálov. O to viac, že slovenčina nie je jej rodným jazykom.
Som vďačná, že sa k nám táto kniha dostala práve v roku 2020 - v dobe, kedy sa okrem nárastu konšpirátorov opätovne popularizuje aj nacistická symbolika a rétorika. Nech nám je varovnym signálom, že aj za zrodom vyhladzovacích táborov stála na počiatku prostá myšlienka o nadradenosti jednej skupiny ľudí nad druhou.
Slovákovi je predsa jasné, že keď sa človek pozrie na fakty, musí vidieť, že sme boli len nechcenou obeťou systému. Počas Uborska nám zrušili školy, jazyk a identitu, počas ČSR sme boli vysunutí na ekonomickú perifériu, počas vojny sme sa ocitli v pazúroch nacistického Nemecka, prežili sme inváziu pod vedením Sovietskeho zväzu, fašizmus aj komunizmus. Na to treba byť patrične hrdý!
A predsa sa tu natíska otázka, či sú naše dejiny naozaj tak jednozačné a fakty tak čierno-biele. Alebo je možné, ze národ utláčaný bol zároveň aj národom, ktorý utláčal?
Kniha Američanky Madeleine Vadkerty nám približuje nepoznanú stránku holokaustu, ako aj krutosť Tisovho režimu, ktorý poslal za čias prvej Slovenskej Republiky na smrť viac ako 70 000 ľudí.
Prostredníctvom útržkov z listov adresovaných Tisovi sa dozvedáme o zúfastve židovského obyvateľstva, ktorých posledná nádej na život bola práve milosť alebo tzv. “výnimka” prezidenta spod židovského kódexu. Ako sa však z knihy dočítame, väčšina týchto prosieb ostala nevypočutá a ich pisatelia sa už z plynových komôr nikdy nevrátili (toto je dôležité podoknúť, kedže množstvo Slovákov Tisa stále glorifikuje).
Napriek pútavej tematike mi na knihe nesadlo spracovanie jej beletrizovanej časti. Listy z útrob slovenských archívov sprevádzajú domyslené príbehy ľudí, ktoré na mňa často pôsobili núteno až romantizujúco, pričom sa niektoré opisy v knihe viackrát opakovali. Pri týchto pasážach som mala pocit, akoby som čítala nie celkom vydarenú kópiu rozprávačského štýlu Svetlany Alexievich.
Na záver však treba dodať, ze autorka si zaslúži nesmierny obdiv za jej odhodlanosť v spracovavaní tak komplexnej témy, ako aj trpezlivosť pri prechádzaní archívnych materiálov. O to viac, že slovenčina nie je jej rodným jazykom.
Som vďačná, že sa k nám táto kniha dostala práve v roku 2020 - v dobe, kedy sa okrem nárastu konšpirátorov opätovne popularizuje aj nacistická symbolika a rétorika. Nech nám je varovnym signálom, že aj za zrodom vyhladzovacích táborov stála na počiatku prostá myšlienka o nadradenosti jednej skupiny ľudí nad druhou.
June 29, 2020
Je pravdou, že v posledných rokoch sa akoby nanovo prebudil trh s knihami o holokauste či ... (meno, povolanie) z Auschwitz bombardujú skôr medzinárodný ako slovenský knižný trh.
Táto kniha je iná. Nie je jednoduchá.
Namiesto vytvárania záveru nad tragickou osobou akou bol Jozef Tiso a jeho vedomosťou či nevedomosťou nad tým, kam smerujú transporty od 1942 počínajúc (tento argument používajú mnohí, ktorí sa snažia obhájiť jeho rozhodnutia), autorka Madeline Vadkerty jednoducho prináša príbehy tých, ktorí sa snažili vymôcť si u prezidenta výnimku, ktorá by im umožnila prežiť.
Táto kniha nie je jednoduchá preto, pretože niet po nej návratu k otázke, či Tiso urobil všetko čo mohol, aby zachránil tých, ktorí to potrebovali. Alebo aspoň tých, ktorí ho o to prosili.
Madeline Vadkerty na to nedáva odpoveď. Tá kričí z každého príbehu osobitne.
Táto kniha je iná. Nie je jednoduchá.
Namiesto vytvárania záveru nad tragickou osobou akou bol Jozef Tiso a jeho vedomosťou či nevedomosťou nad tým, kam smerujú transporty od 1942 počínajúc (tento argument používajú mnohí, ktorí sa snažia obhájiť jeho rozhodnutia), autorka Madeline Vadkerty jednoducho prináša príbehy tých, ktorí sa snažili vymôcť si u prezidenta výnimku, ktorá by im umožnila prežiť.
Táto kniha nie je jednoduchá preto, pretože niet po nej návratu k otázke, či Tiso urobil všetko čo mohol, aby zachránil tých, ktorí to potrebovali. Alebo aspoň tých, ktorí ho o to prosili.
