What do you think?
Rate this book
Michal Kern
Michal Kern (1938 – 1994) je solitérnym predstaviteľom domácej neoficiálnej výtvarnej scény. Ako jeden z mála autorov svoju tvorbu ovplyvnenú konceptuálnym a akčným východiskom trvalo ukotvil v prírode.
Prírodu nezaznamenával štetcom na plátno, ale priamo do nej vstupoval prostredníctvom akcií realizovaných osamote v prírode.Poukazoval na prírodné dianie v jeho často takmer nepovšimnutej, zdanlivo všednej každodennosti, do ktorej citlivo vnášal stopu svojej prítomnosti a spoluúčasti, zaznamenávanú prostredníctvom média fotografie. Napriek tomu, alebo možno práve preto, že žilv ústraní – v Močiaroch pri Liptovskom Mikuláši – priniesol na výtvarnú scénu pohľad mestským životom nezaťaženého, no mimoriadne rozhľadeného človeka, ktorý sa rozhodol žiť mimo centra a vyťažiť maximum z prostredia svojej záhrady a vysokohorskej krajiny, ktorá ho od detstva obklopovala.
Prírodu nezaznamenával štetcom na plátno, ale priamo do nej vstupoval prostredníctvom akcií realizovaných osamote v prírode.Poukazoval na prírodné dianie v jeho často takmer nepovšimnutej, zdanlivo všednej každodennosti, do ktorej citlivo vnášal stopu svojej prítomnosti a spoluúčasti, zaznamenávanú prostredníctvom média fotografie. Napriek tomu, alebo možno práve preto, že žilv ústraní – v Močiaroch pri Liptovskom Mikuláši – priniesol na výtvarnú scénu pohľad mestským životom nezaťaženého, no mimoriadne rozhľadeného človeka, ktorý sa rozhodol žiť mimo centra a vyťažiť maximum z prostredia svojej záhrady a vysokohorskej krajiny, ktorá ho od detstva obklopovala.
216 pages, Hardcover
Published January 1, 2011
1 person want to read
Ratings & Reviews
Friends & Following
Create a free account to discover what your friends think of this book!
Community Reviews
Displaying 1 - 2 of 2 reviews
March 27, 2022
Prečítané počas researche k písaniu textu Motív Tatier v dielach československých konceptuálnych umelcov 20. storočia.
Pre pochopenie tvorby Michala Kerna (1938 – 1994) treba spomenúť okolnosti jeho života. Kern takmer celý svoj život, okrem prvých troch rokov a štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, prežil na Močiaroch, v podtatranskej krajine pri Liptovskom Mikuláši. Vyrastal so svojím otcom, maliarom a reštaurátorom – Petrom Júliusom Kernom, s ktorým trávil v detstve veľa času. Stretával sa aj s otcovými priateľmi výtvarníkmi, ktorí sa pravidelne stretávali v Kernovskom sídle. Napríklad s Jankom Alexym, Ľudovítom Fullom či Milošom Alexandrom Bazovským.
