Život na dedine tvoria bežné starosti, ohováranie domácich, závisť susedov aj pretvárka v rodine. Je to prostredie ako každé iné, len typické ľudské vlastnosti sa tam vyskytujú v mikrosvete. V Dedine Petry Dvořákovej navyše často dochádza k stretu starého a nového sveta, staršej a mladšej generácie, sedliakov a študentov, túžby za komunistickým režimom a odmietaním zmýšľania, ktoré už aj tak spôsobilo veľa škody. Autorka opisuje detaily obyčajných dní jednoduchých ľudí, ktorí svojim rozprávaním približujú klasické napätie vo vzťahoch medzi manželmi, otcom a synom, nevestou a svokrou, starou mamou a vnučkou. Deje sa to prostredníctvom štyroch príbehov, ktorých tempo určuje vždy iný rozprávač. Kým prvý a štvrtý príbeh majú dynamiku, druhý a tretí (najdlhší) príbeh nudia.
Dvořáková výborne opísala malosť ľudí, povahy, ktorým sa radšej vyhýbame, ale urobila to akoby jednostranne. Pri postavách zdôraznila len ich zlé vlastnosti, ktoré dokonca tak vygradovala, že sa niektoré postavy zmenili na karikatúry. Akoby zabudla, že svet nie je čiernobiely a ľudia sa už dávno nedelia na dobrých a zlých.
„Kolikrát bych chtěl být jako oni. Lidi tady na dědině. Cejtit se ukřivděnej, věřit, že bolševik je chtěl zachránit od tý sedlácký nespravedlnosti. Ti, co tak uvěřili, ti se měli nejlíp. Protože nevěděli nic. Jen tak si živořili v tom, co bylo kolem nich, počítali a stavěli si ty svoje hnízda ve škvírách, který jim bolševik přidělil. Copak jim někdo může přičítat vinu? Ale věřit, to se jim nesmí! Kdepak si myslet, že nějaká revoluce z nich udělala jiný lidi. Lepší. Čestnější. To jen Maruna pořád tvrdí, že jo. Jenže křivý záda se jen tak nenarovnají. Ani žádným převratem.“
A aby som nezabudla – chválim krásnu obálku, v ktorej sa ukrýva mapa dediny a tiež jazykovú redakciu za moravské nárečie, ktorému som rozumela aj bez krátkeho slovníka v úvode.