Madeline Vadkerty na to nedáva odpoveď. Tá kričí z každého príbehu osobitne.
March 16, 2023
Beletrizovaná časť mi nesadla. Bola príliš zjednodušená, romantizujúca, miestami naivná a zbytočne útočila na city. Nemám rada, keď ma autor znásilňuje, keď mi opakovaním s výkričníkom zdôrazňuje už dávno zdôraznené. V niektorých pasážach bola Vadkerty vecná a faktická a tie úryvky boli veľmi fajn. Ale takých častí tam bolo pramálo. Pre mňa premárnená šanca - skvelá látka devalvovaná spracovaním.
May 2, 2022
Knihu si odlozim pre moju dcerku az bude vacsia aby si to tiez precitala. Poslala by som ju aj poslancom do Varina, kde maju stale aj v roku 2022 ulicu venovanu Tisovi a brania si ju zubami nechtami. A este par nedovzdelanym fasounom do parlamentu.
May 2, 2021
Je tomu už 75.rokov čo svet zažil pre mňa najnepochopenejšiu druhú svetovú vojnu a s ňou spojené vyvažovanie Židov. Posledné čo po nich zostalo, sú často len zúfalé listy. Písali svojej jedinej nádeji, prezidentovi, ktorý ich postupne obral o všetky práva a poslal na smrť.
Kruté osudy a zúfalosť, neistota budúcnosti a absurdnosť židovského kódexu. No nie je to len minulosť. Takí istí ľudia ako vtedy, prenasledovaní Židia, bezcitní gardisti, vystrašení susedia, či statoční záchrancovia - žijú aj dnes.
Vžiť sa do kože človeka, ktorý dostane obálku s odpoveďou "Vašej žiadosti nebolo vyhovené" muselo byt ako slučka okolo krku.
Je nesmierne dôležité aby sa takéto chyby nestalo znovu. Dejiny sa často krát opakujú a je nesmierne dôležité aby bola naša mladá generácia o týchto veciach poučená a neprepadla dezinformáciám a milným prestávam o tom, čo je správne a čo nie. Pri čítaní knihy mi neraz zvieralo srdce. S každým príbehom som nadobudla pocit, že moje kvázi problémy sú smiešne hlúposti rozmaznanej dcérky, ktorá od nudy nevie čo od radosti...
Kruté osudy a zúfalosť, neistota budúcnosti a absurdnosť židovského kódexu. No nie je to len minulosť. Takí istí ľudia ako vtedy, prenasledovaní Židia, bezcitní gardisti, vystrašení susedia, či statoční záchrancovia - žijú aj dnes.
Vžiť sa do kože človeka, ktorý dostane obálku s odpoveďou "Vašej žiadosti nebolo vyhovené" muselo byt ako slučka okolo krku.
Je nesmierne dôležité aby sa takéto chyby nestalo znovu. Dejiny sa často krát opakujú a je nesmierne dôležité aby bola naša mladá generácia o týchto veciach poučená a neprepadla dezinformáciám a milným prestávam o tom, čo je správne a čo nie. Pri čítaní knihy mi neraz zvieralo srdce. S každým príbehom som nadobudla pocit, že moje kvázi problémy sú smiešne hlúposti rozmaznanej dcérky, ktorá od nudy nevie čo od radosti...
September 26, 2020
Kniha sestává z dopisů, které autorka doplnila o zbeletrizované (místy dost vyfabulované) osudy jejich pisatelek a pisatelů. Čtení je bolestné, ale má dva světlé okamžiky: neúspěšného arizátora, kdy si řeknete dobře ti tak, ty hajzle. A příběh Daniela Kováče, kterého i s rodinou pronásledovali jak fašisti, tak komunisti. V situacích, kde by se drtivá většina z nás prostě posrala a snažila se to nějak přežít, on vytrval. Kudos!
Příznivci Slovakštátu rádi halucinují o dobrotě pana doktora Tisa. Sice podepsal nejpřísnější rasový zákon, ale pak uděloval kvanta výjimek a tisíce lidí tak zachránil. Tak určitě. Máme možnost si přečíst, jak lidi nikoho nezajímali.