K týmto spomienkam z detstva, prežitého medzi lopúchmi a pri riečke Demänovke, sa Kern často vracia. Tieto spomienky pre neho vytvorili také silné väzby na krajinu, že si nechcel a nevedel predstaviť žiť a dožiť niekde inde. Na margo svojho samotárskeho spôsobu tvorby a života poznamenáva, že na rozdiel od Alexa Mlynarčíka, ktorý vedel organizovať veľké akcie, on ostal sám v Močiaroch. Toto jeho vnímanie spoločnosti trefne ilustruje Kernov komentár: „… som taký samotár, najradšej aj lyžujem sám.“ Nemal pocit menej cennosti z toho že žil mimo spoločenského diania, mimo mesta. Uznával, že je dôležité byť v meste, tam kde sa dejú veci, ale ako si zapísal: „ja by som aj v tom meste bol skôr sám…“
Svoj umelecký zámer definuje ako IDEA-ART, nejde mu o estetickú hodnotu, ale hlavne o obsah. „Moje fotografie sú často fotografiami akcií. Tieto akcie som robil sám. Kto z divákov by prišiel do Mikuláša, alebo až voľakde pod Dereše alebo pod Baranec… (vrcholy v Západných Tatrách) … sú to také záznamy, také foto-monológy.“ Jedným z najznámejších takýchto „foto-monológov“ je Kernov záznam akcie Vytvoril som líniu z roku 1982, počas ktorej pešo prešiel zasneženými pláňami Vysokých Tatier z Malého Javorového štítu cez sedlo Malý Závrat smerom na Kresaný Roh. „Vytvoril som líniu sám sebou, svojim telom, napísal som ju bod po bode, krok za krokom.“ Kern týmto dielom zaiste odkazuje aj na tvorbu svojho otca, konkrétne na obraz Stopy v snehu z roku 1936. Sneh je častým prostriedkom Kernovej tvorby. Kern v ňom vidí symbol pominuteľnosť, čistoty a nového začiatku. Opäť sa vracia do detských spomienok keď vraví tento rešpekt k snehu má korene v jeho detských hrách v závejoch.
Podobný princíp chôdze a cesty ako pri koncepte Vytvoril som líniu použil aj v koncepte Vidím cieľ z roku 1969. V štyroch situáciách Videl som cieľ i cestu k nemu; Prišla hmla a cestu som stratil; Keď vystúpili hmly uvidel som cieľ; Ale cestu si musím hľadať sám. Kde cieľom je už spomínaný tatranský masív Ganek a cestou je miznúci sneh. Miznúci sneh je tiež hlavným motívom diela Snehová guľa. „Odtláčam svoje dlane a prsty do snehovej gule. Dávam ju späť na sneh. Odovzdávam svoju prácu prírode.“ Nevyberá si náhodnú lokalitu, túto akciu prevádza Žiarskej doline, v Západných Tatrách. Tieto miesta sú pre neho priam posvätné. „Zasnežené pláne a strmé svahy hôr, pokoj – nekonečne biely priestor bez horizontu v prevaľujúcich sa hmlách je priestor pre meditácie.“
V koncepte Zakopávanie Tatier – Kriváňa z roku 1975, ktorý sa zachoval len ako zápis v denníku, ukazuje kontrast medzi prírodou čistou a prírodou postupne zapĺňanú špinou ľudskej činnosti. „Realizácia: 1. pohľad na Kriváň; 2. fotografia buldozéra alebo iného stroja; 3. fotografia štrku a kameňa.“ Vedľa nákresu možnej realizácie diela si Kern pridal poznámku: „Krásna a čistá príroda, slnečný deň nezahalený dymom fabrických komínov… Len tak môžem hovoriť o smogu a devastácii, len tak ju môžem opísať, keď si uvedomím protiklad.“ Problém znečisťovania zeme berie s určitým odstupom a nadhľadom, ale je to problém, ktorý ho veľmi ťaží. Vo svojich poznámkach píše: „Stále nástojčivejšie pociťujem smútok nad stratou hodnôt a ich náhradou pseudohodnotami. V tomto ma utvrdzuje človekom ničená príroda… a mojou povinnosťou je na túto skutočnosť upozorňovať.“
Pre Kerna nie je tatranská krajina len motívom či jednoduchou kulisou. Tatranská krajina je pre neho ateliérom. Ateliér v prírode a príroda v ateliéri. Hory sa stávajú priamymi účastníkmi pri jeho tvorivých procesoch. Pričom to musia byť práve Tatry s okolitou krajinou. Nebolo by možné ich nahradiť v jeho tvorbe za iné pohorie. Kernove diela sú poetické a plné hlbokých osobných návratov do detstva a do hľadania čistoty prapočiatku.