„... som 78-ročná, chorľavá na hrdlo, ktoré stále musím držať v teple. Tým, že mi bolo moje boa odňaté, je i moje zdravie ohrozené. Moje zdravie musím zachovať, aby som mohla učiť,“ písala. Do každého slova sa snažila vtesnať všetko svoje zúfalstvo i bezmocnosť. „Som rodená Ružomberčanka a som veľmi mnohých katolíckych žiakov zdarma učila a sú medzi nimi aj traja duchovní, ktorí už dneska pozíciu majú. Učila som 6 rokov M. a M. T., synov pána župana Dr. K.“ Po dvoch hodinách sa konečne napila čaju. Bol už celkom studený. Nadýchla sa a dopísala posledné vety listu: „Poznajúc Vašu dobrotu dovolila som si na Vašu Excelenciu sa obrátiť. Porúčam sa do láskavej priazne Vašej Excelencie.“
O dva mesiace dostala Eugenia odpoveď. KPR jej odporúčala poslať žiadosť veliteľstvu Hlinkovej gardy v Bratislave, čo bola vlastne iba mechanická byrokratická snaha vyhnúť sa priamej odpovedi. S odstupom času sa jej zdalo, že ten jej list bol naivný a zbytočný. Jej boa je už celkom určite stratené. Možno ho poslali na front, aby pred chladom chránilo mladých vojakov. Možno ho zničili. Možno predali. Ktovie. Ale na ten okamih, na tie dve hodiny, keď sedela za stolom a písala žiadosť, nikdy nezabudne. Vtedy sa cítila silná a zdalo sa jej, že aj taká obrovská nespravodlivosť sa dá poraziť. Len nezostať ticho.
Eugenia P. zomrela o dva roky – 4. septembra 1944. Jej dcéra Sidónia sa už v tom čase nachádzala na „neznámom mieste“. Dva obyčajné ľudské životy dvoch obyčajných žien. Nezanechali za sebou takmer žiadnu stopu. A predsa dnes prstom ukazujú na tých, ktorí boli schopní starej chorľavej žene legálne ukradnúť aj to posledné.
Příznivci Slovakštátu rádi halucinují o dobrotě pana doktora Tisa. Sice podepsal nejpřísnější rasový zákon, ale pak uděloval kvanta výjimek a tisíce lidí tak zachránil. Tak určitě. Máme možnost si přečíst, jak lidi nikoho nezajímali.
„... som 78-ročná, chorľavá na hrdlo, ktoré stále musím držať v teple. Tým, že mi bolo moje boa odňaté, je i moje zdravie ohrozené. Moje zdravie musím zachovať, aby som mohla učiť,“ písala. Do každého slova sa snažila vtesnať všetko svoje zúfalstvo i bezmocnosť. „Som rodená Ružomberčanka a som veľmi mnohých katolíckych žiakov zdarma učila a sú medzi nimi aj traja duchovní, ktorí už dneska pozíciu majú. Učila som 6 rokov M. a M. T., synov pána župana Dr. K.“ Po dvoch hodinách sa konečne napila čaju. Bol už celkom studený. Nadýchla sa a dopísala posledné vety listu: „Poznajúc Vašu dobrotu dovolila som si na Vašu Excelenciu sa obrátiť. Porúčam sa do láskavej priazne Vašej Excelencie.“
O dva mesiace dostala Eugenia odpoveď. KPR jej odporúčala poslať žiadosť veliteľstvu Hlinkovej gardy v Bratislave, čo bola vlastne iba mechanická byrokratická snaha vyhnúť sa priamej odpovedi. S odstupom času sa jej zdalo, že ten jej list bol naivný a zbytočný. Jej boa je už celkom určite stratené. Možno ho poslali na front, aby pred chladom chránilo mladých vojakov. Možno ho zničili. Možno predali. Ktovie. Ale na ten okamih, na tie dve hodiny, keď sedela za stolom a písala žiadosť, nikdy nezabudne. Vtedy sa cítila silná a zdalo sa jej, že aj taká obrovská nespravodlivosť sa dá poraziť. Len nezostať ticho.
Eugenia P. zomrela o dva roky – 4. septembra 1944. Jej dcéra Sidónia sa už v tom čase nachádzala na „neznámom mieste“. Dva obyčajné ľudské životy dvoch obyčajných žien. Nezanechali za sebou takmer žiadnu stopu. A predsa dnes prstom ukazujú na tých, ktorí boli schopní starej chorľavej žene legálne ukradnúť aj to posledné.
March 24, 2021
Už len existencia tých listov je šialená. Zredukovať a uhladiť svoj život a nádeje tak, aby sa vošli do obálky, a vedieť že tvoj osud visí na pár gramoch listového papiera, ale však slovutný pán prezident, milujúci otec národa, sa postará. Musí. Musí?
Madeline Vadkerty sa prehrabala šuflíkmi klérofašistickej byrokracie a vytiahla střípky malej histórie. Že tu takéhoto už bolo habadej? Neviem, všeobecne sa tejto tematike vyhýbam, kombinácia grief porn a beletrizácie mi nerobí dobre. Tu síce autorka tiež s gustom vykrmuje životné osudy pisateľov listov pocitmi neistoty, rezignácie, zúfalstva, ale až na pár výkričníkov to ide dole krkom ľahko. Možno preto, že každá kapitola je uzavretý príbeh, možno lebo nevynáša morálne súdy (až na existenciu samotného textu, no). Nedovolím si analyzovať autorský úmysel, ale ako na čitateľa mi text pôsobí ako výsledok snahy doplniť (si) obraz, nie vzbudzovať senzáciu. Raz-dva by som šupla niektoré kapitoly do osnov pre mladšie ročníky, aby sme tu potom mali menej apologétov slovenského štátu a ich halucinačnú bagatelizačnú až glorifikačnú rétoriku odetú v zelenej.
Madeline Vadkerty sa prehrabala šuflíkmi klérofašistickej byrokracie a vytiahla střípky malej histórie. Že tu takéhoto už bolo habadej? Neviem, všeobecne sa tejto tematike vyhýbam, kombinácia grief porn a beletrizácie mi nerobí dobre. Tu síce autorka tiež s gustom vykrmuje životné osudy pisateľov listov pocitmi neistoty, rezignácie, zúfalstva, ale až na pár výkričníkov to ide dole krkom ľahko. Možno preto, že každá kapitola je uzavretý príbeh, možno lebo nevynáša morálne súdy (až na existenciu samotného textu, no). Nedovolím si analyzovať autorský úmysel, ale ako na čitateľa mi text pôsobí ako výsledok snahy doplniť (si) obraz, nie vzbudzovať senzáciu. Raz-dva by som šupla niektoré kapitoly do osnov pre mladšie ročníky, aby sme tu potom mali menej apologétov slovenského štátu a ich halucinačnú bagatelizačnú až glorifikačnú rétoriku odetú v zelenej.
January 8, 2022
Silné príbehy a listy, avšak poviedková forma sa mi nepáčila. Vyžadovala si veľa domýšľať si pocity, pohľady, pričom samotné faktografické spracovanie a možno viac listov by samo o sebe poskytlo silnejšiu výpoveď ako do nejakej miery domyslené poviedky, niektoré na úrovni stredoškolských slohov.
November 21, 2020
Iba druhá kniha, ktorej som tento rok dala 5*. Ťažká téma, s ktorou sme sa doteraz nejak zásadne nevysporiadali, a ani ju nereflektovali. Namiesto toho máme v NRSR osoby, ktoré nemajú problem adorovať prvý slovenský štát a mašírovať v garistických uniformách. Za 80 rokov sme sa veľmi nepoučili, len sme často zbytočne premúdrelí.
July 31, 2021
Toto by malo byť povinné čítanie
March 25, 2023
Hlboko ponížení ľudia píšúci mrazivé listy J. Tisovi. Mnou tie slová riadne otriasli, takto blízko holokaustu som ešte nebol. Silné.
March 24, 2025
V najhlbšej úcte, dovoľujem si Vás prosiť, slovutný pán prezident, aby ste podľa odseku 255 vl. nar. zo dňa 10. IX. 1941 mne výnimku zpod pojmu Žida udeliť ráčili.
Túto knihu musíte dávkovať. O to ťažšie sa číta, že Madeline Vadkerty sem nedala iba listy reálnych ľudí, ktorí ako poslednú možnosť ponížene prosili prezidenta (kňaza), aby sa domohli základných ľudských práv; ale ešte aj formou dokumentárnych poviedok opísala ich život a trápenie (aspoň čo sa dalo v historických zápisoch nájsť). A to nehovorím o liste arizátora, ktorý chudák nedostal židovský podnik, čo sa snažil arizovať. Toľká nespravodlivosť!
Čo hovorí o našej spoločnosti, že listy prvý krát vytiahla z archívov americká bádateľka až po 75tich rokoch od skončenia vojny? Nezabúdajme na malé dejiny. Na dejiny obyčajných ľudí, ktorí doplatili životom a ich dôstojnosť bola kompletne pošliapaná iba preto, že sa narodili inak ako by sa to páčilo určitej "tradičnej a národnej, žiadnej inej" skupine ľudí.
Túto knihu musíte dávkovať. O to ťažšie sa číta, že Madeline Vadkerty sem nedala iba listy reálnych ľudí, ktorí ako poslednú možnosť ponížene prosili prezidenta (kňaza), aby sa domohli základných ľudských práv; ale ešte aj formou dokumentárnych poviedok opísala ich život a trápenie (aspoň čo sa dalo v historických zápisoch nájsť). A to nehovorím o liste arizátora, ktorý chudák nedostal židovský podnik, čo sa snažil arizovať. Toľká nespravodlivosť!
Čo hovorí o našej spoločnosti, že listy prvý krát vytiahla z archívov americká bádateľka až po 75tich rokoch od skončenia vojny? Nezabúdajme na malé dejiny. Na dejiny obyčajných ľudí, ktorí doplatili životom a ich dôstojnosť bola kompletne pošliapaná iba preto, že sa narodili inak ako by sa to páčilo určitej "tradičnej a národnej, žiadnej inej" skupine ľudí.