Pre pochopenie tvorby Michala Kerna (1938 – 1994) treba spomenúť okolnosti jeho života. Kern takmer celý svoj život, okrem prvých troch rokov a štúdia na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, prežil na Močiaroch, v podtatranskej krajine pri Liptovskom Mikuláši. Vyrastal so svojím otcom, maliarom a reštaurátorom – Petrom Júliusom Kernom, s ktorým trávil v detstve veľa času. Stretával sa aj s otcovými priateľmi výtvarníkmi, ktorí sa pravidelne stretávali v Kernovskom sídle. Napríklad s Jankom Alexym, Ľudovítom Fullom či Milošom Alexandrom Bazovským.
K týmto spomienkam z detstva, prežitého medzi lopúchmi a pri riečke Demänovke, sa Kern často vracia. Tieto spomienky pre neho vytvorili také silné väzby na krajinu, že si nechcel a nevedel predstaviť žiť a dožiť niekde inde. Na margo svojho samotárskeho spôsobu tvorby a života poznamenáva, že na rozdiel od Alexa Mlynarčíka, ktorý vedel organizovať veľké akcie, on ostal sám v Močiaroch. Toto jeho vnímanie spoločnosti trefne ilustruje Kernov komentár: „… som taký samotár, najradšej aj lyžujem sám.“ Nemal pocit menej cennosti z toho že žil mimo spoločenského diania, mimo mesta. Uznával, že je dôležité byť v meste, tam kde sa dejú veci, ale ako si zapísal: „ja by som aj v tom meste bol skôr sám…“
Svoj umelecký zámer definuje ako IDEA-ART, nejde mu o estetickú hodnotu, ale hlavne o obsah. „Moje fotografie sú často fotografiami akcií. Tieto akcie som robil sám. Kto z divákov by prišiel do Mikuláša, alebo až voľakde pod Dereše alebo pod Baranec… (vrcholy v Západných Tatrách) … sú to také záznamy, také foto-monológy.“ Jedným z najznámejších takýchto „foto-monológov“ je Kernov záznam akcie Vytvoril som líniu z roku 1982, počas ktorej pešo prešiel zasneženými pláňami Vysokých Tatier z Malého Javorového štítu cez sedlo Malý Závrat smerom na Kresaný Roh. „Vytvoril som líniu sám sebou, svojim telom, napísal som ju bod po bode, krok za krokom.“ Kern týmto dielom zaiste odkazuje aj na tvorbu svojho otca, konkrétne na obraz Stopy v snehu z roku 1936. Sneh je častým prostriedkom Kernovej tvorby. Kern v ňom vidí symbol pominuteľnosť, čistoty a nového začiatku. Opäť sa vracia do detských spomienok keď vraví tento rešpekt k snehu má korene v jeho detských hrách v závejoch.
Podobný princíp chôdze a cesty ako pri koncepte Vytvoril som líniu použil aj v koncepte Vidím cieľ z roku 1969. V štyroch situáciách Videl som cieľ i cestu k nemu; Prišla hmla a cestu som stratil; Keď vystúpili hmly uvidel som cieľ; Ale cestu si musím hľadať sám. Kde cieľom je už spomínaný tatranský masív Ganek a cestou je miznúci sneh. Miznúci sneh je tiež hlavným motívom diela Snehová guľa. „Odtláčam svoje dlane a prsty do snehovej gule. Dávam ju späť na sneh. Odovzdávam svoju prácu prírode.“ Nevyberá si náhodnú lokalitu, túto akciu prevádza Žiarskej doline, v Západných Tatrách. Tieto miesta sú pre neho priam posvätné. „Zasnežené pláne a strmé svahy hôr, pokoj – nekonečne biely priestor bez horizontu v prevaľujúcich sa hmlách je priestor pre meditácie.“
V koncepte Zakopávanie Tatier – Kriváňa z roku 1975, ktorý sa zachoval len ako zápis v denníku, ukazuje kontrast medzi prírodou čistou a prírodou postupne zapĺňanú špinou ľudskej činnosti. „Realizácia: 1. pohľad na Kriváň; 2. fotografia buldozéra alebo iného stroja; 3. fotografia štrku a kameňa.“ Vedľa nákresu možnej realizácie diela si Kern pridal poznámku: „Krásna a čistá príroda, slnečný deň nezahalený dymom fabrických komínov… Len tak môžem hovoriť o smogu a devastácii, len tak ju môžem opísať, keď si uvedomím protiklad.“ Problém znečisťovania zeme berie s určitým odstupom a nadhľadom, ale je to problém, ktorý ho veľmi ťaží. Vo svojich poznámkach píše: „Stále nástojčivejšie pociťujem smútok nad stratou hodnôt a ich náhradou pseudohodnotami. V tomto ma utvrdzuje človekom ničená príroda… a mojou povinnosťou je na túto skutočnosť upozorňovať.“