November 3, 2020
Ďalšia z neuveritelných absynt kníh, ktoré človeka chytia a nepustia...
Naozaj veľmi oceňujem, že sa pani Vadkerty na niečo takéto podujala a spomínané listy písané "prezidentovi" Tisovi prečítala, preskúmala a v takejto podobe sa o niektoré z nich podelila s nami všetkými, pretože je to naozaj priam by som povedal nutné, aby sa o tom hovorilo, čítalo a hlavne vedelo, čo za dobu tu vtedy panovala, že normáli, bezúhoní občania boli z mesiaca na mesiac postavení na úroveň dobytku a poslaní na bitúnok a chladnokrvne zavraždení a slovakštát za toto všetko ešte Nemcom platil (ako jediný štát na svete)...
A títo občania, aj keď vedeli, že situácia sa rapídne zhoršuje, mysleli si, že dokážu svoju situáciu vysvetliť, rozpísať a dosiahnuť tak vysnívanú výnimku od prezidenta... ktorá však zväčša neprišla a ich celý príbeh bol "rozhodnutím prezidenta zamietnutý"...
Tí, ktorí nepoznajú svoju históriu sú odsúdení na to zopakovať si ju... Neodovoľme to...
5/5
Naozaj veľmi oceňujem, že sa pani Vadkerty na niečo takéto podujala a spomínané listy písané "prezidentovi" Tisovi prečítala, preskúmala a v takejto podobe sa o niektoré z nich podelila s nami všetkými, pretože je to naozaj priam by som povedal nutné, aby sa o tom hovorilo, čítalo a hlavne vedelo, čo za dobu tu vtedy panovala, že normáli, bezúhoní občania boli z mesiaca na mesiac postavení na úroveň dobytku a poslaní na bitúnok a chladnokrvne zavraždení a slovakštát za toto všetko ešte Nemcom platil (ako jediný štát na svete)...
A títo občania, aj keď vedeli, že situácia sa rapídne zhoršuje, mysleli si, že dokážu svoju situáciu vysvetliť, rozpísať a dosiahnuť tak vysnívanú výnimku od prezidenta... ktorá však zväčša neprišla a ich celý príbeh bol "rozhodnutím prezidenta zamietnutý"...
Tí, ktorí nepoznajú svoju históriu sú odsúdení na to zopakovať si ju... Neodovoľme to...
5/5
May 20, 2020
"Jedným z problémov, ktorým čelíme ako ľudské bytosti, je aj to, že nikdy stopercentne nevieme, kedy je už "príliš neskoro". Vidíme množstvo varovných signálov. Ako sa k nim však staviame?"
October 15, 2021
Vadkerty v úvode knihy uvádza, že písanie tejto knihy v beletrizovanej forme nebolo jej rozhodnutím. Rozhodnutie spísať tieto príbehy ľudí v beletrizovanej forme bolo prijaté z jednoduchého dôvodu, a to preto, aby sa kniha stala atraktívnou a ľahko zrozumiteľnou pre čo najširšie obecenstvo. Súhlasím s toutou pohnútkou, najmä vo svetle neutíchajúceho radikalizmu. Pripomínanie si holokaustu, vojnových zločinov a biedy, ktorou si museli naši predkovia prejsť je pre mňa veľmi dôležité a častokrát si želám, aby sa nad týmito témami častejšie zamýšľala aj širšia verejnosť. Celoživotný výskum autorky, ako aj nápad a podnet pre túto knihu sú chvályhodné a Vadkerty nepochybne spravila veľa osvety o židovskej komunite nielen na Slovensku.
Bohužiaľ, mne tento beletrizovaný štýl nesadol. Príbehy sú romantizované, krátke, a neosobné. Chápem, akou metodológiou sa k týmto príbehom autorka dopracovala. Sama som sa podujala podobného bádania len nedávno. Tento výskum som robila zo zahraničia, čisto elektronicky, bez prístupu do národnych archívov a vo veľmi obmedzenom čase. Možno aj preto som sklamaná, že napriek všetkým autorke dostupným zdrojom sú príbehy natoľko jednorozmerné. V samom úvode Vadkerty píše, ako ju dojali nielen listy samotné, ale najmä podpisy ľudí. Tvrdí, že dodali listom charakter a emóciu. Tak prečo sme ich nemohli vidieť aj my? Hoc aj s cenzúrou (kvôli ochrane osobných údajov), ocenila by som, keby sme si tieto listy mohli prečítať v ich originálnej podobe, oskenované. Naivné písmo päťročného chlapca, gramatické chyby, starostlivý a úhľadný rukopis; pohľad na ne by mi umožnil lepšie sa zžiť s ich trápením, byť bližšie k ich príbehu. Namiesto toho je nám ponúknutý beletrizovaný priebeh možných udalostí, ktoré sú prerušované úryvkami z listov adresované Tisovi. Pasáže, ktoré sa nespoliehajú na fantáziu Vadkerty, ale podliehajú faktom sú veľmi dobre spracované a želala by som si, aby boli obsiahlejšie. Vlastne si myslím, že toto by prospelo každému z príbehov. Väčšina z nich je opísaná na menej ako 10 stranách, a z toho podstatnú časť zaberajú listy samotné. Neviem, ako to majú ostatní, ale mne 10 strán nestačí na to, aby som sa zžila s danou osobou. Chcem rozumieť ich okoliu, dobe a spoločnosti. Chcem vedieť, čo sa ďalej stane s ich rodinami, ich príbytkom, prevádzkami, do koho rúk padli a ako bolo s nimi naložené. Nechcem si prečítať o tom, čo asi mohli cítiť. Chcem, aby mi bol ponúknutý obsiahly obraz ich života, z ktorého tú emóciu dokážem sama vycítiť, nie je mi umelo predložená. Existujú dobové fotografie, literatúra, mapy, atď, ktoré mohli byť použité na dokreslenie týchto skutočností.
Týmto nechcem povedať, že neviem sympatizovať, žiť sa s utrpením obetí vojny. Lebo viem. Bolo mi clivo po každom príbehu, no nie dostatočne. Z tohto asi aj pramení moja hlavná kritika. Od knihy som očakávala, že mi dovolí spoznať tieto obete osobne, priblížiť sa k nim tak ako sa to len skrz papier dá. Povedala by som, že kniha najviac zaujme mladších čitateľov a ľudí, pre ktorých by táto knižka bola úvodom do danej problematiky. Som rada, že táto kniha vyšla a rozhodne to nie je kniha zlá; zjavne len nie som jej cieleným čitateľom.
Bohužiaľ, mne tento beletrizovaný štýl nesadol. Príbehy sú romantizované, krátke, a neosobné. Chápem, akou metodológiou sa k týmto príbehom autorka dopracovala. Sama som sa podujala podobného bádania len nedávno. Tento výskum som robila zo zahraničia, čisto elektronicky, bez prístupu do národnych archívov a vo veľmi obmedzenom čase. Možno aj preto som sklamaná, že napriek všetkým autorke dostupným zdrojom sú príbehy natoľko jednorozmerné. V samom úvode Vadkerty píše, ako ju dojali nielen listy samotné, ale najmä podpisy ľudí. Tvrdí, že dodali listom charakter a emóciu. Tak prečo sme ich nemohli vidieť aj my? Hoc aj s cenzúrou (kvôli ochrane osobných údajov), ocenila by som, keby sme si tieto listy mohli prečítať v ich originálnej podobe, oskenované. Naivné písmo päťročného chlapca, gramatické chyby, starostlivý a úhľadný rukopis; pohľad na ne by mi umožnil lepšie sa zžiť s ich trápením, byť bližšie k ich príbehu. Namiesto toho je nám ponúknutý beletrizovaný priebeh možných udalostí, ktoré sú prerušované úryvkami z listov adresované Tisovi. Pasáže, ktoré sa nespoliehajú na fantáziu Vadkerty, ale podliehajú faktom sú veľmi dobre spracované a želala by som si, aby boli obsiahlejšie. Vlastne si myslím, že toto by prospelo každému z príbehov. Väčšina z nich je opísaná na menej ako 10 stranách, a z toho podstatnú časť zaberajú listy samotné. Neviem, ako to majú ostatní, ale mne 10 strán nestačí na to, aby som sa zžila s danou osobou. Chcem rozumieť ich okoliu, dobe a spoločnosti. Chcem vedieť, čo sa ďalej stane s ich rodinami, ich príbytkom, prevádzkami, do koho rúk padli a ako bolo s nimi naložené. Nechcem si prečítať o tom, čo asi mohli cítiť. Chcem, aby mi bol ponúknutý obsiahly obraz ich života, z ktorého tú emóciu dokážem sama vycítiť, nie je mi umelo predložená. Existujú dobové fotografie, literatúra, mapy, atď, ktoré mohli byť použité na dokreslenie týchto skutočností.
Týmto nechcem povedať, že neviem sympatizovať, žiť sa s utrpením obetí vojny. Lebo viem. Bolo mi clivo po každom príbehu, no nie dostatočne. Z tohto asi aj pramení moja hlavná kritika. Od knihy som očakávala, že mi dovolí spoznať tieto obete osobne, priblížiť sa k nim tak ako sa to len skrz papier dá. Povedala by som, že kniha najviac zaujme mladších čitateľov a ľudí, pre ktorých by táto knižka bola úvodom do danej problematiky. Som rada, že táto kniha vyšla a rozhodne to nie je kniha zlá; zjavne len nie som jej cieleným čitateľom.