Pre Kerna nie je tatranská krajina len motívom či jednoduchou kulisou. Tatranská krajina je pre neho ateliérom. Ateliér v prírode a príroda v ateliéri. Hory sa stávajú priamymi účastníkmi pri jeho tvorivých procesoch. Pričom to musia byť práve Tatry s okolitou krajinou. Nebolo by možné ich nahradiť v jeho tvorbe za iné pohorie. Kernove diela sú poetické a plné hlbokých osobných návratov do detstva a do hľadania čistoty prapočiatku.
April 8, 2020
Michal Kern was a visual artist based in Močiare near Liptovský Mikuláš, not far from Ivan Laučík, a prominent Slovak poet of the 2nd half of 20th century - I initially picked up this book about Kern's work because of Laučík and after reading it, I can say that although they used a very different medium (literary text in the case of Laučík, painting and photography on the side of Kern), their works - and also their worldviews - pose a striking resemblance.
however, they both paved their own respective way, so let's talk about Kern here: his work is a meditation on human-nature relationship, the artist uses different entities of nature not as the object of his work, rather as a medium, often working with mirrors and prints (be it hand- or footprints). this shows us a gentle interaction between a human individual and the nature - an interaction that is only momentary and will dissipate in short time (to capture the moment, photography is used). there is an implicated contrast with the brutal assault humankind leads against nature.
Kern's way of looking at things leads to a meditative, ascetic minimalism and results that are not hard to recreate (e. g. a handprint in snow or a mirror laid on a ground), but they give a lot to think about in terms of ethical-ecological issues still relevant today (perhaps now more than ever; also, this is the core of the similarity of Kern's and Laučík's work).
the text, mapping Kern's work, is written by Daniela Čarná, the editor of the book and it is included both in Slovak and in English, so while you may not be familiar with the situation in Czechoslovakia at the time, it is still possible to understand the basic layout of Kern's approach to his work - also, his visual art is really not hard to understand and his paintings and the photos, immortalizing his performances and the fleeting nature of his artworks, speak an universal language.
however, they both paved their own respective way, so let's talk about Kern here: his work is a meditation on human-nature relationship, the artist uses different entities of nature not as the object of his work, rather as a medium, often working with mirrors and prints (be it hand- or footprints). this shows us a gentle interaction between a human individual and the nature - an interaction that is only momentary and will dissipate in short time (to capture the moment, photography is used). there is an implicated contrast with the brutal assault humankind leads against nature.
Kern's way of looking at things leads to a meditative, ascetic minimalism and results that are not hard to recreate (e. g. a handprint in snow or a mirror laid on a ground), but they give a lot to think about in terms of ethical-ecological issues still relevant today (perhaps now more than ever; also, this is the core of the similarity of Kern's and Laučík's work).
the text, mapping Kern's work, is written by Daniela Čarná, the editor of the book and it is included both in Slovak and in English, so while you may not be familiar with the situation in Czechoslovakia at the time, it is still possible to understand the basic layout of Kern's approach to his work - also, his visual art is really not hard to understand and his paintings and the photos, immortalizing his performances and the fleeting nature of his artworks, speak an universal language.
Displaying 1 - 2 of 2 reviews