June 20, 2021
Slovutný pán prezident je kniha v ktorej sú publikované listy Jozefovi Tisovi. Tieto listy majú niečo spoločné, vieru v úradníka!
Viera v Slovutného pána prezidenta bola zlá stratégia. Verím, že dostatok Židov prezrelo a včas sa im podarilo ujsť. V knihe nájdete výber listov, ktorých žiadali Židia pána prezidenta o výnimku, lebo to umožňoval zákon. V knihe sa nachádzajú aj autentické listy úradov, alebo samotných arizátorov. Smutné čítanie, plné utrpenia a nešťastných osudov o slepej viere v úradníka. Úradník vydal najprísnejší protižidovský kódex v vtedajšej Európe. Prečo by zrovna vám mal udeliť výnimku? Veď ju neudeľoval ani židovským lekárom! Bezbrehá honba za majetkom, posvätená úradmi. Dokonca mesto Prešov radostne píše prezidentovi, že židovský majetok prameň SALVATOR, prešiel do majetku mesta. Arizátor Bartolomej z Hrnčiaroviec sa sťažuje úradníkom, že nemohol arizovať židovský podnik v Nitre.
Lenže potom sa niekde náhodou dočítate o Dánskom štáte, ktorý namiesto vydania svojich židovských občanov zahajuje transport do neutrálneho Švédska. Zachránili 7200 ľudí, ale náš úradník veselo odtransportoval 57 628 židov, lebo zákon.
V knihe ma zaujalo nariadenie z roku č.198/1941 podľa ktorého sa zakladá Fond pre podporu vysťahovalectva Židov, ktorý je financovaný prostredníctvom zhabaných vkladov židovských obyvateľov. Oproti dnešku sa však takmer nič nezmenilo. Fond na podporu kultúry, ktorý tiež vrámci zákona konfiškuje majetok občanov, len kvôli tomu, aby vydavateľ mohol vydať knihu o holokauste na Slovensku. Nie je to absurdné?
Základ je odmietnuť tyraniu na osobnej úrovni. Nespoliehať sa na úradníka, ktorý sa historicky neosvedčil ako náš spojenec.
Viera v Slovutného pána prezidenta bola zlá stratégia. Verím, že dostatok Židov prezrelo a včas sa im podarilo ujsť. V knihe nájdete výber listov, ktorých žiadali Židia pána prezidenta o výnimku, lebo to umožňoval zákon. V knihe sa nachádzajú aj autentické listy úradov, alebo samotných arizátorov. Smutné čítanie, plné utrpenia a nešťastných osudov o slepej viere v úradníka. Úradník vydal najprísnejší protižidovský kódex v vtedajšej Európe. Prečo by zrovna vám mal udeliť výnimku? Veď ju neudeľoval ani židovským lekárom! Bezbrehá honba za majetkom, posvätená úradmi. Dokonca mesto Prešov radostne píše prezidentovi, že židovský majetok prameň SALVATOR, prešiel do majetku mesta. Arizátor Bartolomej z Hrnčiaroviec sa sťažuje úradníkom, že nemohol arizovať židovský podnik v Nitre.
Lenže potom sa niekde náhodou dočítate o Dánskom štáte, ktorý namiesto vydania svojich židovských občanov zahajuje transport do neutrálneho Švédska. Zachránili 7200 ľudí, ale náš úradník veselo odtransportoval 57 628 židov, lebo zákon.
V knihe ma zaujalo nariadenie z roku č.198/1941 podľa ktorého sa zakladá Fond pre podporu vysťahovalectva Židov, ktorý je financovaný prostredníctvom zhabaných vkladov židovských obyvateľov. Oproti dnešku sa však takmer nič nezmenilo. Fond na podporu kultúry, ktorý tiež vrámci zákona konfiškuje majetok občanov, len kvôli tomu, aby vydavateľ mohol vydať knihu o holokauste na Slovensku. Nie je to absurdné?
Základ je odmietnuť tyraniu na osobnej úrovni. Nespoliehať sa na úradníka, ktorý sa historicky neosvedčil ako náš spojenec.
March 13, 2023
Ach aká bolestivá, skutočná. Zasiahla ma veľmi a priamo tak ako všetky knihy s témou holokaustu. Táto však ešte viac, pretože pochádza z prostredia, ktoré mi je dôverne známe, z čias kde sa moji rodičia a starí rodičia narodili a žili. Otvára mi preto aj množstvo otázok. Ako sa zachovali moji starí rodičia v týchto pohnutých časoch, ako to všetko vnímali? Ako by som sa zachovala ja….
Krutosť prvého slovenského štátu k vlastným občanom je čosi, na čo by sa určite nemalo zabudnúť, lebo história sa môže zopakovať aj ked sa interpreti zmenia. Kto bude na strane štvaných a kto na tej druhej…?
Krutosť prvého slovenského štátu k vlastným občanom je čosi, na čo by sa určite nemalo zabudnúť, lebo história sa môže zopakovať aj ked sa interpreti zmenia. Kto bude na strane štvaných a kto na tej druhej…?
December 2, 2020
Kniha bola zaujímavá, plná cenných informácií a verím že ukazuje skutočný obraz vojnovej slovenskej republiky pod vedením klérofašistov. Avšak nemozem si pomôcť a samotné príbehy mi prišli trochu... ako to povedať... sílené? To samozrejme nemení nič na fakte že obete boli stále ľudia ako sme my a často som sa sám seba pýtal ako je možné že sa niečo podobne dialo v 20. Storočí...
December 20, 2020
Tématika 2.sv.vojny presnejšie holokaustu ma nesmierne zaujíma na základe toho som prečítala aj veľa kníh. Táto bola však iná. Zanechala vo mne stopu. Opätovne som si pripomenula akí ľudia vedia byť krutí a aké zverstvá vieme jeden druhému napáchať. Pre mňa by toto malo byť povinné čítanie a bodka.
January 10, 2022
Mrazivé. Slová od ľudí poslaných na smrť su priamo pred nami citatelmi. A pritom to celé nebolo len tak dávno. Áno, aj my Slováci sme boli v radoch tejto vojnovej spoločnosti trpaci židia ale aj spoluorganizátori ich vraždenia.
July 20, 2023
Takato osobna historia nesie v sebe silnu emociu. Clovek si pri citani uvedomi, ze koncentracne vyhladzovacie tabory boli uz len zaverom roky trvajuceho utrpenia a utlaku. Velka vdaka pani Vadkerty, ze sa prehrabala mnozstvom listov a vybrala aspon nepatrnu cast na ilustraciu tej hroznej doby.
April 7, 2024
Vynikajúce dielo. Bolo náročné sa ním prelúskať, možno preto, že som ho počúvala ako audioknihu a na viacerých miestach som sa musela zastaviť a utrieť si slzy. Každý jeden príbeh zanechal vo mne stopu a priblížil ma utrpeniu, ktoré sme ako spoločnosť pred ~80 rokmi dopustili.
July 23, 2024
„Toho slovenského som už mala plné uši, plnú hlavu. Zovšadiaľ sa na mňa tlačilo čosi slovenské. Ja už sa bojím, že sa pred tými národne uvedomelými rečami pôjdem schovať na záchod a vylezie zo mňa hovno opásané trikolórou, ty ma udáš a zavrú ma za znevažovanie štátnych symbolov...“
May 10, 2020
Je málo slovenských osobností, ktoré sú také kontroverzné ako „slovutný pán prezident“ Jozef Tiso. Symbol prvého slovenského štátu je niektorými obdivovaný za záchranu Slovenska pred Hitlerom, inými nenávidený za svoj podiel na holokauste.
Kde som ja? Od nenávisti mám ďaleko, no len s nemým úžasom sledujem, čítam, študujem a usilujem sa pochopiť konanie tohto muža, kňaza a politika, spoluzodpovedného za „slovenský“ holokaust.
Slovutný pán prezident je už teraz horúcim favoritom na knihu roka 2020. Samotný fakt, že napriek dostupnému materiálu vznikla až takmer 80 rokov „po“, a ešte k tomu z pera americkej autorky, svedčí o mnohom. Vďaka Absyntu aj spoluautorovi Jánovi Púčekovi, že takúto dôležitú knihu môžem mať na svojej poličke.
Celá recenzia na blogu: http://www.monicqa.sk/knihy/madeline-...
Kde som ja? Od nenávisti mám ďaleko, no len s nemým úžasom sledujem, čítam, študujem a usilujem sa pochopiť konanie tohto muža, kňaza a politika, spoluzodpovedného za „slovenský“ holokaust.
Slovutný pán prezident je už teraz horúcim favoritom na knihu roka 2020. Samotný fakt, že napriek dostupnému materiálu vznikla až takmer 80 rokov „po“, a ešte k tomu z pera americkej autorky, svedčí o mnohom. Vďaka Absyntu aj spoluautorovi Jánovi Púčekovi, že takúto dôležitú knihu môžem mať na svojej poličke.
Celá recenzia na blogu: http://www.monicqa.sk/knihy/madeline-...
September 13, 2020
Čítal som ju po kapitolách. Za každou som musel prestať a v ten deň som bol smutný. Takí sú ľudia. Takí sú Slováci.
Displaying 1 - 30 of 34 reviews